Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 587/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. (po opravnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

správne sp. zn. ) a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. V. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2011 doručená sťažnosť JUDr. V. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(po opravnom uznesení najvyššieho súdu správne sp. zn. ).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnuté konanie, v ktorom vystupuje ako

odporca v 2. rade, začalo návrhom žalobcu podaným na Okresnom súde Martin (ďalej len

„okresný súd“) 14. novembra 1990. Predmetom sporu je vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume 475 000 Kčs. Po rozsudku okresného súdu, ktorý žalobný návrh zamietol,

nasledovalo zrušujúce uznesenie krajského súdu, v zmysle ktorého vec ďalej z dôvodu

príslušnosti prerokovával krajský súd. Bola mu pridelená sp. zn. .

Po viacerých rozhodnutiach prvostupňového a odvolacieho súdu rozhodoval o veci aj

dovolací súd, ktorý rozsudkom z 31. januára 1997 zrušil napadnuté a žalobe vyhovujúce

rozsudky nižších súdov a vec vrátil opätovne krajskému súdu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

Krajský súd posledným rozsudkom z 24. októbra 2007 sp. zn. 48 Cb 3/93-Kl-545

opäť uložil sťažovateľovi povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume

121 689 Sk na jeho odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom z 31. mája 2011 sp. zn.

rozsudok krajského súdu potvrdil. Toto ostatné rozhodnutie bolo doručené

sťažovateľovi 1. augusta 2011.

Keďže podľa sťažovateľa išlo opäť o nezákonné, nepreskúmateľné a nespravodlivé

súdne rozhodnutie, sťažovateľ podal proti nemu 20. augusta 2011 dovolanie, o ktorom bude

ešte rozhodovať dovolací súd, ktorým je najvyšší súd.

Sťažovateľ je toho názoru, že: „... jednoduchá vec, bežne sa vyskytujúca

v rozhodovacej praxi všeobecných súdov, prebiehala od 14.11.1990 a zatiaľ bola skončená

až 1.8.2011, teda po 20 rokoch a 8 a pol mesiacoch od jej nápadu a domnievame sa, že ešte

nešlo o konečné rozhodnutie, lebo podľa nás dovolací súd musí opätovne napadnuté

rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť kraji kému súdu na ďalšie konanie (i keď tento záver nie je

s hľadiska sťažnosti podstatný).

Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konania dostáva konečné rozhodnutie vo

veci, je neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej spravodlivosti konania. Požiadavka

rýchlosti súdneho konania sa tak stala ústavným princípom podľa a čl.

6 ods. 1 Dohovoru.

Je vecou súdu organizovať si svoju prácu tak, aby uvedené princípy, vzťahujúce sa

na skončenie veci v primeranej lehote alebo bez zbytočných prieťahov, boli bezpodmienečne

rešpektované; tomu nasvedčuje aj celý rad procesných inštitútov, zakotvených v /napr.

§ 1, § 6, § 100, § 114n/. Prípadné nedostatky v tomto smere, nemôžu ísť na ťarchu

účastníkov konania, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv a záujmov

v primeranej dobe. Na splnenie ústavného práva podľa a

Dohovoru nestačí, aby sa súd vecou účastníka kedy-tedy zaoberal, ale aby ju aj právoplatne

skončil, a tak odstránil stav jeho právnej neistoty.

Domnievame sa, že sťažovateľ svojim správaním absolútne neprispel k uvedenej

bezprecedentnej dobe konania. ESĽP pomenuváva to, čo účastník konania prežíva pri

prieťahoch, ako stav úzkosti, beznádeje, neistoty ap., ktoré sa natoľko ťaživé, že si

zasluhujú, aby mu ich previnivší súd odškodnil vo forme primeraného finančného

zadosťučinenia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. V. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a v primeranej dobe podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici

pod sp. zn. , porušené boli.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinné zaplatiť

JUDr. V. Č. titulom finančného zadosťučinenia každý po 8.000 EUR v lehote do 1 mesiaca

od doručenia nálezu,

3. Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR sú povinné zaplatiť JUDr. V. Č.

solidárne trovy konania v sume 314,18 €... a to na účet JUDr. E. Ľ... v lehote do 1 mesiaca

od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní, ktoré sťažovateľ

neoznačil, dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

1. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ústavný súd zistil, že toto konanie bolo ukončené rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. augusta 2011.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , ) sa ochrana základnému právu vrátane

základného práva podľa (a teda aj podľa dohovoru)

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským

a najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už

nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza

pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (pozri napr. , , , ,

).

Sťažovateľ ústavnú sťažnosť doručil ústavnému súdu 25. augusta 2011, teda v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu namietané porušovanie označeného základného práva

sťažovateľa na krajskom súde už netrvalo. Tento skutkový stav bol základom pre záver

ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. Pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu, sťažovateľ v petite sťažnosti neuviedol

spisovú značku konania, ktoré napáda, ale z obsahu sťažnosti možno dedukovať, že

sťažovateľ napáda konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. , v ktorom

najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd o odvolaní odporcov, medzi nimi aj sťažovateľa,

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2007.

(V spise krajského súdu sa nachádza opravné uznesenie sp. zn.

z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd opravuje spisovú značku v úvodnej časti svojho

rozsudku z 31. mája 2011 sp. zn. tak, že správna sp. zn. je .)

Konanie vedené pod sp. zn. () však bolo skončené

rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2011 (právoplatnosť nadobudlo 1. augusta

2011), to znamená, že v čase podania tejto sťažnosti namietané porušenie základných práv

ani na najvyššom súde už netrvalo.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu

v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako

porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného a jeho práva

garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj

v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše, vzhľadom na to, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v napadnutom

konaní a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu

takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, ) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu

predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady

č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažnosti a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa a nasl.

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)

neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, a preto podľa v spojení s

ods. 1 bolo možné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu

neprípustnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011