Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 852/2015
PDF · 378.38 KB
No categories available
II. ÚS 852/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012, rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 a porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 36/2014 z 30. septembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYDROTEAM, spol. s r. o., Varšavská 3,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Dopirákom, Lermontovova 14, Bratislava, z ktorej obsahu vyplýva, že
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 36/2014 z 30. septembra 2014 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka ako
objednávateľka uzatvorila so zhotoviteľom zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo
vykonanie inžiniersko-geologického prieskumu pre projekt výstavby kanalizácie a čističky
odpadových vôd zhotoviteľom a zaplatenie dohodnutej ceny 150 000 Sk objednávateľkou.
Vzhľadom na skutočnosť, že podľa sťažovateľky inžiniersko-geologický prieskum
neposkytol podklady pre založenie stavieb, sťažovateľka ako objednávateľka zaplatila
zhotoviteľovi len sumu zodpovedajúcu čiastkovému plneniu. Zhotoviteľ sa návrhom
doručeným okresnému súdu 1. februára 1993 domáhal od sťažovateľky (objednávateľky)
zaplatenia sumy 3 817,30 € s úrokom z omeškania 0,5 % denne od 5. januára 1993
do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním z 8. júna 1993 zhotoviteľ vzal návrh
na začatie konania späť v časti 1 695,08 € a požiadal o zastavenie konanie v tejto časti
z dôvodu, že sťažovateľka uhradila zhotoviteľovi uvedenú sumu 4. júna 1993.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 Cb 6/1994 z 1. decembra 2010 konanie v časti
1 695,08 € zastavil, návrh zhotoviteľa vo zvyšku zamietol, zároveň sťažovateľke priznal
náhradu trov konania a zhotoviteľa zaviazal nahradiť štátu trovy konania. Krajský súd
v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 1 Cob 34/2011 zo 16. novembra 2011 označený
rozsudok prvostupňového súdu zrušil v časti, v ktorej bol návrh zhotoviteľa zamietnutý,
a vrátil vec v tejto časti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal
sťažovateľku zaplatiť zhotoviteľovi sumu 2 122,22 € s úrokom z omeškania 10,5 % ročne,
a to zo sumy 3 817,30 € od 5. januára 1993 do 4. júna 1993 a zo sumy 2 122,22 € od 5. júna
1993 až do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, návrh v časti úroku
z omeškania 172 % ročne zamietol, sťažovateľku zaviazal nahradiť zhotoviteľovi trovy
konania v sume 3 296,75 € a štátu trovy konania v sume 199,84 €. Krajský súd napadnutým
rozsudkom rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil v zaväzujúcej časti, odvolanie
zhotoviteľa v zamietajúcej časti odmietol a zhotoviteľovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol a zhotoviteľovi náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal.
Sťažovateľka tvrdí, že „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní sťažovateľ taktiež uviedol, že
navrhovateľ nedodal záverečnú správu podrobného inžinierskogeologického prieskumu,
ktorá mala určiť inžinierskogeologické pomery všetkých stavieb, resp. stavebných objektov
popísaných, zakreslených v zadaní stavby tak, aby boli spoľahlivým podkladom
pre bezpečný a ekonomický návrh založenia týchto stavieb vrátane čerpacích staníc.
Záverečná správa navrhovateľa nespĺňala potrebné odborné náležitosti a teda bola dodaná
s vadami, ktoré sťažovateľ ako objednávateľ reklamoval u navrhovateľa listami zo dňa
21. 12. 1992, 28. 12. 1992 a 17. 04. 1993 a žiadal ich o odstránenie. Navrhovateľ listom
zo dňa 08. 01. 1993 odmietol vady diela odstrániť, preto sťažovateľ ako objednávateľ
uplatnili primeranú zľavu z ceny diela v súlade s ust. § 436 ods. 2 Obchodného zákonníka,
a to vo výške nákladov, ktoré vynaložil u iného zhotoviteľa na dopracovanie diela, resp.
odstránenie vád diela. Závery znaleckých posudkov podaných v konaní pred súdom prvého
stupňa považujú za nespornú a preukázanú skutočnosť, že čerpacie stanice tvoria súčasť
kanalizácie akcie , kanalizácia a ČOV, a to na základe zadania stavby
a túto skutočnosť nespochybňoval ani navrhovateľ v priebehu konania. Sťažovateľ poukázal
taktiež na závery znalca a obsah výpovede , ktorí konštatovali, že
záverečná správa inžinierskogeologického prieskumu nedáva dostatočný podklad
na vypracovanie projektu založenia piatich čerpacích staníc.“.
Podľa sťažovateľky krajský súd „vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli
z vykonaných dôkazov prvostupňového súdu a sám nevykonal žiadne iné dôkazy a ani
nepripustil dôkazy navrhované sťažovateľom, hoci § 213 ods. 4 O. s. p. mu to umožňuje, čím
zaťažil konanie tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z toho
vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. ... rozhodnutie odvolacieho
súdu vychádza z neúplného ako aj nesprávne zisteného skutkového stavu a preto bolo
porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
Sťažovateľka namieta, že „Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 36/2014,
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 364/2012-752 zo dňa 6. 2. 2014 a ako
vyplýva z nižšie uvedeného aj rozsudkom prvostupňového súdu Okresného súdu III
č. k. 15 Cb 6/1994-696 zo dňa 27. 6. 2012, bolo porušené ústavné právo sťažovateľa
na spravodlivý proces, nakoľko došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu
a nevykonaniu navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľa. Na základe uvedeného
namietame, že konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu odvolacieho
a dovolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k návrhom sťažovateľa zasiahnuté
do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Prvostupňový súd ako aj odvolací súd
tým, že nevzal do úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení znalcov, na ktoré sťažovateľ
poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach v predmetnej veci porušili jeho právo
na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahli do jeho ústavného práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď na prerokovanie odvolania nenariadil
pojednávanie, pretože podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
„... mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie, aj
vzhľadom k tomu, že v prvostupňovom konaní nebolo jednoznačne preukázané, či
predmetné dielo spĺňa technické požiadavky na vypracovanie projektu založenia piatich
čerpacích staníc...“.
Podľa sťažovateľky porušením jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru došlo zároveň aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, čo
odôvodňuje takto: „Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne,
ktorý mal dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi
vznikli dodatočné výdavky na dopracovanie diela iným zhotoviteľom a vzhľadom
na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu neistotu, sťažovateľ sa dostal
do finančných problémov. ... konanie nadobudlo charakter odmietnutia spravodlivosti
a preto sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000,- EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sa
podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťou
návrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.
V sťažnosti nie je petit obsiahnutý, resp. nie je oddelený petit od jej ostatných častí, čo
sťažuje vymedzenie predmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne
uvedených v tomto zákone), pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím
zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Zo sťažnosti v predloženom znení vyplýva, že neobsahuje jasný a zrozumiteľný
návrh rozhodnutia (petit) a navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu nie je sťažnosť odôvodnená.
Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú
podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach
vyplývajúcich z podania sťažovateľky odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup
slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnosti
zakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súd,
vychádzajúc z materiálneho prístupu k ochrane základných práv a v snahe vyhnúť sa
prílišnému formalizmu, v rámci predbežného preskúmania preskúmal sťažnosť aj z hľadiska
existencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto
súvislosti z obsahu sťažnosti vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského
súdu a porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal najprv tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný
opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využila. O odvolaní sťažovateľky bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu v súvislosti s námietkou rozhodnutia vo veci bez nariadenia
pojednávania
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom
Sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že krajský súd rozhodol vo veci
bez nariadenia pojednávania, pričom povinnosť nariadiť pojednávanie pre neho mala
vyplývať z § 214 ods. 1 písm. a) OSP.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok ako účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je dostupný účastníkom súdneho konania v prípadoch,
keď sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na § 237 ods. 1 písm. f) OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd v naznačených súvislostiach už viackrát vo svojej judikatúre vyslovil
právny názor, podľa ktorého nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku, ktorým možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje
(so zreteľom na účinnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku), aby na ďalšie
konanie bola prijatá sťažnosť, ktorou sa namieta odňatie možnosti konať pred súdom
v občianskom súdnom konaní (m. m. II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05, II. ÚS 233/2010).
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bola sťažovateľka vzhľadom
na svoju argumentáciu oprávnená uchádzať sa o ochranu svojich práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v časti garantujúcej verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania z dôvodu namietaného odňatia
možnosti konať pred súdom (pre nenariadenie pojednávania krajským súdom) v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že medzi
najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť práve situácie,
keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ako aj
vtedy, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho, aby
bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania (uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 96/2010 z 20. mája 2010).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojich základných
práv využiť dovolanie, ktoré pre ňu v okolnostiach prípadu predstavovalo účinný právny
prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva. O dovolaní sťažovateľky bol
oprávnený a povinný rozhodnúť dovolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
nad rámec námietky rozhodnutia bez nariadenia pojednávania
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom
konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie
sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým
uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý rozsudok
krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sústreďujúc sa pritom
na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jej práva podľa
ústavy a dohovoru tým, že neprihliadal na „úvahy nezrovnalosti a rozpornosť tvrdení
znalcov, na ktoré sťažovateľ poukázal vo svojich ústnych a písomných podaniach
v predmetnej veci“ a vychádzal z nesprávnych a neúplných skutkových zistení, ktoré mali
za následok nesprávne právne posúdenie veci.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„... Podľa právnej úpravy zmluvy o dielo obsiahnutej v Obchodnom zákonníku sa
zhotoviteľ zaväzuje vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť mu
za vykonanie diela jeho cenu. Predmet diela musí byť vymedzený v zmluve o dielo a dohoda
o určení predmetu diela je rozhodujúcou pre posúdenie, či zhotoviteľ svoju povinnosť
vykonať dielo splnil a či túto povinnosť splnil riadne, teda bez vád. Predmetom zmluvy
o dielo tak, ako je tento vymedzený v jej čl. II bol záväzok navrhovateľa vykonať
pre odporcu podrobný inžinierskogeologický prieskum pre akciu -
kanalizácia a ČOV. Odporca v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, a rovnaký
dôvod uviedol aj vo svojom odvolaní, že predmetom zmluvy o dielo bol taký
inžinierskogeologický prieskum, ktorý by mohol byť podkladom aj pre návrh založenia
stavieb čerpacích staníc tvoriacich súčasť kanalizácie akcie .
Odkazoval pritom na zadanie stavby akcie , kanalizácia a ČOV.
Pri preskúmaní právneho záveru súdu prvého stupňa, odvolací súd poukazuje na skutkové
závery prvostupňového súdu, ktoré tvorili podklad právneho posúdenia veci a od ktorých
nemá dôvod sa odchýliť. Prvostupňový súd vychádzal pri svojich skutkových zisteniach
z obsahu zmluvy o dielo a teda z jednotlivých dojednaní v nich obsiahnutých a výkladom
tejto zmluvy dospel k záveru, že navrhovateľom odporcovi odovzdaná záverečná správa
podrobného inžinierskogeologického prieskumu zodpovedá dielu tak, ako bolo toto
vymedzené v zmluve. Pokiaľ ide o zadanie stavby akcie , kanalizácia
a ČOV, podľa názoru odvolacieho súdu, mohol byť prostredníctvom zadania stavby určený
predmet zmluvy, len ak by uvedené zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy alebo
zmluva o dielo obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby ako jej prílohu a zo zmluvy by
bolo zrejmé, že s takýmto vymedzením predmetu diela obidve zmluvné strany súhlasia.
V zmluve o dielo sa však zmienka alebo odkaz na zadanie stavby akcie
, kanalizácia a ČOV nenachádza a podľa čl. VII zmluvy o dielo si účastníci vyhradili
písomnú formu zmluvy, vrátane jej zmien a dodatkov.
Odvolací súd ďalej uvádza, že nárok na zaplatenie ceny diela vznikol
navrhovateľovi odovzdaním záverečnej správy inžinierskogeologického prieskumu -
- kanalizácia a ČOV, teda vo väzbe na odovzdanie predmetu diela. V
zmysle ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka je objednávateľ povinný zaplatiť
zhotoviteľovi cenu diela v čase dojednanom v zmluve a pre prípad, že zmluvné strany
nedohodnú čas zaplatenia ceny diela, platí, že nárok na cenu diela vzniká objednávateľovi
vykonaním diela, teda jeho riadnym ukončením. Účastníci si však v článku IV zmluvy o
dielo dohodli, že nárok navrhovateľa na zaplatenie ceny diela vzniká po odovzdaní
predmetu diela, ku ktorému podľa zhodného tvrdenia účastníkov prišlo dňa 21. 12. 1992
odovzdaním správy inžinierskogeologického prieskumu odporcovi, keďže účastníci využili
svoje oprávnenie a v zmluve o dielo dohodli čas vzniku nároku na zaplatenie ceny diela
odchylne od zákonnej úpravy, a to vo väzbe na odovzdanie predmetu diela. Odporca sa od
momentu prevzatia predmetu diela dostal do omeškania so zaplatením dohodnutej ceny
diela a pokiaľ vo svojom odvolaní uvádza, že zadržal časť ceny diela dodaného s vadami až
do momentu jeho riadneho vykonania a potom, čo mu navrhovateľ oznámil, že vady diela
neodstráni, nechal tieto odstrániť u iného zhotoviteľa, ktorý dielo dopracoval a náklady s
tým spojené si uplatnil ako zľavu z ceny diela, konštatuje odvolací súd, že z obsahu
spisového materiálu neboli jednoznačne preukázané vady diela podľa obsahu uzavretej
zmluvy o dielo a teda nebolo dôvodné uplatnenie si práva odporcu na zľavu z ceny diela z
dôvodu vád diela.
Skutkový záver súdu prvého stupňa, že správa z inžinierskogeologický prieskumu
odovzdaná odporcovi zodpovedá vymedzeniu predmetu diela podľa zmluvy o dielo nie je
v rozpore s obsahom zmluvy o dielo ani závermi obsiahnutými v znaleckých posudkoch.
Pri takomto skutkovom stave nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť jeho právne
posúdenie veci. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania podľa ust. § 219
ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.“
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú
časť napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorej sa k námietke nedostatočne zisteného
skutkového stavu najmä uvádza:
«Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci
samej musel vyriešiť základnú spornú otázku, a to či si zhotoviteľ splnil svoju zmluvnú
povinnosť vykonať dohodnuté dielo riadne. Táto otázka bola čisto odbornou otázkou,
a preto sa prvostupňový súd pri jej riešení obracal na odborníkov z predmetného odboru
geológie...
... ani jeden zo súdom oslovených odborníkov v danej odbornej oblasti
prvostupňovému súdu jednoznačne túto otázku nezodpovedal. Preto prvostupňový súd
obranu odporcu v časti, že čerpacie stanice mali byť predmetom plnenia z predmetnej
zmluvy o dielo vyhodnotil ako v konaní nepreukázanú, pretože z gramatického znenia
predmetu plnenia v predmetnej zmluve o dielo... bolo zrejmé, že čerpacie stanice ako také
neboli výslovne v tomto dohodnutom predmete plnenia uvedené, takže odporcove tvrdenie,
že čerpacie stanice boli súčasťou kanalizácie a teda aj predmetom samotnej zmluvy o dielo,
považoval prvostupňový súd za nepreukázané, nakoľko prvostupňový súd v tejto otázke
vychádzal zo samotného gramatického výkladu predmetu diela, obsiahnutého v predmetnej
zmluve o dielo, v ktorej sa terminus technicus „čerpacie stanice“ neobjavuje a v konaní
predložené stanoviská jednotlivých odborných subjektov neboli v tejto otázke jednoznačné.
... Prvostupňový súd nevyhodnotil predložené príkazy odporcu na úhradu... ako
dôkazy, ktoré by súdu k prejednávanej veci mohli podať hodnoverné vyjadrenie, nakoľko
v týchto príkazoch sa neuvádzajú dôvody zaplatenia...
Rovnako posúdil... aj písomné vyjadrenie spoločnosti... pretože išlo o stanovisko
súkromnej osoby... v konaní síce vypočul , vedúceho Katedry geotechniky
Stavebnej fakulty STU v Bratislave... táto osoba nebola za znalca do konania pribratá.
Prvostupňový súd nevyhovel ani návrhu odporcu na preskúmanie spisu Katedrou
geotechniky Stavebnej fakulty STU... nakoľko by takýto dôkaz neúmerne predlžoval súdne
konania v rozpore so zásadou hospodárnosti... a navyše s ohľadom na fakt, že predmetnú
otázku technického charakteru už prvostupňovému súdu zodpovedalo viacero odborníkov
z daného odboru a ich závery boli pre rozhodnutie súdu dostatočné... resp. navrhovaný
dôkaz podľa názoru prvostupňového súdu nemohol do spornej veci a jej základu
spočívajúceho v zodpovedaní technických údajov, vniesť iný uhol pohľadu a nemohol ani
privodiť iné rozhodnutie vo veci samej.»
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia je všeobecný súd povinný
odpovedať na konkrétne námietky účastníka konania a dať jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ústavný súd ale zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Judikatúra ústavného súdu vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len ,,ESĽP“), v ktorej sa taktiež uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska
c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd vychádzal pri rozhodovaní vo veci správne
z obsahu zmluvy o dielo, pričom náležitým spôsobom vyložil, za splnenia akých podmienok
by bolo zadanie stavby a v jej rámci aj čerpacie stanice možné považovať za predmet
zmluvy o dielo (ak by zadanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť zmluvy o dielo alebo táto
zmluva by obsahovala aspoň odkaz na zadanie stavby, ako jej prílohu a súhlas zmluvných
strán), pričom dôvody, o ktoré svoj záver oprel, sa ústavnému súdu javia ako logické
a obhájiteľné.
Závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom rozsudku, ktoré sa týkajú základnej
spornej otázky medzi účastníkmi konania, spočívajúce v odpovedi na otázku, či čerpacie
stanice boli súčasťou dohodnutého predmetu diela, logicky vyplynuli z vykonaného
dokazovania (a to tak zo znaleckých posudkov, ako aj z výkladu obsahových ustanovení
samotnej zmluvy o dielo), majú v ňom teda oporu a nevykazujú podľa názoru ústavného
súdu znaky svojvôle či neodôvodnenosti. Napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa
tento plne stotožnil so závermi okresného súdu, je preto podľa názoru ústavného súdu
dostatočne odôvodnený, a preto nie je oprávnený ani povinný s poukazom na svoje
postavenie tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa hodnotenia dôkazov ústavný súd ďalej
zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov všeobecným súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
V konečnom dôsledku všeobecný súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 204/2009).
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody,
pre ktoré krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Napadnutý rozsudok krajského
súdu nemožno preto považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný, pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci
sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť v tejto časti
preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napadnutým rozsudkom krajského
súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z už citovaného čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že popri základnom práve na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania a ich práve vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom garantuje tiež základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Aj keď sťažovateľka primárne namieta porušenie svojho základného práva na verejné
prerokovanie veci v jej prítomnosti účastníkov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom (porušenie týchto práv namieta v spojitosti s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ku ktorému ústavný
súd zaujal postoj v časti II.2 tohto uznesenia, z príslušnej časti odôvodnenia sťažnosti
(„Vzhľadom ku skutočnosti, že sťažovateľ musel v stanovenom termíne, ktorý mal
dohodnutý s objednávateľom realizovať odovzdanie diela s čím sťažovateľovi vznikli
dodatočné výdavky... a vzhľadom na neprimerane dlho trvajúci súdny spor a právnu
neistotu, sťažovateľ sa dostal do finančných problémov...“) sa dá usudzovať, že namieta aj
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že vo svojej
konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.
1 Cob 364/2012 zo 6. februára 2014 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.
15 Cb 6/1994 z 27. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 21. marca 2014, t. j. týmto dňom
bolo zároveň právoplatne skončené konanie vo veci sťažovateľky. Sťažovateľka doručila
svoju sťažnosť ústavnému súdu až 14. januára 2015, t. j. v čase, keď k porušovaniu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na okresnom súde ani
na krajskom súde nemohlo dochádzať, keďže konanie bolo právoplatne skončené.
Z uvedeného vyplýva, že konanie o tejto časti sťažnosti pred ústavným súdom už nebolo
a nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aj keď
túto časť sťažnosti vôbec neodôvodňuje. Za týchto okolností by vzhľadom na svoju
doterajšiu judikatúru ústavný súd mohol túto časť sťažnosti odmietnuť bez ďalšieho
pre nesplnenie prepísaných náležitostí. Napriek tomu ústavný súd preskúmal napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu aj z vecného hľadiska.
Pri vymedzení rozsahu vecného prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, v zmysle ktorého pokiaľ
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní
pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní
pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že porušenie
svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohla sťažovateľka namietať
v konaní pred ústavným súdom v zásade len z dôvodov, ktoré uviedla v dovolaní
proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia sa
ústavný súd preto sústredil na posúdenie, ako sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacími
námietkami sťažovateľky [napadnutý rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený
a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP].
V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:
„Dovolací súd najskôr skúmal, či sú splnené zákonné podmienky stanovené
Občianskym súdnym poriadkom osobitne pre prípad, že dovolanie smeruje proti
napadnutému rozsudku. Z ust. § 238 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že pokiaľ odvolací súd rozhodol
rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok.
Rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci je rozhodnutím potvrdzujúcim.
Podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. dovolanie možno podať proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu. Pretože odvolací súd prípustnosť dovolania svojím
výrokom nezaložil, je nepochybné, že o tento prípad v prejednávanej veci nejde.
Dovolanie žalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, iba
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. O vadu tejto
povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Dovolanie
teda ani z uvedených dôvodov nie je prípustné.
V súvislosti s tvrdeným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu
dovolací súd konštatuje, že pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy rozhodli bez úplných
skutkových podkladov, prípadne že zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotili alebo že
dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto po právnej stránke nesprávne posúdili,
ide o námietky, ktoré ani v prípade, že by boli opodstatnené (dovolací súd sa ich
dôvodnosťou nezaoberal) by nenasvedčovali o existencii procesnej vady konania v zmysle
§ 237 O. s. p. zakladajúcej prípustnosť ich dovolania podľa tohto ustanovenia. Osobitne
k námietke dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), je potrebné uviesť, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia (viď R 54/2012).
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré
k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu
právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním
a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť
na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015