Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 691/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Pavla Blahušiaka, a Advokátskou kanceláriou

Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta

a konateľa Mgr. Tomáša Kamenca, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

slobodu prejavu podľa a 2 a práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 25. júna 2013, takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 25. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. júna 2013

v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

zo 6. decembra 2012 vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu

nemajetkovej ujmy 10 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v časti o trovách

prvostupňového a odvolacieho konania, z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava, trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur

a sedemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárii

Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2016

faxom a následne 21. júla 2016 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len ,a“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 25. júna 2013 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v denníku 3. marca 2009 zverejnil článok

s názvom „O je bitka, súdna“, ktorý okrem iného obsahuje aj výrok

„ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo

bratislavských firiem“. Uvedený výrok bol predmetom súdneho konania pred Okresným

súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) o ochranu osobnosti, ktorou sa

ako navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti sťažovateľovi − vydavateľovi

denníka ako odporcovi povinnosť uverejniť v denníku ospravedlnenie v znení

definovanom v petite žaloby a aby súd zaviazal sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 20 000 eur. Dňa 10. júna 2010 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom

č. k. -77, ktorý doplnil rozsudkom č. k. -128 zo 6. decembra

2012. Návrh navrhovateľa v časti o uverejnenie ospravedlnenia zamietol, sťažovateľovi

uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 10 000 eur, vo zvyšku

náhrady nemajetkovej ujmy návrh zamietol a žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na

náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu (okrem zamietavého výroku) podal

sťažovateľ odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 8 Co 131/2013-

134 z 25. júna 2013 nevyhovel, teda rozsudok v napadnutých častiach potvrdil v spojení

s dopĺňacím rozsudkom a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.

z 26. apríla 2016.

3. Poukazom na a 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažovateľ svoju sťažnosť zdôvodnil tým, „... že

odvolací súd v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody

prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne a z ústavného hľadiska

neudržateľné. Odvolací súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu,

primeranosť medzi právom podľa , ústavne konformnými možnosťami jeho

obmedzenia a právom vyplývajúcim z . Odvolací súd však v konečnom

rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným spôsobom priorizoval právo na

zachovanie osobnej cti a na ochranu mena navrhovateľa pred právom sťažovateľa na

slobodu prejavu. Nekriticky tak prebral závery prvostupňového súdu a nevzal do úvahy

argumenty sťažovateľa v jeho odvolaní.

Sloboda prejavu ako zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na

jej obmedzenie stanovuje v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo na

slobodu prejavu možno v zmysle uvedeného obmedziť iba po preukázaní kumulatívneho

naplnenia všetkých podmienok obmedzenia slobody prejavu podľa článku 26 , t. j.

(i) musí ísť o obmedzenie slobody prejavu na základe zákona, (ii) obmedzenie musí

sledovať legitímny cieľ (napr. ochrana práv a slobôd iných, ochrana verejného poriadku,

bezpečnosť štátu), (iii) zásah do slobody prejavu musí byť opatrením v demokratickej

spoločnosti nevyhnutným na dosiahnutie sledovaného cieľa, zodpovedať naliehavej

spoločenskej potrebe, a (iv) zásah musí byť primeraný.“.

4. Sťažovateľ namietal, že aj prípadný zásah do osobnostných práv neznamená

automaticky vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13

ods. 2 . V prípade pochybností, či podmienky obmedzenia slobody

prejavu a priznania nároku podľa boli alebo neboli

splnené, je nutné vždy rozhodnúť v prospech ochrany slobody prejavu a práva na

informácie a ich obmedzenie odmietnuť. Sťažovateľ bol toho názoru, že odvolacím súdom

nariadený zásah do jeho slobody prejavu nebol nevyhnutný a bol neprimeraný,

že zverejnený článok nijako nevybočuje z ústavných medzí slobody prejavu a je realizáciou

slobody prejavu.

5. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval:

„Navrhovateľ je osoba verejne známa, médiami opakovane prezentovaná a spájaná

s organizovaným zločinom. Jeho meno sa objavilo na mariánskych zoznamoch v skupine

už približne v roku 2005. Voči týmto tvrdeniam (ani skutočnostiam

prezentovaným v článku) nikdy navrhovateľ neprotestoval a ochrany svojej osobnosti pred

spájaním s organizovaným zločinom či nezákonnými praktikami sa (podľa vedomostí

sťažovateľa) nikdy nedomáhal podaním žaloby na súd. Naopak, navrhovateľ vzal späť svoju

žalobu proti sťažovateľovi v časti týkajúcej sa podozrenia, že ovládol

podvodným spôsobom... V prípade sporu o vlastníctvo lyžiarskeho areálu

išlo o významnú udalosť a bolo vecou verejného záujmu o ňom informovať.

Je nielen povinnosťou médií takéto témy spravodajsky pokrývať, ale zároveň aj verejnosť

má právo informácie o takýchto prípadoch prijímať. Sťažovateľ konal v rámci svojich

povinností v zmysle článku 10 ods. 2 dohovoru a článku 26 ods. I , ktorý deklaruje

právo verejnosti na informácie.

Je prirodzené, že autor článku použil celé mená všetkých zúčastnených (napr.

). Všetci sú osobami verejne známymi, najmä

kvôli ich významným obchodným sporom prípadne podozreniach o ich prepojení

na podsvetie.

Identitu navrhovateľa, ktorého charakter a osoba bola pre článok kľúčová autor

uviedol v negatívnej korelácii s jeho vyšetrovacou väzbou v dobrej viere, že čitateľom

prináša dôležité informácie o významnom obchodnom spore a jeho hlavných aktéroch.

Osoba navrhovateľa v tejto súvislosti nemohla byť anonymizovaná, keďže sa jeho meno

opakovane vyskytovalo v celom článku a bol v danej kauze kľúčovou osobou.

Právo verejnosti na informácie o týchto osobách musí mať prednosť pred ich právom

na súkromie, resp. na zatajovanie (anonymizáciu) informácií o nich.

... Aj keď je možné pripustiť vznik práva navrhovateľa na morálne zadosťučinenie

za uverejnenie nepresnej informácie (ktoré sťažovateľ aj poskytol formou ospravedlnenia),

je nepresvedčivé a neudržateľné rozhodnutie odvolacieho súdu, aby sťažovateľ uhradil

vysokú čiastku osobe, ktorá je dlhé roky uvádzaná na „mafiánskych zoznamoch“, má

preukázané kontakty na podsvetie, a je stredobodom záujmu orgánov činných v trestnom

konaní pre podozrenie z trestnej činnosti.

Je absolútne nepodložené, a zo strany súdov naivné predpokladať, že dobrá povesť

takejto osoby ako aj jej vážnosť a dôveryhodnosť v kruhoch spoločenských a obchodných

(vid' str. 7 konečného rozsudku) sa znížila pre jednu vetu v článku na str. 5 denníka

Takýto záver nemá dostatočnú oporu v dokazovaní a opiera sa len o výpoveď svedka

... Ako vyplýva z prehľadu tlače predloženého sťažovateľom spolu s vyjadrením

z 10.11.2009, informácie o navrhovateľovi boli verejnosti sprístupnené z veľkého množstva

zdrojov z viacerých médií.

Sťažovateľ nevylučuje, že navrhovateľ sa stretáva s nedôverou okolia k jeho osobe,

odstupom alebo negatívnymi reakciami. Takýto prístup tretích osôb je ale spôsobený

výlučne povesťou navrhovateľa ako osoby prepojenej s podsvetím, jeho trestným stíhaním,

verejne známymi stykmi so skupinou , prípadne podnikateľskými aktivitami

s viacerými osobami z podsvetia.

... Odvolací súd na str. 10 konečného rozsudku dospel k záveru, že nepravdivá

informácia o vyšetrovacej väzbe navrhovateľa mu spôsobila ujmu, ktorú by každý na jeho

mieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Nie je zrejmé, aké postavenie mal odvolací

súd na mysli.

Navrhovateľ nie je bežný občan (t. j. bezúhonný občan, ktorý nie je podozrivý

z trestnej činnosti a ktorý nikdy nebol preverovaný či dokonca stíhaný políciou). Jeho

situáciu mal súd posúdiť z pozície inej osoby v obdobnom postavení, ktorá je tiež podozrivá

z trestnej činnosti, prepojená s podsvetím a uvádzaná v mafiánskych zoznamoch. V takomto

teste by musel byť záver súdu jednoznačne odlišný. Porovnávať ujmu, ktorá by zverejnením

informácie vznikla bezúhonnej osobe s ujmou, ktorá mohla vzniknúť navrhovateľovi je

absolútne nepresvedčivé a zavádzajúce.

V kontexte vyššie uvedených argumentov je nevyhnutnosť zásahu do slobody prejavu

sťažovateľa na úkor ochrany osobnosti navrhovateľa zásadne spochybnená.“

6. K primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľ uviedol:

„V zmysle záverov ústavného súdu je pri posudzovaní možného zásahu do ochrany

osobnosti potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý

výrok alebo vetu (nález , rovnako Amicus Curiae stanovisko Benátskej

Komisie zo 17. marca 2004).

Článok bol pripravený vo vecnom, spravodajskom štýle, v ktorom sa autor vyhýbal

subjektívnym úsudkom. Až na uverejnenie nepresnej Informácie boli údaje v článku správne

a navrhovateľ ich ani nenapádal, resp. žalobu v tejto časti stiahol. Informáciu je potrebné

vnímať v kontexte s celým článkom, z ktorého nevyplýva úmysel autora poškodiť

navrhovateľa a nepravdivo o ňom informovať... Rozhodnutie odvolacieho súdu o priznaní

práva navrhovateľovi na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 Eur považuje

sťažovateľ za neprimerané, vymykajúce sa štandardným výškam priznaným fyzickým

osobám v sporoch o ochranu osobnosti... Sťažovateľ sa domnieva, že závery odvolacieho

súdu (ako aj prvostupňového súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožnil) vybočujú z rámca

konštantnej judikatúry v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy...

Sťažovateľ je tohto názoru, že odvolaciemu (a ani prvostupňovému) súdu

sa nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť medzi Informáciou a údajným zásahom

do osobnostných práv navrhovateľa. Konečný rozsudok tak považuje za arbitrárny.“

7. Porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle a

ods. 1 dohovoru sťažovateľ videl v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu

a v jeho právnych záveroch nesúladných so skutkovými zisteniami. Zastával názor, že:

„Pokiaľ sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, potom možno konštatovať, že súd konaním poprel zásady spravodlivého

procesu a odňal strane možnosť konať pred súdom...

V konaní bolo prvostupňovým súdom (v prvostupňovom rozsudku na str. 8)

konštatované, že navrhovateľ je osoba pohybujúca sa v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých

aktivity sú v rozpore alebo na hrane zákona. Všetky negatívne zásahy do osobnostných práv

navrhovateľa, do sféry jeho osobného či pracovného života prezentované navrhovateľom

v konaní (napr. nezrealizovaná investícia zo Srbska) však boli súdmi pripísané výlučne

napádanej Informácii z článku.

Odvolací súd vôbec nezobral do úvahy (a ani sa v konečnom rozsudku

nevysporiadal) s faktom, že negatívne informácie o navrhovateľovi spôsobilé ovplyvniť jeho

postavenie v spoločnosti boli verejnosti prístupné z množstva iných zdrojov...

Tvrdenia o údajných negatívnych dopadoch článku na podnikateľské aktivity

navrhovateľa a zmarenej srbskej investícii v považuje sťažovateľ

za nepodložené. Svedok uviedol, že srbskí investori boli o udalostiach na Slovensku

a o článkoch v médiách informovaní, preto je prirodzené, že mali byť informovaní

aj o ospravedlnení uverejnenom v denníku v ktorom došlo k opraveniu tejto nepresnej

informácie. Tiež museli mať informácie o spájaní navrhovateľa s organizovaným zločinom

(mafiánske zoznamy), ako aj o vyšetrovaní možného podvodu pri prevode akcií v

, keďže tieto skutočnosti boli nosnou témou článku (o ktorom svedok

investorov vraj informoval).

Je nepredstaviteľné, že by investorom nevadili medializované informácie

o podvodnom ovládnutí (ktoré tvorili podstatnú časť článku, pričom

navrhovateľ zobral svoju žalobu časti týkajúcej sa tohto výroku späť) a s tým súvisiace

súdne spory, ktoré mohli zmariť akúkoľvek ich investíciu do spoločnosti, ktorej vlastnícka

štruktúra je nejasná/sporná. Naopak, informácia o vyšetrovacej väzbe navrhovateľa

sa žiadnym spôsobom investície netýkala a ani ju nebola spôsobilá ohroziť.

Tvrdenie navrhovateľa o strate potenciálnych partnerov, i možnosti získania

eurofondov práve a výlučne z dôvodu uverejnenia Informácie v článku nemá oporu

v dokazovaní a je iluzórne. Sťažovateľ preukázal existenciu množstva zdrojov negatívnych

informácií o navrhovateľovi, pričom štátne inštitúcie rozhodujúce o eurofondoch ani

potenciálni obchodní partneri navrhovateľa neboli odkázaní na informácie z jednej vety

článku v denníku , aby získali profil a podrobné informácie o navrhovateľovi...

Odvolací súd v konečnom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ vytvoril

o navrhovateľovi uverejnením nepravdivých údajov negatívny obraz, čím bolo znížené jeho

spoločenské hodnotenie a spochybnená dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného

partnera. Údajne vzniknutú ujmu posúdil odvolací súd ako závažnú.

Z dokazovania v tomto konaní však nevyplynulo, že k uvedených zásahom došlo

práve dôsledkom uverejnenia napádanej Informácie, t. j. jednej vety z článku, ani že by

Informácia spôsobila značný zásah do navrhovateľových osobnostných práv. Naopak,

článok obsahoval viacero závažných (a sťažovateľom preukázaných) informácií, ktoré sa

dotýkali navrhovateľa a mohli u čitateľov vyvolať o ňom negatívne predstavy. Pravdivosť,

prípadne nezákonnosť týchto ďalších informácií z článku nebola pritom navrhovateľom

vôbec spochybňovaná.“

8. Arbitrárnosť rozsudku krajského súdu videl sťažovateľ v nevysporiadaní sa s jeho

argumentmi, v neobjasnení, akým spôsobom dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je

dôvodný a primeraný, a prečo nepovažoval morálne zadosťučinenie za dostatočné. Tiež sa

nedostatočným spôsobom vysporiadal s dobromyseľnosťou autora článku ,

ktorý potvrdil, že informácia bola zverejnená z dôvodu zámeny dvoch osôb napriek

opatrnosti a preverovaní zdrojov zo strany novinára. Poukázal na minimálnu

pravdepodobnosť, aby sa v jednej skupine podozrivej zo závažnej trestnej činnosti vyskytli

dve osoby s iniciálami s rokom narodenia 1966, teda aby k takejto zámene

došlo v prípade uväzneného za .

9. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukázal sťažovateľ na rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ringier Axel Springer Slovakia,

a. s., proti Slovenskej republike z 26. 7. 2011, Soltész proti Slovenskej republike

z 22. 10. 2013. Priznanie vysokej náhrady nemajetkovej ujmy nepovažoval sťažovateľ za

primeranú žiadnemu z potenciálne sledovaných legitímnych cieľov.

10. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vyniesť takýto nález:

„Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2

Slovenskej republiky a článku 46 ods. 1 rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2013, č. k. -134 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2013, č. k. -134

v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej

ujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v časti v ktorej žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Spoločnosti Petit Press, a. s. sa priznáva náhradu trov konania.“

11. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 11. októbra 2016 sťažnosť

sťažovateľa prijal na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

12. K sťažnosti sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril Krajský súd

v Bratislave podaním sp. zn. Spr. 3622/2016 doručeným ústavnému súdu 27. decembra

2016. Poukázal na vyjadrenie predsedníčky senátu, ktorá v zhode so súdom prvého stupňa

dospela k záveru, že v súdenej veci je daná zodpovednosť sťažovateľa, pričom zotrvala na

právnych záveroch vyslovených v odôvodnení svojho rozhodnutia.

13. K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ svoje stanovisko nepredložil.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania

v danej veci, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

18. Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,

písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu v spojení

s právom na súdnu ochranu v podstate odôvodnil neprípustným, až arbitrárnym výkladom

ustanovenia , ktorý realizoval krajský súd v nadväznosti

na okresný súd. Vytkol konajúcim súdom nezohľadnenie už existujúcej povesti

navrhovateľa v čase uverejnenia dotknutého článku, teda neexistenciu príčinnej súvislosti

medzi informáciou, ktorá bola predmetom konania, a zásahom do osobnostných práv

navrhovateľa. V namietanom postupe videl sťažovateľ aj neprípustný zásah do jeho

garantovaného práva na slobodu prejavu pre nedodržanie princípu proporcionality.

21. Sloboda prejavu ako právo slobodne vyjadrovať svoje názory akýmkoľvek

možným spôsobom patrí každému. Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne

zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej

rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám

a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,

ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje

si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť

o demokratickej spoločnosti. To znamená, že každá formalita, podmienka, obmedzenie

alebo sankcia uložená v tejto oblasti musí byť primeraná zákonnosti sledovaného cieľa

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, § 49).

22. Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,

rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je

možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie (). Všetky základné

práva a slobody sa chránia v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo

slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo

slobody ().

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.

na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.

ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť

o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. , ,

).

24. V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)

namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte

so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom

podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom zároveň

išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu

osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto

okolností bolo z hľadiska zvažovania ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného

súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal

zásade proporcionality.

25. V namietanom konaní bolo nepochybne preukázané, že sťažovateľ v dotknutom

článku uviedol o navrhovateľovi aj nepravdivú informáciu, čím došlo zo strany sťažovateľa

k zásahu do jeho osobnostných práv. To nerozporoval v konečnom dôsledku ani sťažovateľ,

ktorý v priebehu konania 9. apríla 2009 uverejnil ospravedlnenie v znení, ktorého

sa navrhovateľ v konaní domáhal. Okresný súd vyhodnotil uverejnené ospravedlnenie

za postačujúce morálne zadosťučinenie, preto návrh v tejto časti zamietol, s čím sa krajský

súd stotožnil v celom rozsahu.

26. Vychádzajúc z uvedeného bolo kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní

posúdiť, či krajský súd namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom a navrhovateľom,

u ktorého malo podľa záverov okresného súdu potvrdených krajským súdom dôjsť

uverejnením nepravdivej informácie „ strávil niekoľko mesiacov

vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“ k neprípustnému zásahu

do jeho osobnostných práv, a to takému, ktorý zakladá aj nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

27. Podľa fyzická osoba má právo najmä

sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

28. Hodnotiac argumentáciu sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že nepresnosti,

ktorej sa sťažovateľ dopustil v inkriminovanom článku, za ktorú sa ospravedlnil, nemožno

venovať takú váhu, akú jej pripísal vo svojom rozsudku krajský súd v spojení s rozsudkom

okresného súdu. Požiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností

sporu zodpovedá posúdenie uverejneného článku v kontexte jeho obsahu ako celku

a v súlade s zohľadnenie spoločenského postavenia

navrhovateľa v čase zverejnenia nepravdivej informácie. Vo veci sťažovateľa kvalifikoval

ústavný súd postup krajského súdu ako nezákonný exces, ktorý nerešpektoval kritériá

aplikovateľnosti . Ústavný súd na základe uvedeného

dospel k záveru, že základné práva sťažovateľa zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 boli porušené.

29. Zdôrazňujúc svoju subsidiárnu funkciu ústavný súd nemôže zasahovať

do rozhodnutia všeobecného súdu iba preto, že by sám uskutočnil vyvažovanie ústavných

hodnôt a základných práv inak, ako to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu už pred

ním urobil všeobecný súd. Ústavný súd ale musí zasiahnuť a chrániť základné právo vtedy,

ak všeobecné súdy extrémne pochybili pri hodnotení významu základného práva alebo

slobody, resp. ak by ich postupom boli porušené zásady spravodlivého procesu.

30. Ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti

musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných

záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať izolovane, ale

je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu,

samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých

prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté

nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.

31. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany

slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o nežiaducich

javoch v spoločnosti, ktoré sú stredobodom verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager

a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, rozsudok ESĽP Bladet Troms a Stensaas proti

Nórsku z 20. 5. 1999). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače.

Sloboda tlače poskytuje verejnosti najlepší prostriedok na odhaľovanie a formovanie

názorov na veci verejné. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky

týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie

dostávať.

32. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci je

sťažovateľ vydavateľom denníka , v ktorom bol namietaný článok uverejnený.

Sťažovateľ je teda v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho

vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.

masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných

súdov primeraným spôsobom zohľadniť. Cieľom namietaného článku bolo nepochybne

odkrývanie nekalých praktík pri prevode majetku s účasťou mesta, teda veci verejného

záujmu.

33. Aj ESĽP poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne zdôrazňujúc

úlohu tlače s tým, že hoci nemôže prekračovať určité hranice, predovšetkým so zreteľom

na ochranu povesti a práv iných, resp. nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií,

prislúcha jej oznamovať (pri súčasnom rešpektovaní jej povinností a zodpovednosti)

informácie a myšlienky nielen o všetkých politických otázkach, ale aj o ostatných témach

všeobecného záujmu (Fressoz a Roire proti Francúzsku, rozsudok z 21. 1. 1999, De Haes

a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku

z 20. 5. 1999). V rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. 6. 1992 ESĽP uviedol:

«Hoci tlač nesmie prekročiť hranice stanovené medzi iným za účelom „ochrany povesti

iných“, je napriek tomu jej povinnosťou poskytovať informácie a myšlienky o veciach

verejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale

aj verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná

plniť svoju kľúčovú úlohu „verejného strážneho psa“.»

34. V posudzovanom prípade je zjavné, že namietané porušenie článku sa týkalo

navrhovateľa, keďže v ňom bol identifikovaný výslovným uvedením jeho mena

a priezviska. Nie je taktiež sporné, že pred uverejnením označeného článku bol navrhovateľ

predmetom záujmu orgánov činných v trestnom konaní, čo deklaroval sťažovateľ

v priebehu konania v snahe poukázať na už existujúcu povesť navrhovateľa.

35. Krajský súd v namietanom rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa stotožnil

aj s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade ospravedlnenie nepostačuje

na odstránenie následkov zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a teda morálna

satisfakcia sa javí v danom prípade ako nepostačujúca pre eliminovanie ujmy vzniknutej na

osobnostných právach navrhovateľa, a to aj vzhľadom na povahu nepravdivých tvrdení,

intenzitu a spôsob zásahu, charakter a dôležitosť dotknutej hodnoty. Taktiež bola v danom

prípade splnená aj ďalšia zákonom stanovená podmienka pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi podľa § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka,

a to že neoprávneným zásahom bola znížená dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa

v spoločnosti v značnej miere, keď odporca uviedol o navrhovateľovi nepravdivé údaje,

ktoré vytvorili o ňom negatívny obraz, čím bolo znížené spoločenské hodnotenie,

spochybnená jeho dôveryhodnosť a vážnosť aj ako obchodného partnera, na ktorú

skutočnosť taktiež treba prihliadnuť, keďže navrhovateľ je podnikateľom, pričom tento

zásah mal širokú publicitu doma i v zahraničí. Ujmu vzniknutú na osobnostných právach

navrhovateľa uverejnením nepravdivej informácie o tom, že bol vo vyšetrovacej väzbe

za výpalníctvo, odvolací súd posúdil ako závažnú, keď dospel k záveru, že vzniknutú ujmy

by každý na jeho mieste a v jeho postavení pociťoval ako závažnú. Súdom prvého stupňa

priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v sume 10.000,- € je podľa

názoru odvolacieho súdu primeraná závažnosti vzniknutej ujmy aj vzhľadom na vyššie

uvedené okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu.“

36. Takáto myšlienková konštrukcia podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje

s už spomínanou judikatúrou ESĽP a ani s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

a predstavuje zásah do slobody prejavu garantovanej dohovoru aj .

37. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným rozsudkom krajského súdu

porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu.

Tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, ).

38. Okresný súd Bratislava II vo svojom rozsudku sp. zn. z 10. júna

2010 priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zdôvodnil takto: «Údaj,

že navrhovateľ strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo

bratislavských firiem, sa v konaní preukázal ako v celom rozsahu nepravdivý. Ide

o skutkové tvrdenie, ktoré má navyše difamujúci charakter. Bez ohľadu na to, či bol, alebo

nebol na navrhovateľa vydaný príkaz na zatknutie, či bol, alebo nebol zadržaný pre podanie

vysvetlenia na polícii a bez ohľadu, na okolnosti, za ktorých došlo k prevodu akcií

, na použitie tohto nepravdivého tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré

by požívalo zákonnú a teda aj súdnu ochranu... Súd dospel k záveru, že vyššie spomínaný

nepravdivý údaj mal pre osobu navrhovateľa nielen znevažujúci charakter, ale dal aj

celému článku úplne iný, jednostranný rozmer vyznievajúci jednoznačne v jeho neprospech,

hoci dianie okolo je predmetom neskončených súdnych sporovo,

ktorých výsledok nie je vopred jasný... Zverejnením tejto informácie utrpela nielen osobnosť

navrhovateľa, ale aj jeho rodina, súkromie, ktoré je jeho neoddeliteľnou súčasťou, čo mal

súd preukázané výpoveďou svedka . Skutočnosti, ohľadne dopadu tejto

informácie na podnikateľské aktivity navrhovateľa nie sú relevantné z hľadiska

konštatovania, že tu existuje objektívna spôsobilosť tejto nepravdy spôsobiť navrhovateľovi

ujmu na jeho právach takého rozsahu, ktorý ho môže tak v spoločenskej ako

i podnikateľskej rovine úplne znemožniť. V prípade navrhovateľa ide o trestne bezúhonného

občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú v rozpore či na

hranici zákona, nie je možné označiť ho za zločinca, či výpalníka. Na takéto závery nemal

odporca žiadne oprávnenie, teda išlo o zásah nedovolený, v demokratickej spoločnosti

neprípustný a netolerovateľný... Na základe vyššie uvedeného, keď odporca prekročil

hranice prípustné pre slobodu prejavu, keď hoci z nedbanlivosti, zaútočil na navrhovateľa

obzvlášť znevažujúcim spôsobom tým, že ho označil za „výpalníka bratislavských firiem“,

ktorý za túto činnosť „strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe“, čím hrubo zasiahol

do jeho osobnostných práv, mal súd preukázaný nárok navrhovateľa na priznanie

zadosťučinenia tak v morálnej ako aj finančnej rovine... Prihliadol pritom aj na správanie

odporcu v priebehu konania, keď tento napriek tomu, že si bol vedomý svojho pochybenia,

zotrval na tvrdeniach, ktoré získal o navrhovateľovi iba z počutia (i keď vysoko postavených

bývalých funkcionárov) a na indíciách, vychádzajúcich z podkladov o trestnom stíhaní

iných osôb, či z tzv. mafiánskych zoznamov, ktoré ale nie sú dôkazom preukazujúcim

protispoločenské konanie navrhovateľa. Taktiež súd prihliadol na to, že denník je

mienkotvorné tlačové periodikum s vysokou mierou publicity tak doma ako i v zahraničí,

a že práve z toho dôvodu je celospoločensky žiaduce, aby poskytoval a uverejňoval

informácie, z ktorých si verejnosť vytvorí pravdivý a objektívny, nie skreslený a zavádzajúci

obraz tak o pozitívnych, ako i negatívnych javoch v spoločnosti, vrátane osôb, ktoré sú

objektom jej oprávneného záujmu.»

39. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že základné právo

na súdnu ochranu podľa zaručuje každému nielen právo na prístup

k súdu, ale aj právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným

súdom, ktorá zahŕňa aj primeranú kvalitu súdneho rozhodnutia (m. m. ),

t. j. účastník konania má okrem iného právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktorým mu súd poskytne jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (napr. m. m. ). Podľa názoru ústavného

súdu napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené kvalitatívne požiadavky nespĺňa.

40. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd neposudzoval uverejnený článok ako celok,

ale navrhovateľom namietaný nepravdivý údaj v článku posúdil ako rozhodujúci

pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nezohľadnil námietky sťažovateľa

vzťahujúce sa na existenciu povesti navrhovateľa, ale naopak, nepravdivú informáciu

považoval za takú, v dôsledku ktorej došlo k zníženiu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti

navrhovateľa v spoločnosti.

41. Dôstojnosť je eticko-morálna kategória, prostredníctvom ktorej človek požíva

úctu a vážnosť v sociálnych vzťahoch, aký hodnotný je ten človek pre nás ‒okolie a pre

seba samého. Jej základom je požiadavka jednotlivca voči sebe samému konať tak, aby

neponížil svoju dôstojnosť. Osobnostná a sociálna hodnote každého človeka (jeho povesť)

sa vytvára počas jeho života prakticky od dospelosti prostredníctvom jeho činov, súladu

jeho slov a činov, prostredia, v ktorom sa pohybuje, povesti osôb, s ktorými sa stýka

a komunikuje. V zjednodušenom ponímaní je konkrétny človek vnímaný okolím ako človek

s dobrou povesťou a človek so zlou, resp. pochybnou povesťou.

42. Ústavný súd nepovažoval za správne, ak všeobecné súdy rozhodujúce o veci

nezohľadnili, resp. nedostatočne zohľadnili spoločenské postavenie navrhovateľa v čase

uverejnenia nepravdivej informácie z pohľadu jeho existujúcej povesti, ak nedôsledne

vyhodnotili dôkazy, ktoré v konaní predložil sťažovateľ, a pri priznaní nemajetkovej ujmy

prihliadali len na svedecké výpovede svedkov navrhnutých navrhovateľom, ktoré navyše

priznali blízky vzťah k navrhovateľovi. Takýto prístup všeobecných súdov nenesie znaky

spravodlivého procesu. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že krajský súd stotožniac sa

s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu vyhodnotil ujmu vzniknutú na povesti navrhovateľa

ako závažnú, pričom o jeho povesti vyslovil pochybnosti, ak uviedol, že „Bez ohľadu na to,

či bol alebo nebol na navrhovateľa vydaný príkaz na zatknutie, či bol alebo nebol zadržaný

pre podanie vysvetlenia na polícii a bez ohľadu na okolnosti, za ktorých došlo k prevodu

akcií , na použitie tohto tvrdenia nemal odporca žiadne oprávnenie, ktoré

by požívalo zákonnú, a teda aj súdnu ochranu...V prípade navrhovateľa ide o trestne

bezúhonného občana a hoci sa pohybuje v prostredí, či medzi ľuďmi, ktorých aktivity sú

v rozpore či na hranici zákona, nie je možné označiť ho za zločinca, či výpalníka.“. V oboch

rozhodnutiach tak absentujú jasné a určité dôvody priznania nemajetkovej ujmy, teda tieto

nesú znaky arbitrárnosti.

43. Vychádzajúc z uvedeného ak všeobecné súdy posúdili zníženie dôstojnosti, resp.

vážnosti v spoločnosti navrhovateľa výlučne na základe jedinej informácie uverejnenej

v článku, bez prihliadnutia na dôkazy predložené sťažovateľom ide o výklad ustanovenia

ústavne neakceptovateľný a arbitrárny. Rozsudky

všeobecných súdov popierajú základné východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu

prejavu, a to zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté

privilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitej nepresnosti (zohľadňujúc

okolnosti, za akých k tomu došlo) pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie

uverejnených informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam

(nález Ústavného súdu Českej republiky ).

44. V namietanom rozsudku izolovaným posúdením časti článku krajský súd (a pred

ním aj okresný súd) dospel k záveru, že práve v dôsledku tejto informácie začal byť

navrhovateľ vnímaný ako „zločinec, či výpalník“, čím došlo k zníženiu jeho dôstojnosti

a vážnosti v spoločnosti. Pokiaľ si krajský súd takýto záver okresného súdu osvojil, ide

o účelové (zámerne zjednodušené) vyvodzovanie kľúčových záverov na potvrdzujúce

rozhodnutie krajského súdu, čo podľa názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý

rozsudok ako celok. Predmet sporu vymedzil navrhovateľ výlučne namietaným porušením

časti článku o jeho „vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských firiem“, hoci článok

na viacerých miestach obsahuje negatívne informácie o osobe navrhovateľa a jeho

podnikateľských aktivitách, voči čomu sa však nebránil. Namietané rozhodnutia

všeobecných súdov sú za daných okolností spornými.

45. Ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľa, ktorý má

ako vydavateľ denníka pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP

i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie

o veciach verejného záujmu (týkajúce sa pochybnosti o zákonnosti vlastníctva majetku

s účasťou mesta), ktoré nemožno v zásade ako celok považovať za nepravdivé. Za daných

okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver

krajského súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu uprednostnil jednostranne ochranu osobnostných práv

navrhovateľa do takej miery, že mu priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

bez preukázania príčinnej súvislosti medzi zverejnenou nepravdivou informáciou

a existujúcou povesťou navrhovateľa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ uverejnením

jedinej nepravdivej informácie v článku nespôsobil dôsledky požadované ustanovením § 13

ods. 2 , preto je jeho výklad tohto ustanovenia ústavne

nekonformný, z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.

46. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 .

47. V súlade s a bol rozsudok

krajského súdu zrušený vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a vrátený na ďalšie

konanie.

48. Podľa je krajský súd viazaný právnym

názorom ústavného súdu.

III.

49. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej

sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov vo výške 2 x 143 €, 2 x 8,58 € režijného paušálu a 20 % DPH

v sume 60,63 €, čo spolu predstavuje sumu 363,79 €.

50. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €

(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení a Civilného

sporového poriadku).

51. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017