Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 625/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 20. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 24. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. decembra 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 20. decembra 2013 zaviazaný zaplatiť

, (ďalej len „žalobca“), sumu 7 089,60 € s príslušenstvom v lehote 3

dní od právoplatnosti rozsudku ako cenu za dielo, ktoré spočívalo vo vykonaní zemných

výkopových prác v prospech sťažovateľa, na základe ústne uzatvorenej dohody medzi

žalobcom ako zhotoviteľom a sťažovateľom ako objednávateľom. Proti označenému

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2014 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa „Citované rozhodnutia a postup okresného súdu

a krajského súdu vykazuje závažné vady, ktoré sú svojou intenzitou ústavnoprávneho

charakteru. Skutkové závery a procesno právne úvahy vyslovené odvolacím súdom sú

pritom v zjavnom rozpore s obsahom spisu ide o značné prvky arbitrárnosti, svojvôle

a popretie základných zásad civilného procesu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

neobstojí, je iba mechanickou kompiláciou spisu, navyše je absolútne iracionálne.“.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv zo strany okresného súdu

sťažovateľ uvádza, že „Okresný súd svojím rozhodnutím a postupom porušil esenciálne

zásady civilného sporového konania a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný.“.

Svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodnil tým, že „Okresný súd... ani na jednom z pojednávaní si

nesplnil základné povinnosti v zmysle , t. j. vôbec neuviedol, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia zostali sporné. ...

Súd si tak svoju základnú povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania nesplnil, nič

účastníkom neoznámil, čím porušil ust. .. Uvedená hrubá procesná vada

má napokon v tomto prípade priamy súvis a odraz v svojvoľných skutkových záveroch

okresného súdu, ktoré sú prekvapivé. Prvostupňový súd mi tak svojím procesným postupom

a predmetným opomenutím základných povinností vo vzťahu k účastníkovi konania odňal

možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd zamlčal obsah dôkazov vrátane vyjadrení

žalobcu a svedkov, jeho prístup považuje za „zjavne jednostranný a očividne napomáhajúci

žalobcovi“. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je „kompiláciou špekulácií, domnienok,

úvah okresného súdu, avšak bez reálneho unesenia dôkazného bremena... ide o hrubé

prekrúcanie“. Podľa sťažovateľa okresný súd sa iba domnieva, že žalobca práce vykonal,

a neobjektívne verí žalobcovi vo všetkom, avšak bez relevantného dôkazného základu.

Závery okresného súdu sú „v zjavnom nesúlade s obsahom spisu“. Sťažovateľ tvrdí, že

okresný súd otočil dôkazné bremeno v sporovom konaní, podľa ktorého mal žalobca

dokazovať, že jeho bager reálne odpracoval a vykonal práce vo všetkých ním

špecifikovaných hodinách. Zastáva názor, že žalovaný nie je povinný nič dokazovať, teda

dokazovať to, že žalobca práce nevykonal. Namietal, že pri súkromnej listine stačí formálne

popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné

bremeno toho účastníka, ktorý tvrdí skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou

preukázané. Okresný súd ťažiskovo tvrdil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca pre

sťažovateľa vykonal dielo, ktoré fakturoval. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca

nepredložil ani zmluvu, ani objednávku a ani sťažovateľom podpísané odsúhlasené záznamy

o prevádzke stroja, ako titul žalovanej pohľadávky označil kúpnu cenu tovaru podľa § 409

, pričom okresný súd nerozhodol o zmene žaloby a žalobcu ani

nevyzval na opravu nedostatkov podania, žalobca dielo nikdy neodovzdal a žalobca žalobu

skutkovo nijako nevymedzil. Žalobca na pojednávaniach uviedol, že v mesiaci jún roku

2012 tiež pre sťažovateľa vykonával práce, ktoré mu boli vyplatené bez faktúry, pričom

nevedel presne uviesť, koľko a kedy mu bolo platené v hotovosti, v súvislosti s činnosťou pri

„Regenerácii centrálnej zóny Kysucké Nové Mesto“. Teda výslovne potvrdil, že mu

sťažovateľ uhradil cenu prác, účelovo však odmietol uviesť, akú konkrétnu sumu mu

sťažovateľ zaplatil. Sťažovateľ žalobcovi v hotovosti uhradil 8 000 €, pretože mu dôveroval,

že tieto platby nepoprie. Okresný súd túto časť výpovede žalobcu zamlčal. Žalobca v

záznamoch o prevádzke vozidla uviedol, že pokiaľ je tam uvedené plnenie ako výkopové

práce, toto zahŕňa i trhanie obrubníkov, trhanie betónu na parkovisku, rozvoz štrku pod

dlažbou, vykladanie kamiónov, presun dlažby, nakladanie vozov označovaných osemkolá,

do ktorých vkladal betón, pričom potvrdil, že ním fakturovaná suma sa týka nielen

výkopových prác, ale aj iných prác. Fakturácia žalobcu preto bola nedôvodná. Svedok

uviedol, že videl žalobcu s bagrom pracovať tak dvakrát, podľa jeho vedomostí na

predmetnej stavbe bolo v súvislosti s pokládkou dlažby potrebné bager tak hodinku, dve

denne. Na otázku sudkyne uviedol, že niekoľkokrát videl, že práca tam bola, aj bager tam

bol, ale žalobcu nevidel. Teda z výpovede svedka zreteľne vyplývalo, že práca pre bager

žalobcu bola na časový rozsah 1  2 hodiny denne, žalobca však denne fakturoval plný deň,

t. j. aspoň 8 hodín denne. Z výpovede svedka taktiež vyplývalo, že bager bol častokrát iba

odstavený na stavbe, pričom žalobca s ním nevykonával žiadnu prácu, ani sa na stavbe

nenachádzal. Žalobca bol platený za reálny výkon práce, žiadne stojné nebolo nikdy

dohodnuté, preto je zrejmé, že fakturácia žalobcu bola zjavne nadsadená. Naproti tomu

výpoveď svedka okresný súd považoval za relevantnú, i keď sa tento svedok na

stavbe nenachádzal každý deň a vyjadroval sa iba vo všeobecnosti. Okresný súd opomenul,

že položky fakturácie zhotoviteľa Cesty Nitra, a. s., nezodpovedajú položkám fakturácie

žalobcu a vôbec z nich nevyplýva to, že by žalobca aj reálne vykonal práce, ktoré vyčíslil

vo faktúre. Čo sa týka tvrdenia okresného súdu, že prevzatím faktúr mal žalovaný odsúhlasiť

cenu a vykonanie prác, tak iba prijatím doručenej faktúry nikdy adresát súčasne

nepotvrdzuje aj dôvodnosť vyfaktúrovanej sumy. Okresný súd uveril „účelovej, nelogickej,

nedomyslenej taktike žalobcu“, pričom tvrdenia žalovaného odmietol.

Sťažovateľ súčasne namieta nedodržanie zákonných požiadaviek na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia vyplývajúcich z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj porušenie princípu právnej istoty, ktoré dáva

do súvislosti s údajným nezákonným procesným postupom konajúcich súdov.

Podľa sťažovateľa je nesporné, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel

a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , ,

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť účastníkov

konania poďa rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 24.09.2014 a rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 20.12.2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 24.09.2014

a rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. za zo dňa 20.12.2013 sa zrušuje

a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi , ,

do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,65 EUR... na účet

advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 20. decembra 2013 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2014. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania ( ) ústavný súd považoval tvrdenie

o porušení princípu právnej istoty ( ), ktoré sťažovateľ uvádza v texte

sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 20. decembra 2013

nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného

v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal

ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu a postup, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré

ním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom

odvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým

výsledkom.

Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa

(, ).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. septembra 2014

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v (obdobne v listiny)

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(obdobne napr. , , ).

Sťažovateľ predovšetkým namieta nesprávne skutkové a právne závery napadnutého

rozsudku krajského súdu a okresného súdu, ktoré podľa neho nezodpovedajú vykonanému

dokazovaniu ani obsahu spisu, sú svojvoľné a prekvapivé. Podľa sťažovateľa postupom

okresného súdu, ktorý si ani na jednom pojednávaní nesplnil vo vzťahu k účastníkom

konania povinnosť v zmysle , mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie základných zásad dokazovania v civilnom procese, ako aj

porušenie práva na rovnosť účastníkov konania, keď tvrdí, že prístup okresného súdu

k hodnoteniu dôkazov bol zjavne jednostranný a očividne napomáhajúci žalobcovi.

Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2014

v rámci odvolacieho prieskumu rozsudok okresného súdu podľa ako

vecne správny potvrdil, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozsudku okresného súdu, na ktorého závery v podrobnostiach odkázal. Pre zvýraznenie

vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu ( ) vo vzťahu

k odvolacím dôvodom sťažovateľa, ktoré sú zároveň jeho sťažnostnými námietkami, krajský

súd najmä uviedol:

«... okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, nevyhnutné pre úplné

posúdenie sporovej právnej veci, preto nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, že by

okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Nebolo ani zistené, že by skutkové závery vyslovené okresným súdom boli v rozpore

s obsahom spisu, keďže zhodnotenia vykonané okresným súdom majú oporu v zistenom

dôkaznom stave. Skutkovým záverom prijatým prvostupňovým súdom predchádzala

racionálna úvaha tohto konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu

dokazovania, a preto nemožno súhlasiť ako s relevantným odvolacím dôvodom žalovaného,

ktorým namietal nesprávne skutkové zistenie.

Žalovaný v rámci odvolacích dôvodov poukázal na ust. ,

keďže ako inou procesnou vadou mal za to, že bol postup okresného súdu, ktorý si nesplnil

povinnosti v zmysle ust. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd

poukazuje na znenie zákonného ust. , zmyslom ktorého je v sporovom

konaní stanoviť okruh sporných skutočností, ktoré budú predmetom dokazovania, určenie

dôkazov na vykonanie, ktoré účastníci navrhli k preukázaniu svojich tvrdení. Predmetné

ustanovenie má tým viesť k naplneniu účelu a zmyslu procesného práva, ktorým je zásada

hospodárnosti a účelnosti súdneho konania a do istej miery aj predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia, avšak toto ustanovenie pri jeho nedodržaní nemá právny dôsledok, resp.

následok, ktorý by bránil konajúcemu súdu ďalej v konaní a dokazovaní pokračovať, keďže

primárne je vecou postupu súdu určiť ďalší priebeh konania v rovine aj vykonávaného

a nevykonávaného dokazovania. Ust. nemá zákonné postavenie

poučovacej povinnosti súdom, a tým nemôže niesť so sebou dôsledok nesprávneho postupu,

prípadne vadnosti konania pred okresným súdom. Ako už bolo uvedené, zmyslom ust. § 118

ods. 2 je objasnenie, čo zostáva v súdnom konaní predmetom spornosti a na základe

tohto zistenia potom okresný súd posúdi ďalší priebeh konania, dokazovania, ale je to

výlučne v dispozícii súdu, ktoré z dôkazov budú vykonané a v akom štádiu bude

dokazovanie ukončené. Toto zhodnotenie krajským súdom má oporu aj v ust. § 118 ods. 3

, podľa ktorého ďalši priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo

samosudca. V súvislosti so zákonným ustanovením krajský súd

poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 21. júna 2012,

podľa ktorého vyplýva, že... „v prípade porušenia zákonného ust. sa

žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastník, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť

prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver

pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup

prvostupňového súdu v podanom odvolaní a podobne“. Ďalej v tomto rozhodnutí ústavný

súd uviedol, že ani prípadné porušenie uvedeného zákonného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva. Vzhľadom k uvedenému

konanie pred okresným súdom nemalo žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, t. j. že ani v tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod

žalovaného. Vzhľadom k priebehu súdneho konania a postupu okresného súdu žalovanému

ako účastníkovi konania bolo umožnené uplatňovať procesné práva, t. j., že žalovaný nebol

vylúčený z týchto procesných práv, a tým zákonite konanie pred okresným súdom nemá

procesnú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto

súvislosti však krajský súd zvýrazňuje nedôvodnosť tejto námietky, pretože z obsahu

Zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 3.9.2013, vyplývalo že za

účasti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu a právneho zástupcu žalovaného, bolo

konkrétne na č. l. 41 spisu konštatované vykonané poučenie podľa s

tým, že je „potrebné vo veci vypočuť žalovaného a z navrhnutých dôkazov vykoná súd

výsluch svedka “.

K žalovaným namietanej vade nedodržania požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia

vyplývajúcej z ustanovenia odvolací súd uvádza, že rozhodnutie

okresného súdu v spojení s jeho odôvodnením spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z ust.

, pretože prvostupňový súd jasne vyjadril skutkové a právne okolnosti,

závery svojho rozhodnutia, uviedol dôkazy, z ktorých vychádzal, vyhodnotenie týchto

dôkazov, ktoré sa následne premietlo do právneho zhodnotenia uskutočneného okresným

súdom. To, čo bolo rozhodné a podstatné a súčasne aj namietané žalovaným v konaní pred

okresným súdom, prvostupňový súd jasne vyjadril a zhodnotil v dôvodoch svojho

rozhodnutia, a preto námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu

žalovaného bola zhodnotená ako nedôvodná. ...

K veci samej okresný súd vo vzťahu k založeniu a existencii zmluvného vzťahu medzi

žalobcom a žalovaným správne v odôvodnení rozhodnutia vyslovil, že preukázaný skutkový

stav zodpovedal uzavretej zmluve o dielo, dohode o jej podstatných náležitostiach, a preto

na zistený skutkový stav vzhľadom k tomu, že išlo o právny vzťah medzi podnikateľmi pri

podnikateľskej činnosti, t. j. obchodno právny vzťah, aplikoval rozhodné ustanovenia

, a to ust. a nasl., z ktorého dôvodu otázku kreovanía tohto

zmluvného vzťahu, jeho náležitosti, prejavy vôle sporových strán, následne správanie

správne posudzoval v zmysle úpravy .

K námietke nesprávneho skutkového zistenia, spočívajúcej v tom, že žalobca

nepredložil ani zmluvu, ani objednávku, ani podpísané, ani odsúhlasené záznamy

o prevádzke stroja, krajský súd uvádza, že i keď je medzi podnikateľmi obvyklé uzatvárať

zmluvy o dielo v písomnej forme, táto forma však nie je zákonom predpísaná, a preto nie je

vylúčené, aby ku vzniku zmluvy o dielo došlo aj faktickým plnením, ktoré na základe návrhu,

prípadne objednávky objednávateľ u zhotoviteľa objedná, a tento požadované dielo pre

objednávateľa vykoná. V rámci konania pred prvostupňovým súdom s listinným dôkazom,

a to potvrdením investora CESTY NITRA, a. s., bolo preukázané, že pre tento subjekt

v postavení zhotoviteľa ako subdodávateľ vykonával činnosť žalovaný, a pre neho ako

subdodávateľ žalobca. Skutočnosť, že žalobca žalovanému plnil, vyplývala i z výpovede

právneho zástupcu žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca vždy dostal zaplatené, žalovaný

do Zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 3.12.2013 (č. l. 78 spisu)

uviedol, že so žalobcom mal dohodu o tom, že pre neho vykoná vytrhnutie obrubníkov,

rozbitie betónovej platne parkoviska a nakladanie sutín na stavbe Regenerácia Centrálnej

pešej zóny , a to bagrom Komatsu za cenu 22 alebo 25 Eur/hodina,

teda potvrdil tvrdenie žalobcu. Čo sa týka tvrdenia žalovaného o platbe žalobcovi

v hotovosti 2 x 2.500 Eur, 1 x 2.000 Eur, 1 x 1.000 Eur, a to 15.6.2012 (č. l. 79 spisu), toto

nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom a ani žiaden dôkaz neoznačil.

Vo vzťahu k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo, a to predmete

a cene, bol samotným žalovaným potvrdený nielen predmet prác, ale aj cena 22 alebo

25 Eur, ktorú rovnako v zhode s prvostupňovým súdom si ako nespornú skutočnosť osvojil

i odvolací súd ( ). ...

K tvrdeniu, že žalobca dielo žalovanému nikdy neodovzdal, je potrebné uviesť, že

žalovaný nepreukázal osobitné dojednanie o prevzatí diela, naopak potvrdenie CESTY

NITRA, a. s. (č. l. 65 spisu) vo väzbe na výpoveď svedka – stavbyvedúceho pána

preukázali, že žalovaný pre žalobcu vykonával práce, svedok potvrdil i rozsah týchto prác.

Je zrejmé, že nie je možné porovnať potvrdenie spoločnosti CESTY NITRA, a. s. spolu

so záznamami o prevádzke vozidla zo strany žalobcu, a to z toho dôvodu, že CESTY NITRA,

2

a. s. platili žalovanému za rozsah prác/m, resp. bežný meter, pričom cena prác medzi

žalobcom a žalovaným bola dohodnutá sumou 22 až 25 Eur/hodina, t. j. išlo o dojednanie

hodinovej odmeny. Svedok v postavení stavbyvedúceho CESTY NITRA, a. s. však

potvrdil vykonávanie prác žalobcom v tvrdenom rozsahu, preto ak žalovaný namietal, že

žalobca dielo riadne nevykonal a ani neodovzdal, a to v rozsahu 214 hodín za mesiac júl,

tak k tomuto tvrdeniu sa mu nepodarilo uniesť dôkazné bremeno, pričom práve žalovaný,

pokiaľ spochybňoval vykonanie diela zo strany žalobcu, bol nositeľom dôkaznej povinnosti o

nevykonaní tohto diela ( ) ža splnenia procesnej poučovacej povinnosti

prvostupňovým súdom obsiahnutej v predvolaní na nariadené pojednávanie.

Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nevykonaní prác vyúčtovaných

žalovanými faktúrami. Preto sa muselo vychádzať zo skutkového stavu zisteného okresným

súdom, ktorým bol krajský súd viazaný. ...

V súvislosti s uplatnenou pohľadávkou zo strany žalobcu a obranou žalovaného

krajský súd uvádza, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je

v ust. vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti

a označia dôkazné prostriedky. Ust. veta prvá následne stanovuje, že

účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda

majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú

povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd

pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. ). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada.

Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s

nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý

tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na

preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť

tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným

bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli

preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho

neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v

takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného

práva pre rozhodnutie o veci či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v ust. § 101 a v ust. § 120 ods. 1

veta prvá alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22.09.2010).

Krajský súd konštatuje, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, pretože

z predložených listín a svedeckých výpovedí, ktoré boli hodnotené prvostupňovým súdom

tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti za aplikácie ust. , preukázal

zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, poskytnuté plnenie zo strany žalobcu a jeho

prevzatie žalovaným. Okresný súd vyhodnocoval nielen listinné dôkazy, ale i výpovede

svedkov vo vzťahu k týmto dôkazom, ktoré boli vykonané v predmetnej prejednávanej

sporovej veci. Vzhľadom k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom krajský súd

nezistil žiadne nedostatky.

K úplnosti krajský súd k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom, z ktorého

hodnotenia podľa záveru krajského súdu boli prijaté správne skutkové zistenia, poukazuje

na to, že zákon v ust. vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý

vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov ( SR). To znamená, že záver,

ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu.

Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie

hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje

najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd

pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti.

Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným

dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota

zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov

z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre

jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia

dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých

dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie

dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie

podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým

sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť

výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania

a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver

o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

Krajský súd k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri dokazovaní,

vyhodnotení dôkazov, poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011,

sp. zn. , podľa ktorého... Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). ...

Krajský súd uvádza, že žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný,

preto bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie, keďže

záverom okresného súdu predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca

z priebehu konania a stavu dokazovania. Odvolací súd nezistil dôvody pre odchýlenie sa

od týchto logických a racionálnych záverov okresného súdu, a tým neboli dané dôvody ani

na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol

rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie...»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným

a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel,

keď žiaden z odvolacích dôvodov sťažovateľa nepovažoval za relevantný, na základe čoho

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Krajský súd sa

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu

o tom, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno, keď na základe vykonaných dôkazov

a ich vyhodnotenia v súlade s ustanovením bol preukázaný zmluvný vzťah medzi

žalobcom a sťažovateľom, ako aj poskytnutie plnenia zo strany žalobcu a jeho prevzatie

sťažovateľom, a tým dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej

sumy. Poukazujúc na rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd

jednoznačne dospel k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri vykonávaní

dokazovania a hodnotení dôkazov, na základe čoho konštatoval neopodstatnenosť námietky

sťažovateľa o nedostatočne zistenom skutkovom stave a jeho nesprávnom právnom

posúdení. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa

o procesnom pochybení okresného súdu, ktorým mu údajne bola odňatá možnosť konať pred

súdom (opomenutie povinnosti okresného súdu v zmysle ), ako aj

s námietkou o údajnom prenesení dôkazného bremena na sťažovateľa.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za nekonzistentné, nelogické alebo iracionálne.

Naopak, z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva dostatok

právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu,

ktoré majú podklad vo vykonanom dokazovaní a ktoré v žiadnom prípade nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Dôvody napadnutého

rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj

súd prvého stupňa, preto nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej

neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal

dôvod na vyslovenie porušenia , resp. dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že

krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a

svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú už citované. Ústavný súd preto nezistil, že by

krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri

ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,

že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým

súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd, poukazujúc na právny záver krajského súdu o správnosti postupu

okresného súdu pri dokazovaní a hodnotení dôkazov, ktorý považuje za ústavne

akceptovateľný, konštatuje aj nedôvodnosť námietky o porušení základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa , ktorú sťažovateľ odôvodňoval

práve jednostranným a žalobcovi napomáhajúcim prístupom okresného súdu k hodnoteniu

dôkazov.

Napokon, čo sa týka námietky sťažovateľa, že okresný súd uznesením nerozhodol

o zmene žaloby (čo sa týka právneho dôvodu žalobou uplatneného nároku), ústavný súd

konštatuje, že v dôsledku uvedeného pochybenia okresného súdu v žiadnom prípade

nedošlo k znevýhodneniu postavenia sťažovateľa ako účastníka konania, resp.

k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, keďže proti uzneseniu o pripustení zmeny

návrhu nie je prípustné odvolanie [ ]. Uvedené pochybenie

okresného súdu, ktoré nemalo žiadny vplyv na spravodlivosť procesu ako celku ani na jeho

výsledok, nemohlo mať za následok ani porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a , ani práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015