Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 320/2015
PDF · 293.76 KB
No categories available
I. ÚS 320/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudcu Petra Brňáka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Adriana Sojková ADVOKAT DCA s. r. o.,
Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, v mene ktorej koná konateľka
a advokátka Mgr. Adriana Sojková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 52/2014 z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade
trov dovolacieho konania a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 52/2014 z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov
dovolacieho konania p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 52/2014
z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania z r u š u j e
a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Konanie o sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 52/2014 z 25. februára 2015 v časti
výroku o náhrade trov dovolacieho konania z a s t a v u j e .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur
a šesťdesiatšesť centov) na účet Advokátskej kancelárie Adriana Sojková ADVOKAT
DCA s. r. o., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 2 Cdo 52/2014
z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavnému súdu vyplynulo, že sťažovateľ,
v právnom postavení žalovaného v 2. rade v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu
(zmluvy o pôžičke č. 5/2007 z 8. mája 2007, pozn.), bol účastníkom súdneho konania
vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
17 C 40/2009, Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 83/2013
a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 52/2014.
Ako ďalej sťažovateľ uviedol, „... Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.
8 Co 83/2013-551 zo dňa 28.06.2013 potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina č. k.
17 C 40/2009-483 zo dňa 10.10.2012 vo výroku, ktorým prvostupňový súd určil, že zmluva
o pôžičke je neplatná. Vo výroku o trovách prvostupňového konania Krajský súd v Žiline
rozsudkom zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8 Co 83/2013-558 zo dňa 30.09.2013 uložil
odporcom 1) a 2) (sťažovateľ) povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľke
trovy odvolacieho konania v sume 81,24 eur. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Žiline vyplýva, že súd pri výpočte trov odvolacieho konania vychádzal zo základu tarifnej
odmeny podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, keďže v danom prípade (v konaní o určenie
neplatnosti právneho úkonu) nie je možné predmet sporu vyjadriť peniazmi.
Dňa 18.10.2013 sťažovateľ podal v zákonnej lehote dovolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline. Podaným dovolaním sťažovateľ žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline a vo veci rozhodol tak, že
žalobu zamietne, alternatívne aby rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec vrátil
Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Dňa 25.02.2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2 Cdo 52/2014-
596 dovolanie sťažovateľa odmietol, zastavil odvolacie konanie a uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania v sume 664,60 eur.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri výpočte
trov dovolacieho konania vychádzal z ustanovení § 9 ods. 1, § 10 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky
pri stanovení tarifnej hodnoty veci vo výške 61 408,74 eur.“.
3. Sťažovateľ sa rovnako domnieval, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania je arbitrárne a nepreskúmateľné a došlo
ním k porušeniu označených práv zaručených ústavou aj dohovorom (bod 1). Zastával
názor, že „... Najvyšší súd Slovenskej republiky odklon od ustálenej judikatúry v sporoch
o určenie neplatnosti právneho úkonu v otázke výpočtu trov dovolacieho konania [resp.
aplikácie § 10 ods. 1 a 2 namiesto § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky] nijako nezdôvodnil
a rovnako neuviedol, prečo pri určení trov dovolacieho konania vychádzal z tarifnej
hodnoty sporu vo výške 61 408,74 eur aj napriek skutočnosti, že išlo o konanie o určenie
neplatnosti právneho úkonu, v ktorom (tak ako vyplýva aj z doterajšej rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), nie je možné vyjadriť hodnotu sporu v peniazoch.
Rovnako bez právneho dôvodu a náležitého odôvodnenia sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky odchýlil od právneho názoru Krajského súdu v Žiline vysloveného v tejto právnej
veci.“.
Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľa
vyplýva najmä zo svojvoľného postupu najvyššieho súdu, ktorý v nesúlade s obsahom
doterajšej súdnej praxe a s právnym názorom krajského súdu vysloveným v predmetnej
právnej veci rozhodol napadnutým rozhodnutím v časti výroku o trovách dovolacieho
konania bez toho, aby odklon od ustálenej judikatúry dostatočne odôvodnil. Ako ďalej
sťažovateľ poznamenal, „... takéto arbitrárne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku
mu odníma možnosť konať pred súdom...
Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 OSP platí primerane i pre konanie na dovolacom
súde (§ 243c OSP), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti
a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom
o porušení jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré
následne v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania zruší a vec vráti najvyššiemu
súdu v zrušenej časti na ďalšie konanie a zároveň mu prizná úhradu trov konania.
5. Na základe výzvy bolo ústavnému súdu 15. júla 2015 doručené vyjadrenie
najvyššieho súdu č. KP 3/2015-42, Cpj 27/2015 z 2. júla 2015, v ktorom dovolací súd
uviedol:
„Po oboznámení sa s predmetom ústavnej sťažnosti a konzultácii veci s predsedom
dotknutého dovolacieho senátu konštatujem, že napadnuté rozhodnutie vo výrokovej časti
náhrady trov dovolacieho konania skutočne trpí zjavným nedostatkom, ku ktorému došlo
neúmyselným postupom dovolacieho senátu. V tejto súvislosti si dovolím poukázať na fakt,
že v rozhodovacej činnosti všetkých oprávnených orgánov aplikácie práva, ktorá
predstavuje zložitú tvorivú duševnú činnosť založenú na myšlienkových procesoch, môže
dôjsť aj k určitým omylom či pochybeniam. Bolo tomu tak aj v danej veci.
Je nesporné, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky neúspešný a vznikla mu tak povinnosť nahradiť trovy
dovolacieho konania. Ich výška v rozhodnutí však nezodpovedá ustálenej súdnej praxi pri
výpočte trov v sporoch o určenie neplatnosti právneho úkonu. Spätne sa možno len
domnievať, že k zlyhaniu pri ich správnom výpočte zrejme došlo v dôsledku nedôsledného
posúdenia postavenia účastníkov konania a predmetu konania.
Z týchto dôvodov ponechávam na Vašej úvahe, či týmto postupom dovolacieho
senátu došlo k tak intenzívnemu zásahu do práv sťažovateľa, ktorý musí nevyhnutne mať aj
ústavnoprávny rozmer. Problematika náhrady trov konania, akokoľvek sa môže účastníka
konania citeľne dotknúť, spravidla nebýva predmetom ústavnej ochrany. Samotný spor
o náhradu trov konania totiž obvykle nedosahuje intenzitu predstavujúcu porušenie
základných práv a slobôd a z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ho nemožno klásť na
roveň procesu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. ...
Otázka náhrady trov konania môže dosiahnuť ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, ak
by bol v rozhodovaní súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo ak by súd v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (napr. v dôsledku prehnaného formalizmu či celkom
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia). Inak povedané, ak ide o rozhodovanie
o nákladoch konania, i takéto rozhodnutia majú výnimočne ústavný potenciál, a to za
predpokladu, že ide o chybu kvalifikovanú, ktorá svojím významom zasahuje do sféry
základného práva účastníka konania na efektívnu súdnu ochranu.“
6. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 320/2015-14 z 26. augusta 2015 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v senáte
v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík
(sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016 účinného od 1. marca 2016 I.
senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna
Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca).
Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného
súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
7. Najvyšší súd v podaní č. KP 3/2015-65, Cpj 27/2015 z 2. októbra 2015 doručenom
ústavnému súdu 12. októbra 2015 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 7. októbra 2015 doručenom ústavnému súdu
12. októbra 2015 uviedol, že «... porušovateľ vo svojom vyjadrení k podanej sťažnosti
uznáva, že rozhodnutie o výške náhrady trov dovolacieho konania trpí zjavným
nedostatkom, ku ktorému došlo neúmyselným postupom dovolacieho senátu. Zároveň
porušovateľ Ústavný súd SR žiada, aby posúdil, či týmto postupom porušovateľa došlo
k takému intenzívnemu zásahu do práv sťažovateľa, ktoré musia mať nevyhnutne
ústavnoprávny rozmer.
Na tomto mieste si sťažovateľ dovoľuje poukázať na doterajšiu prax Ústavného súdu
SR, ktorý opakovane konštatoval, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo
na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997, IV. ÚS 348/2011). Rovnako Ústavný
súd SR prezentuje vo svojich rozhodnutiach stanovisko, že rozhodnutiami všeobecných
súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, možno ním
predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).
Sťažnosťou napadnuté uznesenie porušovateľa nemalo za následok iba vznik
judikovanej povinnosti sťažovateľa uhradiť trovy dovolacieho konania v nesprávne
stanovenej výške úspešnej navrhovateľke, vyčíslené porušovateľom arbitrárnym spôsobom,
v rozpore s doterajšou súdnou praxou aj právnou úpravou. Následkom neústavného
rozhodnutia porušovateľa môže byť vznik oveľa väčšej „škody“, vzniknutej v prípade
rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách celého konania podľa nesprávnej metodiky
porušovateľa. Ako totiž vyplýva z listín predložených sťažovateľom k tomuto podaniu, súd
prvého stupňa po skončení dovolacieho konania prebiehajúceho pred porušovateľom,
uznesením č. k. 17 C 40/2009-608 zo dňa 28.05.2015 rozhodol o trovách celého konania,
ktoré správne vyčíslil podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa, ktorá odvolací súd žiada, aby o výške náhrady trov konania rozhodol v súlade
s napadnutým uznesením porušovateľa.
Sťažovateľ má teda s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci za to, že v prípade,
ak Ústavný súd SR napriek zjavnému (a porušovateľom samotným uznanému) pochybeniu
porušovateľa skonštatuje, že uvedené nesprávne rozhodnutie porušovateľa nie je spôsobilé
zasiahnuť do práv sťažovateľa, môže reálne nastať reťazenie nesprávnych postupov
(konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, majúce byť v tomto štádiu rozhodovania
o trovách konania, vydané) všeobecných súdov. V priamej príčinnej súvislosti s tým môže
dôjsť k ďalším zásahom do práv sťažovateľa, čomu je možné nálezom Ústavného súdu SR
a vyslovením jeho právneho názoru v tomto konaní, zabrániť.».
Sťažovateľ ústavnému súdu v závere oznámil, že na konštatovaní porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy netrvá a „... v tejto časti berie podanú sťažnosť
spať a dovoľuje si Ústavný súd SR požiadať, aby v časti namietaného porušenia práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR konanie zastavil“. Sťažovateľ s ohľadom na uvedené zároveň
požiadal ústavný súd o vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, ako i práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím, o zrušenie
napadnutého rozhodnutia v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania a o vrátenie
veci v zrušenej časti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako i o úhradu trov konania
vo výške 444,66 €.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Z uvedeného dôvodu senát
predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich
zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
11. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho
konania, ktorým najvyšší súd sťažovateľa zaviazal na zaplatenie trov dovolacieho konania
vo výške 664,60 € (vo výške, ktorú si uplatnila samotná žalobkyňa, pozn.), pričom najvyšší
súd základnú sadzbu za úkon právnej služby určil podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“), vychádzajúc zo základu 61 408,74 €. Jeden úkon právnej
služby teda podľa názoru najvyššieho súdu činil 546,05 €, náhrada za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v zmysle § 16 ods. 1 vyhlášky 7,81 € a 20 %
daň z pridanej hodnoty činila 110,77 €, čo spolu predstavovalo v zmysle odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia sumu 664,63 €.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
13. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava
platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku (ďalej
len „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom
(čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy).
Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať
v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za
predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na
základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
15. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
17. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
18. Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania je
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
19. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd tým, že pri
rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania vychádzal pri určení základnej sadzby
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z dikcie ustanovení § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1
a 2 vyhlášky, svoj odklon od ustálenej judikatúry v sporoch o určenie neplatnosti právneho
úkonu nijako neodôvodnil a napadnutým rozhodnutím v časti náhrady trov dovolacieho
konania sa tak bez právneho dôvodu a náležitého odôvodnenia odchýlil od názoru krajského
súdu vysloveného v predmetnej veci v uznesení sp. zn. 8 Co 83/2013 z 30. septembra 2013,
ktorým krajský súd pri výpočte trov odvolacieho konania vychádzal pri určení základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo znenia ustanovenia § 11 ods. 1
vyhlášky vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade (v konaní o určenie neplatnosti
právneho úkonu, pozn.) nebolo možné predmet sporu vyjadriť v peniazoch.
Sťažovateľ svoj názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil ním
označené práva zaručené ústavou a dohovorom, založil na tvrdení, že najvyšší súd svoj
odklon od ustálenej judikatúry v otázke výpočtu trov dovolacieho konania v sporoch
o určenie neplatnosti právneho úkonu nielen že nijako bližšie nezdôvodnil, ale rovnako
neuviedol, prečo pri určení trov dovolacieho konania vychádzal z tarifnej hodnoty sporu
vo výške 61 408,74 €.
20. Podľa názoru najvyššieho súdu (bod 5) napadnuté rozhodnutie vo výrokovej časti
týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania skutočne trpí zjavným nedostatkom,
ku ktorému došlo neúmyselným postupom dovolacieho senátu, v dôsledku ktorého
povinnosť sťažovateľa na náhradu trov dovolacieho konania v časti určenia jej výšky
nezodpovedá ustálenej súdnej praxi pri výpočte trov v sporoch o určenie neplatnosti
právneho úkonu s tým, že k zlyhaniu pri ich správnom výpočte zrejme došlo v dôsledku
nedôsledného posúdenia postavenia účastníkov konania a predmetu konania.
21. Ústavný súd považuje za potrebné v úvode konštatovať, že predmetom konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 17 C 40/2009, krajským súdom v rámci odvolacieho
konania pod sp. zn. 8 Co 83/2013 a následne v rámci dovolacieho konania najvyšším súdom
pod sp. zn. 2 Cdo 52/2014 bolo určenie neplatnosti právneho úkonu zmluvy o pôžičke
č. 5/2007 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako
veriteľom (sťažovateľom, pozn.) z 8. mája 2007, predmetom ktorej bolo poskytnutie
finančných prostriedkov v sume 1 850 000 Sk v hotovosti.
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľa odmietol, odvolacie
konanie zastavil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania v sume
664,60 €.
22. Zo skutkového hľadiska sa ústavnému súdu javí ako nesporné, že sťažovateľ bol
v dovolacom konaní neúspešný, a teda najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v časti
výroku o náhrade trov dovolacieho konania právne správne zaviazal sťažovateľa na ich
náhradu.
Sporným ostalo iba určenie samotného spôsobu výpočtu výšky náhrady trov
dovolacieho konania v dôsledku „odklonu“ najvyššieho súdu od ustálenej judikatúry
v konaniach o určenie neplatnosti právneho úkonu v dôsledku aplikácie ustanovenia § 9
ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky namiesto aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky.
23. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa
stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov
právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, určuje sa základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty stanoveným
výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty (pozri bližšie toto ustanovenie vyhlášky).
Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za
tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna
služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj
hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor
alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
24. Uvedená právna úprava (bod 23) rozlišuje situácie, kedy je predmet právnej
služby, o ktorom prebieha súdne konanie v občianskoprávnej veci, oceniteľný
(vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky), a kedy to tak nie je (§ 11 ods. 1
vyhlášky).
V zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky je potrebné rozlišovať prípady, kedy sa výpočet tarifnej
odmeny vzhľadom na predmet súdneho konania stanovuje na základe hodnoty veci alebo
práva a kedy na základe druhu veci.
25. Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na právnu úpravu vzťahujúcu sa na
posudzovanú vec a ustálenú prax všeobecných súdov a ústavného súdu, je potrebné
vychádzať z toho, že v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu v danom prípade
neplatnosti zmluvy ide o právo (právnu možnosť hmotnoprávneho i procesného
charakteru), t. j. o taký predmet, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch (§ 11
ods. 1 vyhlášky).
Predmetom konania v sťažnosťou napadnutej veci bolo posúdenie, či preskúmavaný
právny úkon – zmluva – bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje
skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.
26. Neprichodí teda ústavnému súdu súhlasiť s napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania, keďže v posudzovanej veci bolo
s ohľadom na ustálenú prax súdov pri výpočte trov konania v sporoch o určenie neplatnosti
právneho úkonu neplatnosti zmluvy vychádzať z dikcie ustanovenia § 11 ods. 1
vyhlášky, a teda základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby považovať
jednu trinástinu výpočtového základu.
Uvedené pochybenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v časti výroku
o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom dôsledku uznala i samotná predsedníčka
najvyššieho súdu (bod 5).
27. Pokiaľ za uvedenej situácie posúdil najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v časti
týkajúcej sa trov dovolacieho konania otázku určenia výšky základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2
vyhlášky, postupoval v dôsledku nedôsledného posúdenia predmetu konania v rozpore
s ustálenou súdnou praxou, pretože správne mal túto otázku posudzovať v zmysle § 11
ods. 1 vyhlášky.
Napadnuté rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania tak
najvyšší súd učinil arbitrárnym.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovaného prípadu (najmä však
v kontexte existencie dvoch protichodných rozhodnutí súdov týkajúcich sa spôsobu určenia
výpočtu trov odvolacieho a následne i dovolacieho konania bez náležitého odôvodnenia
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe zo strany najvyššieho súdu) išlo o také
pochybenie, ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.
28. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v časti
výroku týkajúceho sa náhrady trov dovolacieho konania porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
29. V kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľa (bod 8) týkajúcej sa jeho
domnelých obáv z prípadného „výsledku odvolacieho konania“ vedeného pred krajským
súdom po podaní odvolania zo strany žalobkyne voči uzneseniu okresného súdu č. k.
17 C 40/2009-608 z 28. mája 2015, ktorým okresný súd rozhodol o trovách celého konania
v zmysle dikcie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky [žalobkyňa v podanom odvolaní
mala žiadať krajský súd o rozhodnutie v súlade s napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu (t. j. podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky), pozn.], ústavný súd konštatuje, že lustráciou bolo
zo strany ústavného súdu zistené, že krajský súd vo veci podaného odvolania rozhodol
a rozhodnutím sp. zn. 6 Co 460/2015 z 28. augusta 2015 napadnuté uznesenie okresného
súdu sp. zn. 17 C 40/2009 z 28. mája 2015 potvrdil. Zmienená sťažnostná námietka
sťažovateľa teda s ohľadom na uvedené neobstojí.
III.
30. Podľa § 54 zákona o ústavnom súdu ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť,
ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa
nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu
alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo
slobody sťažovateľa.
31. Podaním zo 7. októbra 2015 doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2015
sťažovateľ oznámil, že „... na konštatovaní porušenia svojho práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy netrvá a v tejto časti berie podanú sťažnosť späť“. Zároveň ústavný súd požiadal
o zastavenie konania v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 8).
32. Ústavný súd po posúdení tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade
neexistujú dôvody na to, aby späťvzatie sťažnosti nepripustil, a preto podľa § 54 zákona
o ústavnom súde konanie o sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v časti výroku
o náhrade trov dovolacieho konania zastavil tak, ako to uviedol v bode 3 výroku tohto
nálezu.
IV.
33. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
34. V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
35. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 52/2014 z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bolo potrebné v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde zároveň rozhodnúť o jeho zrušení v tejto časti a v záujme efektívnej
ochrany práv sťažovateľa vec vrátiť v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
v zrušenej časti týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).
36. Po zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade
trov dovolacieho konania a vrátení veci na ďalšie konanie v zrušenej časti bude najvyšší súd
povinný opätovne rozhodnúť o výške náhrady trov dovolacieho konania, na úhradu ktorých
správne zaviazal žalovaného v 2. rade (t. j. sťažovateľa, pozn.), pričom bude viazaný
právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
37. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti a ktoré si uplatnil
v celkovej výške 444,66 € za tri úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, spísanie
ústavnej sťažnosti a spísanie stanoviska).
38. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd úhradu
priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti, písomné podanie na súd), každý úkon po 139,83 €, k tomu 3 x režijný
paušál po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 444,66 €.
39. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
Advokátskej kancelárie Adriana Sojková ADVOKAT DCA s. r. o., Námestie Matice
slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
ods. 1 OSP), v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
40. Vzhľadom na dikciu ustanovenia čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu
ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou
nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016