Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 482/2015
PDF · 447.92 KB
No categories available
II. ÚS 482/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom,
Advokátska kancelária, M. R. Štefánika č. 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára
2015, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
18 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 5088/2015 a sp. zn.
Rvp 5089/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015
doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2015, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 NcC 16/2014 a jeho uznesením
z 29. januára 2015 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach zhrnul skutkový stav a formuloval svoje
námietky takto: „Som navrhovateľom vo veci ochrany osobnosti na Okresnom súde
v Kežmarku sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010 kde je odporcom Slovenská
republika Ministerstvo spravodlivosti SR. Nakoľko som v minulosti pôsobil v Kežmarku
ako advokát, jeden zo sudcov je so mnou v príbuzenskom vzťahu a naviac za dobu od roku
2004 došlo v množstve vecí k ich prikázaniu na iné súdy, podal som aj v označenej veci
námietku zaujatosti voči sudkyni . Zákonná sudkyňa sa vyjadrila, že sa
vo veci vzhľadom na stav v akom sa nachádzajú vzťahy medzi nami cíti zaujatá a žiadala,
aby jej vec bola odňatá. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 2 NcC 16/2014
z 29.1.2015 však samosudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 3C 232/2011
a sp. zn. 3C 106/2010 nevylúčil. Podľa názoru odvolacieho súdu aj keď sa subjektívne
sudkyňa cíti zaujatá, nie sú dané dôvody na jej vylúčenie z konania.
Postup porušovateľa práva nielenže odporuje ústave aj Dohovoru, ale je v zrejmom
rozpore s tým ako konajú v obdobných veciach iné senáty Krajského súdu v Prešove, ktoré
rovnaké dôvody ako som uviedol v konaní sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010
považovali v minulosti a považujú aj dnes za relevantné a postačujúce k vylúčeniu sudkyne
z konaní v mojich veciach.
Od roku 2006 bola vylúčená opakovane z viac ako piatich vecí
týkajúcich sa mňa a mojej manželky, z konaní v ktorých je odporcom SR Ministerstvo
vnútra SR, SR Ministerstvo spravodlivosti SR, ale aj iné fyzické alebo právnické osoby.
bola naviac vylúčená aj z dvoch mojich trestných vecí, ktoré boli
neskôr prikázané NS SR na OS Brezno. Je neprijateľné, aby v jednom časovom období
posudzovali dva senáty toho istého odvolacieho súdu, tie isté dôvody tak rozporuplne ako to
urobil porušovateľ práva v konaní sp. zn. 2 NcC 16/2914. Jeho postup je evidentne
svojvoľný a nespravodlivý.
Dôvodenie porušovateľa práva, že od preverovania trestnej činnosti sudkyne
po mojom oznámení uplynuli viac ako tri roky a teda táto skutočnosť
nie je právne významná je znakom odňatia spravodlivosti. Poukazujem na neprípustný
postup samosudkyne , ktorá vo veci sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn.
3C 106/2010 absolútne nekonala žiadne úkony skoro štyri roky a je možné konštatovať, že
prieťahy vlastne urobila zámerne. Pripájam listiny dokazujúce, že po mojom oznámení na
preveruje predsedníčka KS Prešov jej postup v ôsmych mojich veciach
a všetky majú jasné znaky vedomých prieťahov v trvaní viac ako tri roky! To, že v súčasnosti
už dlhšie prebieha voči sudkyni iné disciplinárne konanie pre prieťahy /v 39 veciach/
v štádiu odvolacieho konania, zatiaľ neviedlo k podaniu nového návrhu na jej disciplinárne
stíhanie pre prieťahy v mojich veciach/ okrem iného aj vo veci sp. zn. 3C 232/2011 a sp. zn.
3C 106/2010. Pripájam moje podanie k Verejnej ochrankyni práv z 26.3.2015, ktorým sa
domáham disciplinárneho potrestania sudkyne . Poukazujem na fakt, že
po náleze ÚS III. 167/2009 bola pre zavinené prieťahy v mojej veci
potrestaná zrážkami z platu. Dnes má už tretie disciplinárne konanie za päť rokov a v takej
situácii by malo nasledovať najprísnejšie potrestanie. Závislosť sudkyne
na odporcovi SR MS SR aj vo veci jej disciplinárneho stíhania je tak evidentná, že
nie je možné v súčasnosti hovoriť o tom, že postupom porušovateľa práva mám zaručené
spravodlivé a nestranné konanie na OS Kežmarok!
Je neprijateľné aby vec kde sa zásahu do mojich osobnostných práv dopustil iný
sudca OS Kežmarok prejednávala sudkyňa, ktorá ma v konaní na ochranu osobnosti na OS
Brezno pod spisovou značkou 2C 109/2010 /vec je dnes na odvolacom súde v Banskej
Bystrici/ ako svedkyňa na pojednávaní znevažovala. Jej výpoveď na OS Brezno bola jasne
motivovaná snahou vypovedať v prospech odporcu SR MS SR. Ak sa taká sudkyňa dokáže
v postavení svedka vyjadriť o mojej osobe v podstate tak, že konám ako duševne chorý, tak
je absolútne neprípustné aby konala ako zákonná sudkyňa v mojej veci kde je odporcom SR
MS SR pre zásah iného sudcu OS Kežmarok do mojich osobnostných práv. Neteší ma
množstvo súdnych konaní, ktoré mám aj s SR MS SR, resp. SR MV SR, ale tieto súdy
vyplývajú z toho, že som bol nezákonne dňa 15.7.2015 OS Kežmarok vzatý do väzby, dnes
som už jedenásty rok obvinený a v súčasnosti OS Brezno túto moju trestnú vec pod sp. zn.
3T 25/2014 pre závažné porušenie mojich práv obhajoby a nedostatočné zistenie
skutkového stavu odmietol a vrátil prokuratúre na došetrenie uznesením zo 4.2.2015!
Tvrdím, že každý musí mať právo na právnu ochranu a nik /predovšetkým sudca/ ho nesmie
z dôvodu, že sa domáha zákonným postupom svojich práv na súde znevažovať.
Pripojené uznesenia iných senátov KS Prešov explicitne a v súlade s judikatúrou
ESĽP vyhodnotili vzťah k mojej osobe ako nezlučiteľný s jej
postavením zákonnej sudkyne v mojich veciach obdobného charakteru ako je vec sp. zn.
3C 232/2011 a sp. zn. 3C 106/2010. Tento svoj záver opieram okrem iného predovšetkým
o uznesenie KS Prešov sp. zn. 19 NcC 79/2012 z 20.12.2012 kde sa okrem iného na strane 3
konštatuje, že nestranným sudcom sa rozumie osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej
veci, stranách sporu, ich právnych zástupcoch, v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá
predsudky, sympatie ani antipatie, strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá
apriórne žiadnu výhodu ani nevýhodu, prednosť či nedostatok. Z pohľadu na skutočný vzťah
sudkyne k mojej osobe, k odporcovi a predmetu sporu, je nemožné aby
bola nestranným sudcom!!! ...
Opísaným postupom porušovateľa práva došlo k zásahu do môjho práva na
nestranný a spravodlivý súd a rozhodnutie odvolacieho súdu je z ústavnoprávneho hľadiska
neprijateľné a neudržateľné. Rozhodnutie má všetky znaky svojvoľnosti, arbitrárnosti
a nespravodlivosti.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné práva na nestranný a spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 2 NcC 16/2014
a sp. zn. 18 NcC 16/2014 porušené boli.
Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. sp. 2 NcC 16/2014 zo dňa
29.1.2015 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 NcC 16/2014 zo dňa 29.1.2015
a prikazuje tomuto súdu aby vo veci opätovne konal a rozhodol.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2x 9 000 €...
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania
na účet advokáta...“
II.
4. Krajský súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudkyňu
z prerokúvania a rozhodovania vecí Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 3 C 232/2011
a sp. zn. 3 C 106/2010.
5. V odôvodneniach napadnutých uznesení krajský súd uviedol, že v predmetnej veci
konajúca sudkyňa oznámila dôvody, pre ktoré by mala byť z prerokúvania a rozhodovania
predmetnej veci vylúčená, pričom tieto sa týkajú jej vzťahu k účastníkovi konania, teda
k sťažovateľovi. Podľa krajského súdu však nemožno konštatovať, že by tieto konajúcou
sudkyňou uvádzané dôvody mohli byť akceptovateľné z pohľadu konštatovania nedostatku
subjektívnej alebo objektívnej nestrannosti tejto sudkyne. Podľa krajského súdu navyše
pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa toho, že sťažovateľ je navrhovateľom vo veci ochrany
osobnosti, kde ako účastníčku na strane odporcov označil aj konajúcu sudkyňu, nejde podľa
krajského súdu o okolnosť novú, keďže tento dôvod pre vylúčenie z konania uvádzala
konajúca sudkyňa už v predchádzajúcich štádiách tohto konania, pričom krajský súd sa
v uznesení č. k. 15 NcC 24/2010 50 z 1. decembra 2010 s týmito dôvodmi vysporiadal
a nevylúčil konajúcu sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V súčasnosti
sa krajský súd stotožňuje s týmto názorom toho istého súdu vysloveným v už uvedenom
uznesení a je ním podľa krajského súdu aj viazaný.
6. Ako novú okolnosť uviedla konajúca sudkyňa to, že 4. októbra 2011 bola vypočutá
na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Brezno, na odbore kriminálnej polície, oddelení
všeobecnej kriminality, a v konaní vedenom pod ČVS: ORP 433/OVK BR 2011 bola
taktiež vypočutá ako svedkyňa v dôsledku trestného oznámenia sťažovateľa týkajúceho sa
údajnej krivej výpovede a krivej prísahy, ohovárania a zneužívania právomoci verejného
činiteľa. Konajúca sudkyňa poukázala aj na to, že nevie, v akom štádiu sa tieto veci
vybavované orgánmi polície nachádzajú. Rovnako poukázala aj na konanie o ochranu
osobnosti a uviedla, že nemá vedomosť, v akom štádiu sa toto konanie nachádza.
Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že podnet na orgány polície zo strany
sťažovateľa vo vzťahu ku konajúcej sudkyni bol uskutočnený v dávnejšej minulosti (pred
viac ako tromi rokmi), z čoho podľa krajského súdu vyplýva, že nie je možné túto okolnosť
považovať za relevantný dôvod na vylúčenie konajúcej sudkyne z predmetnej veci
v súčasnosti. Podľa krajského súdu navyše oznámenie podozrenia o trestnom čine je právom
každého občana, pričom nie je zrejmé, aký má táto okolnosť súvis s výkonom funkcie sudcu
a s konkrétnym konaním a rozhodovaním konajúcej sudkyne v predmetnej veci. Krajský
súd konštatoval, že z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri riešení
otázky nestrannosti sudcu v skutočnosti neboli zistené žiadne dôvody na konštatovanie
nedostatku objektívnej alebo subjektívnej nestrannosti u konajúcej sudkyne. Krajský súd
preto ako súd nadriadený konajúcu sudkyňu z prerokúvania
a rozhodovania predmetnej veci nevylúčil.
III.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
IV.
1. K spojeniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
9. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah
sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami
krajského súdu
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
12. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.
v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
13. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto
ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi
(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených
zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno procesných princípov konania pred uvedenými
orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci
tým sudcom, ktorého určuje zákon.
14. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvom
vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16
OSP).
15. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nie
je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho
prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom.
17. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčeným
sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutia
krajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal
byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania,
alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
18. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009
z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou
konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého
konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je
povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je
dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu
bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu
na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci
vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj
zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani
procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka
vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to,
aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.
19. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred
všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné
pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na
podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených
podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,
IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
20. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol
zjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa
objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich
zástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jeho
sťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci
pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa
ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,
prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda
v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný
na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavný
súd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.
II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.
21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,
v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku
samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,
že v posudzovaných veciach sťažovateľa sú sťažnosti podané predčasne, a preto sú
neprípustné.
22. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania
domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať
v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať
všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
23. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ich
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu
24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa
týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a sa netýka civilných práv
a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať
vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby
mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto
konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00,
rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04,
55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
25. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
26. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1
dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie) ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri
ich predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015