Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/276/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky L. O., bývajúcej v Ž.,

zastúpenej JUDr. V. J., advokátom so sídlom v Ž., proti odporcom 1/ J. L., bývajúcej v Ž., 2/

Š. L., bývajúcemu v T., 3/ G., a.s., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej JUDr. G. R.,

advokátkou so sídlom v M., o zaplatenie 4 006,13 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Žilina pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne 3/ proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 20. novembra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Odporkyňa 3/ je povinná zaplatiť navrhovateľke do 3 dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 190,90 € na účet JUDr. V. J., advokáta so sídlom v Ž..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 9. februára 2012 č.k. -73 uložil

odporcom v rade 1/ až 3/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke do troch dní spoločne

a nerozdielne sumu 3 476,20 € s tým, že plnením ktoréhokoľvek z nich zaniká v rozsahu

poskytnutého plnenia povinnosť plnenia ostatných odporcov. Odporkyni 1/ uložil povinnosť

zaplatiť navrhovateľke sumu 529,93 €, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, že 25. júna 2007 došlo

k dopravnej nehode osobným motorovým vozidlom, ktoré viedla odporkyňa 1/ a ktorého

prevádzateľom bol odporca 2/. Pri tejto nehode bola navrhovateľke spôsobená škoda

na zdraví do tej miery, že bola uznaná za plne invalidnú. Vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že miera poklesu jej schopností vykonávať zárobkovú činnosť je 70 %. Podľa

názoru súdu prvého stupňa boli v danej veci splnené predpoklady pre aplikáciu § 5 ods. 5

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

2

uplatnenia a o zmene a doplnení

o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej

poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných

poisťovní v znení neskorších predpisov pre maximálne zvýšenie priznanej náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %. Za škodu navrhovateľky zodpovedá

odporkyňa 1/ podľa ako ten, kto porušil svoje povinnosti

a svojim protiprávnym konaním zavinil dopravnú nehodu. Pokiaľ ide o odporcu 2/

(prevádzateľa motorového vozidla), jeho zodpovednosť vyplýva z § 427 ods. 1 a 2

. Opodstatnenosť návrhu navrhovateľky voči odporkyni 3/ vyvodil

súd prvého stupňa z o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon

č. “). Podľa jeho názoru odporkyňa 3/ nedôvodne vzniesla námietku premlčania,

lebo nedošlo k premlčaniu práva navrhovateľky na zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Vychádzal pri tom z a ustálil,

že navrhovateľka získala vedomosť o výške škody až zo základného bodového ohodnotenia

sťaženia spoločenského uplatnenia vykonaného v posudku MUDr. K. O. z 8. apríla 2009.

Konštatoval, že návrh na začatie konania bol v danom prípade podaný 25. októbra 2010, teda

v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. V ďalšom uviedol, že trovy navrhovateľky

v trestnom konaní vedenom proti odporkyni 1/ boli vynaložené účelne. Výška týchto trov

nebola medzi účastníkmi sporná. Navrhovateľka listinnými dôkazmi preukázala, že ňou

uhradené trovy boli riadne vyúčtované v súlade s vyhláškou o odmenách advokátov. Vznik

týchto trov zavinila odporkyňa 1/ v dôsledku svojho protiprávneho konania, a preto ju súd

zaviazal na ich zaplatenie. O trovách prejednávanej veci rozhodol podľa § 151 ods. 1 a 2

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa 1/. Namietala, že došlo

k premlčaniu práva navrhovateľky na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 3 476,20 €. Poukázala na to, že navrhovateľka utrpela úraz 25. júna 2007,

jej zdravotný stav bol konsolidovaný v decembri 2007 a doba liečenia skončila 6. júna 2008.

Už v tomto čase mohla teda žiadať o vyhotovenie lekárskeho posudku na vyhodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia. V prípade návrhu na odškodnenie bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia treba vychádzať z toho, že poškodený sa dozvie o škode v čase,

keď je možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia;

od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Najmenej od 26. júna 2008 boli preto

3

splnené všetky podmienky pre ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. To znamená,

že právo na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo navrhovateľkou

uplatnené až po uplynutí premlčacej lehoty. Námietku premlčania vzniesla odporkyňa 1/

aj vo vzťahu k právu na náhradu trov trestného konania. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý

rozsudok buď zmeniť (a návrh zamietnuť) alebo zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie.

Uvedené rozhodnutie napadla odvolaním aj odporkyňa 3/. Namietala nesprávne

právne posúdenie v otázke začiatku plynutia premlčacej doby pri práve navrhovateľky

na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Poukazovala pri tom (obdobne

ako odporkyňa 1) na moment ustálenia zdravotného stavu navrhovateľky. Žiadala napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľka v odvolacom konaní zastávala názor, že prvostupňový súd

sa dostatočne vysporiadal so skutkovým aj právnym stavom veci a jeho rozhodnutie je vecne

správne. Tvrdila, že až doručením rozhodnutia vydaného v trestnom konaní sa dozvedela, kto

zodpovedá za jej škodu.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 20. novembra 2013 sp. zn. rozhodol,

že: a/ „rozsudok okresného súdu v časti (v I. výroku), ktorou zaviazal odporcu 2/ zaplatiť

navrhovateľke sumu 3 476,20 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti

(v III. výroku), ktorou navrhovateľke vo vzťahu k odporcovi 2/ náhradu trov konania

nepriznal, zostáva nedotknutý“, b/ napadnutý rozsudok potvrdil vo výroku, ktorým bola

odporkyňa 1/ zaviazaná zaplatiť navrhovateľke 529,93 € v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku, c/ napadnutý rozsudok vo zvyšnej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Zdôraznil, že bol viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom, v akom

sa odvolatelia domáhali preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa. K odvolaniu

odporkyne 1/ (vo väzbe na jej povinnosť zaplatiť 529,93 €) uviedol, že pre posúdenie začiatku

plynutia premlčacej doby má podľa význam okamih

vzniku škody. Pokiaľ bol návrh podaný v roku 2010, neuplynula ešte (z hľadiska práva

navrhovateľky na zaplatenie 529,93 €) subjektívna premlčacia doba. Napadnutý rozsudok

vo výroku, ktorým bola odporkyni 1/ uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke túto sumu,

preto potvrdil ako vecne správny. V ďalšom pristúpil k posúdeniu odvolacích námietok

odporkýň 1/ a 3/, ktoré sa týkali nesprávneho právneho posúdenia momentu začatia plynutia

premlčacej doby vo vzťahu k navrhovateľkinmu právu na zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Tieto odvolacie námietky oboch odvolateliek považoval

za dôvodné. Upozornil, že prvostupňový súd síce správne ustálil, že pri počítaní subjektívnej

premlčacej doby pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví platí iba subjektívna

premlčacia doba ( ), vychádzal ale z nesprávneho určenia

začiatku jej plynutia. Odvolací súd prisvedčil odvolateľkám, že pri odškodňovaní sťaženia

spoločenského uplatnenia sa za začiatok plynutia premlčacej doby považuje deň, ku ktorému

možno preukázať existenciu nepriaznivých trvalých následkov pre životné úkony

poškodeného, pre jeho spoločenské uplatnenie a pre plnenie jeho životných úloh a je možné

ich ohodnotiť. Teda v okamihu, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia, má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých

môže zistiť škodu a jej rozsah. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil,

je závislé na vyjadrení lekára. Odvolateľky preto dôvodne navrhovali, aby sa k otázke

ustálenia tohto okamihu vyjadril lekár, ktorý vyhotovil posudok o sťažení spoločenského

uplatnenia navrhovateľky. Súd prvého stupňa, riadiac sa nesprávnym názorom, že za okamih

začiatku behu premlčacej doby podľa treba považovať

vyhotovenie lekárskeho posudku o výške bodového ohodnotenia navrhovateľky, nevykonal

dokazovanie na zistenie relevantných skutkových okolností, a preto aj nedostatočne zistil

skutkový stav veci. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie v tejto časti vo vzťahu

k odporkyniam 1/ a 3/ zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pre účely

ktorého upozornil, že odporcovia 1/ a 3/ nemali postavenie nerozlučných spoločníkov. Právny

základ nároku navrhovateľky, ktorý voči nim uplatnila, bol rozdielny. Každý z nich

má v konaní postavenie samostatného spoločníka a nevzniká medzi nimi pasívna solidarita,

aj keď sú zaviazaní na rovnaké plnenie. Ide o ich samostatné záväzky s tým, že v rozsahu,

v akom jeden z nich bude navrhovateľke plniť, zanikne nielen jeho záväzok, ale tiež záväzok

ostatných odporcov. V závere odôvodnenia odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa bude

v ďalšom konaní povinný túto nepresnosť zrušeného výroku napadnutého rozsudku odstrániť.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa 3/ dovolanie. Uviedla, že

v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ). Odvolací súd

dospel v prejednávanej veci k nesprávnemu záveru, že odporcovia 1/ až 3/ netvorili v konaní

nerozlučné spoločenstvo, ale boli v postavení samostatných spoločníkov, resp. že i keď boli

zaviazaní na rovnaké plnenie, nejde o ich solidárny záväzok. S poukázaním na § 96

ods. 1 v spojení s a vyslovila názor, že ak bola prvostupňovým

súdom (čo do povinnosti zaplatiť navrhovateľke 3 476,20 €) založená solidarita odporcov 1/

až 3/, malo odvolanie ktoréhokoľvek z nich suspenzívny účinok na celé rozhodnutie,

na všetky jeho výroky a všetkých odporcov. Navyše, ide o vec, pri právnom posudzovaní

ktorej treba aplikovať ustanovenia , z ktorého vyplýva určitý spôsob

vyrovnania medzi účastníkmi ( ). Odvolací súd nepostrehol, že odvolanie

odporkýň 1/ a 3/ malo právne účinky aj na odporcu 2/. Pokiaľ zrušil napadnutý rozsudok

v časti týkajúcej sa povinnosti odporkýň 1/ a 3/ zaplatiť navrhovateľke 3 476,20 €, mal tento

rozsudok zrušiť aj vo vzťahu k odporcovi 2/. Zrušujúci výrok napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu je preto z týchto dôvodov vecne nesprávny. Dovolateľka k tomu dodala, že

odvolací súd právne vzťahy medzi odporcami 1/ až 3/ upravil inak ako súd prvého stupňa –

prvostupňovým súdom boli odporcovia zaviazaní solidárne, odvolací súd ale konštatoval, že

ich záväzok nie je solidárny. Z týchto dôvodov žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd dospel k správnym

skutkovým zisteniam, ktoré náležite právne posúdil. Jeho rozhodnutie je odôvodnené

presvedčivo a dostatočne. Odvolací súd podľa jej presvedčenia neupravil práva a povinnosti

odporcov inak ako súd prvého stupňa, iba inštruoval súd prvého stupňa, ako má v ďalšom

konaní posudzovať vzťah medzi odporcami navzájom. Žiadala dovolanie odmietnuť a priznať

jej náhradu trov dovolacieho konania.

Odporkyňa 1/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Odporca 2/ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnil s týmto opravným prostriedkom

odporkyne 3/.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka

konania ( ) zastúpená advokátkou ( ), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

6

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým

možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo

právoplatnosť. vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania

a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd

vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

7

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje len

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

2. Dovolaním odporkyne 3/ je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

2.1. V praxi sa vyskytujúce výroky odvolacích súdov, ktorými sa v niektorých

prípadoch konštatuje, že určité prvostupňové rozhodnutie „zostáva nedotknuté“ v tej alebo

onej časti nenapadnutej odvolaním, sú nadbytočné. Vysvetlenie, ktoré výroky odvolaním boli

alebo neboli napadnuté, resp. aké účinky má skutočnosť, že nebolo podané odvolanie proti

niektorej časti rozhodnutia (niektorému jeho výroku), má obsahovať odôvodnenie rozsudku.

Pri skúmaní prípustnosti dovolania sa preto na obdobné výroky neprihliada.

2.2. V zmysle platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež

8

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa

ods. 3 je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

V danom prípade dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku (pokiaľ

smeruje proti zrušujúcemu výroku tohto rozhodnutia, viď ďalej – bod 2.3.). Nejde teda

o dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku ( ), ale proti takému

potvrdzujúcemu (výroku) rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238

ods. 3 Dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nezaujal záväzný

právny názor ( ). Podané dovolanie preto podľa prípustné nie je.

Prípustnosť tejto časti dovolania by mohla založiť len vada konania vymenovaná

v (k tomu viď 3.).

2.3. Dovolaním je v danom prípade napadnutý aj zrušujúci výrok rozsudku

odvolacieho súdu. Takýto výrok, i keď je súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia

(viď ). Uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v

a 2

Najvyšší súd sa nestotožňuje s právnym názorom dovolateľky, že odvolací súd

v preskúmavanej veci zrušujúcim výrokom inak (odlišne) ako súd prvého stupňa konštituoval

práva a povinnosti účastníkov konania – z napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd,

pokiaľ ide o tento výrok, žiadne práva a povinnosti nekonštituoval; vec v rozsahu zrušenia

vrátil súdu prvého stupňa, na ktorom bude, aby v ďalšom konaní posúdil, či a ako práva

a povinnosti účastníkov bude alebo nebude konštituovať (pozn. dovolacieho súdu: v spise

je na č.l. 169 spisu založené podanie navrhovateľky z 10. apríla 2014, ktorým vzala návrh

späť voči odporkyniam 1/ a 3/). Odporkyňou 3/ podané dovolanie teda v danej veci nesmeruje

proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho; napadnuté je zrušujúce uznesenie odvolacieho

súdu.

9

Zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu nie je v a uvedené, preto

z týchto ustanovení prípustnosť dovolania odporkyne 3/ nevyplýva.

Judikatúra najvyššieho súdu (viď m. m. R 34/1995) dospela k záveru, že proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený podľa § 221

ods. 1 je dovolanie prípustné iba z dôvodov uvedených v ustanovení –

k tomu viď 3.

3. So zreteľom na ustanovenie druhá veta dovolací súd skúmal,

či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v Podľa tohto

ustanovenia. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania

podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo

k niektorej z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti

ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež

rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998

a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,

že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

3.1. Vady konania v zmysle až e/ a neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

odporkyne 3/ preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

3.2. Odporkyňa 3/ v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle

10

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom

súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom

( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol

rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

3.3. Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že

prípustnosť dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti

s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom

súdu je len jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci (porovnaj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní.

„Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok

vecnej rozhodovacej činnosti súdu ...“ (viď uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012

sp. zn. ). Postupom súdu sa teda môže rozumieť iba samotný priebeh konania,

spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť

alebo nečinnosť, nie však rozhodovací akt súdu.

3.4. V preskúmavanej veci je z určujúceho (obsahového) hľadiska zrejmé, že

odporkyňa 3/ namieta odňatie jej možnosti pred súdom konať tým, že odvolací súd zaujal

nesprávne právne závery, podľa ktorých odporcovia 1/ až 3/ nie sú nerozluční spoločníci,

nemožno ich považovať za solidárne zaviazaných a odvolanie odporkýň 1/ a 3/ malo procesne

účinky dopadajúce aj na odporcu 2/, takže odvolací súd mal zrušiť napadnutý rozsudok

aj vo vzťahu k odporcovi 2/.

11

Predmetné námietky odporkyne 3/ sa netýkajú procedúry prejednania veci, ale jej

právneho posudzovania, prípadne tzv. inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci:

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav

aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle

Nesprávne právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný

dovolací dôvod ( ), ktorým možno úspešne odôvodniť (len)

procesne prípustné dovolanie; zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle

(porovnaj R 54/20102 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ).

Tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je síce

relevantný dovolací dôvod ( ), prípustnosť dovolania ale nezakladá.

4. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne 3/ z ustanovení

a nevyplýva, nepotvrdila sa existencia vady dovolateľkou tvrdenej (

písm. f/ ) a v dovolacom konaní nevyšli najavo ďalšie vady konania uvedené

v ustanovení , najvyšší súd jej dovolanie odmietol podľa

v spojení s

5. V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni 3/, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Navrhovateľka podala návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

ods. 1 ) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd priznal navrhovateľke náhradu trov

dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby

12

poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporkyne [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil

podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 151,05 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné

výdavky, miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3

vyhlášky (8,04 €) a 20% DPH (31,81 €), predstavuje spolu 190,90 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. júla 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková