Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (86)III. ÚS 509/2015
PDF · 651.86 KB
No categories available
III. ÚS 509/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová,
Trhová 1, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája
2014 v časti výroku o zamietnutí odvolania proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013 z r u š u j e a vec
v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta ,
Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 509/2015-11 z 20. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znesení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013
uznaný vinným zo spáchania návodu na trestný čin sprenevery podľa § 10 ods. 1 písm. b)
a § 248 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov
s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu 12 mesiacov.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal (okrem iných) sťažovateľ odvolanie,
o ktorom krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014
rozhodol tak, že ho zamietol.
Sťažovateľ je presvedčený, že trestné konanie v jeho veci „bolo postihnuté
závažnými procesnými vadami, napr. v tom, že najprv konanie voči“ jeho osobe okresný súd
„vylúčil na samostatné konanie, neskôr znova začal konať aj“ s ním „hoci uznesenie o
opätovnom spojení vecí“ mu „nebolo doručené a nebolo ani v spise. Nebolo teda v
niektorých štádiách súdneho prvostupňového konania zrejmé, aký je vlastne okruh
obžalovaných v dôsledku vylúčenia vecí, spojenia vecí a pod. Viaceré nariadené hlavné
pojednávania sa museli odročovať pre nesplnenie podmienok na ich otvorenie pre
nedoručenie predvolaní či nezabezpečenie predvedenia obžalovaného a pod., s čím sa však
súd musí vysporiadať skôr v rámci prípravy pojednávania tak, aby zabránil
nehospodárnosti a neúčelnosti konania, čo sa... stávalo opakovane.“.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
sťažovateľ vidí v tom, že „bol právoplatne odsúdený pre závažný trestný čin bez jediného
dôkazu, ktorý by svedčil“ o jeho „vine, bez akéhokoľvek skutkového odôvodnenia výroku
o vine, o treste“.
Tak prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie všeobecných súdov podľa
sťažovateľa „nespĺňali kritéria jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov“,
na ktorých boli v jeho prípade založené.
V rozsudku okresného súdu, ako tvrdí sťažovateľ, „nie je absolútne nič uvedené
o tom, kto“ jeho vinu „dosvedčil, aké dôkazy voči“ nemu „boli preukázané“.
Pokiaľ ide o „údajné doznanie sa spoluobvineného , k tomu nikdy nedošlo,
keďže pri svojich výsluchoch ani nevypovedal!!! Chybou jeho obhajcu v
odôvodnení prvého odvolania nastal tento zmätok o údajnom priznaní sa a
opísaní spoluúčasti spoluobvineného (nie je však ani uvedené, ktorého spoluobvineného
vlastne mal usvedčiť, keďže pri danom bode obžaloby figuroval zo skutku aj tretí
spoluobvinený !?), ktorý súd následne nesprávne interpretoval bez toho, aby sa
oboznámil s obsahom spisu. vo veci nevypovedal, poprel spáchanie
skutku, svedkovia... ani listinné dôkazy ma žiadnym spôsobom neusvedčili, a to ani
čiastočne. Ak neexistuje ani jeden dôkaz o vine, nemôže takto zistený skutkový stav viesť k
odsudzujúcemu rozsudku.“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na okolnosť, že podľa rozhodnutí všeobecných súdov mal
spoluobvinený navrhnúť sťažovateľovi splatenie dlhu spôsobom uvedeným v
skutkovej vete rozsudku okresného súdu, týmto však „absentuje naplnenie návodu k
trestnému činu!“.
Podľa názoru sťažovateľa „je paradoxné, že práve posledné uznesenie odvolacieho
súdu je vo vzťahu“ k jeho osobe „postihnuté rovnakou vadou nepreskúmateľnosti,
nedostatku dôvodov ako už odvolací vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení vytkol
prvostupňovému súdu. Odvolací súd v uznesení absolútne nijak nerozobral argumenty z...
odvolania, nie je o ich vyhodnotení ani zmienka čo i len jednou vetou. Pritom ich obsah a
vplyv na výsledok konania je zásadný v tom, že absencia dôkazu o vine môže viesť jedine k
oslobodeniu, nie k odsúdeniu.“.
Sťažovateľ uvádza, že nedostatkom rozhodnutia súdu druhého stupňa bolo už aj to,
že „ním... potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol už sám o sebe nezákonný
z obdobných dôvodov uvedených v tejto sťažnosti. Súdy sa tiež dostatočne nevysporiadali
s argumentáciou... obhajoby v priebehu súdneho konania, sťažností a odvolaní voči
rozhodnutiam..., ktorých správne skutkové a právne posúdenie by malo zásadný vplyv na
rozhodnutie vo veci samej tým, že obžaloba by bola voči“ sťažovateľovi „nedôvodná“
a on by bol „oslobodený“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 2 To/121/2013
zo dňa 13. 5. 2014 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1
ústavy na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 2 To/121/2013 zo dňa
13. 5. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
4.000 € voči Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd
Banská Bystrica sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 340,90 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa
Brázdila, Trhová 1... Zvolen... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“.
Podaním doručeným ústavnému súdu 14. júla 2015 sťažovateľ oznámil, že jeho
dovolanie podané v jeho trestnej veci bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 33/2015 z 26. mája 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietnuté, preto považoval „podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti vyčerpaním
opravných prostriedkov“ za „splnené“.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadril
krajský súd (jeho podpredseda) prípisom sp. zn. Spr 1280/2015 zo 16. novembra 2015
doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2015, v ktorom okrem iného uviedol:
„... v predmetnej trestnej veci prvý krát rozhodoval odvolací súd dňa 7. marca 2013,
kedy uznesením sp. zn. 2 To/117/2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu sp. zn.
4 T/87/2007 z 13. júna 2013 (správne má byť 13. júna 2012, pozn.) a vrátil vec na nové
prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom predložení tejto veci Krajskému súdu v Banskej
Bystrici tento uznesením pod sp. zn. 2 To/121/2013 z 13. mája 2013 (správne má byť
13. mája 2014, pozn.) potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
4 T/87/2007 z 25. septembra 2007 (správne má byť 25. septembra 2013, pozn.), z ktorého
rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a dôkazmi,
ktoré v tomto rozsudku uviedol okresný súd a nepovažoval ich za potrebné bližšie vykladať.
Okrem toho poukázal na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dôkazy, kde
po ich zhodnotení dospel k záveru, že inkriminovaný skutok spáchal obžalovaný
. Poukazuje pritom na doznanie spoluobžalovaného , ktorý zaujal
ku skutku pokorný a úprimný postoj, k jeho spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval, pričom
jeho popis skutku zapadal do charakteru skutku a usvedčil ďalších spoluobžalovaných
na ich účasti. Bližšie to popísal i prvostupňový súd v rozsudku sp. zn. 4 T/87/2007 zo dňa
25. septembra 2013...“.
Podpredseda krajského súdu zároveň oznámil, že „nakoľko od ústneho pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti“.
Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa
s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Na uvedené sťažovateľ (jeho právny zástupca)
reagoval listom zo 7. decembra 2015 doručeným ústavnému súdu 10. decembra 2015,
v ktorom uviedol:
«Krajský súd v B. Bystrici... konštatuje, že odvolací súd „poukázal na to, že okresný
súd na hlavnom pojednávaní vykonal dôkazy, kde po ich zhodnotení dospel k záveru,
že inkriminovaný skutok spáchal obžalovaný . Poukazuje pritom na doznanie
spoluobžalovaného , ktorý zaujal ku skutku pokorný a úprimný postoj, k jeho
spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval, pričom jeho popis skutku zapadal do charakteru
skutku a usvedčil ďalších spoluobžalovaných na ich účasti.“
V prvom rade znovu opakujem, že voči mne neboli na hlavnom pojednávaní na súde
vykonané žiadne usvedčujúce dôkazy, žiadny sa v spise nenachádza.
Po ďalšie spomínané „doznanie sa “ vzniklo na základe chyby jeho
obhajcu v prvom jeho odvolaní, kde je chybne uvedené, že sa mal jeho mandant doznať.
Totiž pri výsluchoch ani nevypovedal a ničím konkrétnym mňa neusvedčoval.
Navyše z zmätočnosti celého procesného postupu som sa podrobne vyjadril už v ústavnej
sťažnosti...
Celkovo chcem uviesť, že rozsudok voči mne bol vydaný zdá sa bez preštudovania si
obsahu spisu sudcom prvostupňového i druhostupňového súdu. Na podanej ústavnej
sťažnosti trvám v celom rozsahu. Súhlasím s rozhodnutím veci bez ústneho pojednávania.».
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu prijatú sťažnosť prerokoval na
svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmet sťažnosti sťažovateľa tvorí predovšetkým jeho námietka, že „bol
právoplatne odsúdený pre závažný trestný čin bez jediného dôkazu, ktorý by svedčil“ o jeho
„vine, bez akéhokoľvek skutkového odôvodnenia výroku o vine, o treste“; rozhodnutiam
všeobecných súdov (tak prvostupňovému rozsudku, ako aj napadnutému uzneseniu
krajského súdu) vytýka, že „nespĺňali kritéria jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti
dôvodov“, na ktorých boli v jeho prípade založené a navyše v skutkovej vete absentujú
znaky naplnenia „návodu k trestnému činu“. V týchto okolnostiach sťažovateľ videl
porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods.
1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12.
1994, séria A, č. 288).
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom
napadnuté uznesenie krajského súdu.
Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 odvolanie
sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007
z 25. septembra 2013 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. Označeným
prvostupňovým rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania návodu na trestný
čin sprenevery podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 248 ods. 1 a 3 Trestného zákona, a to za takto
v rozhodnutí opísaný skutok:
„v bode 5/ obžaloby
dňa 11. 08. 1999 v presne nezistenom čase v doobedňajších hodinách
navrhol obžalovaný obžalovanému splatiť svoj dlh
voči nemu tým spôsobom, že nechá svoje osobné motorové vozidlo zn.
farby , výrobné číslo motora ,
výrobné číslo karosérie , ktoré prenajal formou leasingu
od firmy dňa 20. 04. 1999, odpredať ďalšou osobou a po odpredaji nahlási na
polícii krádež vozidla, na základe tejto dohody dňa 16. 08. 1999 prevzal
obžalovaný od obžalovaného pravé kľúče od vozidla
s dokladmi, ktoré následne odovzdal obžalovanému s požiadavkou, aby
toto vozidlo vyviezol mimo územia SR a odpredal a na základe tejto požiadavky obžalovaný
toto vozidlo ešte toho istého dňa vyviezol mimo územie SR, kde ho odpredal
doposiaľ nezistenej osobe za nezistenú čiastku, čím takto spôsobili škodu vlastníkovi vozidla
v tom čase , podľa znaleckého
ohodnotenia vozidla vo výške 20.656,41,-- € (622.295,-- Sk), ktorého právnym nástupcom je
v súčasnosti obchodná spoločnosť , so sídlom
, ;“.
Odsudzujúcemu verdiktu okresného súdu zodpovedalo vo vzťahu k sťažovateľovi
takéto odôvodnenie:
„Obžalovaní a spáchanie uvedeného skutku popreli
a z jeho spáchania sa cítili byť nevinní.
Obžalovaný pri výsluchoch dňa 19. 08. 1999, 21. 06. 2001, 10. 08.
2001 a 12. 05. 2006 po zákonnom poučení odmietol k veci vypovedať.
Počas následného konania, ako i v dôvodoch svojho písomného odvolania, ktoré
podal proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 06. 2012, sp. zn.
4 T 87/07 v tejto veci, ktorý bol následne zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 7. 03. 2013 pod sp. zn. 2 To 117/12 prostredníctvom svojho obhajcu
poukázal na to, že zo strany súdu prvého stupňa nebolo uskutočnené náležité zistenie
a posúdenie skutkového stavu, keď sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými
pre meritórne rozhodnutie, vrátane právneho posúdenia veci a hlavne nezohľadnil všetky
okolnosti významné pre rozhodnutie o vine a prípadnom druhu a výmere trestu a výrokoch
o náhrade škody. Podľa neho obžalovaný zaujal k žalovanému bodu 5/
obžaloby pokorný a úprimný postoj, k jeho spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval. Opísal aj
účasť ďalšieho spoluobvineného na skutku, čím výrazne napomáhal pri jeho objasnení.
Zároveň vo vzťahu k jeho osobe je podľa neho na mieste poukázať, že sa na neho hľadí ako
na osobu netrestanú, požívajúcu dobrú povesť a vzhľadom na tieto okolnosti sa ukazuje ako
opodstatnené ich zohľadnenie v rámci o spôsobe skončenia trestného konania a prípadnom
rozhodovaní o druhu a výmere trestu.
Obžalovaný pri výsluchu dňa 15. 06. 2001 uviedol len toľko, že keď
sa vracal motorovým vozidlom zn. zo služobnej cesty zo zahraničia, ho
na hraničnom priechode požiadali príslušníci hraničnej polície, aby
odstavil na bok vozidlo a odovzdal od neho kľúče a doklady. Až po 2-3 hodinách ho bez
bližšieho vysvetlenia upozornili, že môže pokračovať v jazde a vrátili mu kľúče a doklady od
vozidla. ho z oddelenia kriminálnej polície vyrozumeli o odcudzení uvedeného
motorového vozidla .
Obžalovaný pri výsluchoch v dňoch 19. 08. 1999 a 19. 10. 1999 ako aj
10. 05. 2006 poprel spáchanie uvedeného skutku.
Svedok … uviedol, že nie je pravdou, že by on zoznamoval
s obžalovaným za tým účelom, aby si privyrobil ako vodič. Pri ďalšom
výsluchu... uviedol, že nepozná ani .
pozná ako suseda svojej bývalej priateľky…
Na hlavnom pojednávaní došlo k vypočutiu svedka , ktorý si…
nepamätal na skutok obžaloby... Mená mu nič nehovorili...
Pri... výsluchu dňa 20. 08. 1999 uviedol, že... 15. 08. 1999 bol u neho... brat
. Boli si sadnúť v reštaurácii..., kde sa stretol s , ktorý jeho brata
počas rozhovoru nahováral, či si nechce zarobiť... Brat s tým súhlasil...
Pri výsluchu... 13. 06. 2006 uviedol, že nepozná,
pozná z učňovskej školy a pozná tiež obžalovaného .
Svedok … 19. 08. 1999 uviedol, že dňa 16. 08. 1999 asi o 17.00 hod.
išiel do pohostinstva..., kde sa stretol s , ktorý sa ho opýtal, či by si
nechcel zarobiť... Asi o 21.00 hod. prišiel do pohostinstva dovtedy neznámy muž silnejšej
postavy, vo veku asi 40 rokov, oválnej tváre s nakrátko ostrihanými vlasmi na ježka, fúzatý,
ktorý sa mu prestavil ako a pri rozhovore mu povedal, že potrebuje vodiča, ktorý
vyvezie auto mimo republiky. Keďže s tým súhlasil, dal mu 200,- DM, 800,-Sk na naftu,
kľúče od vozidla, osvedčenie, zelenú kartu a nejaký papier s textom... Na fotoalbume pred
vyšetrovateľom OÚV PZ poznal a označil muža, ktorý ho na túto cestu nahovoril,
bol s ním v a za túto službu mu zaplatil.
Pri výsluchu... svedok uviedol, že nepozná , ani
. Obžalovaného stretol len vtedy, keď mu tento odovzdal kľúče
od , ktorú vyviezol do .
Svedok uviedol, že v si prenajal
na základe Zmluvy o nájme ... uhradil
firme zálohovú platbu... a prvú zálohovú splátku... Žiadne ďalšie splátky nájomca dosiaľ
neuhradil...
Na č. l. 2331-2338 sa nachádza zápisnica o rekognicii osoby s prílohami z 19. 08.
1999, podľa ktorej... svedok vo fotoalbumoch opoznal obžalovaného
ako osobu, ktorá sa mu prestavila ako ...
Na základe zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por., súd po vykonanom
dokazovaní a jeho vyhodnotení jednotlivo každý dôkaz zvlášť, ako i v ich súhrne, mal za to,
že u obžalovaných , a v bode 5/
obžaloby došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248
ods. 1, 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, pričom formou pomoci podľa § 10
ods. 1 písm. c) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 8. 1999 a formou
návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 8. 1999.
Účasť obžalovaného , aj vzhľadom na doznanie sa obžalovaného
a oľutovanie skutku, skutkový dej uvedený v bode 5/ obžaloby súd
považoval za jednoznačne preukázaný a teda, že obžalovaný mal
nesplatený dlh, pričom obžalovaný ho naviedol, aby predal svoje motorové
vozidlo zn. , ktoré mal na leasing a toto ohlásil na polícii ako krádež
motorového vozidla, čo sa takýmto spôsobom aj zrealizovalo. Vozidlo potom následne bolo
odovzdané obžalovanému , ktorý ho prostredníctvom , ktorému
tento odovzdal kľúče od , vyviezol do , kde ju predal neznámej
osobe za nezistenú sumu. Jednoznačná a ničím nevyvratiteľná je teda aj účasť obžalovaného
, ktorého nad všetky pochybnosti usvedčuje svedok , ktorý ho
zároveň vo fotoalbume pred vyšetrovateľom OÚV PZ opoznal a označil.“
Sťažovateľ argumentáciu svojho odvolania z 23. októbra 2013 proti prvostupňovému
rozsudku z 25. septembra 2013 postavil predovšetkým na tvrdení, že dôvody, ktoré okresný
súd «uviedol na str. 40 a 41 rozsudku vôbec nekorešpondujú s dôkazmi, ktoré boli vykonané
v prípravnom konaní, na hlavnom pojednávaní a nachádzajú sa v trestnom spise.
Ak za takýto dôkaz súd považoval odôvodnenie odvolania podaného obhajcom
obžalovaného , čo z logického výkladu textu odôvodnenia rozsudku vyplýva, tak
tento postup súdu je ťažko obhájiteľný a je v rozpore so základnými zásadami tr. konania
a už spomínaným Dohovorom.
Pokiaľ obhajca obžalovaného v odvolaní uviedol bez toho aby sa vôbec
zmienil o nejakých dôkazoch vetu, cit. „že zaujal k žalovanému bodu obžaloby
pokorný a úprimný postoj k jeho spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval, pričom opísal
aj účasť ďalšieho obvineného (ktorého?) na skutku čím výrazne napomáhal pri jeho
objasnení kon. cit.“ a táto úvaha obhajcu bola základom pre moje uznanie viny
súdom čo asi vyplýva z ďalšej časti odôvodnenia rozsudku je skutočne zarážajúce. V tom
istom rozsudku totiž súd na str. 40 predposledný odstavec uviedol, že pri svojich
výsluchoch po zákonnom poučení odmietol vo veci vypovedať.
Ja som spáchanie skutku poprel, pričom už v prípravnom konaní bola dôkazná
situácia taká, že neexistovali žiadne priame ani nepriame dôkazy, ktoré by ma usvedčovali
alebo preukazovali, že sa vôbec skutok tak ako mi bolo vznesené obvinenie stal. Súd svoj
výrok o vine vlastne neodôvodnil a uviedol v odôvodnení rozsudku len sumár dôkazov a to
takým spôsobom, že citoval výpovede svedkov a spoluobvinených, z ktorých ale vôbec
nevyplýva, že by ma usvedčovali zo spáchania skutku.
Obž. , svedok , a včítane svedka
buď odmietli vypovedať alebo nevypovedali priamo ani nepriamo, o tom, že by sa
skutok stal a ja som tento skutok za ktorý mi bolo vznesené obvinenie a bola podaná
obžaloba spáchal.
Ja sa vlastne neviem s poukazom na odôvodnenie rozsudku... vyjadriť z čoho mal súd
za preukázané, že sa skutok stal a že ja som páchateľom tohto trestného činu okrem už
citovaného odvolania obžalovaného podaného obhajcom obžalovaného. Keďže
citované dôkazy v podobe výpovedí svedkov a spoluobžalovaných takéto skutočnosti
neobsahujú. Je zaujímavé, že takéto skutočnosti neobsahuje ani obžaloba a ani sa na ne
vo svojom odôvodnení nedovoláva.
Za takejto dôkaznej situácie súd posúdil tieto neexistujúce dôkazy tak, že je
nepochybne preukázané, že sa skutok stal a ja som tento skutok spáchal čo je úplne
v rozpore so základnými zásadami tr. por. ktoré sa týkajú hodnotenia dôkazov...».
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája
2014 k veci sťažovateľa uviedol:
„Obž. v písomných dôvodoch odvolania poukázal, že on spáchanie
skutku poprel, pričom už v prípravnom konaní bola dôkazná situácia taká, že neexistovali
žiadne nepriame ani priame dôkazy, ktoré by ho usvedčovali alebo by preukazovali, že sa
vôbec skutok stal. Súd svoj výrok o vine náležite neodôvodnil. Z výpovede spoluobvinených
a svedkov nevyplýva, že by ho títo zo spáchania skutku usvedčovali. Za danej dôkaznej
situácie neexistujú dôkazy, ktoré by ho usvedčovali a preto žiada, aby odvolací súd ho spod
obžaloby oslobodil...
Na základe odvolania obžalovaných preskúmal krajský súd zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil,
že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné...“
Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu „V odôvodnení rozsudku jasne
a stručne vyložil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu
a odkazuje na samotné odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Z toho vyplýva, že po
skutkovej stránke, z dôkazov, ktoré okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní bolo
preukázané, že obžalovaní skutky spáchali tak, ako je to uvedené v napadnutom
prvostupňovom rozsudku...
Pri ukladaní trestu prvostupňový súd prihliadal ku všetkým okolnostiam, z ktorých sa
pri ukladaní trestu vychádza a obžalovaným uložil zákonné a primerané tresty...
Jednoznačne však možno konštatovať, že u všetkých obžalovaných bolo porušené
právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Treba však zdôrazniť, že pôvodná obžaloba
bola podaná na súd 31. 7. 2007 na 17 obžalovaných za 16 skutkov, kde všetkých
obžalovaných, väčšinou ktorí sa navzájom ani nepoznajú, spájala osoba obžalovaného
. Keďže vec sa nedala prejednať vcelku pre neprítomnosť niektorých obžalovaných,
pričom spočiatku niektorí nezastúpení obhajcom nedali súhlas na vedenie konania v ich
neprítomnosti, čo viedlo k vylúčeniu časti skutkov na samostatné konanie, resp. ich
následnému spojeniu na spoločné konanie. Od spáchania skutkov teda uplynula značná
doba. Dokazovanie však ohľadom niektorých skutkov bolo sťažené zabezpečením dôkazov
súvisiacich s medzinárodnou účasťou, zabezpečením dokladov a ich prekladov z Maďarskej
republiky, zabezpečením daňových a colných dokladov, vypracovaním znaleckých posudkov
k jednotlivým skutkom, ako aj neprítomnosťou najmä obž. v istej časti konania, čo
všetko malo vplyv na dĺžku predmetného konania, čo však v konečnom dôsledku nemôže byť
na neprospech ostatných obžalovaných. Z hore uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov
uvedených v rozsudku, považuje odvolací súd tresty, ktoré boli obžalovaným uložené,
za primerané a zákonné...“.
Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné citovať časť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, v ktorej sumarizuje dôvody odvolania obžalovaného :
„Obž. v písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal, že
vo vzťahu k jeho trestnej činnosti od začiatku zaujal pokorný a úprimný postoj, k jeho
spáchaniu sa doznal už v prípravnom konaní a svoje výpovede a postoje v celej veci doteraz
nezmenil. Od počiatku opisoval aj účasť ďalšieho spoluobvineného na skutku, čím výrazne
napomáhal pri objasňovaní skutku...“
Krajský súd teda v odôvodnení svojho uznesenia v celom rozsahu odkázal
na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007 z 25. septembra 2013.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazoval na skutočnosť,
že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce
rozhodnutia v tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08,
V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia
uznesenia krajský súd nerešpektoval z týchto dôvodov:
Z citovaných častí odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 87/2007
z 25. septembra 2013 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014
vyplýva:
Páchateľmi skutku, pre ktorý bol odsúdený aj sťažovateľ za návod na trestný čin
sprenevery, mali byť tri osoby – , a sťažovateľ ako návodca.
spáchanie skutku poprel rovnako ako sťažovateľ a z jeho spáchania sa obaja
cítili byť nevinní. , ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného
súdu, vo veci odmietol v rámci jeho štyroch výsluchov v prípravnom konaní (obžaloba bola
podaná 31. júla 2007) vypovedať. Ostatní svedkovia, ktorí boli k danému skutku vypočutí,
neuviedli žiadnu vo vzťahu k potvrdeniu spáchania skutku sťažovateľom relevantnú
skutočnosť (vypovedali predovšetkým k okolnostiam prípravy a samotného vyvezenia
motorového vozidla do zahraničia, resp. k jeho hodnote). Zjavne jedinou indíciou, o ktorú
okresný súd v odôvodnení rozsudku oprel svoj záver o spáchaní skutku sťažovateľom, malo
byť odvolanie obžalovaného podaného prostredníctvom obhajcu proti
skoršiemu (neskôr zrušenému) prvostupňovému rozsudku z 13. júna 2012, ktoré obsahovalo
tvrdenie, že sa ku skutku priznal, oľutoval ho a zároveň mal opísať účasť
ďalšieho spoluobvineného (bez konkretizácie jeho mena) na spáchaní skutku. Svedčí o tom
časť odôvodnenia na strane 43 rozsudku z 25. septembra 2013, podľa ktorého „Účasť
obžalovaného , aj vzhľadom na doznanie sa obžalovaného
a oľutovanie skutku, skutkový dej uvedený v bode 5/ obžaloby súd považoval za
jednoznačne preukázaný“.
Takéto odôvodnenie odsudzujúceho prvostupňového rozsudku, ktoré krajský súd
napadnutým uznesením vo svojej podstate potvrdil, nemožno považovať za dostatočné.
Z odôvodnení rozhodnutí oboch konajúcich súdov nie je zrejmé, ktorý konkrétny
dôkaz usvedčuje sťažovateľa zo spáchania návodu na trestný čin sprenevery. Chýba
akékoľvek presné označenie dôkazného prostriedku, z ktorého by takýto dôkaz vyplýval,
s prípadným stručným opísaním jeho obsahu. Ak všeobecné súdy poukázali vo svojich
meritórnych rozhodnutiach na odvolanie (podané jeho obhajcom),
ktoré obsahovalo informáciu o tom, že sa tento obžalovaný priznal k spáchaniu žalovaného
skutku a že označil aj ďalšieho páchateľa, ktorým mal byť sťažovateľ (to však
z odôvodnenia nevyplýva), bolo na mieste, aby súdy okrem toho pomenovali aj ten
konkrétny dôkazný prostriedok, z ktorého taký dôkaz (priznanie a usvedčenie) vyplýva.
Poukázanie iba na obsah odvolania obhajcu iného obžalovaného rozhodne nepostačuje
na odôvodnenie výroku o vine ďalšieho obžalovaného (sťažovateľa).
Uvedenie a označenie všetkých relevantných dôkazov naberá na relevancii zvlášť
v situácii, keď, ako to okresný súd v rozhodnutí uviedol, odmietol
v prípravnom konaní vypovedať (pozri odôvodnenie rozsudku okresného súdu na strane
40). Nie je teda z odsudzujúceho rozsudku absolútne zistiteľné, z ktorého dôkazného
prostriedku vyplýva priznanie obžalovaného a zároveň usvedčenie
sťažovateľa, že sa tento podieľal na konaní, za ktoré boli spoločne s ďalším obžalovaným
odsúdení.
Navyše, sťažovateľ spáchanie návodu na trestný čin sprenevery poprel, a teda ak ho
mal z takého konania usvedčovať, takáto procesná situácia si
nepochybne vyžiadala vykonanie ďalších, pre ustálenie skutkového stavu nevyhnutných
úkonov. Svedčí o tom prax orgánov činných v trestnom konaní a „trestných“ súdov
v prípadoch vzájomnej konkurencie záverov dvoch dôkazov k tej istej skutočnosti.
Či takého úkony boli vykonané a s akým výsledkom, označené meritórne rozhodnutia
neuvádzajú.
Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v
ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak
si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,
prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.
V odôvodnení rozsudku okresného súdu z 25. septembra 2013 jednoznačne chýba
uvedenie, resp. označenie čo i len jedného dôkazu, o ktorý svoje skutkové zistenia,
v ústavným súdom preskúmavanom smere oprel, a rovnako v ňom absentujú s tým späté
úvahy súdu, ktorými sa spravoval pri hodnotení dvoch navzájom si odporujúcich dôkazov
(popierania a usvedčovania).
Podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku upravujúceho obsah uznesenia v odôvodnení
treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa
považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa
rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy,
na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
S prihliadnutím na citovanú príslušnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu je potrebné konštatovať, že rovnako z dôvodov druhostupňového
rozhodnutia nemožno zistiť dôkaz, o ktorý sa opiera skutkové zistenie smerujúce k uznaniu
sťažovateľa za vinného z návodu na trestný čin sprenevery.
Formulácia odôvodnenia rozsudku okresného súdu, a tým aj uznesenia krajského
súdu zakladá zdanie, že tým dôkazom je už spomínané odvolanie obhajcu proti rozsudku
okresného súdu z 13. júna 2012. To však nemožno akceptovať.
Podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto
zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch
obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede
na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité
pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických
prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.
Hoci z citovaného ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže
prispieť k náležitému objasneniu veci (odhliadnuc od ďalšej pokračujúcej časti prvej vety
tohto ustanovenia), a teda by sa mohlo zdať, že ním môže byť aj odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa, v danej veci to tak nie je, keďže ako to vyplýva z rozsudku okresného
súdu, odvolanie nebolo priznaním sa k spáchaniu skutku kladeného
mu za vinu a usvedčujúcim dôkazom vo vzťahu k sťažovateľovi, ale bolo poukazom
na skutočnosť, že v trestnom konaní sa mal priznať a usvedčiť ďalšieho
obžalovaného. Odvolanie preto nemá požadovanú kvalitu kladenú
na dôkaz v aktuálnej veci (nemá spôsobilosť preukázať alebo vyvrátiť dokazovanú
skutočnosť), na základe ktorého by bolo možné uznať sťažovateľa vinným.
Všeobecné súdy, ak majú dať spravodlivému procesu zadosť, sú povinné svoje
konečné rozhodnutia dostatočným spôsobom, jasne, určito a presvedčivo odôvodniť
vo vzťahu k vyrieknutému výroku. Odôvodnenie preskúmavaného uznesenia krajského
súdu a ani rozsudku okresného súdu týkajúce sa osoby sťažovateľa však tieto požiadavky
nespĺňajú.
Za podstatnú a rozhodujúcu z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany
základnému právu sťažovateľa však ústavný súd považoval skutočnosť, že sťažovateľ
(prostredníctvom svojho obhajcu) na uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného
súdu z 25. septembra 2013 poukázal, avšak zo strany odvolacieho súdu neboli sťažovateľovi
dané v súlade s ústavnými princípmi akceptovateľné odpovede. Pritom podľa názoru
ústavného súdu tieto boli pre rozhodnutie otázkami zásadného charakteru. Uvedené
jednoznačne predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho
práva na spravodlivé súdne konanie, keďže neboli zo strany krajského súdu nerešpektované
požiadavky na odôvodnenie uznesenia podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku.
Ústavný súd za racionálne vyznievajúcu považuje aj argumentáciu sťažovateľa
spočívajúcu v tvrdení, že tak, ako je v rozhodnutí súdu prvého stupňa uvedená skutková
veta, nasvedčuje absencii naplnenia „návodu k trestnému činu“. Sťažovateľ uviedol:
„Nerozumiem, ako som mal spáchať návod trestného činu, ak podľa výroku prvostupňového
rozsudku na str. 4 sa uvádza, že mal dané konanie navrhnúť mne.“
Podľa § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona účastníkom na dokonanom trestnom
čine alebo jeho pokuse je, kto úmyselne naviedol iného na spáchanie trestného činu
(návodca).
Okresný súd v rozsudku, s ktorým sa krajský súd stotožnil, uviedol, že „dňa 11. 08.
1999 v presne nezistenom čase... navrhol obžalovaný obžalovanému
splatiť svoj dlh voči nemu tým spôsobom, že nechá svoje osobné
motorové vozidlo..., ktoré prenajal formou leasingu... odpredať ďalšou osobou
a po odpredaji nahlási na polícii krádež vozidla, na základe tejto dohody... prevzal
obžalovaný od obžalovaného pravé kľúče od vozidla
s dokladmi, ktoré následne odovzdal obžalovanému s požiadavkou, aby
toto vozidlo vyviezol mimo územia SR a odpredal...“.
Za návodcu možno považovať toho, kto úmyselne v inom (trestne zodpovednom)
vzbudí rozhodnutie spáchať konkrétny trestný čin, ktorý dospel aspoň do štádia pokusu.
Trestný čin musí byť v návode konkretizovaný aspoň jeho hlavnými rysmi.
Štylizácia skutkovej vety okresným súdom evokuje, že to bol obžalovaný
, ktorý mal navrhnúť sťažovateľovi splatiť svoj dlh konaním napĺňajúcim znaky
skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Z ďalšieho znenia skutkovej vety možno
s použitím elementárnych prvkov logiky vyvodiť, že návodu sa predsa len mal dopustiť
sťažovateľ (lízingovým nájomcom osobného motorového vozidla bol obžalovaný
a on mal dlh voči sťažovateľovi). Avšak formulácia použitá okresným súdom
môže právom vzbudzovať dojem, akoby sa obžalovaný u sťažovateľa
chcel len utvrdiť v spáchaní sprenevery, resp. že očakával, že jej spáchanie sťažovateľ
schváli.
Formy návodu zákon bližšie nevymedzuje, a preto môžu byť akékoľvek. Povahu
návodu by za určitých špecifických okolností mohlo mať i schvaľovanie trestného činu,
pokiaľ by ním bolo sledované vzbudenie rozhodnutia v inej osobe k jeho spáchaniu. Takejto
forme návodu by však muselo zodpovedať aj odôvodnenie odsudzujúceho rozhodnutia
všeobecného súdu. V danej veci to tak nebolo.
Pozornosti ústavného súdu pritom neušla skutočnosť, že sťažovateľovi bolo
uznesením vyšetrovateľa vtedy Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru z
19. augusta 1999 vznesené obvinenie za skutok opísaný takto:
„2. obv. č. 1 , č. 2 , č. 3.
- dňa 11. 8. 1999 v čase presne nezistenom čase v doobedňajších hodinách
obv. č. 3 navrhol obv. č. 2, splatiť svoj dlh tým spôsobom, že nechá svoje osobné
motorové vozidlo zn. ..., ktoré prenajal formou leasingu od firmy
..., odpredať ďalšou osobou a po odpredaji nahlási na polícii krádež vozidla,
na základe tejto dohody... prevzal obv. č. 3 od obv. č. 2 pravé kľúče od vozidla s dokladmi,
ktoré následne odovzdal obvinenému č. 1 s požiadavkou, aby toto vozidlo vyviezol mimo
územia SR a odpredal a na základe tejto požiadavky obv. č 1 toto vozidlo ešte toho istého
dňa vyviezol mimo územie SR, kde ho odpredal doposiaľ nezistenej osobe za nezistenú
čiastku...“
Je evidentné, že v odsudzujúcom rozsudku došlo v skutkovej vete k zámene poradia,
v akom boli uvedení sťažovateľ a v rámci opisu skutku oproti uzneseniu
o vznesení obvinenia. Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že práve formulácia (hoci aj tá sa
nevyznačuje bezchybnou gramatickou výrazovou presnosťou, pokiaľ ide o zrozumiteľnosť
vzhľadom na použitie skratiek „obv. č. 3“ a „obv. č. 2“) uvedená v unesení o vznesení
obvinenia sťažovateľovi je priliehavejšou vo vzťahu ku kvalifikácii skutku ako návodu
na trestný čin sprenevery zo strany sťažovateľa.
Skutková veta má stručne a výstižne vyjadriť žalovaný skutok, ktorého sa
obžalovaný podľa zistenia súdu dopustil. Súd v nej uvedie konkrétne údaje týkajúce sa
miesta, času a spôsobu spáchaného skutku a údaje relevantné z hľadiska zákonných znakov
stíhaného trestného činu, ako aj z hľadiska individualizácie skutku, tak aby tento nemohol
byť zamenený s iným (pozri § 163 ods. 3 Trestného poriadku).
Popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) musí byť uvedený tak, aby
jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý
bol obžalovaný uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis
skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza
k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces.
Ak je obžalovaný uznaný vinným z trestného činu spáchaného niektorou formou
účastníctva na trestnom čine (návod, organizátorstvo a pomoc), je potrebné v skutkovej aj
právnej vete výroku tieto okolnosti primerane formulovať.
V preskúmavanej veci sa však formulácia výroku vyznačuje značnou nejasnosťou,
a tým aj nepresnosťou.
Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju
v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky
zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP
vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom
uznesení sp. zn. 2 To 121/2013 z 13. mája 2014 v časti týkajúcej sa sťažovateľa (rovnako
ako súd prvostupňový) dostatočne nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty
sťažovateľa uvedené v odvolaní a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil
nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľ domáhal spravodlivosti, čo priamo
súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ďalšími námietkami sťažovateľa spočívajúcimi v tvrdených „vadách trestného
konania“ ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať, uprednostňujúc právomoc
všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov, v tomto prípade
strany trestného konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto
súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov
verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému
odsudzujúcemu rozsudku sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv
v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010,
I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany
porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56
ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského
súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume
4 000 €, ktoré odôvodnil „závažnosťou porušení práv v konaní“. Za závažný zásah
a porušenie zásady in dubio pro reo považoval jeho odsúdenie „bez jediného dôkazu, bez
akéhokoľvek skutkového odôvodnenia rozhodnutia o vine a treste“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých
prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to
napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením
do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).
V posudzovanom prípade možno porušenie označeného základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa názoru
ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením uznesenia krajského súdu a vrátením
mu veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel
a finančné zadosťučinenie mu nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si
uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 340,90 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013
v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) vykonané v roku 2014. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane
z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň
z pridanej hodnoty v sume 56,82 €.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznať celkovú náhradu
trov konania v sume 340,90 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016