Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/164/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Ľ. K., bývajúceho v B.,

zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Suchánekom, so sídlom v Bratislave, Grösslingova

6-8, proti žalovanému: Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12, IČO:

35 790 253, zastúpeného advokátskou kanceláriou DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom

v Bratislave, Mlynské Nivy 45, IČO: 35 906 464, o ochranu osobnosti, vedenej na

Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 25. júna 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca podal 11. mája 2009 na Okresnom súde Bratislava II žalobu o ochranu

osobnosti, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť dvakrát po sebe uverejniť

ospravedlnenie žalobcovi a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

20.000 €.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 10. júna 2010 č.k. -77

v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 6. decembra 2012 č.k. -128 návrh žalobcu

v časti o uverejnenie ospravedlnenia zamietol, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

vo zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy súd návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov právo

2

na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení poukázal na § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3

. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca preukázal, že

žalovaný neoprávnene zasiahol do cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu, keď 3. marca 2009

uverejnil v denníku Sme na str. 5 článok „O Ski park Ružomberok je bitka súdna“, v ktorom

okrem iného uviedol „K., ktorého firma KSI bola v roku 2007 zaregistrovaná ako väčšinový

majiteľ Ski Parku zrejme podvodným spôsobom, predtým strávil niekoľko mesiacov vo

vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem.“ Uviedol, že údaj o tom, že žalobca

strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem, sa

preukázal v celom rozsahu za nepravdivý, keď uvedené skutkové tvrdenie malo navyše

difamujúci charakter. Na uvedenie daného nepravdivého tvrdenia nemal žalovaný žiadne

oprávnenie, ktoré by požívalo zákonnú, a teda aj súdnu ochranu. V danom prípade sa

nejednalo o stret medzi osobnostným právom žalobcu a zaručeným právom na

slobodu prejavu, ako sa mylne domnieval žalovaný. K takémuto stretu môže dôjsť pri

vyslovení hodnotiacich úsudkov, či skutkových tvrdení za predpokladu, že vychádzajú

z pravdivých skutočností. Právo na slobodu prejavu nie je neobmedzeným právom, jeho

hranice sú vymedzené jednak spoločenskou potrebou šírenia informácií, ako aj právom osôb,

ktorých sa tieto informácie dotýkajú. Spoločenská potreba šírenia informácií nie je daná

vtedy, ak ide o šírenie informácií v celom rozsahu nepravdivých, keď nie je rozhodujúce, či

k použitiu uvedených informácií došlo omylom alebo úmyselne. Súd dospel k záveru, že

nepravdivý údaj mal pre osobu žalobcu nielen znevažujúci charakter, ale dal celému článku

úplne iný, jednostranný rozmer vyznievajúci jednoznačne v jeho neprospech, hoci dianie

okolo Ski Park Ružomberok je predmetom neskončených súdnych sporov, ktorých výsledok

nie je vopred jasný. Žalovaný žalobcu identifikoval celým menom, čím zviditeľnil jeho osobu

v očiach širokej verejnosti nezameniteľným spôsobom. Zverejnením danej informácie utrpela

nielen osobnosť žalobcu, ale aj jeho rodina, súkromie, ktoré je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

V prípade žalobcu sa jedná o trestne bezúhonného občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či

medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú v rozpore, či na hranici zákona, nie je možné označiť ho

za zločinca, či výpalníka. Na vyslovenie uvedených záverov nemal žalovaný žiadne

oprávnenie, teda išlo o zásah nedovolený, v demokratickej spoločnosti neprípustný

a netolerovateľný. Žalovaný hrubo zasiahol do osobnostných práv žalobcu, keď prekročil

hranice prípustné pre slobodu prejavu, hoci z nedbanlivosti, tým že žalobcu označil

za „výpalníka bratislavských firiem“, ktorý za túto činnosť „strávil niekoľko mesiacov

vo vyšetrovacej väzbe“. Mal za preukázaný nárok žalobcu na priznanie zadosťučinenia

v morálnej, ako aj finančnej rovine. Považoval za postačujúce, z hľadiska morálnej

3

satisfakcie, uverejnenie ospravedlnenia žalovaným v denníku Sme 9. apríla 2009, v dôsledku

čoho takmer identický návrh žalobcu o uverejnenie ospravedlnenia zamietol. Dospel k záveru,

že ani dvakrát po sebe opakujúce sa ospravedlnenie už neodstráni následky zásahu, ktoré nie

je možné vopred v celom rozsahu ani do budúcnosti predvídať. Priznal preto žalobcovi aj

finančnú satisfakciu vo výške 10.000 €, ktorú považoval na zmiernenie dopadu za primeranú,

keď prihliadol na správanie odporcu v priebehu súdneho konania, ako aj na skutočnosť, že

denník Sme je mienkotvorným tlačovým periodikom s vysokou mierou publicity doma

i v zahraničí, keď je celospoločensky žiadúce, aby poskytoval a uverejňoval informácie,

z ktorých si verejnosť vytvorí pravdivý a objektívny, nie skreslený a zavádzajúci obraz, tak

o pozitívnych, ako i negatívnych javoch v spoločnosti, vrátane osôb, ktoré sú objektom jej

oprávnenému záujmu. O trovách konania rozhodol podľa

Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku,

ktorým bol vo zvyšku zamietnutý návrh žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, napadol

žalobca odvolaním. Zároveň ho napadol odvolaním aj žalovaný, a to vo výroku, ktorým mu

súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €

a vo výroku o trovách konania.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. júna 2013 sp.zn. odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých

častiach ako vecne správny potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia ( a ). Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval

za dostatočne odôvodnené, majúce všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2

Uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané

dôkazy vyhodnotil v súlade s , vec správne po právnej stránke posúdil a správne

dospel k záveru, že žalovaným uverejnená informácia o žalobcovi je nepravdivá, keď jej

uverejnením žalovaný neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu. Žalobcovi

vznikol nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle a tiež

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , a to vzhľadom na intenzitu

zásahu, keď žalovaný prekročil hranice prípustné pre slobodu prejavu a obzvlášť

znevažujúcim spôsobom informoval verejnosť o osobe žalobcu. Vzhľadom na rozsah

následku uvedeného zásahu spočívajúceho v znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu

v spoločnosti, priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v primeranej výške v súlade

s . O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním, v ktorom žiadal

zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že účastníkovi konania sa postupom prvostupňového, ako

aj odvolacieho súdu, odňala možnosť konať pred súdom ( ), konanie pred

súdmi je postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), ako aj nesprávne právne posúdenie veci ( ).

Uviedol, že rozhodnutia súdov trpia vadou v zmysle , v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, čím porušili zásady spravodlivého procesu a právo

odporcu na súdnu ochranu. Súdy sa v odôvodnení rozsudkov dostatočne nevysporiadali

s argumentáciou žalovaného a z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé odôvodnenie právneho

názoru súdu. Rozhodnutia súdov nižších stupňov považoval za nespravodlivé, ich

odôvodnenie za nedostatočné a zmätočné, keď najmä: právne závery súdov nevyplývajú

zo skutkových zistení a sú s nimi v extrémnom nesúlade; v odôvodnení rozsudkov sa súdy

nezaoberali argumentmi žalovaného, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie veci. Žalovaný

poukázal na nedostatky spočívajúce v nesprávnych a neúplných skutkových a právnych

záveroch konajúcich súdov, ktoré mali za následok odňatie práva odporcu konať pred súdom,

a to: a/ nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi napádanou informáciou a zásahom do cti

a dôstojnosti žalobcu, b/ nepreukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, c/ v odôvodnení rozsudkov sa súdy nezaoberali argumentmi žalovaného, ktoré

boli podstatné pre rozhodnutie vo veci. Dovolateľ mal zároveň za to, že dovolaním napadnutý

rozsudok v nadväznosti na rozsudok okresného súdu trpí vadou podľa § 241 ods. 2 písm. c/

Podľa jeho názoru prišlo zo strany konajúcich súdov k zjavnému pochybeniu,

na zistený skutkový stav neaplikovali príslušnú právnu normu, keď nesprávne aplikovali

najmä .

K dovolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý považoval podané

dovolanie za nedôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný zastúpený v súlade s

veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie je tiež

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia až 3 vyvodiť nemožno.

Prípustnosť dovolania žalovaného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „ “). Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno ním

napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že

pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne

došlo.

Žalovaný procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalovaný v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p tým, že v danom prípade mu bola odňatá možnosť pred súdom konať

v dôsledku toho, že konanie je postihnuté vadou založenou na nedostatočnom odôvodnení,

resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2

), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu I. stupňa bez toho, aby sa

v odôvodnení vysporiadal s odvolacou argumentáciou odporcu prezentovanou v odvolaní.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

K námietke dovolateľa, že rozhodnutia súdov sú nepreskúmateľné, dovolací súd

uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť

rozhodnutia za tzv. inú vadu konania ( ), ktorá prípustnosť

dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti

potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä

aktuálne rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. ,

a ).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa “. Toto stanovisko, ktoré

bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci. Takáto vada konania v zmysle

sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Najvyšší súd dodáva, že obsah spisu nedáva

žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety –

kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

Dovolací súd nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu I. stupňa, obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , a obsahuje vysvetlenie všetkých

dôvodov, ktoré boli v prejednávanej veci pre posúdenie žalobného nároku podstatné.

Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia (uvádza skutkový stav, ktorý považovali súdy za rozhodujúci,

stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne

predpisy, z ktorých vyvodili svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení). Odvolací súd

postupoval v súlade s , v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom doplnil aj ďalšie úvahy a dôvody,

pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Formulácie, ktoré sú v dovolaní zvolené na odôvodnenie jeho opodstatnenosti

nasvedčujú tomu, že žalovaný, namietajúc existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/

, spochybňuje tiež úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov, ako aj nedostatočne

vykonané dokazovanie.

Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ustanovenie

dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou

činnosťou súdu, a nie s jeho skutkovým či právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Dovolanie totiž nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( ,

ods. 2 písm. b/ ) a hmotnoprávnych vád ( ). Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Súčasne

právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi ().

Žalovaným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že

dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel

od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať

dokazovanie – viď , in fine („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže

mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že ani tento, žalovaným

namietaný okruh tvrdených nesprávností postupu súdov, nezakladá procesnú vadu konania

a prípustnosť dovolania v zmysle

Žalovaný ako dovolací dôvod uviedol aj ustanovenie

(konanie je postihnuté inou vadou majúc za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Vada

tejto povahy v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. , ,

, a ) prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom

dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (§ 238, § 237

), o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Žalovaný tiež namieta, že rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym

posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované

za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné

dovolanie (viď ); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania

(viď napríklad sp.zn. , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237

, ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako

zakladajúci prípustnosť dovolania.

Žalovaný dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách

odvolacieho konania. Tento výrok, i keď tvorí súčasť rozsudku, má povahu uznesenia (viď

). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je

v zmysle ustanovenia procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla

založiť iba procesná vada konania v zmysle (viď R 117/1999), avšak vada tejto

povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie

žalovaného podľa v spojení s S poukazom

na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

11

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2016

JUDr. Soňa Mesiarkinová., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová