Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 625/2015
PDF · 530.11 KB
No categories available
II. ÚS 625/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 19 Cb 71/2013
z 20. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 97/2014
z 24. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 97/2014
z 24. septembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol namietaným rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013 zaviazaný zaplatiť
, (ďalej len „žalobca“), sumu 7 089,60 € s príslušenstvom v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku ako cenu za dielo, ktoré spočívalo vo vykonaní zemných
výkopových prác v prospech sťažovateľa, na základe ústne uzatvorenej dohody medzi
žalobcom ako zhotoviteľom a sťažovateľom ako objednávateľom. Proti označenému
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014 tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa „Citované rozhodnutia a postup okresného súdu
a krajského súdu vykazuje závažné vady, ktoré sú svojou intenzitou ústavnoprávneho
charakteru. Skutkové závery a procesno právne úvahy vyslovené odvolacím súdom sú
pritom v zjavnom rozpore s obsahom spisu ide o značné prvky arbitrárnosti, svojvôle
a popretie základných zásad civilného procesu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu
neobstojí, je iba mechanickou kompiláciou spisu, navyše je absolútne iracionálne.“.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv zo strany okresného súdu
sťažovateľ uvádza, že „Okresný súd svojím rozhodnutím a postupom porušil esenciálne
zásady civilného sporového konania a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný.“.
Svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodnil tým, že „Okresný súd... ani na jednom z pojednávaní si
nesplnil základné povinnosti v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p., t. j. vôbec neuviedol, ktoré
právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne
významné skutkové tvrdenia zostali sporné. ...
Súd si tak svoju základnú povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania nesplnil, nič
účastníkom neoznámil, čím porušil ust. § 118 ods. 2 O. s. p... Uvedená hrubá procesná vada
má napokon v tomto prípade priamy súvis a odraz v svojvoľných skutkových záveroch
okresného súdu, ktoré sú prekvapivé. Prvostupňový súd mi tak svojím procesným postupom
a predmetným opomenutím základných povinností vo vzťahu k účastníkovi konania odňal
možnosť konať pred súdom.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd zamlčal obsah dôkazov vrátane vyjadrení
žalobcu a svedkov, jeho prístup považuje za „zjavne jednostranný a očividne napomáhajúci
žalobcovi“. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je „kompiláciou špekulácií, domnienok,
úvah okresného súdu, avšak bez reálneho unesenia dôkazného bremena... ide o hrubé
prekrúcanie“. Podľa sťažovateľa okresný súd sa iba domnieva, že žalobca práce vykonal,
a neobjektívne verí žalobcovi vo všetkom, avšak bez relevantného dôkazného základu.
Závery okresného súdu sú „v zjavnom nesúlade s obsahom spisu“. Sťažovateľ tvrdí, že
okresný súd otočil dôkazné bremeno v sporovom konaní, podľa ktorého mal žalobca
dokazovať, že jeho bager reálne odpracoval a vykonal práce vo všetkých ním
špecifikovaných hodinách. Zastáva názor, že žalovaný nie je povinný nič dokazovať, teda
dokazovať to, že žalobca práce nevykonal. Namietal, že pri súkromnej listine stačí formálne
popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno toho účastníka, ktorý tvrdí skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou
preukázané. Okresný súd ťažiskovo tvrdil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca pre
sťažovateľa vykonal dielo, ktoré fakturoval. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca
nepredložil ani zmluvu, ani objednávku a ani sťažovateľom podpísané odsúhlasené záznamy
o prevádzke stroja, ako titul žalovanej pohľadávky označil kúpnu cenu tovaru podľa § 409
Obchodného zákonníka, pričom okresný súd nerozhodol o zmene žaloby a žalobcu ani
nevyzval na opravu nedostatkov podania, žalobca dielo nikdy neodovzdal a žalobca žalobu
skutkovo nijako nevymedzil. Žalobca na pojednávaniach uviedol, že v mesiaci jún roku
2012 tiež pre sťažovateľa vykonával práce, ktoré mu boli vyplatené bez faktúry, pričom
nevedel presne uviesť, koľko a kedy mu bolo platené v hotovosti, v súvislosti s činnosťou pri
„Regenerácii centrálnej zóny Kysucké Nové Mesto“. Teda výslovne potvrdil, že mu
sťažovateľ uhradil cenu prác, účelovo však odmietol uviesť, akú konkrétnu sumu mu
sťažovateľ zaplatil. Sťažovateľ žalobcovi v hotovosti uhradil 8 000 €, pretože mu dôveroval,
že tieto platby nepoprie. Okresný súd túto časť výpovede žalobcu zamlčal. Žalobca v
záznamoch o prevádzke vozidla uviedol, že pokiaľ je tam uvedené plnenie ako výkopové
práce, toto zahŕňa i trhanie obrubníkov, trhanie betónu na parkovisku, rozvoz štrku pod
dlažbou, vykladanie kamiónov, presun dlažby, nakladanie vozov označovaných osemkolá,
do ktorých vkladal betón, pričom potvrdil, že ním fakturovaná suma sa týka nielen
výkopových prác, ale aj iných prác. Fakturácia žalobcu preto bola nedôvodná. Svedok
uviedol, že videl žalobcu s bagrom pracovať tak dvakrát, podľa jeho vedomostí na
predmetnej stavbe bolo v súvislosti s pokládkou dlažby potrebné bager tak hodinku, dve
denne. Na otázku sudkyne uviedol, že niekoľkokrát videl, že práca tam bola, aj bager tam
bol, ale žalobcu nevidel. Teda z výpovede svedka zreteľne vyplývalo, že práca pre bager
žalobcu bola na časový rozsah 1 2 hodiny denne, žalobca však denne fakturoval plný deň,
t. j. aspoň 8 hodín denne. Z výpovede svedka taktiež vyplývalo, že bager bol častokrát iba
odstavený na stavbe, pričom žalobca s ním nevykonával žiadnu prácu, ani sa na stavbe
nenachádzal. Žalobca bol platený za reálny výkon práce, žiadne stojné nebolo nikdy
dohodnuté, preto je zrejmé, že fakturácia žalobcu bola zjavne nadsadená. Naproti tomu
výpoveď svedka okresný súd považoval za relevantnú, i keď sa tento svedok na
stavbe nenachádzal každý deň a vyjadroval sa iba vo všeobecnosti. Okresný súd opomenul,
že položky fakturácie zhotoviteľa Cesty Nitra, a. s., nezodpovedajú položkám fakturácie
žalobcu a vôbec z nich nevyplýva to, že by žalobca aj reálne vykonal práce, ktoré vyčíslil
vo faktúre. Čo sa týka tvrdenia okresného súdu, že prevzatím faktúr mal žalovaný odsúhlasiť
cenu a vykonanie prác, tak iba prijatím doručenej faktúry nikdy adresát súčasne
nepotvrdzuje aj dôvodnosť vyfaktúrovanej sumy. Okresný súd uveril „účelovej, nelogickej,
nedomyslenej taktike žalobcu“, pričom tvrdenia žalovaného odmietol.
Sťažovateľ súčasne namieta nedodržanie zákonných požiadaviek na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplývajúcich z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj porušenie princípu právnej istoty, ktoré dáva
do súvislosti s údajným nezákonným procesným postupom konajúcich súdov.
Podľa sťažovateľa je nesporné, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel
a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , ,
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť účastníkov
konania poďa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13Cob 97/2014 zo dňa 24.09.2014 a rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn.
19Cb 71/2013 zo dňa 20.12.2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob 97/2014 zo dňa 24.09.2014
a rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. za 19Cb 71/2013 zo dňa 20.12.2013 sa zrušuje
a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi , ,
do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,65 EUR... na účet
advokáta JUDr. Martina Olosa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd považoval tvrdenie
o porušení princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte
sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
II.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 19 Cb 71/2013 z 20. decembra 2013
Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného
v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal
ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu a postup, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré
ním údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom
odvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým
výsledkom.
Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne v čl. 36 ods. 1 listiny)
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).
Sťažovateľ predovšetkým namieta nesprávne skutkové a právne závery napadnutého
rozsudku krajského súdu a okresného súdu, ktoré podľa neho nezodpovedajú vykonanému
dokazovaniu ani obsahu spisu, sú svojvoľné a prekvapivé. Podľa sťažovateľa postupom
okresného súdu, ktorý si ani na jednom pojednávaní nesplnil vo vzťahu k účastníkom
konania povinnosť v zmysle § 118 ods. 2 OSP, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie základných zásad dokazovania v civilnom procese, ako aj
porušenie práva na rovnosť účastníkov konania, keď tvrdí, že prístup okresného súdu
k hodnoteniu dôkazov bol zjavne jednostranný a očividne napomáhajúci žalobcovi.
Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 13 Cob 97/2014 z 24. septembra 2014
v rámci odvolacieho prieskumu rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správny potvrdil, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu, na ktorého závery v podrobnostiach odkázal. Pre zvýraznenie
vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 OSP) vo vzťahu
k odvolacím dôvodom sťažovateľa, ktoré sú zároveň jeho sťažnostnými námietkami, krajský
súd najmä uviedol:
«... okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, nevyhnutné pre úplné
posúdenie sporovej právnej veci, preto nebol relevantný odvolací dôvod žalovaného, že by
okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Nebolo ani zistené, že by skutkové závery vyslovené okresným súdom boli v rozpore
s obsahom spisu, keďže zhodnotenia vykonané okresným súdom majú oporu v zistenom
dôkaznom stave. Skutkovým záverom prijatým prvostupňovým súdom predchádzala
racionálna úvaha tohto konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu
dokazovania, a preto nemožno súhlasiť ako s relevantným odvolacím dôvodom žalovaného,
ktorým namietal nesprávne skutkové zistenie.
Žalovaný v rámci odvolacích dôvodov poukázal na ust. § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p.,
keďže ako inou procesnou vadou mal za to, že bol postup okresného súdu, ktorý si nesplnil
povinnosti v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd
poukazuje na znenie zákonného ust. § 118 ods. 2 O. s. p., zmyslom ktorého je v sporovom
konaní stanoviť okruh sporných skutočností, ktoré budú predmetom dokazovania, určenie
dôkazov na vykonanie, ktoré účastníci navrhli k preukázaniu svojich tvrdení. Predmetné
ustanovenie má tým viesť k naplneniu účelu a zmyslu procesného práva, ktorým je zásada
hospodárnosti a účelnosti súdneho konania a do istej miery aj predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia, avšak toto ustanovenie pri jeho nedodržaní nemá právny dôsledok, resp.
následok, ktorý by bránil konajúcemu súdu ďalej v konaní a dokazovaní pokračovať, keďže
primárne je vecou postupu súdu určiť ďalší priebeh konania v rovine aj vykonávaného
a nevykonávaného dokazovania. Ust. § 118 ods. 2 O. s. p. nemá zákonné postavenie
poučovacej povinnosti súdom, a tým nemôže niesť so sebou dôsledok nesprávneho postupu,
prípadne vadnosti konania pred okresným súdom. Ako už bolo uvedené, zmyslom ust. § 118
ods. 2 O. s. p. je objasnenie, čo zostáva v súdnom konaní predmetom spornosti a na základe
tohto zistenia potom okresný súd posúdi ďalší priebeh konania, dokazovania, ale je to
výlučne v dispozícii súdu, ktoré z dôkazov budú vykonané a v akom štádiu bude
dokazovanie ukončené. Toto zhodnotenie krajským súdom má oporu aj v ust. § 118 ods. 3
O. s. p., podľa ktorého ďalši priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo
samosudca. V súvislosti so zákonným ustanovením § 118 ods. 2 O. s. p. krajský súd
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 326/2012 zo dňa 21. júna 2012,
podľa ktorého vyplýva, že... „v prípade porušenia zákonného ust. § 118 ods. 2 O. s. p. sa
žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastník, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť
prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup
prvostupňového súdu v podanom odvolaní a podobne“. Ďalej v tomto rozhodnutí ústavný
súd uviedol, že ani prípadné porušenie uvedeného zákonného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Vzhľadom k uvedenému
konanie pred okresným súdom nemalo žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, t. j. že ani v tomto smere nebol relevantný odvolací dôvod
žalovaného. Vzhľadom k priebehu súdneho konania a postupu okresného súdu žalovanému
ako účastníkovi konania bolo umožnené uplatňovať procesné práva, t. j., že žalovaný nebol
vylúčený z týchto procesných práv, a tým zákonite konanie pred okresným súdom nemá
procesnú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto
súvislosti však krajský súd zvýrazňuje nedôvodnosť tejto námietky, pretože z obsahu
Zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 3.9.2013, vyplývalo že za
účasti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu a právneho zástupcu žalovaného, bolo
konkrétne na č. l. 41 spisu konštatované vykonané poučenie podľa § 118 ods. 2 O. s. p. s
tým, že je „potrebné vo veci vypočuť žalovaného a z navrhnutých dôkazov vykoná súd
výsluch svedka “.
K žalovaným namietanej vade nedodržania požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. odvolací súd uvádza, že rozhodnutie
okresného súdu v spojení s jeho odôvodnením spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p., pretože prvostupňový súd jasne vyjadril skutkové a právne okolnosti,
závery svojho rozhodnutia, uviedol dôkazy, z ktorých vychádzal, vyhodnotenie týchto
dôkazov, ktoré sa následne premietlo do právneho zhodnotenia uskutočneného okresným
súdom. To, čo bolo rozhodné a podstatné a súčasne aj namietané žalovaným v konaní pred
okresným súdom, prvostupňový súd jasne vyjadril a zhodnotil v dôvodoch svojho
rozhodnutia, a preto námietka nedostatočného odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu
žalovaného bola zhodnotená ako nedôvodná. ...
K veci samej okresný súd vo vzťahu k založeniu a existencii zmluvného vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným správne v odôvodnení rozhodnutia vyslovil, že preukázaný skutkový
stav zodpovedal uzavretej zmluve o dielo, dohode o jej podstatných náležitostiach, a preto
na zistený skutkový stav vzhľadom k tomu, že išlo o právny vzťah medzi podnikateľmi pri
podnikateľskej činnosti, t. j. obchodno právny vzťah, aplikoval rozhodné ustanovenia
Obchodného zákonníka, a to ust. § 536 a nasl., z ktorého dôvodu otázku kreovanía tohto
zmluvného vzťahu, jeho náležitosti, prejavy vôle sporových strán, následne správanie
správne posudzoval v zmysle úpravy Obchodného zákonníka.
K námietke nesprávneho skutkového zistenia, spočívajúcej v tom, že žalobca
nepredložil ani zmluvu, ani objednávku, ani podpísané, ani odsúhlasené záznamy
o prevádzke stroja, krajský súd uvádza, že i keď je medzi podnikateľmi obvyklé uzatvárať
zmluvy o dielo v písomnej forme, táto forma však nie je zákonom predpísaná, a preto nie je
vylúčené, aby ku vzniku zmluvy o dielo došlo aj faktickým plnením, ktoré na základe návrhu,
prípadne objednávky objednávateľ u zhotoviteľa objedná, a tento požadované dielo pre
objednávateľa vykoná. V rámci konania pred prvostupňovým súdom s listinným dôkazom,
a to potvrdením investora CESTY NITRA, a. s., bolo preukázané, že pre tento subjekt
v postavení zhotoviteľa ako subdodávateľ vykonával činnosť žalovaný, a pre neho ako
subdodávateľ žalobca. Skutočnosť, že žalobca žalovanému plnil, vyplývala i z výpovede
právneho zástupcu žalovaného, ktorý potvrdil, že žalobca vždy dostal zaplatené, žalovaný
do Zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 3.12.2013 (č. l. 78 spisu)
uviedol, že so žalobcom mal dohodu o tom, že pre neho vykoná vytrhnutie obrubníkov,
rozbitie betónovej platne parkoviska a nakladanie sutín na stavbe Regenerácia Centrálnej
pešej zóny , a to bagrom Komatsu za cenu 22 alebo 25 Eur/hodina,
teda potvrdil tvrdenie žalobcu. Čo sa týka tvrdenia žalovaného o platbe žalobcovi
v hotovosti 2 x 2.500 Eur, 1 x 2.000 Eur, 1 x 1.000 Eur, a to 15.6.2012 (č. l. 79 spisu), toto
nepreukázal žiadnym dôkazným prostriedkom a ani žiaden dôkaz neoznačil.
Vo vzťahu k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o dielo, a to predmete
a cene, bol samotným žalovaným potvrdený nielen predmet prác, ale aj cena 22 alebo
25 Eur, ktorú rovnako v zhode s prvostupňovým súdom si ako nespornú skutočnosť osvojil
i odvolací súd (§ 120 ods. 3 O. s. p.). ...
K tvrdeniu, že žalobca dielo žalovanému nikdy neodovzdal, je potrebné uviesť, že
žalovaný nepreukázal osobitné dojednanie o prevzatí diela, naopak potvrdenie CESTY
NITRA, a. s. (č. l. 65 spisu) vo väzbe na výpoveď svedka – stavbyvedúceho pána
preukázali, že žalovaný pre žalobcu vykonával práce, svedok potvrdil i rozsah týchto prác.
Je zrejmé, že nie je možné porovnať potvrdenie spoločnosti CESTY NITRA, a. s. spolu
so záznamami o prevádzke vozidla zo strany žalobcu, a to z toho dôvodu, že CESTY NITRA,
2
a. s. platili žalovanému za rozsah prác/m, resp. bežný meter, pričom cena prác medzi
žalobcom a žalovaným bola dohodnutá sumou 22 až 25 Eur/hodina, t. j. išlo o dojednanie
hodinovej odmeny. Svedok v postavení stavbyvedúceho CESTY NITRA, a. s. však
potvrdil vykonávanie prác žalobcom v tvrdenom rozsahu, preto ak žalovaný namietal, že
žalobca dielo riadne nevykonal a ani neodovzdal, a to v rozsahu 214 hodín za mesiac júl,
tak k tomuto tvrdeniu sa mu nepodarilo uniesť dôkazné bremeno, pričom práve žalovaný,
pokiaľ spochybňoval vykonanie diela zo strany žalobcu, bol nositeľom dôkaznej povinnosti o
nevykonaní tohto diela (§ 120 ods. 1 O. s. p.) ža splnenia procesnej poučovacej povinnosti
prvostupňovým súdom obsiahnutej v predvolaní na nariadené pojednávanie.
Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nevykonaní prác vyúčtovaných
žalovanými faktúrami. Preto sa muselo vychádzať zo skutkového stavu zisteného okresným
súdom, ktorým bol krajský súd viazaný. ...
V súvislosti s uplatnenou pohľadávkou zo strany žalobcu a obranou žalovaného
krajský súd uvádza, že občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je
v ust. § 101 ods. 1 O. s. p. vyjadrená tak, že účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa
dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti
a označia dôkazné prostriedky. Ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. následne stanovuje, že
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda
majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú
povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd
pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2010). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada.
Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s
nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý
tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli
preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v
takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v ust. § 101 a v ust. § 120 ods. 1
veta prvá O. s. p. alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010).
Krajský súd konštatuje, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno, pretože
z predložených listín a svedeckých výpovedí, ktoré boli hodnotené prvostupňovým súdom
tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti za aplikácie ust. § 132 O. s. p., preukázal
zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, poskytnuté plnenie zo strany žalobcu a jeho
prevzatie žalovaným. Okresný súd vyhodnocoval nielen listinné dôkazy, ale i výpovede
svedkov vo vzťahu k týmto dôkazom, ktoré boli vykonané v predmetnej prejednávanej
sporovej veci. Vzhľadom k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom krajský súd
nezistil žiadne nedostatky.
K úplnosti krajský súd k hodnoteniu vykonaných dôkazov okresným súdom, z ktorého
hodnotenia podľa záveru krajského súdu boli prijaté správne skutkové zistenia, poukazuje
na to, že zákon v ust. § 132 O. s. p. vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý
vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver,
ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu.
Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie
hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje
najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd
pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti.
Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným
dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov
z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre
jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia
dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých
dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie
dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie
podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým
sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť
výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver
o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.
Krajský súd k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri dokazovaní,
vyhodnotení dôkazov, poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011,
sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého... Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). ...
Krajský súd uvádza, že žiaden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný,
preto bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie, keďže
záverom okresného súdu predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca
z priebehu konania a stavu dokazovania. Odvolací súd nezistil dôvody pre odchýlenie sa
od týchto logických a racionálnych záverov okresného súdu, a tým neboli dané dôvody ani
na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol
rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie...»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným
a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel,
keď žiaden z odvolacích dôvodov sťažovateľa nepovažoval za relevantný, na základe čoho
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Krajský súd sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu
o tom, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno, keď na základe vykonaných dôkazov
a ich vyhodnotenia v súlade s ustanovením § 132 OSP bol preukázaný zmluvný vzťah medzi
žalobcom a sťažovateľom, ako aj poskytnutie plnenia zo strany žalobcu a jeho prevzatie
sťažovateľom, a tým dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie žalovanej
sumy. Poukazujúc na rozsiahle odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd
jednoznačne dospel k záveru o správnosti postupu prvostupňového súdu pri vykonávaní
dokazovania a hodnotení dôkazov, na základe čoho konštatoval neopodstatnenosť námietky
sťažovateľa o nedostatočne zistenom skutkovom stave a jeho nesprávnom právnom
posúdení. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa
o procesnom pochybení okresného súdu, ktorým mu údajne bola odňatá možnosť konať pred
súdom (opomenutie povinnosti okresného súdu v zmysle § 118 ods. 2 OSP), ako aj
s námietkou o údajnom prenesení dôkazného bremena na sťažovateľa.
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje
napadnuté rozhodnutie krajského súdu za nekonzistentné, nelogické alebo iracionálne.
Naopak, z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva dostatok
právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu,
ktoré majú podklad vo vykonanom dokazovaní a ktoré v žiadnom prípade nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Dôvody napadnutého
rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj
súd prvého stupňa, preto nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej
neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal
dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že
krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a
svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú už citované. Ústavný súd preto nezistil, že by
krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri
ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,
že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,
sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým
súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd, poukazujúc na právny záver krajského súdu o správnosti postupu
okresného súdu pri dokazovaní a hodnotení dôkazov, ktorý považuje za ústavne
akceptovateľný, konštatuje aj nedôvodnosť námietky o porušení základného práva
na rovnosť účastníkov konania podľa § 47 ods. 3 ústavy, ktorú sťažovateľ odôvodňoval
práve jednostranným a žalobcovi napomáhajúcim prístupom okresného súdu k hodnoteniu
dôkazov.
Napokon, čo sa týka námietky sťažovateľa, že okresný súd uznesením nerozhodol
o zmene žaloby (čo sa týka právneho dôvodu žalobou uplatneného nároku), ústavný súd
konštatuje, že v dôsledku uvedeného pochybenia okresného súdu v žiadnom prípade
nedošlo k znevýhodneniu postavenia sťažovateľa ako účastníka konania, resp.
k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, keďže proti uzneseniu o pripustení zmeny
návrhu nie je prípustné odvolanie [§ 202 ods. 3 písm. f) OSP]. Uvedené pochybenie
okresného súdu, ktoré nemalo žiadny vplyv na spravodlivosť procesu ako celku ani na jeho
výsledok, nemohlo mať za následok ani porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2015