Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 691/2016
PDF · 354.97 KB
No categories available
III. ÚS 691/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Blahušiaka, a Advokátskou kanceláriou
Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta
a konateľa Mgr. Tomáša Kamenca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 131/2013 z 25. júna 2013, takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 131/2013
z 25. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 131/2013 z 25. júna 2013
v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 104/2009
zo 6. decembra 2012 vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy 10 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti o trovách
prvostupňového a odvolacieho konania, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Petit Press, a. s.,
Lazaretská 12, Bratislava, trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur
a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárii
Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2016
faxom a následne 21. júla 2016 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,
Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 131/2013 z 25. júna 2013 (ďalej
aj „namietaný rozsudok“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v denníku 3. marca 2009 zverejnil článok
s názvom „O je bitka, súdna“, ktorý okrem iného obsahuje aj výrok
„ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo
bratislavských firiem“. Uvedený výrok bol predmetom súdneho konania pred Okresným
súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) o ochranu osobnosti, ktorou sa
ako navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti sťažovateľovi − vydavateľovi
denníka ako odporcovi povinnosť uverejniť v denníku ospravedlnenie v znení
definovanom v petite žaloby a aby súd zaviazal sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 20 000 eur. Dňa 10. júna 2010 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom
č. k. 10 C 104/2009-77, ktorý doplnil rozsudkom č. k. 10 C 104/2009-128 zo 6. decembra
2012. Návrh navrhovateľa v časti o uverejnenie ospravedlnenia zamietol, sťažovateľovi
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur, vo zvyšku
náhrady nemajetkovej ujmy návrh zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na
náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu (okrem zamietavého výroku) podal
sťažovateľ odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8 Co 131/2013-
134 z 25. júna 2013 nevyhovel, teda rozsudok v napadnutých častiach potvrdil v spojení
s dopĺňacím rozsudkom a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.
5 Cdo 164/2014 z 26. apríla 2016.
3. Poukazom na čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažovateľ svoju sťažnosť zdôvodnil tým, „... že
odvolací súd v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody
prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska
neudržateľné. Odvolací súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,
primeranosť medzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho
obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Odvolací súd však v konečnom
rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na
zachovanie osobnej cti a na ochranu mena navrhovateľa pred právom sťažovateľa na
slobodu prejavu. Nekriticky tak prebral závery prvostupňového súdu a nevzal do úvahy
argumenty sťažovateľa v jeho odvolaní.
Sloboda prejavu ako ústavou zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na
jej obmedzenie stanovuje ústava v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo na
slobodu prejavu možno v zmysle uvedeného obmedziť iba po preukázaní kumulatívneho
naplnenia všetkých podmienok obmedzenia slobody prejavu podľa článku 26 ústavy, t. j.
(i) musí ísť o obmedzenie slobody prejavu na základe zákona, (ii) obmedzenie musí
sledovať legitímny cieľ (napr. ochrana práv a slobôd iných, ochrana verejného poriadku,
bezpečnosť štátu), (iii) zásah do slobody prejavu musí byť opatrením v demokratickej
spoločnosti nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného cieľa, zodpovedať naliehavej
spoločenskej potrebe, a (iv) zásah musí byť primeraný.“.
4. Sťažovateľ namietal, že aj prípadný zásah do osobnostných práv neznamená
automaticky vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade pochybností, či podmienky obmedzenia slobody
prejavu a priznania nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka boli alebo neboli
splnené, je nutné vždy rozhodnúť v prospech ochrany slobody prejavu a práva na
informácie a ich obmedzenie odmietnuť. Sťažovateľ bol toho názoru, že odvolacím súdom
nariadený zásah do jeho slobody prejavu nebol nevyhnutný a bol neprimeraný,
že zverejnený článok nijako nevybočuje z ústavných medzí slobody prejavu a je realizáciou
slobody prejavu.
5. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval:
„Navrhovateľ je osoba verejne známa, médiami opakovane prezentovaná a spájaná
s organizovaným zločinom. Jeho meno sa objavilo na mariánskych zoznamoch v skupine
už približne v roku 2005. Voči týmto tvrdeniam (ani skutočnostiam
prezentovaným v článku) nikdy navrhovateľ neprotestoval a ochrany svojej osobnosti pred
spájaním s organizovaným zločinom či nezákonnými praktikami sa (podľa vedomostí
sťažovateľa) nikdy nedomáhal podaním žaloby na súd. Naopak, navrhovateľ vzal späť svoju
žalobu proti sťažovateľovi v časti týkajúcej sa podozrenia, že ovládol
podvodným spôsobom... V prípade sporu o vlastníctvo lyžiarskeho areálu
išlo o významnú udalosť a bolo vecou verejného záujmu o ňom informovať.
Je nielen povinnosťou médií takéto témy spravodajsky pokrývať, ale zároveň aj verejnosť
má právo informácie o takýchto prípadoch prijímať. Sťažovateľ konal v rámci svojich
povinností v zmysle článku 10 ods. 2 dohovoru a článku 26 ods. I ústavy, ktorý deklaruje
právo verejnosti na informácie.
Je prirodzené, že autor článku použil celé mená všetkých zúčastnených (napr.
). Všetci sú osobami verejne známymi, najmä
kvôli ich významným obchodným sporom prípadne podozreniach o ich prepojení
na podsvetie.
Identitu navrhovateľa, ktorého charakter a osoba bola pre článok kľúčová autor
uviedol v negatívnej korelácii s jeho vyšetrovacou väzbou v dobrej viere, že čitateľom
prináša dôležité informácie o významnom obchodnom spore a jeho hlavných aktéroch.
Osoba navrhovateľa v tejto súvislosti nemohla byť anonymizovaná, keďže sa jeho meno
opakovane vyskytovalo v celom článku a bol v danej kauze kľúčovou osobou.
Právo verejnosti na informácie o týchto osobách musí mať prednosť pred ich právom
na súkromie, resp. na zatajovanie (anonymizáciu) informácií o nich.
... Aj keď je možné pripustiť vznik práva navrhovateľa na morálne zadosťučinenie
za uverejnenie nepresnej informácie (ktoré sťažovateľ aj poskytol formou ospravedlnenia),
je nepresvedčivé a neudržateľné rozhodnutie odvolacieho súdu, aby sťažovateľ uhradil
vysokú čiastku osobe, ktorá je dlhé roky uvádzaná na „mafiánskych zoznamoch“, má
preukázané kontakty na podsvetie, a je stredobodom záujmu orgánov činných v trestnom
konaní pre podozrenie z trestnej činnosti.
Je absolútne nepodložené, a zo strany súdov naivné predpokladať, že dobrá povesť
takejto osoby ako aj jej vážnosť a dôveryhodnosť v kruhoch spoločenských a obchodných
(vid' str. 7 konečného rozsudku) sa znížila pre jednu vetu v článku na str. 5 denníka
Takýto záver nemá dostatočnú oporu v dokazovaní a opiera sa len o výpoveď svedka
... Ako vyplýva z prehľadu tlače predloženého sťažovateľom spolu s vyjadrením
z 10.11.2009, informácie o navrhovateľovi boli verejnosti sprístupnené z veľkého množstva
zdrojov z viacerých médií.
Sťažovateľ nevylučuje, že navrhovateľ sa stretáva s nedôverou okolia k jeho osobe,
odstupom alebo negatívnymi reakciami. Takýto prístup tretích osôb je ale spôsobený
výlučne povesťou navrhovateľa ako osoby prepojenej s podsvetím, jeho trestným stíhaním,
verejne známymi stykmi so skupinou , prípadne podnikateľskými aktivitami
s viacerými osobami z podsvetia.
... Odvolací súd na str. 10 konečného rozsudku dospel k záveru, že nepravdivá
informácia o vyšetrovacej väzbe navrhovateľa mu spôsobila ujmu, ktorú by každý na jeho
mieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Nie je zrejmé, aké postavenie mal odvolací
súd na mysli.
Navrhovateľ nie je bežný občan (t. j. bezúhonný občan, ktorý nie je podozrivý
z trestnej činnosti a ktorý nikdy nebol preverovaný či dokonca stíhaný políciou). Jeho
situáciu mal súd posúdiť z pozície inej osoby v obdobnom postavení, ktorá je tiež podozrivá
z trestnej činnosti, prepojená s podsvetím a uvádzaná v mafiánskych zoznamoch. V takomto
teste by musel byť záver súdu jednoznačne odlišný. Porovnávať ujmu, ktorá by zverejnením
informácie vznikla bezúhonnej osobe s ujmou, ktorá mohla vzniknúť navrhovateľovi je
absolútne nepresvedčivé a zavádzajúce.
V kontexte vyššie uvedených argumentov je nevyhnutnosť zásahu do slobody prejavu
sťažovateľa na úkor ochrany osobnosti navrhovateľa zásadne spochybnená.“
6. K primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľ uviedol:
„V zmysle záverov ústavného súdu je pri posudzovaní možného zásahu do ochrany
osobnosti potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý
výrok alebo vetu (nález IV.ÚS 302/2010, rovnako Amicus Curiae stanovisko Benátskej
Komisie zo 17. marca 2004).
Článok bol pripravený vo vecnom, spravodajskom štýle, v ktorom sa autor vyhýbal
subjektívnym úsudkom. Až na uverejnenie nepresnej Informácie boli údaje v článku správne
a navrhovateľ ich ani nenapádal, resp. žalobu v tejto časti stiahol. Informáciu je potrebné
vnímať v kontexte s celým článkom, z ktorého nevyplýva úmysel autora poškodiť
navrhovateľa a nepravdivo o ňom informovať... Rozhodnutie odvolacieho súdu o priznaní
práva navrhovateľovi na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 Eur považuje
sťažovateľ za neprimerané, vymykajúce sa štandardným výškam priznaným fyzickým
osobám v sporoch o ochranu osobnosti... Sťažovateľ sa domnieva, že závery odvolacieho
súdu (ako aj prvostupňového súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožnil) vybočujú z rámca
konštantnej judikatúry v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy...
Sťažovateľ je tohto názoru, že odvolaciemu (a ani prvostupňovému) súdu
sa nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť medzi Informáciou a údajným zásahom
do osobnostných práv navrhovateľa. Konečný rozsudok tak považuje za arbitrárny.“
7. Porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu
a v jeho právnych záveroch nesúladných so skutkovými zisteniami. Zastával názor, že:
„Pokiaľ sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, potom možno konštatovať, že súd konaním poprel zásady spravodlivého
procesu a odňal strane možnosť konať pred súdom...
V konaní bolo prvostupňovým súdom (v prvostupňovom rozsudku na str. 8)
konštatované, že navrhovateľ je osoba pohybujúca sa v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých
aktivity sú v rozpore alebo na hrane zákona. Všetky negatívne zásahy do osobnostných práv
navrhovateľa, do sféry jeho osobného či pracovného života prezentované navrhovateľom
v konaní (napr. nezrealizovaná investícia zo Srbska) však boli súdmi pripísané výlučne
napádanej Informácii z článku.
Odvolací súd vôbec nezobral do úvahy (a ani sa v konečnom rozsudku
nevysporiadal) s faktom, že negatívne informácie o navrhovateľovi spôsobilé ovplyvniť jeho
postavenie v spoločnosti boli verejnosti prístupné z množstva iných zdrojov...
Tvrdenia o údajných negatívnych dopadoch článku na podnikateľské aktivity
navrhovateľa a zmarenej srbskej investícii v považuje sťažovateľ
za nepodložené. Svedok uviedol, že srbskí investori boli o udalostiach na Slovensku
a o článkoch v médiách informovaní, preto je prirodzené, že mali byť informovaní
aj o ospravedlnení uverejnenom v denníku v ktorom došlo k opraveniu tejto nepresnej
informácie. Tiež museli mať informácie o spájaní navrhovateľa s organizovaným zločinom
(mafiánske zoznamy), ako aj o vyšetrovaní možného podvodu pri prevode akcií v
, keďže tieto skutočnosti boli nosnou témou článku (o ktorom svedok
investorov vraj informoval).
Je nepredstaviteľné, že by investorom nevadili medializované informácie
o podvodnom ovládnutí (ktoré tvorili podstatnú časť článku, pričom
navrhovateľ zobral svoju žalobu časti týkajúcej sa tohto výroku späť) a s tým súvisiace
súdne spory, ktoré mohli zmariť akúkoľvek ich investíciu do spoločnosti, ktorej vlastnícka
štruktúra je nejasná/sporná. Naopak, informácia o vyšetrovacej väzbe navrhovateľa
sa žiadnym spôsobom investície netýkala a ani ju nebola spôsobilá ohroziť.
Tvrdenie navrhovateľa o strate potenciálnych partnerov, i možnosti získania
eurofondov práve a výlučne z dôvodu uverejnenia Informácie v článku nemá oporu
v dokazovaní a je iluzórne. Sťažovateľ preukázal existenciu množstva zdrojov negatívnych
informácií o navrhovateľovi, pričom štátne inštitúcie rozhodujúce o eurofondoch ani
potenciálni obchodní partneri navrhovateľa neboli odkázaní na informácie z jednej vety
článku v denníku , aby získali profil a podrobné informácie o navrhovateľovi...
Odvolací súd v konečnom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ vytvoril
o navrhovateľovi uverejnením nepravdivých údajov negatívny obraz, čím bolo znížené jeho
spoločenské hodnotenie a spochybnená dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného
partnera. Údajne vzniknutú ujmu posúdil odvolací súd ako závažnú.
Z dokazovania v tomto konaní však nevyplynulo, že k uvedených zásahom došlo
práve dôsledkom uverejnenia napádanej Informácie, t. j. jednej vety z článku, ani že by
Informácia spôsobila značný zásah do navrhovateľových osobnostných práv. Naopak,
článok obsahoval viacero závažných (a sťažovateľom preukázaných) informácií, ktoré sa
dotýkali navrhovateľa a mohli u čitateľov vyvolať o ňom negatívne predstavy. Pravdivosť,
prípadne nezákonnosť týchto ďalších informácií z článku nebola pritom navrhovateľom
vôbec spochybňovaná.“
8. Arbitrárnosť rozsudku krajského súdu videl sťažovateľ v nevysporiadaní sa s jeho
argumentmi, v neobjasnení, akým spôsobom dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je
dôvodný a primeraný, a prečo nepovažoval morálne zadosťučinenie za dostatočné. Tiež sa
nedostatočným spôsobom vysporiadal s dobromyseľnosťou autora článku ,
ktorý potvrdil, že informácia bola zverejnená z dôvodu zámeny dvoch osôb napriek
opatrnosti a preverovaní zdrojov zo strany novinára. Poukázal na minimálnu
pravdepodobnosť, aby sa v jednej skupine podozrivej zo závažnej trestnej činnosti vyskytli
dve osoby s iniciálami s rokom narodenia 1966, teda aby k takejto zámene
došlo v prípade uväzneného za .
9. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal sťažovateľ na rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ringier Axel Springer Slovakia,
a. s., proti Slovenskej republike z 26. 7. 2011, Soltész proti Slovenskej republike
z 22. 10. 2013. Priznanie vysokej náhrady nemajetkovej ujmy nepovažoval sťažovateľ za
primeranú žiadnemu z potenciálne sledovaných legitímnych cieľov.
10. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vyniesť takýto nález:
„Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2013, č. k. 8 Co 131/2013-134 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2013, č. k. 8 Co 131/2013-134
v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej
ujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v časti v ktorej žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Spoločnosti Petit Press, a. s. sa priznáva náhradu trov konania.“
11. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 691/2016 z 11. októbra 2016 sťažnosť
sťažovateľa prijal na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
12. K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril Krajský súd
v Bratislave podaním sp. zn. Spr. 3622/2016 doručeným ústavnému súdu 27. decembra
2016. Poukázal na vyjadrenie predsedníčky senátu, ktorá v zhode so súdom prvého stupňa
dospela k záveru, že v súdenej veci je daná zodpovednosť sťažovateľa, pričom zotrvala na
právnych záveroch vyslovených v odôvodnení svojho rozhodnutia.
13. K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ svoje stanovisko nepredložil.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania
v danej veci, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
18. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,
písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha
povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať
na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu v spojení
s právom na súdnu ochranu v podstate odôvodnil neprípustným, až arbitrárnym výkladom
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý realizoval krajský súd v nadväznosti
na okresný súd. Vytkol konajúcim súdom nezohľadnenie už existujúcej povesti
navrhovateľa v čase uverejnenia dotknutého článku, teda neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi informáciou, ktorá bola predmetom konania, a zásahom do osobnostných práv
navrhovateľa. V namietanom postupe videl sťažovateľ aj neprípustný zásah do jeho ústavou
garantovaného práva na slobodu prejavu pre nedodržanie princípu proporcionality.
21. Sloboda prejavu ako právo slobodne vyjadrovať svoje názory akýmkoľvek
možným spôsobom patrí každému. Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne
zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej
rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám
a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,
ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje
si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť
o demokratickej spoločnosti. To znamená, že každá formalita, podmienka, obmedzenie
alebo sankcia uložená v tejto oblasti musí byť primeraná zákonnosti sledovaného cieľa
(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).
22. Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,
rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je
možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie (III. ÚS 351/2012). Všetky základné
práva a slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo
slobody (PL. ÚS 7/96).
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.
na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)
vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť
o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02,
24. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)
namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte
so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.
V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom
podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň
išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu
osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto
okolností bolo z hľadiska zvažovania ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného
súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal
zásade proporcionality.
25. V namietanom konaní bolo nepochybne preukázané, že sťažovateľ v dotknutom
článku uviedol o navrhovateľovi aj nepravdivú informáciu, čím došlo zo strany sťažovateľa
k zásahu do jeho osobnostných práv. To nerozporoval v konečnom dôsledku ani sťažovateľ,
ktorý v priebehu konania 9. apríla 2009 uverejnil ospravedlnenie v znení, ktorého
sa navrhovateľ v konaní domáhal. Okresný súd vyhodnotil uverejnené ospravedlnenie
za postačujúce morálne zadosťučinenie, preto návrh v tejto časti zamietol, s čím sa krajský
súd stotožnil v celom rozsahu.
26. Vychádzajúc z uvedeného bolo kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní
posúdiť, či krajský súd namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným
spôsobom rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom a navrhovateľom,
u ktorého malo podľa záverov okresného súdu potvrdených krajským súdom dôjsť
uverejnením nepravdivej informácie „ strávil niekoľko mesiacov
vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“ k neprípustnému zásahu
do jeho osobnostných práv, a to takému, ktorý zakladá aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
27. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
28. Hodnotiac argumentáciu sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že nepresnosti,
ktorej sa sťažovateľ dopustil v inkriminovanom článku, za ktorú sa ospravedlnil, nemožno
venovať takú váhu, akú jej pripísal vo svojom rozsudku krajský súd v spojení s rozsudkom
okresného súdu. Požiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností
sporu zodpovedá posúdenie uverejneného článku v kontexte jeho obsahu ako celku
a v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zohľadnenie spoločenského postavenia
navrhovateľa v čase zverejnenia nepravdivej informácie. Vo veci sťažovateľa kvalifikoval
ústavný súd postup krajského súdu ako nezákonný exces, ktorý nerešpektoval kritériá
aplikovateľnosti § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd na základe uvedeného
dospel k záveru, že základné práva sťažovateľa zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy boli porušené.
29. Zdôrazňujúc svoju subsidiárnu funkciu ústavný súd nemôže zasahovať
do rozhodnutia všeobecného súdu iba preto, že by sám uskutočnil vyvažovanie ústavných
hodnôt a základných práv inak, ako to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu už pred
ním urobil všeobecný súd. Ústavný súd ale musí zasiahnuť a chrániť základné právo vtedy,
ak všeobecné súdy extrémne pochybili pri hodnotení významu základného práva alebo
slobody, resp. ak by ich postupom boli porušené zásady spravodlivého procesu.
30. Ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti
musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných
záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale
je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu,
samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých
prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté
nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.
31. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany
slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o nežiaducich
javoch v spoločnosti, ktoré sú stredobodom verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager
a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, rozsudok ESĽP Bladet Troms a Stensaas proti
Nórsku z 20. 5. 1999). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače.
Sloboda tlače poskytuje verejnosti najlepší prostriedok na odhaľovanie a formovanie
názorov na veci verejné. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky
týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie
dostávať.
32. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci je
sťažovateľ vydavateľom denníka , v ktorom bol namietaný článok uverejnený.
Sťažovateľ je teda v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho
vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.
masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných
súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Cieľom namietaného článku bolo nepochybne
odkrývanie nekalých praktík pri prevode majetku s účasťou mesta, teda veci verejného
záujmu.
33. Aj ESĽP poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne zdôrazňujúc
úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom
na ochranu povesti a práv iných, resp. nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií,
prislúcha jej oznamovať (pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti)
informácie a myšlienky nielen o všetkých politických otázkach, ale aj o ostatných témach
všeobecného záujmu (Fressoz a Roire proti Francúzsku, rozsudok z 21. 1. 1999, De Haes
a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku
z 20. 5. 1999). V rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. 6. 1992 ESĽP uviedol:
«Hoci tlač nesmie prekročiť hranice stanovené medzi iným za účelom „ochrany povesti
iných“, je napriek tomu jej povinnosťou poskytovať informácie a myšlienky o veciach
verejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale
aj verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná
plniť svoju kľúčovú úlohu „verejného strážneho psa“.»
34. V posudzovanom prípade je zjavné, že namietané porušenie článku sa týkalo
navrhovateľa, keďže v ňom bol identifikovaný výslovným uvedením jeho mena
a priezviska. Nie je taktiež sporné, že pred uverejnením označeného článku bol navrhovateľ
predmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní, čo deklaroval sťažovateľ
v priebehu konania v snahe poukázať na už existujúcu povesť navrhovateľa.
35. Krajský súd v namietanom rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožnil
aj s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ospravedlnenie nepostačuje
na odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a teda morálna
satisfakcia sa javí v danom prípade ako nepostačujúca pre eliminovanie ujmy vzniknutej na
osobnostných právach navrhovateľa, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení,
intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty. Taktiež bola v danom
prípade splnená aj ďalšia zákonom stanovená podmienka pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka,
a to že neoprávneným zásahom bola znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa
v spoločnosti v značnej miere, keď odporca uviedol o navrhovateľovi nepravdivé údaje,
ktoré vytvorili o ňom negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie,
spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného partnera, na ktorú
skutočnosť taktiež treba prihliadnuť, keďže navrhovateľ je podnikateľom, pričom tento
zásah mal širokú publicitu doma i v zahraničí. Ujmu vzniknutú na osobnostných právach
navrhovateľa uverejnením nepravdivej informácie o tom, že bol vo vyšetrovacej väzbe
za výpalníctvo, odvolací súd posúdil ako závažnú, keď dospel k záveru, že vzniknutú ujmy
by každý na jeho mieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Súdom prvého stupňa
priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v sume 10.000,- € je podľa
názoru odvolacieho súdu primeraná závažnosti vzniknutej ujmy aj vzhľadom na vyššie
uvedené okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.“
36. Takáto myšlienková konštrukcia podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje
s už spomínanou judikatúrou ESĽP a ani s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
a predstavuje zásah do slobody prejavu garantovanej čl. 10 dohovoru aj čl. 26 ústavy.
37. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu
porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je potrebné
zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.
Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08).
38. Okresný súd Bratislava II vo svojom rozsudku sp. zn. 10 C 104/2009 z 10. júna
2010 priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zdôvodnil takto: «Údaj,
že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo
bratislavských firiem, sa v konaní preukázal ako v celom rozsahu nepravdivý. Ide
o skutkové tvrdenie, ktoré má navyše difamujúci charakter. Bez ohľadu na to, či bol, alebo
nebol na navrhovateľa vydaný príkaz na zatknutie, či bol, alebo nebol zadržaný pre podanie
vysvetlenia na polícii a bez ohľadu, na okolnosti, za ktorých došlo k prevodu akcií
, na použitie tohto nepravdivého tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré
by požívalo zákonnú a teda aj súdnu ochranu... Súd dospel k záveru, že vyššie spomínaný
nepravdivý údaj mal pre osobu navrhovateľa nielen znevažujúci charakter, ale dal aj
celému článku úplne iný, jednostranný rozmer vyznievajúci jednoznačne v jeho neprospech,
hoci dianie okolo je predmetom neskončených súdnych sporovo,
ktorých výsledok nie je vopred jasný... Zverejnením tejto informácie utrpela nielen osobnosť
navrhovateľa, ale aj jeho rodina, súkromie, ktoré je jeho neoddeliteľnou súčasťou, čo mal
súd preukázané výpoveďou svedka . Skutočnosti, ohľadne dopadu tejto
informácie na podnikateľské aktivity navrhovateľa nie sú relevantné z hľadiska
konštatovania, že tu existuje objektívna spôsobilosť tejto nepravdy spôsobiť navrhovateľovi
ujmu na jeho právach takého rozsahu, ktorý ho môže tak v spoločenskej ako
i podnikateľskej rovine úplne znemožniť. V prípade navrhovateľa ide o trestne bezúhonného
občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú v rozpore či na
hranici zákona, nie je možné označiť ho za zločinca, či výpalníka. Na takéto závery nemal
odporca žiadne oprávnenie, teda išlo o zásah nedovolený, v demokratickej spoločnosti
neprípustný a netolerovateľný... Na základe vyššie uvedeného, keď odporca prekročil
hranice prípustné pre slobodu prejavu, keď hoci z nedbanlivosti, zaútočil na navrhovateľa
obzvlášť znevažujúcim spôsobom tým, že ho označil za „výpalníka bratislavských firiem“,
ktorý za túto činnosť „strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe“, čím hrubo zasiahol
do jeho osobnostných práv, mal súd preukázaný nárok navrhovateľa na priznanie
zadosťučinenia tak v morálnej ako aj finančnej rovine... Prihliadol pritom aj na správanie
odporcu v priebehu konania, keď tento napriek tomu, že si bol vedomý svojho pochybenia,
zotrval na tvrdeniach, ktoré získal o navrhovateľovi iba z počutia (i keď vysoko postavených
bývalých funkcionárov) a na indíciách, vychádzajúcich z podkladov o trestnom stíhaní
iných osôb, či z tzv. mafiánskych zoznamov, ktoré ale nie sú dôkazom preukazujúcim
protispoločenské konanie navrhovateľa. Taktiež súd prihliadol na to, že denník je
mienkotvorné tlačové periodikum s vysokou mierou publicity tak doma ako i v zahraničí,
a že práve z toho dôvodu je celospoločensky žiaduce, aby poskytoval a uverejňoval
informácie, z ktorých si verejnosť vytvorí pravdivý a objektívny, nie skreslený a zavádzajúci
obraz tak o pozitívnych, ako i negatívnych javoch v spoločnosti, vrátane osôb, ktoré sú
objektom jej oprávneného záujmu.»
39. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy zaručuje každému nielen právo na prístup
k súdu, ale aj právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným
súdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdneho rozhodnutia (m. m. IV. ÚS 233/04),
t. j. účastník konania má okrem iného právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. III. ÚS 25/06). Podľa názoru ústavného
súdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívne požiadavky nespĺňa.
40. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd neposudzoval uverejnený článok ako celok,
ale navrhovateľom namietaný nepravdivý údaj v článku posúdil ako rozhodujúci
pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nezohľadnil námietky sťažovateľa
vzťahujúce sa na existenciu povesti navrhovateľa, ale naopak, nepravdivú informáciu
považoval za takú, v dôsledku ktorej došlo k zníženiu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti
navrhovateľa v spoločnosti.
41. Dôstojnosť je eticko-morálna kategória, prostredníctvom ktorej človek požíva
úctu a vážnosť v sociálnych vzťahoch, aký hodnotný je ten človek pre nás ‒okolie a pre
seba samého. Jej základom je požiadavka jednotlivca voči sebe samému konať tak, aby
neponížil svoju dôstojnosť. Osobnostná a sociálna hodnote každého človeka (jeho povesť)
sa vytvára počas jeho života prakticky od dospelosti prostredníctvom jeho činov, súladu
jeho slov a činov, prostredia, v ktorom sa pohybuje, povesti osôb, s ktorými sa stýka
a komunikuje. V zjednodušenom ponímaní je konkrétny človek vnímaný okolím ako človek
s dobrou povesťou a človek so zlou, resp. pochybnou povesťou.
42. Ústavný súd nepovažoval za správne, ak všeobecné súdy rozhodujúce o veci
nezohľadnili, resp. nedostatočne zohľadnili spoločenské postavenie navrhovateľa v čase
uverejnenia nepravdivej informácie z pohľadu jeho existujúcej povesti, ak nedôsledne
vyhodnotili dôkazy, ktoré v konaní predložil sťažovateľ, a pri priznaní nemajetkovej ujmy
prihliadali len na svedecké výpovede svedkov navrhnutých navrhovateľom, ktoré navyše
priznali blízky vzťah k navrhovateľovi. Takýto prístup všeobecných súdov nenesie znaky
spravodlivého procesu. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že krajský súd stotožniac sa
s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu vyhodnotil ujmu vzniknutú na povesti navrhovateľa
ako závažnú, pričom o jeho povesti vyslovil pochybnosti, ak uviedol, že „Bez ohľadu na to,
či bol alebo nebol na navrhovateľa vydaný príkaz na zatknutie, či bol alebo nebol zadržaný
pre podanie vysvetlenia na polícii a bez ohľadu na okolnosti, za ktorých došlo k prevodu
akcií , na použitie tohto tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré
by požívalo zákonnú, a teda aj súdnu ochranu...V prípade navrhovateľa ide o trestne
bezúhonného občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú
v rozpore či na hranici zákona, nie je možné označiť ho za zločinca, či výpalníka.“. V oboch
rozhodnutiach tak absentujú jasné a určité dôvody priznania nemajetkovej ujmy, teda tieto
nesú znaky arbitrárnosti.
43. Vychádzajúc z uvedeného ak všeobecné súdy posúdili zníženie dôstojnosti, resp.
vážnosti v spoločnosti navrhovateľa výlučne na základe jedinej informácie uverejnenej
v článku, bez prihliadnutia na dôkazy predložené sťažovateľom ide o výklad ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ústavne neakceptovateľný a arbitrárny. Rozsudky
všeobecných súdov popierajú základné východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu
prejavu, a to zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté
privilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitej nepresnosti (zohľadňujúc
okolnosti, za akých k tomu došlo) pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie
uverejnených informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam
(nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 156/99).
44. V namietanom rozsudku izolovaným posúdením časti článku krajský súd (a pred
ním aj okresný súd) dospel k záveru, že práve v dôsledku tejto informácie začal byť
navrhovateľ vnímaný ako „zločinec, či výpalník“, čím došlo k zníženiu jeho dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti. Pokiaľ si krajský súd takýto záver okresného súdu osvojil, ide
o účelové (zámerne zjednodušené) vyvodzovanie kľúčových záverov na potvrdzujúce
rozhodnutie krajského súdu, čo podľa názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý
rozsudok ako celok. Predmet sporu vymedzil navrhovateľ výlučne namietaným porušením
časti článku o jeho „vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“, hoci článok
na viacerých miestach obsahuje negatívne informácie o osobe navrhovateľa a jeho
podnikateľských aktivitách, voči čomu sa však nebránil. Namietané rozhodnutia
všeobecných súdov sú za daných okolností spornými.
45. Ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľa, ktorý má
ako vydavateľ denníka pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP
i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie
o veciach verejného záujmu (týkajúce sa pochybnosti o zákonnosti vlastníctva majetku
s účasťou mesta), ktoré nemožno v zásade ako celok považovať za nepravdivé. Za daných
okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver
krajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti
rozsudku okresného súdu uprednostnil jednostranne ochranu osobnostných práv
navrhovateľa do takej miery, že mu priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
bez preukázania príčinnej súvislosti medzi zverejnenou nepravdivou informáciou
a existujúcou povesťou navrhovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ uverejnením
jedinej nepravdivej informácie v článku nespôsobil dôsledky požadované ustanovením § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto je jeho výklad tohto ustanovenia ústavne
nekonformný, z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.
46. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy.
47. V súlade s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde bol rozsudok
krajského súdu zrušený vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a vrátený na ďalšie
konanie.
48. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde je krajský súd viazaný právnym
názorom ústavného súdu.
III.
49. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej
sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov vo výške 2 x 143 €, 2 x 8,58 € režijného paušálu a 20 % DPH
v sume 60,63 €, čo spolu predstavuje sumu 363,79 €.
50. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €
(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení § 263 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku).
51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017