Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 787/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. Č., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ.,

B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s

a právom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 31. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. V. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. októbra 2012 doručená sťažnosť JUDr. V. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorá bola následne doplnená podaním doručeným ústavnému

súdu 24. apríla 2013. Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s a čl.

13 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho

uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a doplnenia vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

konania vedeného Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom z titulu bezdôvodného

obohatenia v procesnom postavení žalovaného v 2. rade.

Krajský súd rozsudkom č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 uložil

žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 113 312 Sk istiny a žalovanému

v 2. rade (sťažovateľovi) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 121 689 Sk istiny, pričom

v časti o zaplatenie sumy 239 999 Sk žalobu zamietol a vo zvyšku konanie zastavil.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v 1. rade súd prvého

stupňa označeným rozsudkom zároveň uložil povinnosť zaplatiť na účet krajského súdu

sumu 8 825 Sk a žalovanému v 2. rade sumu 9 475 Sk ako náhradu trov znaleckého

dokazovania. Rozsudok krajského súdu č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007

napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobca i obaja žalovaní, t. j. aj sťažovateľ.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2011

v znení opravného uznesenia sp. zn. z 25. októbra 2011 rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadnemu

z účastníkov konania nepriznal právo na ich náhradu.

Rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 v znení opravného uznesenia sp. zn. z 25. októbra 2011

napadli žalovaní v 1. a 2. rade (a teda aj sťažovateľ) dovolaním. O dovolaní rozhodol

najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2012 tak, že

dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 v znení opravného uznesenia sp. zn.

z 25. októbra 2011 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil v zrušenom rozsahu odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... vec sa nachádza na Najvyššom súde SR pod sp. zn. stále

v nerozhodnutom stave, hoci od začatia konania uplynula doba 22 rokov... Aby bolo možné

uzavrieť, že účastník má právo na poskytnutie ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní podľa a Dohovoru, treba vyriešiť nasledovné otázky:

a/ či doterajšie konanie, trvajúce 22 rokov, možno charakterizovať ako neprimerane

dlhé domnievame sa, že tomu tak je, pretože konanie ako celok určite nezodpovedá

štandardom ani v našom práve, ani v práve EU či RE. Keďže Dohovor pre SR nadobudol

platnosť a účinnosť 18.3.1992, ESĽP bral zreteľ aj na to, v akom stave sa konanie

nachádzalo k tomuto dátumu, potom možno celú dobu posudzovať z hľadiska čl. 6 ods. 1

Dohovoru, resp. a z nej vyčleniť primeranú dobu maximálne v trvaní 5-

6 rokov; potom doba 16 rokov je zbytočným prieťahom v doterajšom konaní a

pripomíname, že vec ešte stále nie je právoplatne skončená, dokonca ani meritórne

rozhodnutá.

b/ označená doba 5-6 rokov bola primeraná aj vzhľadom na zložitosť prípadu - ide

o bežný spor s dostatočnou literatúrou a judikatúrou, ktorý sa mal skončiť po 2-3 rokoch

zamietnutím žaloby tak, ako sme to nemietli v prvom našom procesnom úkone a veríme, že

aj tak skončí, lebo to nepovedajú už aj zrušujúce dôvody v rozhodnutí dovolacieho súdu -

správanie sa sťažovateľa, ktorý bol vždy ústretový voči všetkým aj nesúvisiacim s vecou

požiadavkám súdu. Čiže záver je taký, že iba nesústredenou zlou organizáciou práce súd,

a jeho zlým judiciálnym názorom, je vec ešte stále nerozhodnutá.

c/ V dôsledku dlhotrvajúceho súdneho sporu sa z aktívneho sťažovateľa stala osoba

dôchodkového veku, ktorý neprimeranú dobu a konzekvencie zo sporu - začatie exekúcie,

poplatky, trovy konania a pod. - vníma podstatne emotívnejšie a intenzívnejšie, ba až

existenčne, takže ide objektívne o výraznejší zásah do jeho práva na spravodlivý proces

a v ňom obsiahnutú jeho časovú dimenziu.

d/ Vzhľadom na uvedenú dĺžku konania je iluzórne v rozhodnutí ústavného súdu

favorizovať preventívnu či akceleračnú funkciu, ale triezvo vyhodnotiť jeho kompenzačnú

funkciu. Vychádzajúc z judikatúry ESĽP /Scordino v. Taliansko alebo Apicella v. Taliansko

ap./ takéto kompenzácia prichádza do úvahy vo výške 1.500 až 2.000 EUR za rok trvanie

konania /nie prieťahov/ s ak by sme v našom prípade uvažovali len so sumou 1.000

EUR/rok konanie /ide o 50 % kompenzáciu oproti rozhodnutiam ESĽP/, potom súd by mal

sťažovateľovi za minimálne 16 rokov zbytočného konania, priznať sumu 16.000 EUR.“

Vo vzťahu k judikatúre ústavného súdu súvisiacej s povinnosťou účastníka konania

vyčerpať opravné prostriedky a iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a medzi ktoré patrí i sťažnosť predsedovi súdu

na prieťahy v konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateľ uvádza: „ESĽP

vo vzťahu ku SR neustále opakuje, že hierarchickú sťažnosť predsedovi súdu nemožno

považovať za právny prostriedok nápravy proti neprimeranej dĺžke konania, pretože

neumožňuje uložiť sudcovi povinnosť urýchliť konanie, ani neposkytuje odškodnenie ujmy;

naviac v tomto čase je skutočne iluzórne očakávať od podania sťažnosti predsedovi súdu

plné odškodnenie za 16-ročné zbytočné prieťahy, preto sme už žiadnu sťažnosť nedávali.“

Ústavný súd zistil, že v období po doručení sťažnosti najvyšší súd ako odvolací súd

uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 v napadnutom vyhovujúcom výroku

a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Na túto skutočnosť sťažovateľ zareagoval v doplnení sťažnosti

z 19. apríla 2013, v ktorom okrem iného uvádza:

„Domnievame sa, že uznesenie odvolacieho súdu z 31. 1. 2013, ktoré nám bolo

doručené 17. 4. 2013, je alibistické, teda svojvoľné a neracionálne, a je v extrémnom

rozpore s ústavnými princípmi právnej istoty, spravodlivosti, proporcionality a

primeranosti doby konania, teda objektívne neakceptovateľné a porušujúce princípy

právneho štátu... pretože:

a/ Odvolanie je v našom právnom systéme vybudované na zásadách apelačného - nie

kasačného konania, ktorý ukladá odvolaciemu súdu preskúmať rozhodnutie súdu 1. stupňa

ako po stránke skutkovej, tak aj právnej s tým, že vo veci vydá meritórne rozhodnutie

/pórov. a /,

b/ Takže alibistickým a arbitrárnym zrušením rozsudku krajského súdu /ktoré inak

pred kasačným zásahom dovolacieho súdu považoval za správne/, prima facie porušil právo

sťažovateľa na fair proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne

konanie po kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu - už teraz je to doba takmer 1 roka a je

otvorená ďalšia doba v konaní pred súdom prvého stupňa a potom aj možnosť na odvolacie

konanie, ktoré mohli byť eliminované konečným rozsudkom odvolacieho súdu po tom, čo by

len rešpektoval právny názor dovolacieho súdu - je dobou zakladajúcou zbytočné prieťahy

v súdnom konaní, zjavne pričítateľné na vrub odvolacieho súdu, a to v tak časovo dlhej

kauze, ktorá je snáď aj v slovenských pomeroch unikátom, keď trvá vyše 22 rokov a opäť sa

dostala pred súd prvého stupňa.

Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi dostáva konečného rozhodnutia vo veci, je

neoddeliteľnou súčasťou právnej istoty a celkovej spravodlivosti konania. Neprimeraná

dĺžka konania sa totiž priamo odráža na dôvere občana v štát, jeho inštitúcie ochrany práva

a v právo ako také, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie právneho štátu.

Keďže postup a rozhodnutie odvolacieho súdu je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný, pretože má za následok ďalšie porušovanie označených

základných práv sťažovateľa, zasiahnuť by mal ústavný súd, ako vrcholný orgán ochrany

ústavnosti po tom, čo zlyhali všeobecné súdy.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti a jej doplnení sťažovateľ žiada, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. V. Č., na spravodlivý proces podľa ,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a v primeranej

dobe podľa Dohovoru, v spojení s a Dohovoru, v

konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. , porušené boli.

2. Uznesenie najvyššieho súdu z 31. 1. 2013, sp. zn. , zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

3. Prikazuje najvyššiemu súdu konať bez zbytočných prieťahov.

4. JUDr. V. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.000 EUR,

ktorú sumu vyplatí Najvyšší súd SR do 2 mesiacov.

5. JUDr. V. Č. priznáva náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 323,48

+ 165,55 /odmena za toto podanie/, celkom 489,03 EUR, ktorú samu zaplatí Najvyšší súd

SR na účet JUDr. E. Ľ.. v lehote do 2 mesiacov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Z petitu sťažnosti a jej doplnenia možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:

1. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

2. Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. januára 2013.

3. Porušenie a práva podľa dohovoru v spojení s porušením

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. januára 2013.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím

alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, ak neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že „... vec sa nachádza na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. stále v nerozhodnutom stave, hoci od začatia konania uplynula

doba 22 rokov...“, ústavný súd poukazuje na svoju viazanosť petitom sťažnosti v zmysle

, z ktorého vyplýva, že ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , IV. ÚS

287/2011). Keďže sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha preskúmania postupu

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd posudzoval

porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru len vo vzťahu k označenému subjektu (najvyššiemu súdu) a namietanému

konaniu (konanie vedené pod sp. zn. ).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť

sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. spoločne.

Na účely preskúmania opodstatnenosti tejto časti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal

spisovú dokumentáciu, z ktorej zistil tieto skutočnosti:

Konanie o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku krajského súdu

č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 začalo 24. júla 2012, keď bola právna vec

predložená najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie; konanie bolo vedené

pod sp. zn. .

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 rozsudok

krajského súdu č. k. 48 Cb 3/1993-K1-545 z 24. októbra 2007 v odvolaním napadnutom

vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia zo súdneho spisu konštatuje, že najvyšší

súd v období odkedy mu bol predložený spis vo veci sťažovateľa, t. j. od 24. júla 2012, až

do svojho rozhodnutia o odvolaní (31. januára 2013) v namietanom konaní postupoval

v zásade plynulo, pričom jeho postup zodpovedal druhu a povahe konania.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho, že

porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

[porovnaj a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), napr. ].

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu v namietanom konaní nie je

poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné

prieťahy v zmysle , a preto ju podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a napadnutým uznesením

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa

ktorého vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (a tiež práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z doplnenia sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa je uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. januára 2013 „alibistické, teda svojvoľné a neracionálne,

a je v extrémnom rozpore s ústavnými princípmi právnej istoty, spravodlivosti,

proporcionality a primeranosti doby konania, teda objektívne neakceptovateľné

a porušujúce princípy právneho štátu... pretože... odvolanie je v našom právnom systéme

vybudované na zásadách apelačného - nie kasačného konania, ktorý ukladá odvolaciemu

súdu preskúmať rozhodnutie súdu 1. stupňa ako po stránke skutkovej, tak aj právnej s tým,

že vo veci vydá meritórne rozhodnutie /porov. a /“.

Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Z vyplýva, že odvolací súd je povinný zmeniť rozhodnutie súdu prvého

stupňa vždy, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zrušenie, ktoré

obligatórne skúma.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré

bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,

j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najmä uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ), viazaný právnym

názorom dovolacieho súdu (, veta druhá ), opätovne prejednal

odvolanie žalobcu v rozsahu podľa , bez nariadenia pojednávania

v zmysle a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

Podľa ust. , ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd,

ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý

rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách

pôvodného konania a dovolacieho konania.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a či. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo,

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadrením

uvedeného práva je aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má

preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odvolací súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, viazaný právnym

názorom dovolacieho súdu, dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa

tieto požiadavky nespĺňa.

Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti v zmysle ustanovenia

, nie je dostatočne odôvodnené, a preto je nepreskúmateľné. Postupom

súdu bolo porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku čoho mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo je prípustným odvolacím dôvodom podľa §

205a ods. 2 písm. a/ v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného rozsudok v napadnutej

vyhovujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania podľa ,

zrušil a vec v zmysle v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa rozhodne i o trovách, odvolacieho

a dovolacieho konania.“

Z uvedenej argumentácie vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd viazaný

v zmysle právnym názorom dovolacieho súdu dospel k záveru

o existencii podmienok na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa [§ 221 ods. 1 písm. f)

], preto nemohol postupovať podľa a rozhodnutie zmeniť.

V prípade, ak odvolací súd zistí v rozhodnutí súdu prvého stupňa niektorú z vád

taxatívne vypočítaných v , je povinný toto rozhodnutie zrušiť, pričom

zákonodarca neponecháva súdu v tomto prípade voľnú úvahu, pretože ide o vady

mimoriadne závažné, pri ktorých sa nepripúšťa, aby odvolací súd rozhodol vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať ani

za zjavne nedôvodné, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor

najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné

a logické, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní z tých istých dôvodov, na základe

ktorých sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd konštatuje, že v systematike sú

primeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť a efektívnosť súdneho konania obsahom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, a nie základného práva podľa . Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46

ods. 1 , pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú

intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné

uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. ).

Ústavný súd poukazuje na časť II.1 tohto rozhodnutia, v ktorej dospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, preto

v tomto prípade nie je na mieste uvažovať o prípadnom odmietnutí spravodlivosti.

Sumarizujúc doposiaľ uvedené ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva podľa postupom najvyššieho súdu

v namietanom konaní a napadnutým uznesením, sťažnosť pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu a práva podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a napadnutým uznesením

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní

a napadnutým uznesením bol porušený a jeho právo podľa

dohovoru, pričom z jeho argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v spojení, t. j.

v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,

že vo vzťahu k sťažnosťou namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniu z 31. januára 2013 nie sú splnené podmienky na

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, konštatuje, že z obdobných dôvodov

neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru a ani čl. 1

ods. 1 , ktorý má navyše charakter všeobecného ústavného princípu, a nie

konkrétneho základného práva alebo slobody garantovaného . Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza, že všeobecné ústavné

princípy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa

. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade

namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení

, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013