Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 246/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska kancelária,

Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým pod sp. zn. ), takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. (predtým pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €

(slovom osemtisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý vyplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 518,86 € (slovom päťstoosemnásť eur a osemdesiatšesť

centov), na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Advokátska

kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 27. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(predtým pod sp. zn. ) (ďalej aj „napadnuté konania krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti podanej ešte 8. júla 2014 vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako

odporca v druhom rade v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré začalo

návrhom žalobcu podaným ešte na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“)

14. novembra 1990. Vo veci koná krajský súd od roku 1992, keď mu bola postúpená

okresným súdom. Po viacerých rozhodnutiach krajského súdu rozhodoval o veci Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd a tiež dovolací súd,

ktorý napokon dvakrát zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu a vec opätovne vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

3. V súčasnosti je vec od 28. januára 2015 opätovne na najvyššom súde, ktorý

rozhoduje o odvolaní účastníka konania proti rozsudku krajského súdu z 25. novembra

2014, a nie je právoplatne skončená.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„... Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a v primeranej dobe podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde

v Banskej Bystrici pod sp. zn. (predtým ), porušené bolo.

... Krajskému súdu v Bystrici prikazuje v označenom konaní konať bez zbytočných

prieťahov.“

Súčasne sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €

a úhrady trov konania v sume 533,58 € za tri úkony právnej služby.

5. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípismi

doručenými ústavnému súdu 21. mája 2015 a 11. júna 2015, v ktorých okrem podrobnej

chronológie procesných úkonov vyhotovených zákonnou sudkyňou uviedol:

„Je nesporné, že dĺžka konania na všeobecných súdoch je neprimeraná. V sťažnosti

sťažovateľ ako jedinú príčinu dĺžky konania uvádza len postup všeobecných súdov. Konanie

začalo na Okresnom súde Martin, pokračovalo na Krajskom súde v Banskej Bystrici

a v rámci opakovaných odvolaní a dovolaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Sťažovateľ nehodnotí vplyv a správanie účastníkov na dĺžku konania a predovšetkým ani

samotného sťažovateľa.

Napriek uvedenej dĺžke konania považujem sťažnosť za zneužívajúci výkon práva,

pretože sleduje len priznanie finančného zadosťučinenia, a to vo výške 20.000, Eur a trov

konania právnej zástupkyne. I keď sťažovateľ síce žiada, aby Ústavný súd... uložil krajskému

súdu povinnosť vo veci konať, považujem za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že krajský

súd vo veci rozhodol a vec je v dôsledku podaného odvolania navrhovateľov na Najvyššom

súde... Priorita finančného zadosťučinenia vyplýva aj z toho, že počas celej doby konania

nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní, jedine pôvodný navrhovateľ nebohý

žiadal dňa 27. novembra 2000 odstránenie prieťahov v konaní. Odporca 2 (sťažovateľ)

nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Z prehľadu úkonov vyplýva, že konanie na krajskom súde začalo 7. decembra 1992

a 9. apríla 1993 bolo vo veci rozhodnuté. V tom období bol na obchodnom oddelení

Krajského súdu... nerozhodnutých cca 90 000 obchodných vecí.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, na základe ktorého Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zrušil napadnuté rozhodnutie

krajského súdu. Vo veci bolo opätovne rozhodnuté 22. októbra 1995.

Proti rozsudku bolo podané odvolanie odporcom 1/ a 2/ rozsudkom Najvyššieho

súdu... sp. zn. bol napadnutý rozsudok potvrdený.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku bolo podané dovolanie odporcom 1)a 2), na základe

ktorých Najvyšší súd... rozhodnutím sp. zn. Obdo zo dňa 31. januára 1997 zrušil

rozsudok Najvyššieho súdu... a Krajského súdu...

Po vykonanom znaleckom dokazovaní bolo rozhodnuté 24. októbra 2007. Proti

rozsudku podal odvolanie odporca 1) a 2). Na základe podaných odvolaní Najvyšší súd...

rozsudkom sp. zn. zo dňa 31. mája 2011 potvrdil napadnutý rozsudok.

Odporcovia 1) a 2) podali dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu... na základe

ktorého Najvyšší súd... uznesením sp. zn. V 52/11 z 28. júna 2012 zrušil rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd... následne uznesením sp. zn. zo dňa 31. januára 2013

zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. zo dňa 24. októbra 2007 (po piatich

rokoch od vydania prvostupňového rozhodnutia).

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. mája 2014 bolo prerušené

konanie z dôvodu úmrtia navrhovateľa. Na základe odvolania odporcov 1/ a 2/ Najvyšší

súd... uznesením sp. zn. zo dňa 31. júla 2014 zrušil uznesenie o prerušení

konania.

Krajský súd ako súd prvého stupňa vo veci rozhodol 25. novembra 2014. Proti

rozhodnutiu bolo podané odvolanie navrhovateľom 1) a 2) a spis bol predložený

Najvyššiemu súdu... O odvolaní zatiaľ nebolo rozhodnuté.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že rozsudok krajského súdu bol dvakrát potvrdený

Najvyšším súdom... a v dôsledku podaných dovolaní boli rozhodnutia Najvyššieho súdu...

dvakrát zrušené.

Rozhodovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho a dovolacieho

súdu malo nesporný vplyv na dĺžku konania v takom rozsahu, v akom to vyplýva z dátumov

jednotlivých rozhodnutí.

Na dĺžku konania malo značný vplyv aj správanie samotných účastníkov konania

a predovšetkým sťažovateľa.

Z chronológie úkonov vyplýva:

14.02.1994 námietka odporcu 1/ a 2/ k vecnej nepríslušnosti

23.02.1994 ospravedlnenie odporcov 1/ a 2/ z pojednávania (súdom uložená

poriadková pokuta)

21.04.1995 pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov 1/ a 2/

18.08.1995 oznámenie právneho zástupcu odporcov, že vypovedal odporcom 1/ a 2/

plnú moc

22.08.1995 pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov 1/ a 2/ súd

nemal vykázané doručenie od právneho zástupcu odporcov 1/ a 2/

21.05.1995 ospravedlnenie neúčastí odporcov 1/ a 2/ na pojednávaní určeného

Najvyšším súdom... na 28.05.1996

08.04.1998 žiadosť právnej zástupkyne odporcov 1/ a 2/ o odročenie pojednávania

z dôvodu kolízie

11.02.1999 žiadosť právnej zástupkyne odporcov 1) a 2) o ospravedlnenie neúčasti

na pojednávaní zo zdravotných dôvodov...

12.03.2002 odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu o povinnosti zložiť preddavok

na znalecké dokazovanie

20.06.2002 ospravedlnenie právnej zástupkyne odporcov 1) a 2) na pojednávaní

nariadenom na deň 25. júna 2003 z dôvodu čerpania dovolenky

01.07.2003 oznámenie navrhovateľa o tom, že je imobilný v dôsledku náhlej cievnej

príhody

16.06.2003 žiadosť právnej zástupkyne odporcov 1) a 2) o preloženie nariadeného

termínu pojednávania zo dňa 23. júna 2004 z dôvodu čerpania dovolenky...

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že správanie účastníkov konania, osobitne odporcu

1) a 2) spôsobilo značné prieťahy v konaní. Vzhľadom na to, že v súčasnosti koná vo veci

Najvyšší súd SR, nie je dôvod na to, aby Ústavný súd SR prikázal vo veci konať Krajskému

súdu v Banskej Bystrici.

Vzhľadom na postup krajského súdu sťažovateľa a účastníkov konania považujeme

právo na primerané zadosťučinenie za právne neopodstatnené...

Spis Krajského súdu v Banskej Bystrici vedený pod sp. zn. Vám nie je

možné zapožičať, nakoľko 28. januára 2015 bol zaslaný na rozhodnutie o odvolaní

navrhovateľov 1 a 2 (dedičia pôvodného navrhovateľa) na Najvyšší súd... a do dnešného

dňa sa krajskému súdu nevrátil.“

6. K vyjadreniam krajského súdu zaujal stanovisko sťažovateľ v podaní doručenom

ústavnému súdu 8. júla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom vyjadrenia predsedu súdu a zákonnej sudkyne

musíme konštatovať, že tieto úradné osoby nepochopili svoju úlohu v justícii, keď vyše 25

ročné konanie /vec napadla na okresný súd v januári 1990 a dodnes nie je právoplatne

skončená/ na všeobecnom súde ospravedlňujú dovolenými procesnými úkonmi účastníkov

konania, nielen sťažovateľa, veľkým množstvom kasačných rozhodnutí zo strany NS SR ako

súdu odvolacieho i súdu dovolacieho, čo potvrdzuje zmätočnú činnosť Krajského súdu

v B. Bystrici, takže to musí ísť na jeho vrub, piatimi ospravedlneniami PZ odporcov alebo

ich samých pre rôzne, ale dovolené prekážky v práci /PN, DOV, kolízia pojednávaní/,

čo pri 25 rokoch trvania sporu je jedna prekážka za 5 rokov, množstvom procesných úkonov

zo strany súdu, ktoré pri tak jednoduchom a banálnom spore aký je predmetom hodnotenia,

treba prima facie charakterizovať ako nesústredenú, neefektívnu či nekompetentnú činnosť

krajského súdu, takže objektívne nemožno uznať záver predsedu súdu, že správanie

odporcov, teda aj sťažovateľa spôsobilo značné prieťahy v konaní, hoci ak by bol krajský

súd svojím prvým rozhodnutím, vydaným 9.4.1993, rozhodol zákonne a spravodlivo, bol by

potvrdil rozsudok okresného súdu zo 7.12.1992, ktorým bola žaloba zamietnutá ako

nedôvodná rovnako, ako sa to stalo ostatným rozsudkom KS v B. Bystrici dňa 25.11.2014,

voči ktorému sa vedie ešte odvolacie konanie.

Celé označené obdobie od 9.4.1993 doteraz čo je už vyše 22 rokov, skutočne unikát

aj na slovenské pomery treba hodnotiť jednoznačne za prieťahové alebo zmätočné

či zbytočné /posudzované z objektívneho hľadiska/ sa ktoré nesie plnú zodpovednosť iba

a len Krajský súd v B. Bystrici.

Treba tiež spomenúť, že sťažovateľ bol odporcom v spore a počnúc svojim prvým

procesným úkonom ešte niekedy v roku 1990, popieral voči nemu uplatnený nárok z dôvodu

vydanie bezdôvodného obohatenia a žiadal žalobu zamietnuť a obsahovo rovnakým, ale

ostatným procesným úkonom z roku 2014, uplatnil totožnú námietku. Ak by bol krajský súd

postupoval so znalosťou veci, tak tento spor právoplatne skončí už v spomínaný deň

9.4.1993, kedy nevydal potvrdzujúci rozsudok, ale zrušujúce uznesenie, ktorým si zároveň

založil svoju vecnú príslušnosť, a tak prispel k rozmnoženiu 100.000 sporov medzi ktorými

bola možno polovica vytvorená podobnou nezákonnou činnosťou krajského súdu o ďalšie

prípady. Najväčšími nepriateľmi pre samotných sudcov sú ich kolegovia, ktorí spory

neriešia, ale rozmnožujú geometrickým radom o celý rad ďalších sporov, čo je slovenskou

špecialitou, z ktorej niet východiska, okrem výmeny nekvalitných sudcov za sudcov

rozumných, čo je však úloha neriešiteľná, najmä nie pre súčasných vedúcich funkcionárov,

ktoré vedú súdy spôsobom, že zrejmú nekvalitu neriešia, ale ju tolerujú či dokonca

ospravedlňujú, ako sa to stalo aj v tomto prípade. Podľa judikatúry ESĽP oneskorená

nespravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou /Medvetskij v. Ukrajina z 20. 5. 2010, § 75/

a v podobných prípadoch je tolerovaná maximálna dĺžka 3 4 roky a nie už vyše 26 rokov.

Sťažovateľ začal obranu v spore v najproduktívnejšom veku /56 ročný/ a končí ho

v stareckom reku /vyše 81 ročný/ a ešte nevie, či sa konca dožije. Čo si za to obdobie vytrpel

beznádeje, príkoria, dezilúzie či bezmocnosti vie len on sám a jeho rodina. Preto právom

žiadame za toto obdobie poskytnúť finančné zadosťučinenie vo výške 20. 000 EUR a nech

ústavný súd povie, či je to zneužívanie práva, ako to hodnotí predseda súdu. Našťastie

máme ešte jurisdikciu ESLP, ktorá je k sťažovateľom štedrejšia, než národné súdy.

Ale veríme, že ho už nevyužijeme po tom, čo sa konanie vo veci skončí pred všeobecnými

súdmi a o finančnom zadosťučinení pred ÚS SR. A keďže nám ide o peniaze podľa

vyjadrenia predsedu súdu, žiadame na trovách právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom priznať sumu 533,58 EUR...“

7. Ústavný súd, vychádzajúc z vyjadrení účastníkov a predchádzajúcich sťažností

sťažovateľa vedených na ústavnom súde pod sp. zn. a sp. zn.

, mal za preukázané, že priebeh napadnutého konania ako celku bol

neefektívny vzhľadom na doterajšiu celkovú dobu tohto konania, ktorá je z ústavného

hľadiska neakceptovateľná, a preto už osobitne nepovažoval hodnotiť a preukazovať

jednotlivé procesné úkony všeobecných súdov, ktoré vo veci konali.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6

(ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada

pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

15.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o priznanie uplatnených nárokov z bezdôvodného obohatenia tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke

hodnotiť ako zložité. Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na konanie pred

krajským súdom o zaplatenie „15 676,11 eur s príslušenstvom“ napadnuté sťažnosťou.

Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania podľa ústavného súdu nebol závislý

od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci a ani krajský súd nenamietal vo svojom

vyjadrení k sťažnosti prípadnú právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

15.2 Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom

pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní vyjadrenia krajského súdu sa s jeho názorom,

že sťažovateľ sa mal pričiniť na zbytočných prieťahoch, nestotožňuje (pozri jeho vyjadrenie

v bode 5) vzhľadom najmä na neefektívnu činnosť krajského súdu, a preto dal za pravdu

právnej zástupkyni sťažovateľa (pozri bod 6), že správanie sťažovateľa neprispelo

k predĺženiu konania, a vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania a neefektívnu

činnosť krajského súdu vyhodnotil tieto námietky krajského súdu ako nepodstatné. Aj keď

sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa sa viackrát nezúčastnili na pojednávaní,

ospravedlniac svoju neúčasť, nemožno túto neúčasť v celkovom kontexte prebiehajúceho

súdneho sporu považovať za právne významnú, t. j. za takú, v dôsledku ktorej došlo

k zásadnému predĺženiu prebiehajúceho súdneho konania (toto sa vedie na súdoch viac ako

25 rokov, pozn.)

15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v súlade so svojou

predchádzajúcou štandardnou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávneho

hľadiska je neakceptovateľné, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, hoci

prebieha na krajskom súde od decembra 1992 (celkove od roku 1990, pozn.). Podľa názoru

ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno

už len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v , ako aj dohovoru (obdobne napr. ,

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval

prípadné konkrétne úseky nečinnosti a ani obdobia, keď sa spis nachádzal na najvyššom

súde, ale poukázal iba na relevantné dôvody neefektívnosti postupu krajského súdu

(pozri bod 5 tohto nálezu), ktoré vyplývajú napr. aj z posledného uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. januára 2013 (ktorým opakovane zrušil rozsudok

krajského súdu č. k. z 24. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie), keď uviedol na s. 6, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti

v zmysle ustanovenia , nie je dostatočne odôvodnené, a preto je

nepreskúmateľné. Postupom súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivé súdne

konanie, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je prípustným

odvolacím dôvodom podľa v spojení s

... súd prvého stupňa mal posúdiť výšku podielu žalovaných na zisku žalobcu v zmysle

predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu (č. k. 308), a to podľa

a nie presunúť túto úlohu na znalca. Platí, že pri týchto

osobitne neupravených zmluvách sa postupuje analogicky podľa zákonných ustanovení,

ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Obsahom

najbližšia je zmluva o združení upravená v ustanoveniach § 829 až 841 Občianskeho

zákonníka. Pokiaľ súd nemal preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o výške

podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, mal vychádzať z § 835 Občianskeho

zákonníka, to znamená z predpokladu, že podiely na majetku sú rovnaké...“.

16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa

ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , a ).

17. Vzhľadom na uvedené konštatovanie najvyššieho súdu a hodnotenie priebehu

konania pred krajským súdom (pozri bod 15.3), ako aj na základe vyjadrenia krajského

súdu, ktorý priznal neprimeranú dĺžku konania, je ústavný súd bez ďalšieho toho názoru, že

neefektívnym postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(na začiatku vedenom pod sp. zn. ) bolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa a právo podľa dohovoru, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

18. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

19. Ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom krajského súdu porušené,

avšak neprikázal mu, aby konal bez zbytočných prieťahov, ako to požadoval sťažovateľ,

pretože medzitým v novembri 2014 krajský súd rozhodol a vec sa aktuálne nachádza

už na najvyššom súde.

III.

20. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

21. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

22. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti na s. 2 a tiež aj vo vyjadrení k stanovisku

krajského súdu (pozri bod 6).

23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

24. Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, ktorá

je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti

a okolnosti danej veci vyhodnotené v bode 15.1 až 15.3, ako aj zohľadnenie toho, čo

je v hre, ústavný súd považuje priznanie sumy 8 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa (obdobne pozri napr.

), pretože nemožno od sťažovateľa spravodlivo žiadať, aby čakal

na právoplatný výsledok konania takú neprimerane dlhú dobu.

25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie

nad ústavným súdom priznanú sumu 8 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto

časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

VI.

26. Ústavný súd napokon podľa rozhodol

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska kancelária,

Podbrezovská 34, Bratislava. Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov konania spolu v sume

533,58 € za tri úkony po 139,83 € + režijný paušál 8,39 € a k tomu 20 % dane z pridanej

hodnoty (ďalej aj „DPH“).

27. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2014)

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2013, ktorá bola 804 €, a pri treťom úkone právnej služby (stanovisko k vyjadreniam

predsedu krajského súdu) vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právny

úkon vykonaný v roku 2014 patrí advokátke odmena 134 € a režijný paušál 8,04 €. Odmena

za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 je 139,83 € a spolu s režijným paušálom 8,39 €

predstavuje sumu 148,22 €. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014

a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 predstavuje spolu s režijnými

paušálmi celkovú sumu 432,30 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je aj platcom DPH,

uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a podľa

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia

vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 518,86 €.

28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ( zákona

o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

29. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015