Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)4b8/369181.f87756.pdf
PDF · 113.11 KB
No categories available
3Cdo/309/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 309/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., spol. s r.o., so sídlom v
P., IČO: X., zastúpeného JUDr. I., advokátom so sídlom v P., proti žalovaným 1/ Slovenskej
republike - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č.
2, 2/ Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Chlumeckého č. 12, o zaplatenie 185 281,48 € (5 581 790 Sk) s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 133/1998, na dovolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2008 sp. zn. 2 Co 186/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 22. februára 2007 č.k. 16 C 133/1998-201
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 5 581 790 Sk s príslušenstvom titulom
náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon
č. 58/1969 Zb.“). Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému
1/ zamietol žalobu z dôvodu, že žalovaný 1/ (ani orgány spadajúce do jeho pôsobnosti)
nenesie zodpovednosť za konanie na úseku katastra nehnuteľností. Vo vzťahu k žalovanému
2/ vychádzala žaloba z toho, že rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky z 23. júla 1996 č. L. a tiež rozhodnutím predsedu tohto úradu
z 3. septembra 1996 č. P. bol zrušený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k
stavbe administratívnej budovy, čím bola žalobcovi spôsobená škoda na ušlom nájomnom za
obdobie od 19. apríla 1996 do 31. mája 1998 vo výške žalovanej sumy. Podľa názoru súdu
prvého stupňa ale žalovaný 2/ nezodpovedá za škodu, náhrady ktorej sa žalobca domáha, lebo
Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky nie je pasívne legitimovaný
účastník v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca 18. októbra 2005
požiadal, aby súd pripustil zmenu v označení žalovaného 2/ tak, že jeho správne označenie je
Slovenská republika – Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky; uvedený
návrh bol právoplatne zamietnutý, a preto v okruhu účastníkov nebolo možné vykonávať
zmeny. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. augusta 2008
sp. zn. 2 Co 186/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil
s právnymi závermi súdu prvého stupňa o pasívnej vecnej legitimácii. Vychádzal z toho, že
predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, ktorého sa mali dopustiť žalovaní. Žalobca v žalobe označil ako
žalovaného 1/ Slovenskú republiku – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a ako
žalovaného 2/ Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. V zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. je pasívne legitimovaným subjektom štát, v mene ktorého vystupuje ústredný
orgán uvedený v § 9 ods. 1 tohto zákona. Tento ústredný orgán sám ale nenesie zodpovednosť
za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaný 2/ ako ústredný orgán štátnej správy na
úseku katastra nehnuteľnosti je subjektom odlišným od štátu a nie je nositeľom právnej
povinnosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zamietol žalobu aj vo vzťahu k žalovanému 2/.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Namietal, že postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Súd
zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, i keď je pasívna legitimácia
žalovaných 1/ a 2/ daná. Škoda vznikla nesprávny úradným postupom katastrálneho odboru
Okresného úradu Prešov, ktorý spadá (podľa názoru dovolateľa) do rezortu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky. Žalovaný 1/ je preto pasívne legitimovaný. Pasívne
legitimovaný je aj žalovaný 2/, a to napriek tomu, že nebol v žalobe celkom správne
označený. Návrh žalobcu na zmenu označenia tohto žalovaného tak, aby ním bola Slovenská
republika – Úrad geodézie, kartografie a katastra, súd nepripustil. Nešlo pri tom ale o postup
podľa § 92 ods. 4 O.s.p. (o zmenu účastníka), ale len o nápravu chyby v písaní a zrejmej
nesprávnosti v označení účastníka, ku ktorej nie je potrebný súhlas žalovaného. Po
upozornení súdom na nepresnosť označenia žalovaného 2/ žalobca jeho označenie spresnil.
Súd ale na toto spresnenie nereagoval v súlade so zákonom. Žalovaný 2/ ako ústredný orgán
štátnej správy zodpovedá za ujmu, ktorú zapríčinil ako samostatný právny subjekt. Rozsudky
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú nepreskúmateľné a súdy oboch nižších stupňov
zasiahli do práva žalobcu na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal
rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s odvolacím rozsudkom zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne
správny, preto navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.
Žalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v prípade sporného procesného
úkonu nešlo o spresnenie označenia žalovaného 2/, ale o návrh na zmenu v subjekte
žalovaného 2/. Tvrdenie žalobcu o zodpovednosti žalovaného 2/ ako ústredného orgánu
štátnej správy nemožno považovať za správne, pretože nároky na náhradu škody vyplývajúcej
z konania orgánu štátu pri výkone štátnej moci je potrebné posudzovať podľa osobitného
právneho predpisu upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci;
aplikácia Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k žalovanému 2/ v tomto konaní vylúčená.
Z týchto dôvodov žalovaný 2/ žiadal, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie proti rozsudku je procesne prípustné, ak
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (viď § 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V prejednávanej
veci nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa týchto ustanovení, lebo
dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku vo veci samej, odvolací súd sa neodchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani
nevyslovil právny názor) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie žalobcu preto podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je. Procesnú prípustnosť
jeho mimoriadneho opravného prostriedku by vzhľadom na to zakladala len procesná vada
v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vždy prihliadať (§ 242
ods. 1 O.s.p.). O procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa tohto
ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto
procesnej vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne
vymenovaných vád.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané ani dovolacím súdom zistené. Žalobca namieta, že v konaní došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vadu tejto povahy videl v tom, že odvolací súd nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovaných, súdy neprihliadali na žalobcove
doplnenie a úpravu označenia žalovaného 2/, vo veci došlo k prieťahom v konaní, rozsudky
súdov oboch nižších stupňov sú nepreskúmateľné a súdy zasiahli do práva žalobcu na
spravodlivý proces.
Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv a oprávnených záujmov.
Pri riešení otázky pasívnej legitimácie súd posudzuje, či žalobcovi voči žalovaným
svedčí hmotné právo (resp. či žalovaným vo vzťahu k žalobcovi svedčí hmotnoprávna
povinnosť). Závery súdu o vecnej (hmotnoprávnej) pasívnej legitimácii sa týkajú právneho
posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol vo viacerých rozhodnutiach (viď
napríklad rozhodnutie z 22. júla 2008 sp. zn. 3 Cdo 70/2008), že právne posúdenie veci
súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo súd svojím rozhodovaním neporušuje žiadnu
procesnú povinnosť. Či už súdy napadnuté rozhodnutia ohľadne pasívnej legitimácie
žalovaného 1/ a žalovaného 2/ založili na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení
veci (pozn.: dovolací súd rozhodnutia z tohto aspektu neposudzoval), nemohli tým žalobcovi
odňať možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ ide o námietku, že súdy neprihliadli na spresnenie označenia žalovaného 2/
a toto spresnenie nesprávne vyhodnotili tak, že podľa § 94 ods. 2 O.s.p. nepripustili „zmenu“
účastníka konania na strane žalovaného 2/, dovolací súd poukazuje na to, že žalobca podal
žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Podaním tejto žaloby začalo sporové
konanie, účastníkmi ktorého sú žalobca a žalovaní – tí, ktorých v žalobe označil za
žalovaných (za účastníka konania nemožno považovať toho, kto nebol žalobcom v žalobe
označený ako žalovaný). Žalobca v žalobe označil za žalovaného 2/ ústredný orgán štátnej
správny na úseku katastra nehnuteľnosti (Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky) – právnickú osobu so samostatnou právnou subjektivitou. Pokiaľ žalobca
v priebehu konania za žalovaného 2/ označil Slovenskú republiku – Úrad geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky, nejde o spresnené, doplnené alebo opravené
označenie v žalobe už skôr označeného účastníka konania, ale ide o označenie úplne iného
(odlišného a nového) subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval. Ako uviedol Krajský
súd v Bratislave v uznesení zo 16. júna 2006 sp. zn. 2 Co 113/2006, ak žalobca mienil podať
žalobu aj voči ďalšiemu účastníkovi, mal navrhnúť, aby súd rozhodol o pripustení tohto
účastníka do konania v zmysle § 92 ods. 1 O.s.p., pretože k zámene účastníkov na strane
žalovaného 2/ nebol udelený súhlas (§ 92 ods. 4 O.s.p.).
Osobitne treba poukázať na rozpornosť obsahu podaní (a argumentácie) žalobcu čo do
určenia alebo označenia žalovaného 2/. Pokiaľ žalobca v žalobe za žalovaného 2/ označil
Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (viď č.l. 1 spisu), na pojednávaní
26. mája 2005 právna zástupkyňa žalobcu súdu prvého stupňa vysvetľovala, že „žiada
o zámenu účastníkov, teda žalovaného 2/“, a to tak, aby „na miesto doterajšieho žalovaného 2/
vstúpil do konania žalovaný 2/ Slovenská republika – Úrad geodézie a kartografie Slovenskej
republiky“ (viď č.l. 90 spisu). Žalobca sa v podaní z 11. augusta 2005 (č.l. 126 spisu) snažil
vysvetliť, že v skutočnosti mu nešlo o zámenu účastníkov konania, pri tom ale celkom
nepatrične poukázal na ustanovenie § 107 ods. 4 O.s.p., ktoré dopadá na prípad zániku
právnickej osoby (o ktorý v prejednávanej veci nešlo). Na pojednávaní 18. októbra 2005
(č.l. 128 spisu) žalobca zmenil svoju dovtedajšiu argumentáciu a pristúpil k tvrdeniu, že
mu ide len o spresnenie označenia žalovaného 2/ (viď tiež č.l. 147). Okresný súd
Bratislava I uznesením zo 14. februára 2006 č.k. 16 C 133/1998-177 nepripustil, aby ako
žalovaný 2/ z predmetného konania vystúpil Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky a na jeho miesto nastúpila Slovenská republika – Úrad geodézie, kartografie
a katastra Slovenskej republiky; na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo
16. júna 2006 sp. zn. 2 Co 113/2006 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Vychádzajúc z obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že žalobcom namietaný procesný postup
súdov bol správny a nemal za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ dovolateľ poukazuje na niekoľkoročné prieťahy v konaní, dovolací súd uvádza,
že v zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesné právo účastníka
môže byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú
prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je právo účastníka
obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťažnosť na Ústavný súd
Slovenskej republiky. Prieťahy v súdnom konaní nie sú ale judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považované za dôvod, ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2008). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej judikatúry.
Dovolateľ ďalej namieta, že rozsudky súdov oboch stupňov nie sú preskúmateľné.
K tomu treba uviesť, že tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p.
(§ 211 O.s.p.). Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť
rozhodnutia je dovolacím súdom považovaná (iba) za relevantný dovolací dôvod v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; sama nepreskúmateľnosť ale nevedie k procesnej vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nezakladá procesnú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že ho súdy svojím postupom ukrátili v práve na
spravodlivý súdny proces, dovolací súd uvádza, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces
neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod
spravodlivým súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické
okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Obsah spisu nesvedčí o tom, že by uvedená
námietka žalobcu bola opodstatnená.
K námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Súd ale právnym posúdením
veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia a nie je preto procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti
rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,
lebo nepodali návrh na ich náhradu (§ 151 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. septembra 2009
JUDr. Emil Franciscy, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková