Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 540/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

v zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom,

a Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,

v zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej republiky,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. októbra 2015 doručená sťažnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len „namietané uznesenie“ alebo

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) 17. februára 2010 sa žalobca v konaní vedenom pod sp. zn.

domáhal proti sťažovateľovi v 1. rade náhrady škody v sume 51 723,02 €

s príslušenstvom v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 9. novembra 2011

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol

z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane sťažovateľa v 1. rade, pričom

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tento záver okresného súdu odobril

potvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. z 19. februára 2013 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“). Žalobca nesúhlasiac s názorom krajského súdu napadol jeho rozhodnutie

dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že rozsudok

krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že žalobca, ktorý sa

domáhal náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym rozhodnutím ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 2490/2004 41 z 5. februára 2004,

ako žalovaného označil sťažovateľa v 1. rade, pričom svoj nárok vyvodzoval z § 1 ods. 1 a 2

a § 9 zákona o zodpovednosti za škodu. Z uvedených ustanovení zákona o zodpovednosti

za škodu je zrejmá zodpovednosť štátu za vznik škody, i keď žalobca v žalobe

za zodpovedný subjekt označil sťažovateľa v 1. rade. Rozpor medzi skutkovým a právnym

odôvodnením žaloby, ktorou bol uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu a označením

žalovaného, mal podľa názoru najvyššieho súdu za následok nezrozumiteľnosť žaloby

vo forme jej neurčitosti, a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, aby v zmysle § 43

ods. 1 (ďalej aj „OSP“) vyzval žalobcu na jeho odstránenie.

Keďže okresný súd takto nepostupoval a krajský súd tento nedostatok nijako neodstránil,

bolo konanie pred oboma súdmi nižšieho stupňa podľa názoru najvyššieho súdu poznačené

odňatím možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle .

Namietaným uznesením najvyššieho súdu tak podľa sťažovateľov došlo k porušeniu

nimi označených práv, pretože

„A) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí len vyvolal zdanie, že sťažovateľovi v prvom

rade poskytol súdnu ochranu (v skutočnosti je podstatná a rozhodujúca časť odôvodnenia

doslova nekriticky a necitlivo doslova prebratá z iného rozhodnutia najvyššieho súdu, bez

toho aby o tom v rozhodnutí bola čo i len zmienka). Uvedené zároveň znamená flagrantné

porušenie .

B) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí bezdôvodne nerešpektoval (svoju vlastnú)

ustálenú judikatúru v obdobných veciach a odklonil sa od nej, jeho rozhodnutie je tak

prekvapivé, nerešpektuje požiadavku na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a je v rozpore

s princípom právnej istoty ako takým.

C) najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí porušil zásadu rovnosti účastníkov (nebola

dodržaná rovnosť zbraní) a nerešpektoval požiadavku nestrannosti súdu.“.

Sťažovatelia tiež uviedli, že sťažovateľ v 2. rade sa pripája k sťažnosti len v bode C,

keďže v danom konaní nevystupuje v žiadnom procesnom postavení. Sťažovatelia

pripojenie sťažovateľa v 2. rade k sťažnosti odôvodnili tým, že namietané uznesenie

pripúšťa aj taký výklad, podľa ktorého štát ako žalovaný vystupuje v danom konaní

od okamihu podania žaloby a ako účastník konania je len nepresne označený.

K námietke uvedenej v bode A sťažovateľ v 1. rade konštatoval, že uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočne odôvodnené v zmysle zákonných

požiadaviek vyplývajúcich z . Nespĺňa požadované atribúty

presvedčivosti, ktoré sú v prípade rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku ešte

viac očakávané a zdôrazňované, keďže následky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

dovolacieho súdu sú nepomerne závažnejšie v porovnaní s nedostatočne odôvodneným

rozhodnutím súdu prvého stupňa. Podľa sťažovateľov namietané rozhodnutie požiadavku

presvedčivosti nenapĺňa, pretože jeho nosná časť je len nekriticky opísaná

z predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra

2009. Na základe uvedeného nemožno namietané rozhodnutie podľa sťažovateľa v 1. rade

považovať za racionálne, prijateľné a spravodlivé.

Sťažovateľ v 1. rade ďalej namietal, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí

bezdôvodne odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry. Najvyšší súd otázku nemožnosti

zmeny označenia žalovaného zo štátneho orgánu na štát riešil vo svojom predchádzajúcom

rozhodnutí sp. zn. , ktoré bolo potvrdené jeho neskorším rozhodnutím

sp. zn. . V protiklade s uvedeným právnym názorom sa najvyšší súd

od tohto jednorázovo (bez akéhokoľvek odôvodnenia) odklonil v uznesení

sp. zn. z 29. septembra 2009, v ktorom pripustil možnosť opravy označenia

žalovaného zo štátneho orgánu na štát. Podľa sťažovateľa v 1. rade je v súlade s princípom

právnej istoty, pokiaľ všeobecné súdy rozhodujú v skutkovo a právne analogických veciach

identicky, pričom právna otázka, ktorá je predmetom sťažnosti, už bola najmenej dvakrát

vyriešená podstatne odlišným spôsobom, s čím sa najvyšší súd nijako nevysporiadal.

Sťažovatelia napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu vytýkajú, že ním

prezentovaný právny názor je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Uvedený

rozpor sa podľa sťažovateľov prejavil aj v tom, že uznesenie najvyššieho súdu možno

vykladať aj tak, že sťažovateľ v 2. rade je účastníkom konania vedeného okresným súdom

už odo dňa podania žaloby, keďže žalobca ho len nesprávne označil. Najvyšší súd tiež

uviedol, že na výzvu súdu v zmysle je možné označenie účastníka konania

opraviť, pričom súd je zároveň povinný účastníka konania o spôsobe opravy poučiť. Tento

názor je podľa sťažovateľov zjavne v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Sťažovatelia tiež argumentovali, že „podľa v spojení s

a s môže byť účastníkom konanie len subjekt, ktorý má spôsobilosť mať

práva a povinnosti, čiže fyzická osoba, právnická osoba alebo štát. V tejto súvislosti treba

zdôrazniť, že aj pri určovaní/označovaní účastníka konania je nevyhnutné rozlišovať medzi

štátom zastúpeným príslušným orgánom alebo právnickou osobou v zmysle

a len štátnym orgánom ako právnickou osobou, nakoľko tak štát, ako aj štátny orgán, ktorý

je právnickou osobou, je samostatným subjektom práva, so samostatnou právnou

subjektivitou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. V prípade, že v konaní o nároku

na náhradu škody podľa žalobca za žalovaného označí len štátny

orgán a nie štát, zohľadňujúc procesnú zodpovednosť žalobcu za určenie/označenie

účastníkov konania, musí byť návrh (žaloba) zamietnutý pre nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie označeného odporcu (žalovaného).

V otázke odstránenia nesprávnosti návrhu (žaloby) v podobe označenia pasívne

nelegitimovaného subjektu za účastníka konania v konaniach o nárokoch podľa zák.

č. je tiež potrebné zohľadniť nasledovné. Štát je samostatným subjektom práva,

a preto nie je možná oprava označenia pôvodného žalovaného ako ústredného orgánu

štátnej správy na štát formou opravy, ale iba zámenou účastníka podľa .

Vzhľadom k vyššie uvedenému tak nie je možné stotožniť sa so záverom vysloveným

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu s ohľadom potreby aplikácie ), resp.

prezentovaný názor je možné aj vzhľadom na uvedenú rozhodovaciu činnosť považovať

za arbitrárny, t. z. (podľa judikatúry Ústavného súdu SR) obsahujúci interpretáciu, ktorá je

v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe. Rovnako sa podľa sťažovateľov

prezentovaný názor vymyká princípu spravodlivosti. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), ale aj v ustanovení § 1 a § 117

ods. 1 je kritériom ukladajúcim súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej

právnej vecí, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom

spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (porovnaj

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 01. 2012. sp. zn. ).

Je dostatočne zrejmé, že na vyriešenie otázky (ne)dostatku pasívnej legitimácie

žalovaného štátneho orgánu (v konaní podľa ) nemá súd oprávnenie

použiť . Ak tak urobí, neprimerane poruší zásadu rovnosti účastníkov konania.

Okruh účastníkov konania sa v zásade v priebehu konania mení iba minimálne,

v nevyhnutnej miere a podlieha rozhodnutiu súdu. K zmene okruhu účastníkov môže dôjsť

jedine aplikáciou , čomu zodpovedá aj systematika a logické usporiadanie

jednotlivých častí . Je teda mylné domnievať sa, že rovnaký výsledok (napr. zámenu

účastníkov) možno dosiahnuť aj aplikáciou a okruh účastníkov konania meniť

opravou, zmenou či spresnením (hoci aj na výzvu súdu).

V prejednávanej veci bol navyše žalobca zastúpený advokátom (teda realizoval

právo podľa a 3 ) a bolo vecou (povinnosťou) advokáta, aby sa postaral

o to, aby na súd podal kvalifikované podanie za situácie, kedy je (z obsahu

Zb.) nepochybné, že žalovaným môže byť len štát zastúpený príslušným orgánom.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„- Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

a uznesením najvyššieho súdu zo dňa 30. 7. 2015, sp. zn. , ktorým bol

zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 2. 2013, č. k. spolu

s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 11. 2011, č. k. , porušené

boli.

- Uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30. 7. 2015, sp. zn. , ktorým bol

zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 2. 2013, č. k. spolu

s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. 11. 2011, č. k. zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júla 2015 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru.

K právnemu zastúpeniu sťažovateľov

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa štátne orgány alebo orgány územnej

samosprávy ako účastníkov konania alebo vedľajších účastníkov konania na ústnom

pojednávaní zastupuje nimi ustanovený zástupca. Ak nejde o zástupcu zákonodarného

orgánu alebo o skupinu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky uvedenej v § 18

ods. 1 písm. a), musí mať vysokoškolské právnické vzdelanie.

Z citovaných všeobecných ustanovení vyplýva, že ak je

účastníkom konania pred ústavným súdom orgán verejnej moci (štátny orgán), čo je aj daný

prípad, na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom ho nemusí zastupovať advokát,

ale postačuje, ak ho bude zastupovať ním ustanovený zástupca s právnickým vzdelaním.

Z uvedeného možno per analogiam vyvodiť, že ak zákonodarca pripustil možnosť, aby bol

na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom štátny orgán zastúpený osobou s právnickým

vzdelaním, ktorá nie je advokátom, o to viac je prípustné, aby takáto osoba zastupovala

štátny orgán v konaní pred ústavným súdom aj v písomnom styku ().

Vzhľadom na skutočnosť, že aj v danom prípade zastupuje sťažovateľa, ktorý je

štátnym orgánom (ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) minister, ktorý má

právnické vzdelanie, ústavný súd s ohľadom na uvedené nepovažoval za potrebné vyzývať

sťažovateľa na ustanovenie si advokáta v konaní pred ústavným súdom.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia v nej formulujú tieto zásadné výhrady

proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu:

a) nesprávne posúdenie inštitútu tzv. poučovacej povinnosti najvyšším súdom, ktorý

namietaným rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie z toho dôvodu, aby v súlade s vyzval

žalobcu na odstránenie rozporu medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby

a označením žalovaného, ktorým je sťažovateľ v 1. rade,

b) uznesenie najvyššieho súdu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je tiež nedostatočne presvedčivé, keďže jeho

nosná časť je len nekriticky opísaná z predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. septembra 2009,

c) namietaným rozhodnutím sa najvyšší súd bezdôvodne odklonil od svojej

predchádzajúcej stabilnej judikatúry,

d) prezentovaný právny názor najvyššieho súdu na vecný rozsah poučovacej

povinnosti je podľa sťažovateľov porušením zásady rovnosti účastníkov konania.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol:

„Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolateľ

nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalobcu preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom

odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred ním konať. Odňatím možnosti

konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu

priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má

za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania. Žalobca videl vadu tejto povahy vtom, že nižšie súdy si nesplnili poučovaciu

povinnosť podľa

Podľa každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Podľa prvá veta sudca alebo poverený zamestnanec súdu

uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil

alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O. s. p).

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2

musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu

podľa . Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade

stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ). Prílišný

formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný

tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu

v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu

zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky

súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len

vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní

treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú

neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (porovnaj Nález Ústavného súdu

z 28. septembra 2008 sp. zn. a zo 14. septembra 2011 sp. zn. ).

V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa jeho

tvrdenia nesprávnym rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 2490/2004 41 z 5. februára 2004. V žalobe za subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu

označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa odôvodnenia žaloby svoj

nárok vyvodzoval zo , pričom citoval konkrétne ustanovenia

ods. 1, 2 a § 9 o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

z ktorých je zrejmá zodpovednosť štátu, i keď v žalobe za subjekt zodpovedný za vzniknutú

škodu označil iný subjekt. Medzi skutkovým a právnym odôvodnením žaloby, ktorou bol

uplatnený nárok zo zodpovednosti štátu, t. j. proti štátu, a označením žalovaného, ktorý

v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene štátu, bol zjavný logický rozpor.

Tento rozpor mal za následok nezrozumiteľnosť žaloby vo forme jej neurčitosti. V zmysle

citovaného ustanovenia bolo povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením

vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady žaloby. Prvostupňový súd však takto nepostupoval,

ale vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu prvého stupňa

nevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie pred oboma súdmi

postihnuté vadou vyplývajúcou z , t. j. odňatím možnosti žalobcu konať

pred súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania.

Existencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práv

zaručeného citovaným ustanovením , ako aj Slovenskej

republiky a čl. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Ústavný súd konštatuje, že zákonodarca zakotvil v

všeobecnú poučovaciu povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil

vecný a osobný rozsah tejto povinnosti. Súdy sú povinné poučovať účastníkov konania,

ktorí nie sú zastúpení advokátom. Poučenie poskytujú o procesných právach

a povinnostiach účastníka. V ďalších častiach je zakotvená

osobitná poučovacia povinnosť súdu (napr. , a ),

ktorou je súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil

účastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť uvedená v § 43

ods. 1 smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené, a preto je súd povinný

účastníka konania (žalobcu) poučiť, ako treba opravu alebo doplnenie žaloby vykonať.

Po splnení tejto povinnosti všeobecným súdom záleží už len na účastníkovi konania, či tieto

vady odstráni alebo či bude jeho podanie odmietnuté.

Ústavný súd tiež dodáva, že najvyšší súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre

(nielen v sťažovateľmi uvádzanom rozhodnutí sp. zn. z 29. septembra

2009) opakovane dospel k právnemu záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného

účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní

pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený

príslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je

žalovaný takto riadne označený, súd v zmysle žalobcu poučí a vyzve ho

na doplnenie alebo opravu žaloby (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra

2012).

Súčasne ústavný súd v súvislosti s podstatou námietok sťažovateľov dáva

do pozornosti uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. marca 2012, v ktorom

sa uvádza:

„Ak je žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán štátu (kraja, obce),

pričom z iných častí žaloby vyplýva, že smeruje proti štátu (kraju, obci), je namieste takýto

stav posúdiť ako vadu žaloby v zmysle § 43 ods. 1 OSŘ. Ak je žalobcom následne zjednaná

náprava spočívajúca v označení žalovaného ako Českej republiky (kraju, obce), je možné

odteraz pôvodne vadnú žalobu (§ 43 OSŘ) posudzovať ako takú, ktorú žalobca sám zhojil.“

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku

(napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch,

ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného

orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý

a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmaním

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí, v ktorom najvyšší súd zdôraznil potrebu materiálnej ochrany zákonnosti, a teda

v konečnom dôsledku aj ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Skutočnosť, že dovolacie konanie pred najvyšším súdom neskončilo podľa predstáv

sťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené,

označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.

Ústavný súd tiež považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľov, ktorou

poukazujú na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k rozhodovaniu obdobných vecí.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza

aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,

aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry

a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach ().

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením

základného práva sťažovateľov podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru, sťažnosť odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015