Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 320/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudcu Petra Brňáka a sudkyne Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Adriana Sojková  ADVOKAT DCA s. r. o.,

Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka Mgr. Adriana Sojková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade

trov dovolacieho konania a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov

dovolacieho konania p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania z r u š u j e

a v rozsahu zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Konanie o sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva

podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. februára 2015 v časti

výroku o náhrade trov dovolacieho konania z a s t a v u j e .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur

a šesťdesiatšesť centov) na účet Advokátskej kancelárie Adriana Sojková  ADVOKAT

DCA s. r. o., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn.

z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavnému súdu vyplynulo, že sťažovateľ,

v právnom postavení žalovaného v 2. rade v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu

(zmluvy o pôžičke č. 5/2007 z 8. mája 2007, pozn.), bol účastníkom súdneho konania

vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. .

Ako ďalej sťažovateľ uviedol, „... Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.

-551 zo dňa 28.06.2013 potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina č. k.

-483 zo dňa 10.10.2012 vo výroku, ktorým prvostupňový súd určil, že zmluva

o pôžičke je neplatná. Vo výroku o trovách prvostupňového konania Krajský súd v Žiline

rozsudkom zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline uznesením č. k. -558 zo dňa 30.09.2013 uložil

odporcom 1) a 2) (sťažovateľ) povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľke

trovy odvolacieho konania v sume 81,24 eur. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Žiline vyplýva, že súd pri výpočte trov odvolacieho konania vychádzal zo základu tarifnej

odmeny podľa vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, keďže v danom prípade (v konaní o určenie

neplatnosti právneho úkonu) nie je možné predmet sporu vyjadriť peniazmi.

Dňa 18.10.2013 sťažovateľ podal v zákonnej lehote dovolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline. Podaným dovolaním sťažovateľ žiadal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline a vo veci rozhodol tak, že

žalobu zamietne, alternatívne aby rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec vrátil

Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Dňa 25.02.2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.

596 dovolanie sťažovateľa odmietol, zastavil odvolacie konanie a uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania v sume 664,60 eur.

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri výpočte

trov dovolacieho konania vychádzal z ustanovení § 9 ods. 1, § 10 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky

pri stanovení tarifnej hodnoty veci vo výške 61 408,74 eur.“.

3. Sťažovateľ sa rovnako domnieval, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania je arbitrárne a nepreskúmateľné a došlo

ním k porušeniu označených práv zaručených aj dohovorom (bod 1). Zastával

názor, že „... Najvyšší súd Slovenskej republiky odklon od ustálenej judikatúry v sporoch

o určenie neplatnosti právneho úkonu v otázke výpočtu trov dovolacieho konania [resp.

aplikácie § 10 ods. 1 a 2 namiesto § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky] nijako nezdôvodnil

a rovnako neuviedol, prečo pri určení trov dovolacieho konania vychádzal z tarifnej

hodnoty sporu vo výške 61 408,74 eur aj napriek skutočnosti, že išlo o konanie o určenie

neplatnosti právneho úkonu, v ktorom (tak ako vyplýva aj z doterajšej rozhodovacej činnosti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), nie je možné vyjadriť hodnotu sporu v peniazoch.

Rovnako bez právneho dôvodu a náležitého odôvodnenia sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky odchýlil od právneho názoru Krajského súdu v Žiline vysloveného v tejto právnej

veci.“.

Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa názoru sťažovateľa

vyplýva najmä zo svojvoľného postupu najvyššieho súdu, ktorý v nesúlade s obsahom

doterajšej súdnej praxe a s právnym názorom krajského súdu vysloveným v predmetnej

právnej veci rozhodol napadnutým rozhodnutím v časti výroku o trovách dovolacieho

konania bez toho, aby odklon od ustálenej judikatúry dostatočne odôvodnil. Ako ďalej

sťažovateľ poznamenal, „... takéto arbitrárne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku

mu odníma možnosť konať pred súdom...

Keďže ustanovenie platí primerane i pre konanie na dovolacom

súde ( ), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti

a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom

o porušení jeho základných práv zaručených a , ako aj práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré

následne v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania zruší a vec vráti najvyššiemu

súdu v zrušenej časti na ďalšie konanie a zároveň mu prizná úhradu trov konania.

5. Na základe výzvy bolo ústavnému súdu 15. júla 2015 doručené vyjadrenie

najvyššieho súdu č. KP 3/2015-42, z 2. júla 2015, v ktorom dovolací súd

uviedol:

„Po oboznámení sa s predmetom ústavnej sťažnosti a konzultácii veci s predsedom

dotknutého dovolacieho senátu konštatujem, že napadnuté rozhodnutie vo výrokovej časti

náhrady trov dovolacieho konania skutočne trpí zjavným nedostatkom, ku ktorému došlo

neúmyselným postupom dovolacieho senátu. V tejto súvislosti si dovolím poukázať na fakt,

že v rozhodovacej činnosti všetkých oprávnených orgánov aplikácie práva, ktorá

predstavuje zložitú tvorivú duševnú činnosť založenú na myšlienkových procesoch, môže

dôjsť aj k určitým omylom či pochybeniam. Bolo tomu tak aj v danej veci.

Je nesporné, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky neúspešný a vznikla mu tak povinnosť nahradiť trovy

dovolacieho konania. Ich výška v rozhodnutí však nezodpovedá ustálenej súdnej praxi pri

výpočte trov v sporoch o určenie neplatnosti právneho úkonu. Spätne sa možno len

domnievať, že k zlyhaniu pri ich správnom výpočte zrejme došlo v dôsledku nedôsledného

posúdenia postavenia účastníkov konania a predmetu konania.

Z týchto dôvodov ponechávam na Vašej úvahe, či týmto postupom dovolacieho

senátu došlo k tak intenzívnemu zásahu do práv sťažovateľa, ktorý musí nevyhnutne mať aj

ústavnoprávny rozmer. Problematika náhrady trov konania, akokoľvek sa môže účastníka

konania citeľne dotknúť, spravidla nebýva predmetom ústavnej ochrany. Samotný spor

o náhradu trov konania totiž obvykle nedosahuje intenzitu predstavujúcu porušenie

základných práv a slobôd a z hľadiska kritérií spravodlivého procesu ho nemožno klásť na

roveň procesu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. ...

Otázka náhrady trov konania môže dosiahnuť ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, ak

by bol v rozhodovaní súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo ak by súd v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (napr. v dôsledku prehnaného formalizmu či celkom

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia). Inak povedané, ak ide o rozhodovanie

o nákladoch konania, i takéto rozhodnutia majú výnimočne ústavný potenciál, a to za

predpokladu, že ide o chybu kvalifikovanú, ktorá svojím významom zasahuje do sféry

základného práva účastníka konania na efektívnu súdnu ochranu.“

6. Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 26. augusta 2015 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v senáte

v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Milan Ľalík

(sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016 účinného od 1. marca 2016 I.

senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna

Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca).

Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného

súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

7. Najvyšší súd v podaní č. KP 3/2015-65, z 2. októbra 2015 doručenom

ústavnému súdu 12. októbra 2015 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

vo veci samej v zmysle .

8. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 7. októbra 2015 doručenom ústavnému súdu

12. októbra 2015 uviedol, že «... porušovateľ vo svojom vyjadrení k podanej sťažnosti

uznáva, že rozhodnutie o výške náhrady trov dovolacieho konania trpí zjavným

nedostatkom, ku ktorému došlo neúmyselným postupom dovolacieho senátu. Zároveň

porušovateľ Ústavný súd SR žiada, aby posúdil, či týmto postupom porušovateľa došlo

k takému intenzívnemu zásahu do práv sťažovateľa, ktoré musia mať nevyhnutne

ústavnoprávny rozmer.

Na tomto mieste si sťažovateľ dovoľuje poukázať na doterajšiu prax Ústavného súdu

SR, ktorý opakovane konštatoval, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. práva podľa dohovoru) je ratione materiae aj právo

na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997, ). Rovnako Ústavný

súd SR prezentuje vo svojich rozhodnutiach stanovisko, že rozhodnutiami všeobecných

súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, možno ním

predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (, , ).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie porušovateľa nemalo za následok iba vznik

judikovanej povinnosti sťažovateľa uhradiť trovy dovolacieho konania v nesprávne

stanovenej výške úspešnej navrhovateľke, vyčíslené porušovateľom arbitrárnym spôsobom,

v rozpore s doterajšou súdnou praxou aj právnou úpravou. Následkom neústavného

rozhodnutia porušovateľa môže byť vznik oveľa väčšej „škody“, vzniknutej v prípade

rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách celého konania podľa nesprávnej metodiky

porušovateľa. Ako totiž vyplýva z listín predložených sťažovateľom k tomuto podaniu, súd

prvého stupňa po skončení dovolacieho konania prebiehajúceho pred porušovateľom,

uznesením č. k. -608 zo dňa 28.05.2015 rozhodol o trovách celého konania,

ktoré správne vyčíslil podľa vyhlášky MS SR č. v znení

neskorších predpisov. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie

žalobkyňa, ktorá odvolací súd žiada, aby o výške náhrady trov konania rozhodol v súlade

s napadnutým uznesením porušovateľa.

Sťažovateľ má teda s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci za to, že v prípade,

ak Ústavný súd SR napriek zjavnému (a porušovateľom samotným uznanému) pochybeniu

porušovateľa skonštatuje, že uvedené nesprávne rozhodnutie porušovateľa nie je spôsobilé

zasiahnuť do práv sťažovateľa, môže reálne nastať reťazenie nesprávnych postupov

(konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, majúce byť v tomto štádiu rozhodovania

o trovách konania, vydané) všeobecných súdov. V priamej príčinnej súvislosti s tým môže

dôjsť k ďalším zásahom do práv sťažovateľa, čomu je možné nálezom Ústavného súdu SR

a vyslovením jeho právneho názoru v tomto konaní, zabrániť.».

Sťažovateľ ústavnému súdu v závere oznámil, že na konštatovaní porušenia svojho

základného práva podľa netrvá a „... v tejto časti berie podanú sťažnosť

spať a dovoľuje si Ústavný súd SR požiadať, aby v časti namietaného porušenia práva

podľa SR konanie zastavil“. Sťažovateľ s ohľadom na uvedené zároveň

požiadal ústavný súd o vyslovenie porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

, ako i práva zaručeného dohovoru napadnutým rozhodnutím, o zrušenie

napadnutého rozhodnutia v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania a o vrátenie

veci v zrušenej časti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako i o úhradu trov konania

vo výške 444,66 €.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Z uvedeného dôvodu senát

predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich

zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk.

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

11. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho

konania, ktorým najvyšší súd sťažovateľa zaviazal na zaplatenie trov dovolacieho konania

vo výške 664,60 € (vo výške, ktorú si uplatnila samotná žalobkyňa, pozn.), pričom najvyšší

súd základnú sadzbu za úkon právnej služby určil podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“), vychádzajúc zo základu 61 408,74 €. Jeden úkon právnej

služby teda podľa názoru najvyššieho súdu činil 546,05 €, náhrada za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v zmysle § 16 ods. 1 vyhlášky 7,81 € a 20 %

daň z pridanej hodnoty činila 110,77 €, čo spolu predstavovalo v zmysle odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia sumu 664,63 €.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

13. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v (ďalej

len „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom

( v spojení s ).

Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať

v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za

predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , ).

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z toho vyplýva, že právne východiská, na

základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

15. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , , ,

). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

17. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. a dohovoru.

Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia

dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé

a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; napr. ,

, , ).

18. Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania je

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

19. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd tým, že pri

rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania vychádzal pri určení základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z dikcie ustanovení § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1

a 2 vyhlášky, svoj odklon od ustálenej judikatúry v sporoch o určenie neplatnosti právneho

úkonu nijako neodôvodnil a napadnutým rozhodnutím v časti náhrady trov dovolacieho

konania sa tak bez právneho dôvodu a náležitého odôvodnenia odchýlil od názoru krajského

súdu vysloveného v predmetnej veci v uznesení sp. zn. z 30. septembra 2013,

ktorým krajský súd pri výpočte trov odvolacieho konania vychádzal pri určení základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo znenia ustanovenia § 11 ods. 1

vyhlášky vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade (v konaní o určenie neplatnosti

právneho úkonu, pozn.) nebolo možné predmet sporu vyjadriť v peniazoch.

Sťažovateľ svoj názor, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil ním

označené práva zaručené a dohovorom, založil na tvrdení, že najvyšší súd svoj

odklon od ustálenej judikatúry v otázke výpočtu trov dovolacieho konania v sporoch

o určenie neplatnosti právneho úkonu nielen že nijako bližšie nezdôvodnil, ale rovnako

neuviedol, prečo pri určení trov dovolacieho konania vychádzal z tarifnej hodnoty sporu

vo výške 61 408,74 €.

20. Podľa názoru najvyššieho súdu (bod 5) napadnuté rozhodnutie vo výrokovej časti

týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania skutočne trpí zjavným nedostatkom,

ku ktorému došlo neúmyselným postupom dovolacieho senátu, v dôsledku ktorého

povinnosť sťažovateľa na náhradu trov dovolacieho konania v časti určenia jej výšky

nezodpovedá ustálenej súdnej praxi pri výpočte trov v sporoch o určenie neplatnosti

právneho úkonu s tým, že k zlyhaniu pri ich správnom výpočte zrejme došlo v dôsledku

nedôsledného posúdenia postavenia účastníkov konania a predmetu konania.

21. Ústavný súd považuje za potrebné v úvode konštatovať, že predmetom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , krajským súdom v rámci odvolacieho

konania pod sp. zn. a následne v rámci dovolacieho konania najvyšším súdom

pod sp. zn. bolo určenie neplatnosti právneho úkonu  zmluvy o pôžičke

č. 5/2007 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako

veriteľom (sťažovateľom, pozn.) z 8. mája 2007, predmetom ktorej bolo poskytnutie

finančných prostriedkov v sume 1 850 000 Sk v hotovosti.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľa odmietol, odvolacie

konanie zastavil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania v sume

664,60 €.

22. Zo skutkového hľadiska sa ústavnému súdu javí ako nesporné, že sťažovateľ bol

v dovolacom konaní neúspešný, a teda najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v časti

výroku o náhrade trov dovolacieho konania právne správne zaviazal sťažovateľa na ich

náhradu.

Sporným ostalo iba určenie samotného spôsobu výpočtu výšky náhrady trov

dovolacieho konania v dôsledku „odklonu“ najvyššieho súdu od ustálenej judikatúry

v konaniach o určenie neplatnosti právneho úkonu v dôsledku aplikácie ustanovenia § 9

ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky namiesto aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky.

23. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa

stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov

právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, určuje sa základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty stanoveným

výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty (pozri bližšie toto ustanovenie vyhlášky).

Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za

tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna

služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj

hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor

alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

24. Uvedená právna úprava (bod 23) rozlišuje situácie, kedy je predmet právnej

služby, o ktorom prebieha súdne konanie v občianskoprávnej veci, oceniteľný

(vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky), a kedy to tak nie je (§ 11 ods. 1

vyhlášky).

V zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky je potrebné rozlišovať prípady, kedy sa výpočet tarifnej

odmeny vzhľadom na predmet súdneho konania stanovuje na základe hodnoty veci alebo

práva a kedy na základe druhu veci.

25. Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na právnu úpravu vzťahujúcu sa na

posudzovanú vec a ustálenú prax všeobecných súdov a ústavného súdu, je potrebné

vychádzať z toho, že v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu  v danom prípade

neplatnosti zmluvy  ide o právo (právnu možnosť hmotnoprávneho i procesného

charakteru), t. j. o taký predmet, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch (§ 11

ods. 1 vyhlášky).

Predmetom konania v sťažnosťou napadnutej veci bolo posúdenie, či preskúmavaný

právny úkon – zmluva – bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje

skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.

26. Neprichodí teda ústavnému súdu súhlasiť s napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania, keďže v posudzovanej veci bolo

s ohľadom na ustálenú prax súdov pri výpočte trov konania v sporoch o určenie neplatnosti

právneho úkonu  neplatnosti zmluvy  vychádzať z dikcie ustanovenia § 11 ods. 1

vyhlášky, a teda základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby považovať

jednu trinástinu výpočtového základu.

Uvedené pochybenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v časti výroku

o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom dôsledku uznala i samotná predsedníčka

najvyššieho súdu (bod 5).

27. Pokiaľ za uvedenej situácie posúdil najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v časti

týkajúcej sa trov dovolacieho konania otázku určenia výšky základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky, postupoval v dôsledku nedôsledného posúdenia predmetu konania v rozpore

s ustálenou súdnou praxou, pretože správne mal túto otázku posudzovať v zmysle § 11

ods. 1 vyhlášky.

Napadnuté rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania tak

najvyšší súd učinil arbitrárnym.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovaného prípadu (najmä však

v kontexte existencie dvoch protichodných rozhodnutí súdov týkajúcich sa spôsobu určenia

výpočtu trov odvolacieho a následne i dovolacieho konania bez náležitého odôvodnenia

odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe zo strany najvyššieho súdu) išlo o také

pochybenie, ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.

28. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v časti

výroku týkajúceho sa náhrady trov dovolacieho konania porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

29. V kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľa (bod 8) týkajúcej sa jeho

domnelých obáv z prípadného „výsledku odvolacieho konania“ vedeného pred krajským

súdom po podaní odvolania zo strany žalobkyne voči uzneseniu okresného súdu č. k.

-608 z 28. mája 2015, ktorým okresný súd rozhodol o trovách celého konania

v zmysle dikcie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky [žalobkyňa v podanom odvolaní

mala žiadať krajský súd o rozhodnutie v súlade s napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu (t. j. podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky), pozn.], ústavný súd konštatuje, že lustráciou bolo

zo strany ústavného súdu zistené, že krajský súd vo veci podaného odvolania rozhodol

a rozhodnutím sp. zn. z 28. augusta 2015 napadnuté uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 28. mája 2015 potvrdil. Zmienená sťažnostná námietka

sťažovateľa teda s ohľadom na uvedené neobstojí.

III.

30. Podľa § 54 zákona o ústavnom súdu ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť,

ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa

nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu

alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo

slobody sťažovateľa.

31. Podaním zo 7. októbra 2015 doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2015

sťažovateľ oznámil, že „... na konštatovaní porušenia svojho práva podľa čl. 48 ods. 2

netrvá a v tejto časti berie podanú sťažnosť späť“. Zároveň ústavný súd požiadal

o zastavenie konania v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (bod 8).

32. Ústavný súd po posúdení tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade

neexistujú dôvody na to, aby späťvzatie sťažnosti nepripustil, a preto podľa § 54 zákona

o ústavnom súde konanie o sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva

zaručeného napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v časti výroku

o náhrade trov dovolacieho konania zastavil tak, ako to uviedol v bode 3 výroku tohto

nálezu.

IV.

33. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

34. V zmysle ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

35. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015 v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, bolo potrebné v zmysle a zákona

o ústavnom súde zároveň rozhodnúť o jeho zrušení v tejto časti a v záujme efektívnej

ochrany práv sťažovateľa vec vrátiť v zmysle

v zrušenej časti týkajúcej sa náhrady trov dovolacieho konania najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

36. Po zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade

trov dovolacieho konania a vrátení veci na ďalšie konanie v zrušenej časti bude najvyšší súd

povinný opätovne rozhodnúť o výške náhrady trov dovolacieho konania, na úhradu ktorých

správne zaviazal žalovaného v 2. rade (t. j. sťažovateľa, pozn.), pričom bude viazaný

právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

37. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti a ktoré si uplatnil

v celkovej výške 444,66 € za tri úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, spísanie

ústavnej sťažnosti a spísanie stanoviska).

38. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd úhradu

priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti, písomné podanie na súd), každý úkon po 139,83 €, k tomu 3 x režijný

paušál po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 444,66 €.

39. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

Advokátskej kancelárie Adriana Sojková  ADVOKAT DCA s. r. o., Námestie Matice

slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom ( v spojení s

ods. 1 ), v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

40. Vzhľadom na dikciu ustanovenia , podľa ktorého proti rozhodnutiu

ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou

nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016