Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-149-2021.pdf
PDF · 96.74 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/149/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: V. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, V., prechodne bytom S. XX, A., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 18. októbra 2021 č.k. 43C 5/2021-37 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 4.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla zbytočnými prieťahmi Okresného súdu Bratislava III trvajúcimi od 15.03.2005 do 08.04.2019 v konaní PK Nt 2009/03. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako ústredný orgán štátnej správy zodpovedá za nesprávny úradný postup - zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava III. OO PZ Modra uznesením ORP-331/02 zo dňa 14.01.2003 vznieslo obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa, a to i napriek tomu, že člen poľovnej stráže nemá oprávnenie kontrolovať osobu pohybujúcu sa po lesnej ceste. Vyšetrovateľ OR PZ Pezinok stíhanie zastavil, pričom prokurátor Okresnej prokuratúry Pezinok podal návrh na L. Y. W. R. P. H. ako páchateľovi trestného činu. Okresný súd Pezinok pod č. Nt 209/03 návrhu prokurátora vyhovel. Krajský súd Bratislava uznesením 1 TOS 16/05 napadnuté uznesenie Okresného súdu Pezinok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Okresný súd Bratislava III ho obdržal dňa 15.03.2005. Okresný súd Bratislava III 08.04.2019 uznesením sp.zn. Nt 209/03 rozhodol, že berie na vedomie späťvzatie návrhu Okresným prokurátorom Bratislava III. Dňa 02.06.2019 žalobca písomne požiadal žalovaného o náhradu škody, ktorú žalovaný pod č. 40524/ L9/141 neuznalo. Ako odsúdený v prvom stupni žil v právnej neistote od 15.03.2005 do 08.04.2019, pretože bol odsúdený na základe falošných dôkazov a nerešpektovaním zákona o poľovníctve. Počas tejto právnej neistoty si nemohol vybaviť zbrojný preukaz a iné doklady, pretože ak by bol odsúdený boli by mu opäť odobraté. Žalobca k žalobe priložil Správu Obvodného lesného úradu Bratislava zo dňa 03.02.2004, Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp.zn. Pk Nt 209/2003 zo dňa 08.04.2019, Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos 16/05 zo dňa 02.03.2005, Uznesenie Okresného súdu Pezinok sp. zn. Nt 209/03 zo dňa 14.12.2004 a Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 02.06.2019.
3. Dňa 05.05.2021 žalobca doplnil žalobu o označenie žalovaného („Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ul. Račianska 71“), zopakoval predložené dôkazy a doplnil popis skutku - „zbytočné prieťahy spôsobil Okresný súd Bratislava III konajúci pod číslom PK Nt 209/03 svojou nečinnosťou, ktorá začala plynúť od 15.3.2005 do 8.4.2019“.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe považoval žalobou uplatnený nárok za nedôvodný v celom rozsahu, pričom zároveň poukázal na nedostatok žaloby spočívajúci v nesprávnom označení žalovaného subjektu, na ktorého odstránenie bol žalobca pravdepodobne vyzvaný uznesením súdu prvej inštancie č.k. 43C/5/2021-10, ku ktorého odstráneniu doposiaľ nedošlo a ktorý by mohol znamenať aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, teda dôvod pre zamietnutie žaloby. Žalovaný označený ako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je v zmysle § 4 ZoZŠ iba orgánom verejnej moci, ktorý koná v mene žalovaného štátu, nie je však samotným nositeľom zodpovednosti za škodu. Žalovaný sa v záujme zachovania hospodárnosti konania vyjadril k uplatnenému nároku z hľadiska existencie jednotlivých zákonných predpokladov, ktorých kumulatívne splnenie sa vyžaduje pre možnosť priznania nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za škodu a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
5. Žalobca na pojednávaní dňa 18.10.2021 zotrval na svojom návrhu tak, ako bol súdu doručený a jeho doplnenia, v plnom rozsahu. Mal za dostatočne preukázané, že súdne prieťahy trvali niekoľko rokov, teda viac ako 10 rokov, od 15.03.2005 až 08.04.2019. V tejto dobe žil v právnej neistote, nevedel čo ho čaká, nič si nemohol uplatňovať, sudca ho uznal páchateľom a vydal opatrenie napriek tomu, že skutok nespáchal. Trestné oznámenie bolo podľa neho robené na objednávku, čo svedčí aj o tom, že bol účelovo trestne stíhaný, že v trestnom konaní bol poškodený, a preto mu prislúcha primerané odškodnenie. Žalovaný zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žiadal žalobu zamietnuť a pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov konania.
6. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 3, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 135 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
7. Konštatoval, že „na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, keď je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem "vecná legitimácia". Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo 192/2004, časopis Zo súdnej praxe č. 46/2008).
8. Poukázal aj na argumentáciu Ústavného súdu SR a uviedol, že „na podporu svojej doterajšej argumentácie ústavný súd pripomína, že aj samotný najvyšší súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už viackrát dospel k právnemu záveru, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu, bez ktorého nemožno v konaní pokračovať. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný orgán, ktorý má v mene štátu konať, s uvedením jeho názvu a sídla. Pokiaľ nie je žalovaný takto riadne označený, súd v zmysle § 43 OSP (po rekodifikácii § 129 CSP) žalobcu poučí a vyzve ho na doplnenie alebo opravu žaloby (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 64/2011 z 28. októbra 2011, sp. zn. 6Cdo 149/2011 z 26. septembra 2012 a sp. zn. 4Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009, Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 675/2016 zo dňa 12.01.2017, zverejnený v zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 10/2017). „Ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že žaloba smeruje proti štátu, bolo povinnosťou
súdu túto nezrozumiteľnosť (neurčitosť) odstrániť postupom v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ súd bez ďalšieho žalobu zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, konanie zaťažil vadou zmätočnosti [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP]. Uvedený formalizmus súdu pri posudzovaní žaloby nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu a právom na súdnu ochranu v materiálnom zmysle.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 441/2015 zo dňa 29.03.2017, časopis Zo súdnej praxe č. 33/2017).
9. Uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, predovšetkým so žalobou, prílohami žaloby, doplnením žaloby, vyjadrením žalovaného a vyjadreniami strán sporu na pojednávaní. Po preskúmaní žaloby a doplnenia žaloby dospel k záveru, že žalovaný nie je v spore pasívne vecne legitimovaný. Žalobca ako dominus litis (pán sporu) nesie zodpovednosť za správne označenie žalovanej strany, pričom pri nesprávnom označení žalovanej strany riskuje zamietnutie žaloby. Z jednoznačného znenia § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona vyplýva, že žalovanou stranou v tomto konaní mala byť Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Je nepochybné, že zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, nesie štát, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona. Nositeľom vyššie uvedenej hmotnoprávnej povinnosti tak nie je Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré malo byť v tomto konaní len orgánom konajúcim za štát, nie žalovanou stranou. Súd tak nemôže ani teoreticky vyhovieť žalobe žalobcu a zaviazať žalovaného, aby splnil povinnosť, na ktorú by mal byť zaviazaný iný právny subjekt, a to štát. Zároveň poukázal na skutočnosť, že uznesením č.k. 43C/5/2021-10 zo dňa 07.04.2021 vyzval žalobcu na doplnenie žaloby s tým, aby správne označil žalovaného, pričom v odôvodení tohto uznesenia dostatočne žalobcu poučil o tom, ako má byť žaloba doplnená, a to aj s odkazom na konkrétne právne predpisy, čím si splnil svoju poučovaciu povinnosť voči žalobcovi v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Žalobca však túto vadu neodstránil a zotrval na pôvodnom označení žalovaného. Na základe vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu zamietol, keďže žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Ďalej sa už nezaoberal samotnou existenciou nároku na náhradu škody, ani jej výškou, keďže ani prípadná existencia nároku na náhradu škody by nemala žiadny vplyv na výsledok tohto sporu, vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Uvedený postup mal za v súlade s procesnou ekonómiou súdneho konania.
10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa obsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, považujúc ho za nemorálny a vysoko nespravodlivý, keď podľa rozsudku žalovanou stranou v tomto konaní mala byť Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Podľa žalobcu je to však tá istá právnická osoba, v jeho prípade Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré koná v tejto veci na základe § 4 ods. 1 z.č. 514/03 Z.z., teda zastupuje štát. Bol toho názoru, že ide o formalizmus súdu pri posudzovaní žaloby, nakoľko z obsahu žaloby vyplýva, že sa domáha náhrady škody, ktorej sa štát nemôže zbaviť a podľa § 4 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. je to Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré koná v mene štátu. MS SR konalo v mene štátu, keď sa zaoberalo v zmysle z.č. 514/03 Z.z. jeho žiadosťou o náhradu škody pod č.40524/19/141. MS SR nevyslovilo námietku, že nie je príslušný orgán na vybavenie žiadosti. MS SR ako príslušný orgán jeho žiadosť zamietlo. Uviedol, že bol vyzvaný na doplnenie žaloby, aby správne označil žalovaného. Poukázal na to, že štát nemá adresu a túto adresu nepozná ani súd - viď rozsudok. Z toho dôvodu uviedol adresu MS SR s poukazom na § 4 ods. 1 zák.č. 514/03 Z.z., čo je správna adresa, pretože MS SR koná v mene štátu v tejto veci, teda ide o tú istú právnickú osobu. Výrok o trovách konania, podľa ktorého žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nepovažoval za v súlade s princípom spravodlivého procesu, pretože podľa § 3 ods. 2 z.č. 514/03 Z.z. štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za škodu uvedenú v odseku 1. Vo svojej žiadosti o náhradu škody adresovanej MS SR poukázal na dôkazy o vzniku škody. MS SR ako orgán príslušný na vybavenie jeho žiadosti neakceptovalo § 3 zák.č. 514/03 Z.z. a pritom má vo svojom názve ministerstvo spravodlivosti. Potom podľa neho aká je to v právnom a demokratickom štáte spravodlivosť, keď tento orgán kryje nespravodlivosť porušujúc § 3 z.č. 514/03 Z.z. Dokonca za nezákonné trestné stíhanie, ktoré trvalo dlhé roky, nepovedalo aspoň ani prepáčte. Pritom súd takejto právnickej osobe, ktorá neakceptuje zákon, prizná náhradu trov konania, ku ktorému ani nemuselo prísť, 100% nárok na náhradu trov konania.
12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
15. Podľa § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
16. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
17. Ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), pričom z iných častí žaloby zjavne vyplýva, že smeruje proti štátu, je povinnosťou konajúceho všeobecného súdu žalobcu vyzvať na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti (nález Ústavného súdu SR z 12. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 675/2016).
18. V prejednávanom spore meritórne rozhodnutie záviselo predovšetkým od vyriešenia právnej otázky, kto je subjektom konania na strane žalovaného, t. j. štát (Slovenská republika) alebo štátny orgán, ktorý má podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v mene štátu konať (Ministerstvo spravodlivosti SR) a či spôsob, akým žalobca žalovaného vymedzil, resp. jeho označenie opravil, možno považovať za účinný, a súd má povinnosť naň prihliadnuť a zohľadniť ho pri prejednaní sporu, vrátane jeho právneho posúdenia. Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp.zn. 3Cdo 309/2008 a 2Cdo 161/2015 zastával názor, že poučovacia povinnosť súdu sa vzťahuje len na procesné práva a povinnosti, ale nie aj na otázku pasívnej vecnej legitimácie vyplývajúcu z hmotného práva. V rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo 193/2009, 4Cdo 64/2011, 6Cdo 149/2011 a 2Cdo 48/2017 sa najvyšší súd priklonil k názoru, že pokiaľ z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobca vyvodzuje uplatnený nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že zodpovedným subjektom je štát, ale ako žalovaného označí štátny orgán oprávnený v mene štátu konať, v takomto prípade ide o zjavný logický rozpor žaloby, ktorý má za následok jej nezrozumiteľnosť, čím vzniká súdu povinnosť žalobcu poučiť a vyzvať ho na odstránenie tejto vady jeho žaloby. Náležitosti žaloby upravuje § 127 a § 132 a nasl. CSP, podľa ktorého z nej musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná. Žaloba musí obsahovať tiež presné označenie účastníkov konania, a pokiaľ je ním štát, žalobca je povinný označiť ho uvedením jeho názvu a názvu príslušného štátneho orgánu, ktorý za štát má konať. Samotný procesný predpis ale nestanovuje presnú štruktúru žalobného návrhu a nedáva základ pre jej prísne formalistické poňatie, ale práve každé podanie (vrátane žaloby) je súd povinný posudzovať podľa jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 a § 124 ods. 1 CSP). V prípade, že toto označenie účastníkov nie je dostatočne zrejmé (jasné, zrozumiteľné) a žalobca túto vadu sám neodstráni, súd má povinnosť v zmysle § 129 CSP ho vyzvať na odstránenie vád jeho žaloby s tým, že zároveň uvedie, ako jej opravu, resp. doplnenie vykonať.
19. V danom prípade žalobca v podanej žalobe o náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako žalovaného označil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom aj z ďalších častí žaloby vyplýva, že nárok na náhradu škody si uplatňuje podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a označený štátny orgán je v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) tohto zákona ústredným orgánom štátnej správy, ktorý v danej veci koná v mene štátu. Preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď uznesením zo dňa 7.4.2021 č.k. 43C 5/2021 vyzval žalobcu na odstránenie vady návrhu spočívajúcej v označení žalovaného s poučením, ako je potrebné túto vadu odstrániť. Žalobca na túto výzvu súdu prvej inštancie reagoval podaním zo dňa 28.4.2021, doručeným súdu dňa 5.5.2021, avšak aj naďalej ako žalovaného uviedol Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Na tomto označení zotrval aj vo svojom odvolaní a namietal, že ním označený žalovaný je tá istá právnická osoba, v jeho prípade Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré koná v tejto veci na základe § 4 ods. 1 z.č. 514/03 Z.z., teda zastupuje štát. Žalobca tak neodstránil vadu žaloby spočívajúcu v nesprávnom označení žalovaného, ktorý v predmetnej veci nemá pasívnu vecnú legitimáciu, z ktorého súd prvej inštancie správne jeho žalobu pre tento nedostatok zamietol a správne tiež rozhodol aj o nároku žalovaného, úspešného v konaní, na náhradu trov konania v plnom rozsahu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP.
20. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).