Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 852/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 27. júna 2012, rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 6. februára 2014 a porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, z ktorej obsahu vyplýva, že

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. júna 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 6. februára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2014 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka ako

objednávateľka uzatvorila so zhotoviteľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo

vykonanie inžiniersko-geologického prieskumu pre projekt výstavby kanalizácie a čističky

odpadových vôd zhotoviteľom a zaplatenie dohodnutej ceny 150 000 Sk objednávateľkou.

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa sťažovateľky inžiniersko-geologický prieskum

neposkytol podklady pre založenie stavieb, sťažovateľka ako objednávateľka zaplatila

zhotoviteľovi len sumu zodpovedajúcu čiastkovému plneniu. Zhotoviteľ sa návrhom

doručeným okresnému súdu 1. februára 1993 domáhal od sťažovateľky (objednávateľky)

zaplatenia sumy 3 817,30 € s úrokom z omeškania 0,5 % denne od 5. januára 1993

do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním z 8. júna 1993 zhotoviteľ vzal návrh

na začatie konania späť v časti 1 695,08 € a požiadal o zastavenie konanie v tejto časti

z dôvodu, že sťažovateľka uhradila zhotoviteľovi uvedenú sumu 4. júna 1993.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. decembra 2010 konanie v časti

1 695,08 € zastavil, návrh zhotoviteľa vo zvyšku zamietol, zároveň sťažovateľke priznal

náhradu trov konania a zhotoviteľa zaviazal nahradiť štátu trovy konania. Krajský súd

v odvolacom konaní uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2011 označený

rozsudok prvostupňového súdu zrušil v časti, v ktorej bol návrh zhotoviteľa zamietnutý,

a vrátil vec v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal

sťažovateľku zaplatiť zhotoviteľovi sumu 2 122,22 € s úrokom z omeškania 10,5 % ročne,

a to zo sumy 3 817,30 € od 5. januára 1993 do 4. júna 1993 a zo sumy 2 122,22 € od 5. júna

1993 až do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, návrh v časti úroku

z omeškania 172 % ročne zamietol, sťažovateľku zaviazal nahradiť zhotoviteľovi trovy

konania v sume 3 296,75 € a štátu trovy konania v sume 199,84 €. Krajský súd napadnutým

rozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil v zaväzujúcej časti, odvolanie

zhotoviteľa v zamietajúcej časti odmietol a zhotoviteľovi nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol a zhotoviteľovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal.

Sťažovateľka tvrdí, že „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného

dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní sťažovateľ taktiež uviedol, že

navrhovateľ nedodal záverečnú správu podrobného inžinierskogeologického prieskumu,

ktorá mala určiť inžinierskogeologické pomery všetkých stavieb, resp. stavebných objektov

popísaných, zakreslených v zadaní stavby tak, aby boli spoľahlivým podkladom

pre bezpečný a ekonomický návrh založenia týchto stavieb vrátane čerpacích staníc.

Záverečná správa navrhovateľa nespĺňala potrebné odborné náležitosti a teda bola dodaná

s vadami, ktoré sťažovateľ ako objednávateľ reklamoval u navrhovateľa listami zo dňa

21. 12. 1992, 28. 12. 1992 a 17. 04. 1993 a žiadal ich o odstránenie. Navrhovateľ listom

zo dňa 08. 01. 1993 odmietol vady diela odstrániť, preto sťažovateľ ako objednávateľ

uplatnili primeranú zľavu z ceny diela v súlade s ust. ,

a to vo výške nákladov, ktoré vynaložil u iného zhotoviteľa na dopracovanie diela, resp.

odstránenie vád diela. Závery znaleckých posudkov podaných v konaní pred súdom prvého

stupňa považujú za nespornú a preukázanú skutočnosť, že čerpacie stanice tvoria súčasť

kanalizácie akcie , kanalizácia a ČOV, a to na základe zadania stavby

a túto skutočnosť nespochybňoval ani navrhovateľ v priebehu konania. Sťažovateľ poukázal

taktiež na závery znalca a obsah výpovede , ktorí konštatovali, že

záverečná správa inžinierskogeologického prieskumu nedáva dostatočný podklad

na vypracovanie projektu založenia piatich čerpacích staníc.“.

Podľa sťažovateľky krajský súd „vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli

z vykonaných dôkazov prvostupňového súdu a sám nevykonal žiadne iné dôkazy a ani

nepripustil dôkazy navrhované sťažovateľom, hoci mu to umožňuje, čím

zaťažil konanie tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z toho

vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. ... rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádza z neúplného ako aj nesprávne zisteného skutkového stavu a preto bolo

porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru a SR.“.

Sťažovateľka namieta, že „Uznesením najvyššieho súdu č. k. ,

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -752 zo dňa 6. 2. 2014 a ako

vyplýva z nižšie uvedeného aj rozsudkom prvostupňového súdu Okresného súdu III

č. k. -696 zo dňa 27. 6. 2012, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa

na spravodlivý proces, nakoľko došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu

a nevykonaniu navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľa. Na základe uvedeného

namietame, že konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu odvolacieho

a dovolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa zasiahnuté

do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový súd ako aj odvolací súd

tým, že nevzal do úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení znalcov, na ktoré sťažovateľ

poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach v predmetnej veci porušili jeho právo

na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé

súdne konanie v zmysle SR a Dohovoru.“.

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a)

(ďalej aj „OSP“), keď na prerokovanie odvolania nenariadil

pojednávanie, pretože podľa označeného ustanovenia

„... mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie, aj

vzhľadom k tomu, že v prvostupňovom konaní nebolo jednoznačne preukázané, či

predmetné dielo spĺňa technické požiadavky na vypracovanie projektu založenia piatich

čerpacích staníc...“.

Podľa sťažovateľky porušením jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru došlo zároveň aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čo

odôvodňuje takto: „Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne,

ktorý mal dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi

vznikli dodatočné výdavky na dopracovanie diela iným zhotoviteľom a vzhľadom

na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu neistotu, sťažovateľ sa dostal

do finančných problémov. ... konanie nadobudlo charakter odmietnutia spravodlivosti

a preto sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000,- EUR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sa

podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Z zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou

návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.

V sťažnosti nie je petit obsiahnutý, resp. nie je oddelený petit od jej ostatných častí, čo

sťažuje vymedzenie predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha ( ), čím

zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Zo sťažnosti v predloženom znení vyplýva, že neobsahuje jasný a zrozumiteľný

návrh rozhodnutia (petit) a navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu nie je sťažnosť odôvodnená.

Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1

) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú

podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach

vyplývajúcich z podania sťažovateľky odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup

slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, a iné).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnosti

zakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd,

vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane základných práv a v snahe vyhnúť sa

prílišnému formalizmu, v rámci predbežného preskúmania preskúmal sťažnosť aj z hľadiska

existencie ďalších dôvodov uvedených v . V tejto

súvislosti z obsahu sťažnosti vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského

súdu a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal najprv tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na , z ktorého vyplýva, že

systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa a nasl. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný

opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využila. O odvolaní sťažovateľky bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto

časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu v súvislosti s námietkou rozhodnutia vo veci bez nariadenia

pojednávania

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom

Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj základného práva podľa (v časti garantujúcej verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že krajský súd rozhodol vo veci

bez nariadenia pojednávania, pričom povinnosť nariadiť pojednávanie pre neho mala

vyplývať z .

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok ako účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj základného práva podľa (v časti garantujúcej verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dostupný účastníkom súdneho konania v prípadoch,

keď sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na , podľa ktorého dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach už viackrát vo svojej judikatúre vyslovil

právny názor, podľa ktorého nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku, ktorým možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje

(so zreteľom na účinnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku), aby na ďalšie

konanie bola prijatá sťažnosť, ktorou sa namieta odňatie možnosti konať pred súdom

v občianskom súdnom konaní (m. m. , , ).

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bola sťažovateľka vzhľadom

na svoju argumentáciu oprávnená uchádzať sa o ochranu svojich práv podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj základného práva podľa (v časti garantujúcej verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania z dôvodu namietaného odňatia

možnosti konať pred súdom (pre nenariadenie pojednávania krajským súdom) v zmysle

. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že medzi

najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť práve situácie,

keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ako aj

vtedy, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby

bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. mája 2010).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojich základných

práv využiť dovolanie, ktoré pre ňu v okolnostiach prípadu predstavovalo účinný právny

prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva. O dovolaní sťažovateľky bol

oprávnený a povinný rozhodnúť dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

nad rámec námietky rozhodnutia bez nariadenia pojednávania

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom

konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým

uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý rozsudok

krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, sústreďujúc sa pritom

na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jej práva podľa

a dohovoru tým, že neprihliadal na „úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení

znalcov, na ktoré sťažovateľ poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach

v predmetnej veci“ a vychádzal z nesprávnych a neúplných skutkových zistení, ktoré mali

za následok nesprávne právne posúdenie veci.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... Podľa právnej úpravy zmluvy o dielo obsiahnutej v sa

zhotoviteľ zaväzuje vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť mu

za vykonanie diela jeho cenu. Predmet diela musí byť vymedzený v zmluve o dielo a dohoda

o určení predmetu diela je rozhodujúcou pre posúdenie, či zhotoviteľ svoju povinnosť

vykonať dielo splnil a či túto povinnosť splnil riadne, teda bez vád. Predmetom zmluvy

o dielo tak, ako je tento vymedzený v jej čl. II bol záväzok navrhovateľa vykonať

pre odporcu podrobný inžinierskogeologický prieskum pre akciu -

kanalizácia a ČOV. Odporca v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, a rovnaký

dôvod uviedol aj vo svojom odvolaní, že predmetom zmluvy o dielo bol taký

inžinierskogeologický prieskum, ktorý by mohol byť podkladom aj pre návrh založenia

stavieb čerpacích staníc tvoriacich súčasť kanalizácie akcie .

Odkazoval pritom na zadanie stavby akcie , kanalizácia a ČOV.

Pri preskúmaní právneho záveru súdu prvého stupňa, odvolací súd poukazuje na skutkové

závery prvostupňového súdu, ktoré tvorili podklad právneho posúdenia veci a od ktorých

nemá dôvod sa odchýliť. Prvostupňový súd vychádzal pri svojich skutkových zisteniach

z obsahu zmluvy o dielo a teda z jednotlivých dojednaní v nich obsiahnutých a výkladom

tejto zmluvy dospel k záveru, že navrhovateľom odporcovi odovzdaná záverečná správa

podrobného inžinierskogeologického prieskumu zodpovedá dielu tak, ako bolo toto

vymedzené v zmluve. Pokiaľ ide o zadanie stavby akcie , kanalizácia

a ČOV, podľa názoru odvolacieho súdu, mohol byť prostredníctvom zadania stavby určený

predmet zmluvy, len ak by uvedené zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy alebo

zmluva o dielo obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby ako jej prílohu a zo zmluvy by

bolo zrejmé, že s takýmto vymedzením predmetu diela obidve zmluvné strany súhlasia.

V zmluve o dielo sa však zmienka alebo odkaz na zadanie stavby akcie

, kanalizácia a ČOV nenachádza a podľa čl. VII zmluvy o dielo si účastníci vyhradili

písomnú formu zmluvy, vrátane jej zmien a dodatkov.

Odvolací súd ďalej uvádza, že nárok na zaplatenie ceny diela vznikol

navrhovateľovi odovzdaním záverečnej správy inžinierskogeologického prieskumu -

- kanalizácia a ČOV, teda vo väzbe na odovzdanie predmetu diela. V

zmysle ust. je objednávateľ povinný zaplatiť

zhotoviteľovi cenu diela v čase dojednanom v zmluve a pre prípad, že zmluvné strany

nedohodnú čas zaplatenia ceny diela, platí, že nárok na cenu diela vzniká objednávateľovi

vykonaním diela, teda jeho riadnym ukončením. Účastníci si však v článku IV zmluvy o

dielo dohodli, že nárok navrhovateľa na zaplatenie ceny diela vzniká po odovzdaní

predmetu diela, ku ktorému podľa zhodného tvrdenia účastníkov prišlo dňa 21. 12. 1992

odovzdaním správy inžinierskogeologického prieskumu odporcovi, keďže účastníci využili

svoje oprávnenie a v zmluve o dielo dohodli čas vzniku nároku na zaplatenie ceny diela

odchylne od zákonnej úpravy, a to vo väzbe na odovzdanie predmetu diela. Odporca sa od

momentu prevzatia predmetu diela dostal do omeškania so zaplatením dohodnutej ceny

diela a pokiaľ vo svojom odvolaní uvádza, že zadržal časť ceny diela dodaného s vadami až

do momentu jeho riadneho vykonania a potom, čo mu navrhovateľ oznámil, že vady diela

neodstráni, nechal tieto odstrániť u iného zhotoviteľa, ktorý dielo dopracoval a náklady s

tým spojené si uplatnil ako zľavu z ceny diela, konštatuje odvolací súd, že z obsahu

spisového materiálu neboli jednoznačne preukázané vady diela podľa obsahu uzavretej

zmluvy o dielo a teda nebolo dôvodné uplatnenie si práva odporcu na zľavu z ceny diela z

dôvodu vád diela.

Skutkový záver súdu prvého stupňa, že správa z inžinierskogeologický prieskumu

odovzdaná odporcovi zodpovedá vymedzeniu predmetu diela podľa zmluvy o dielo nie je

v rozpore s obsahom zmluvy o dielo ani závermi obsiahnutými v znaleckých posudkoch.

Pri takomto skutkovom stave nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť jeho právne

posúdenie veci. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podľa ust. § 219

ods. 1, 2 potvrdil ako vecne správny.“

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú

časť napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa k námietke nedostatočne zisteného

skutkového stavu najmä uvádza:

«Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci

samej musel vyriešiť základnú spornú otázku, a to či si zhotoviteľ splnil svoju zmluvnú

povinnosť vykonať dohodnuté dielo riadne. Táto otázka bola čisto odbornou otázkou,

a preto sa prvostupňový súd pri jej riešení obracal na odborníkov z predmetného odboru

geológie...

... ani jeden zo súdom oslovených odborníkov v danej odbornej oblasti

prvostupňovému súdu jednoznačne túto otázku nezodpovedal. Preto prvostupňový súd

obranu odporcu v časti, že čerpacie stanice mali byť predmetom plnenia z predmetnej

zmluvy o dielo vyhodnotil ako v konaní nepreukázanú, pretože z gramatického znenia

predmetu plnenia v predmetnej zmluve o dielo... bolo zrejmé, že čerpacie stanice ako také

neboli výslovne v tomto dohodnutom predmete plnenia uvedené, takže odporcove tvrdenie,

že čerpacie stanice boli súčasťou kanalizácie a teda aj predmetom samotnej zmluvy o dielo,

považoval prvostupňový súd za nepreukázané, nakoľko prvostupňový súd v tejto otázke

vychádzal zo samotného gramatického výkladu predmetu diela, obsiahnutého v predmetnej

zmluve o dielo, v ktorej sa terminus technicus „čerpacie stanice“ neobjavuje a v konaní

predložené stanoviská jednotlivých odborných subjektov neboli v tejto otázke jednoznačné.

... Prvostupňový súd nevyhodnotil predložené príkazy odporcu na úhradu... ako

dôkazy, ktoré by súdu k prejednávanej veci mohli podať hodnoverné vyjadrenie, nakoľko

v týchto príkazoch sa neuvádzajú dôvody zaplatenia...

Rovnako posúdil... aj písomné vyjadrenie spoločnosti... pretože išlo o stanovisko

súkromnej osoby... v konaní síce vypočul , vedúceho Katedry geotechniky

Stavebnej fakulty STU v Bratislave... táto osoba nebola za znalca do konania pribratá.

Prvostupňový súd nevyhovel ani návrhu odporcu na preskúmanie spisu Katedrou

geotechniky Stavebnej fakulty STU... nakoľko by takýto dôkaz neúmerne predlžoval súdne

konania v rozpore so zásadou hospodárnosti... a navyše s ohľadom na fakt, že predmetnú

otázku technického charakteru už prvostupňovému súdu zodpovedalo viacero odborníkov

z daného odboru a ich závery boli pre rozhodnutie súdu dostatočné... resp. navrhovaný

dôkaz podľa názoru prvostupňového súdu nemohol do spornej veci a jej základu

spočívajúceho v zodpovedaní technických údajov, vniesť iný uhol pohľadu a nemohol ani

privodiť iné rozhodnutie vo veci samej.»

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia je všeobecný súd povinný

odpovedať na konkrétne námietky účastníka konania a dať jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd ale zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Judikatúra ústavného súdu vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“), v ktorej sa taktiež uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd vychádzal pri rozhodovaní vo veci správne

z obsahu zmluvy o dielo, pričom náležitým spôsobom vyložil, za splnenia akých podmienok

by bolo zadanie stavby a v jej rámci aj čerpacie stanice možné považovať za predmet

zmluvy o dielo (ak by zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy o dielo alebo táto

zmluva by obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby, ako jej prílohu a súhlas zmluvných

strán), pričom dôvody, o ktoré svoj záver oprel, sa ústavnému súdu javia ako logické

a obhájiteľné.

Závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku, ktoré sa týkajú základnej

spornej otázky medzi účastníkmi konania, spočívajúce v odpovedi na otázku, či čerpacie

stanice boli súčasťou dohodnutého predmetu diela, logicky vyplynuli z vykonaného

dokazovania (a to tak zo znaleckých posudkov, ako aj z výkladu obsahových ustanovení

samotnej zmluvy o dielo), majú v ňom teda oporu a nevykazujú podľa názoru ústavného

súdu znaky svojvôle či neodôvodnenosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa

tento plne stotožnil so závermi okresného súdu, je preto podľa názoru ústavného súdu

dostatočne odôvodnený, a preto nie je oprávnený ani povinný s poukazom na svoje

postavenie tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ).

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa hodnotenia dôkazov ústavný súd ďalej

zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov všeobecným súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

V konečnom dôsledku všeobecný súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. ).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,

pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského

súdu nemožno preto považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný, pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci

sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť v tejto časti

preto ústavný súd v súlade s odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z už citovaného vyplýva, že popri základnom práve na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania a ich práve vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom garantuje tiež základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Aj keď sťažovateľka primárne namieta porušenie svojho základného práva na verejné

prerokovanie veci v jej prítomnosti účastníkov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom (porušenie týchto práv namieta v spojitosti s namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru), ku ktorému ústavný

súd zaujal postoj v časti II.2 tohto uznesenia, z príslušnej časti odôvodnenia sťažnosti

(„Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne, ktorý mal

dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi vznikli

dodatočné výdavky... a vzhľadom na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu

neistotu, sťažovateľ sa dostal do finančných problémov...“) sa dá usudzovať, že namieta aj

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa ústavný súd uvádza, že vo svojej

konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu

na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 6. februára 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 27. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 21. marca 2014, t. j. týmto dňom

bolo zároveň právoplatne skončené konanie vo veci sťažovateľky. Sťažovateľka doručila

svoju sťažnosť ústavnému súdu až 14. januára 2015, t. j. v čase, keď k porušovaniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na okresnom súde ani

na krajskom súde nemohlo dochádzať, keďže konanie bolo právoplatne skončené.

Z uvedeného vyplýva, že konanie o tejto časti sťažnosti pred ústavným súdom už nebolo

a nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. ). Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aj keď

túto časť sťažnosti vôbec neodôvodňuje. Za týchto okolností by vzhľadom na svoju

doterajšiu judikatúru ústavný súd mohol túto časť sťažnosti odmietnuť bez ďalšieho

pre nesplnenie prepísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu aj z vecného hľadiska.

Pri vymedzení rozsahu vecného prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, v zmysle ktorého pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie

svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohla sťažovateľka namietať

v konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedla v dovolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia sa

ústavný súd preto sústredil na posúdenie, ako sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacími

námietkami sťažovateľky [napadnutý rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený

a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ].

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:

„Dovolací súd najskôr skúmal, či sú splnené zákonné podmienky stanovené

osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti

napadnutému rozsudku. Z ust. vyplýva, že pokiaľ odvolací súd rozhodol

rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok.

Rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci je rozhodnutím potvrdzujúcim.

Podľa ustanovenia dovolanie možno podať proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu. Pretože odvolací súd prípustnosť dovolania svojím

výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.

Dovolanie žalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, iba

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v O vadu tejto

povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle až g/

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Dovolanie

teda ani z uvedených dôvodov nie je prípustné.

V súvislosti s tvrdeným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu

dovolací súd konštatuje, že pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy rozhodli bez úplných

skutkových podkladov, prípadne že zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotili alebo že

dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto po právnej stránke nesprávne posúdili,

ide o námietky, ktoré ani v prípade, že by boli opodstatnené (dovolací súd sa ich

dôvodnosťou nezaoberal) by nenasvedčovali o existencii procesnej vady konania v zmysle

zakladajúcej prípustnosť ich dovolania podľa tohto ustanovenia. Osobitne

k námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), je potrebné uviesť, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia (viď R 54/2012).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

žalovaného podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom

na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré

k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu

právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným právom

podľa a ani právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť

na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa

odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015