Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 629/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,

pre namietané porušenie základného práva podľa a a 2

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. júna 2015 a sp. zn. z 18. júna 2015 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti , vedené

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

31. augusta 2015, resp. 9. septembra 2015 doručené sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného

práva podľa a a 2 (ďalej len

„ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia (Aarhuský dohovor; ďalej len „Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júna 2015 a sp. zn. z 18. júna 2015.

Ako zo sťažností vyplýva, sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania v konaniach vedených Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“) vo veciach žiadostí o povolenie výnimky zo zákazov

ustanovených o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), ktorými by mu bolo

povolené usmrtiť ̶odstreliť ̶jedinca medveďa hnedého žiadateľovi y

, v poľovnom revíri v okolí osady

a , osady a a v okolí a v lokalite

postriežkou v okolí a v lokalite , resp. žiadateľovi

v poľovnom revíri a v lokalite .

Rozhodnutiami č. 5089/2010-2.1 zo 16. apríla 2010 a č. 5569/2010-2.1

z 21. apríla 2010 ministerstvo sťažovateľovi postavenie účastníka označených konaní

nepriznalo. Rozklady podané sťažovateľom minister životného prostredia (ďalej len

„minister“) zamietol a rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v označených

konaniach potvrdil. Na základe podanej žaloby Krajský súd v Bratislave rozsudkami

č. k. -129 z 22. novembra 2010 a č. k. -127 zo 16. decembra 2011

rozhodnutia ministra č. 7432/2010-7.2 (68/2010-rozkl.) z 28. júna 2010 a č. 7662/2010-7.2

(76/2010-rozkl.) z 28. júna 2010 zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutiami č. 5089/2010-2.1 z 9. augusta 2010 a č. 5569/2010-2.1 z 10. augusta

2010 ministerstvo rozhodlo o žiadostiach o povolenie výnimiek tak, že

- povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane

prírody a povolilo žiadateľovi usmrtiť ̶odstreliť ̶jedného jedinca medveďa hnedého

v poľovnom revíri odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra

2010 posliedkou v okolí osady a , osady

a a postriežkou v okolí a v lokalite alebo do 15. decembra

2010 postriežkou v okolí a v lokalite ; zamietlo žiadosť v súlade s § 82

ods. 11 zákona a o správnom konaní (správny poriadok) v časti

tykajúcej sa povolenia výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona

o ochrane prírody na usmrtenie – odstrelenie jedného medveďa hnedého v poľovnom revíri

,

- povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane

prírody, a teda povolilo žiadateľovi usmrtiť ̶odstreliť ̶jedného jedinca medveďa

hnedého v poľovnom revíri odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia do 30. novembra 2010 posliedkou a postriežkou v lokalite alebo

do 15. decembra 2010 postriežkou v uvedenej lokalite.

Proti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ 20. júna 2012 rozklady, o ktorých

minister rozhodol rozhodnutiami č. 7113/2012-1.10 (87/2012-rozkl.) a č. 6950/2012-1.70

(73/2012-rozkl.) z 23. augusta 2012 tak, že obe konania o rozkladoch zastavil.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sťažovateľom podané žaloby

rozsudkami č. k. -78 z 8. novembra 2013 a č. k. -76

z 8. novembra 2013 zamietol. Následne najvyšší súd označenými rozsudkami rozsudky

krajského súdu potvrdil.

Ako vyplýva z pripojených rozsudkov najvyššieho súdu, tento sa v plnom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil

od jeho právnych záverov vo veci samej. Bol toho názoru, že právne normy aplikované

na vec krajským súdom vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd s poukazom na § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody dodal, že

«Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa

hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok,

že odpadol predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla

a neexistuje. Povinnosťou správneho orgánu v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9

písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, je zastaviť konanie o výnimke,

a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca

zveruje do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod

na konanie odpadol, keď ustanovuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca

platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé,

že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného

rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo

vydané. V súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane

krajiny ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade, preto musí konanie o udelenie

výnimky zastaviť, keďže uplynutím doby rozhodnutie o výnimke na povolenie k odstrelu

chráneného živočícha - medveďa hnedého, stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol.

…

Ak žalovaný správny orgán postupoval podľa uvedeného zákonného ustanovenia,

postupoval zákonným spôsobom a súd prvého stupňa nemá inú možnosť ako žalobu

zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu

oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené

záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už ním nemôžu byť priamo

dotknuté.».

V rozsudku sp. zn. najvyšší súd dodal: „Napadnuté rozhodnutie

žalovaného i keď z dôvodu zastavenia konania pre odpadnutie dôvodu na konanie a pre

uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie medveďa hnedého povolená, fakticky

vyhovelo požiadavke a cieľom žalobcu pri ochrane tohto chráneného živočícha, pretože

zastavením konania znemožnilo jeho pokračovanie a v konečnom dôsledku i prípadné

právoplatné udelenie výnimky. (Obava žalobcu, že bolo realizované neprávoplatné

rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podložená, tobôž preukázaná a vychádzajúc

z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu do vydania právoplatného

rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna).

Odvolací súd z týchto dôvodov v zhode s názorom vysloveným krajským súdom

nepovažuje žalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia

žalovaného za aktívne legitimovaného.“

Sťažovateľ poukázal na to, že účasťou v správnych konaniach sa snaží prispieť

k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vo veciach životného prostredia

bol napĺňaný zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu prírody a krajiny

a aby správne orgány rozhodovali v súlade so záujmami prírody vyjadrenými v týchto

právnych predpisoch. Vo smere k jeho postaveniu ako účastníka konania v označených

správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

,,Súdny dvor“) sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011.

Právny názor vyslovený spoločne v oboch označených rozsudkoch najvyššieho súdu

označil sťažovateľ za neakceptovateľný a najmä rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. aj za protirečivý, pretože najvyšší súd na jednej strane uviedol,

že zastavenie konania je totožné s požiadavkou žalobcu, pretože znemožnilo pokračovanie

v konaní i prípadné právoplatné udelenie výnimky, a na druhej strane konštatuje,

že k povoleniu výnimky a jej realizácii už došlo, a preto nemožno novým rozhodnutím

nič na právach a povinnostiach žalobcu zmeniť.

Podľa sťažovateľa „rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie

správneho orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše,

ako je nesporné aj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne

rozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným“.

Sťažovateľ považuje za neakceptovateľný názor, ktorý obsah neprávoplatného

a nevykonateľného rozhodnutia prvostupňového orgánu považuje za dôvod na samotné

konanie a ktorého dovŕšením je záver súdu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný

na podanie žaloby po uplynutí časovej platnosti, na ktorú bola výnimka udelená.

Takýto výklad by, podľa sťažovateľa, mohol dovedený do absurdnosti viesť k situácii, keď

v čase podania žaloby (do uplynutia lehoty, v ktorej mala byť výnimka realizovaná)

sťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol, v prípade, že by táto lehota

počas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by stratil. O neprijateľnosti tohto

názoru svedčia podľa sťažovateľa aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2013 a sp. zn. z 13. mája 2014.

Vo vzťahu ku skupine rozhodnutí týkajúcich sa problematiky povolenia výnimky

na odstrel medveďa hnedého ako na správny a zrozumiteľný poukázal sťažovateľ tiež

na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn.

zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že ,,ústavno-konformný výklad (čl. 152

ods. 4 ) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti

správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej

podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek

procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku)

v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania

(tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto

výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu

záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas

náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti

vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by

bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom

konania podľa Piatej časti druhej hlavy (vrátane

aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere

na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva

právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil

s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijal

na ďalšie konanie a prijal tieto nálezy:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej

moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9

ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a

prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, boli rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. júna 2015 a sp. zn. z 18. júna 2015 a postupom, ktorý

im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. júna 2015 a sp. zn. z 18. júna 2015 a vracia

veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ súčasne podal návrh na prerušenie konania pôvodne vedeného ústavným

súdom pod sp. zn. , a to s poukazom na skutočnosť, že najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2015 prerušil konanie vo veci obdobnej

konaniam vedeným na tamojšom súde pod sp. zn. a sp. zn.

a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie) týkajúcu sa možnosti meritórne nepreskúmať na základe žaloby

rozhodnutie orgánov ochrany prírody na základe uplynutia času.

Sťažovateľ považoval za nesporné, že „v prejudiciálnom konaní C-243/15

pred Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov

orgánov Európskej únie ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka

spočíva v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami

životného prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním

na to, že čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie

orgánu ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

1. K neprerušeniu konania

Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil Súdnemu dvoru a ktorá je tam

vedená pod č. C-243/2015, znie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej

únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia

vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS

z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j.

najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže

pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku

ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených

prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa

08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného

prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho

súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní

postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej,

a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom

konaní?“

Ako jednoznačne z formulácie otázky vyplýva, týka sa prípadov v zásade

nadväzujúcich na starší rozsudok Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011, dôsledkom

ktorého bol sťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia

na základe jednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník konania vo veciach

ochrany životného prostredia.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo Trestného

poriadku.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Ústavný súd v tunajšom konaní nedospel záveru, že by vzhľadom na požiadavku

sťažovateľa bolo namieste konanie prerušiť. V danej veci, hoci správny orgán nepriznal

sťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním ako

s účastníkom správneho konania konal a vo veci meritórne rozhodol, posudzujúc možnú

mieru porušenia práv a právom chránených záujmov sťažovateľa žalobami napadnutými

rozhodnutiami.

Ústavný súd dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke

predloženej najvyšším súdom sp. zn. zo 14. apríla 2015, vedenej na Súdnom

dvore pod č. C-243/2015, nemôže mať vplyv na posúdenie, či rozsudkami

sp. zn. z 11. júna 2015 a sp. zn. z 18. júna 2015 najvyšší súd

porušil označené základné práva sťažovateľa. Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný

súd bol povinný konanie prerušiť, ani nezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže

mať význam pre jeho rozhodnutie, ústavný súd návrhu sťažovateľa na prerušenie konania

nevyhovel.

2. K dôvodom spoločného prerokovania sťažností

Podľa ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením je však možné v konaní pred

ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia .

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. vyplýva,

že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ

je zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa na obdobnom

skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie totožných

základných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia

napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu identické.

Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie

a v súlade s ustanovením v spojení s

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

3. K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti)

podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše, bez vplyvu na opravné procesy

podľa odsekov 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené

v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických

osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného

prostredia.

Ako z petitu oboch sťažností vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ako aj porušenia

jeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa a práva

na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore

s jej národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -98

zo 6. novembra 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia č. 8691/2011-1.10

(23/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší

súd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuského

dohovoru, čím nastolil stav, kedy „formálne akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných

konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny

nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aahurského dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí

Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom v konaní C-240/09

a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mu iný postup

neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v

oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený.

Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen sťažovateľa, ale ani iných

organizácií.“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudky krajského súdu

a už vôbec nie rozsudky najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa

účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany

medveďa hnedého. Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji,

avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.

V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním

napadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by

nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla

uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konanie, ktoré by

bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa

Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo

k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom

najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdu

sp. zn. z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej

činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“ a uviedol, že „nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich

subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je

namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako

vecne správny.“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konanie

podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto

zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovania

v konaniach podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd v niektorých zo svojich

napadnutých uznesení zdôraznil, že „zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že

prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom prípade

nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických

alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté ( )

a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich

právach ( )“, v iných zas zdôraznil uplatňovanie

na rozhodovanie v správnom súdnictve.

Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na a

v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo

je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy

v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany

zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo

v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe

bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu

pozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom

súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej

správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej

sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej

správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,

voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanými

ustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami

(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia,

na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľom

kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie sťažovateľových

žalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jeho

subjektívnym právam.

Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľa aj právny názor

vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2002, ktorý

považuje za potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovi

je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný: „... rozhodnutie sa nezrušuje iba

preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné,

či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie jasne zakladá

prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany

správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno

dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však,

že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré

nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ

porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému

zopakovaniu správneho konania.“

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutia

najvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazuje

na už spomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu

sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná

kolégiám najvyššieho súdu podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu

je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(m. m. , , ).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian

v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , , a ,

).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného

názoru ústavného súdu práva podľa a dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ), a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva

na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu

nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje

právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

napadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce

ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie. Pretože namietané rozhodnutia najvyššieho súdu

nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobne

aj , ) a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že rozsudkami najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. júna 2015 a sp. zn. z 8. júna 2015 nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2

alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva

sťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa a práva podľa

ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve

zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach

či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné

okolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase

ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž

doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,

priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil

odvrátiť. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávaných káuz nejde o problém

ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú znaky

svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor

o porušení svojich základných práv zaručených a 2 , ako nedôvodné.

Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené.

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 6. 1971 vo veci

Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie práva

na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“

a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať, keďže

bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemohol

dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k a 2 je potrebné prijať

aj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie

podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskej

republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovým

zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve

nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy

na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval

vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie

podľa , ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné právo hmotnej

povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ( ).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosti

v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa

uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva

podľa , je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach sú preto sťažnosti sťažovateľa

zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam

bude vyhovené.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými

sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim jednoznačné právne

závery (pozri m. m. , ). Z uvedeného vyplýva,

že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na ňou namietané skutočnosti

dostatočne známy. Vzhľadom na to vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre neho

opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických

veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti

obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy

na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch

ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom

na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie

ESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že pokiaľ bude

aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal

právne závery vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické

sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd môže využiť možnosť

vyplývajúcu mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle

ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015