Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 509/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová,

Trhová 1, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 13. mája 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 13. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 13. mája

2014 v časti výroku o zamietnutí odvolania proti rozsudku Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 25. septembra 2013 z r u š u j e a vec

v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta ,

Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová 1, Zvolen.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 20. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znesení neskorších predpisov (ďalej len

„“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. septembra 2013

uznaný vinným zo spáchania návodu na trestný čin sprenevery podľa § 10 ods. 1 písm. b)

a a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov

s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu 12 mesiacov.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal (okrem iných) sťažovateľ odvolanie,

o ktorom krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 13. mája 2014

rozhodol tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že trestné konanie v jeho veci „bolo postihnuté

závažnými procesnými vadami, napr. v tom, že najprv konanie voči“ jeho osobe okresný súd

„vylúčil na samostatné konanie, neskôr znova začal konať aj“ s ním „hoci uznesenie o

opätovnom spojení vecí“ mu „nebolo doručené a nebolo ani v spise. Nebolo teda v

niektorých štádiách súdneho prvostupňového konania zrejmé, aký je vlastne okruh

obžalovaných v dôsledku vylúčenia vecí, spojenia vecí a pod. Viaceré nariadené hlavné

pojednávania sa museli odročovať pre nesplnenie podmienok na ich otvorenie pre

nedoručenie predvolaní či nezabezpečenie predvedenia obžalovaného a pod., s čím sa však

súd musí vysporiadať skôr v rámci prípravy pojednávania tak, aby zabránil

nehospodárnosti a neúčelnosti konania, čo sa... stávalo opakovane.“.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

sťažovateľ vidí v tom, že „bol právoplatne odsúdený pre závažný trestný čin bez jediného

dôkazu, ktorý by svedčil“ o jeho „vine, bez akéhokoľvek skutkového odôvodnenia výroku

o vine, o treste“.

Tak prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie všeobecných súdov podľa

sťažovateľa „nespĺňali kritéria jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov“,

na ktorých boli v jeho prípade založené.

V rozsudku okresného súdu, ako tvrdí sťažovateľ, „nie je absolútne nič uvedené

o tom, kto“ jeho vinu „dosvedčil, aké dôkazy voči“ nemu „boli preukázané“.

Pokiaľ ide o „údajné doznanie sa spoluobvineného , k tomu nikdy nedošlo,

keďže pri svojich výsluchoch ani nevypovedal!!! Chybou jeho obhajcu v

odôvodnení prvého odvolania nastal tento zmätok o údajnom priznaní sa a

opísaní spoluúčasti spoluobvineného (nie je však ani uvedené, ktorého spoluobvineného

vlastne mal usvedčiť, keďže pri danom bode obžaloby figuroval zo skutku aj tretí

spoluobvinený !?), ktorý súd následne nesprávne interpretoval bez toho, aby sa

oboznámil s obsahom spisu. vo veci nevypovedal, poprel spáchanie

skutku, svedkovia... ani listinné dôkazy ma žiadnym spôsobom neusvedčili, a to ani

čiastočne. Ak neexistuje ani jeden dôkaz o vine, nemôže takto zistený skutkový stav viesť k

odsudzujúcemu rozsudku.“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na okolnosť, že podľa rozhodnutí všeobecných súdov mal

spoluobvinený navrhnúť sťažovateľovi splatenie dlhu spôsobom uvedeným v

skutkovej vete rozsudku okresného súdu, týmto však „absentuje naplnenie návodu k

trestnému činu!“.

Podľa názoru sťažovateľa „je paradoxné, že práve posledné uznesenie odvolacieho

súdu je vo vzťahu“ k jeho osobe „postihnuté rovnakou vadou nepreskúmateľnosti,

nedostatku dôvodov ako už odvolací vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení vytkol

prvostupňovému súdu. Odvolací súd v uznesení absolútne nijak nerozobral argumenty z...

odvolania, nie je o ich vyhodnotení ani zmienka čo i len jednou vetou. Pritom ich obsah a

vplyv na výsledok konania je zásadný v tom, že absencia dôkazu o vine môže viesť jedine k

oslobodeniu, nie k odsúdeniu.“.

Sťažovateľ uvádza, že nedostatkom rozhodnutia súdu druhého stupňa bolo už aj to,

že „ním... potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý bol už sám o sebe nezákonný

z obdobných dôvodov uvedených v tejto sťažnosti. Súdy sa tiež dostatočne nevysporiadali

s argumentáciou... obhajoby v priebehu súdneho konania, sťažností a odvolaní voči

rozhodnutiam..., ktorých správne skutkové a právne posúdenie by malo zásadný vplyv na

rozhodnutie vo veci samej tým, že obžaloba by bola voči“ sťažovateľovi „nedôvodná“

a on by bol „oslobodený“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn.

zo dňa 13. 5. 2014 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1

na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. zo dňa

13. 5. 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

4.000 € voči Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd

Banská Bystrica sťažovateľovi v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd Banská Bystrica je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 340,90 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa

Brázdila, Trhová 1... Zvolen... do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 14. júla 2015 sťažovateľ oznámil, že jeho

dovolanie podané v jeho trestnej veci bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. mája 2015 podľa

odmietnuté, preto považoval „podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti vyčerpaním

opravných prostriedkov“ za „splnené“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadril

krajský súd (jeho podpredseda) prípisom sp. zn. Spr 1280/2015 zo 16. novembra 2015

doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„... v predmetnej trestnej veci prvý krát rozhodoval odvolací súd dňa 7. marca 2013,

kedy uznesením sp. zn. zrušil rozsudok prvostupňového súdu sp. zn.

z 13. júna 2013 (správne má byť 13. júna 2012, pozn.) a vrátil vec na nové

prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom predložení tejto veci Krajskému súdu v Banskej

Bystrici tento uznesením pod sp. zn. z 13. mája 2013 (správne má byť

13. mája 2014, pozn.) potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 25. septembra 2007 (správne má byť 25. septembra 2013, pozn.), z ktorého

rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a dôkazmi,

ktoré v tomto rozsudku uviedol okresný súd a nepovažoval ich za potrebné bližšie vykladať.

Okrem toho poukázal na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dôkazy, kde

po ich zhodnotení dospel k záveru, že inkriminovaný skutok spáchal obžalovaný

. Poukazuje pritom na doznanie spoluobžalovaného , ktorý zaujal

ku skutku pokorný a úprimný postoj, k jeho spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval, pričom

jeho popis skutku zapadal do charakteru skutku a usvedčil ďalších spoluobžalovaných

na ich účasti. Bližšie to popísal i prvostupňový súd v rozsudku sp. zn. zo dňa

25. septembra 2013...“.

Podpredseda krajského súdu zároveň oznámil, že „nakoľko od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasíme s tým, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti“.

Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa

s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Na uvedené sťažovateľ (jeho právny zástupca)

reagoval listom zo 7. decembra 2015 doručeným ústavnému súdu 10. decembra 2015,

v ktorom uviedol:

«Krajský súd v B. Bystrici... konštatuje, že odvolací súd „poukázal na to, že okresný

súd na hlavnom pojednávaní vykonal dôkazy, kde po ich zhodnotení dospel k záveru,

že inkriminovaný skutok spáchal obžalovaný . Poukazuje pritom na doznanie

spoluobžalovaného , ktorý zaujal ku skutku pokorný a úprimný postoj, k jeho

spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval, pričom jeho popis skutku zapadal do charakteru

skutku a usvedčil ďalších spoluobžalovaných na ich účasti.“

V prvom rade znovu opakujem, že voči mne neboli na hlavnom pojednávaní na súde

vykonané žiadne usvedčujúce dôkazy, žiadny sa v spise nenachádza.

Po ďalšie spomínané „doznanie sa “ vzniklo na základe chyby jeho

obhajcu v prvom jeho odvolaní, kde je chybne uvedené, že sa mal jeho mandant doznať.

Totiž pri výsluchoch ani nevypovedal a ničím konkrétnym mňa neusvedčoval.

Navyše z zmätočnosti celého procesného postupu som sa podrobne vyjadril už v ústavnej

sťažnosti...

Celkovo chcem uviesť, že rozsudok voči mne bol vydaný zdá sa bez preštudovania si

obsahu spisu sudcom prvostupňového i druhostupňového súdu. Na podanej ústavnej

sťažnosti trvám v celom rozsahu. Súhlasím s rozhodnutím veci bez ústneho pojednávania.».

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu prijatú sťažnosť prerokoval na

svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmet sťažnosti sťažovateľa tvorí predovšetkým jeho námietka, že „bol

právoplatne odsúdený pre závažný trestný čin bez jediného dôkazu, ktorý by svedčil“ o jeho

„vine, bez akéhokoľvek skutkového odôvodnenia výroku o vine, o treste“; rozhodnutiam

všeobecných súdov (tak prvostupňovému rozsudku, ako aj napadnutému uzneseniu

krajského súdu) vytýka, že „nespĺňali kritéria jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti

dôvodov“, na ktorých boli v jeho prípade založené a navyše v skutkovej vete absentujú

znaky naplnenia „návodu k trestnému činu“. V týchto okolnostiach sťažovateľ videl

porušenie svojho základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ods.

1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12.

1994, séria A, č. 288).

Podľa judikatúry ústavného súdu () je súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom

napadnuté uznesenie krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 13. mája 2014 odvolanie

sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013 podľa zamietol. Označeným

prvostupňovým rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania návodu na trestný

čin sprenevery podľa a a , a to za takto

v rozhodnutí opísaný skutok:

„v bode 5/ obžaloby

dňa 11. 08. 1999 v presne nezistenom čase v doobedňajších hodinách

navrhol obžalovaný obžalovanému splatiť svoj dlh

voči nemu tým spôsobom, že nechá svoje osobné motorové vozidlo zn.

farby , výrobné číslo motora ,

výrobné číslo karosérie , ktoré prenajal formou leasingu

od firmy dňa 20. 04. 1999, odpredať ďalšou osobou a po odpredaji nahlási na

polícii krádež vozidla, na základe tejto dohody dňa 16. 08. 1999 prevzal

obžalovaný od obžalovaného pravé kľúče od vozidla

s dokladmi, ktoré následne odovzdal obžalovanému s požiadavkou, aby

toto vozidlo vyviezol mimo územia SR a odpredal a na základe tejto požiadavky obžalovaný

toto vozidlo ešte toho istého dňa vyviezol mimo územie SR, kde ho odpredal

doposiaľ nezistenej osobe za nezistenú čiastku, čím takto spôsobili škodu vlastníkovi vozidla

v tom čase , podľa znaleckého

ohodnotenia vozidla vo výške 20.656,41,-- € (622.295,-- Sk), ktorého právnym nástupcom je

v súčasnosti obchodná spoločnosť , so sídlom

, ;“.

Odsudzujúcemu verdiktu okresného súdu zodpovedalo vo vzťahu k sťažovateľovi

takéto odôvodnenie:

„Obžalovaní a spáchanie uvedeného skutku popreli

a z jeho spáchania sa cítili byť nevinní.

Obžalovaný pri výsluchoch dňa 19. 08. 1999, 21. 06. 2001, 10. 08.

2001 a 12. 05. 2006 po zákonnom poučení odmietol k veci vypovedať.

Počas následného konania, ako i v dôvodoch svojho písomného odvolania, ktoré

podal proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13. 06. 2012, sp. zn.

v tejto veci, ktorý bol následne zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 7. 03. 2013 pod sp. zn. prostredníctvom svojho obhajcu

poukázal na to, že zo strany súdu prvého stupňa nebolo uskutočnené náležité zistenie

a posúdenie skutkového stavu, keď sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými

pre meritórne rozhodnutie, vrátane právneho posúdenia veci a hlavne nezohľadnil všetky

okolnosti významné pre rozhodnutie o vine a prípadnom druhu a výmere trestu a výrokoch

o náhrade škody. Podľa neho obžalovaný zaujal k žalovanému bodu 5/

obžaloby pokorný a úprimný postoj, k jeho spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval. Opísal aj

účasť ďalšieho spoluobvineného na skutku, čím výrazne napomáhal pri jeho objasnení.

Zároveň vo vzťahu k jeho osobe je podľa neho na mieste poukázať, že sa na neho hľadí ako

na osobu netrestanú, požívajúcu dobrú povesť a vzhľadom na tieto okolnosti sa ukazuje ako

opodstatnené ich zohľadnenie v rámci o spôsobe skončenia trestného konania a prípadnom

rozhodovaní o druhu a výmere trestu.

Obžalovaný pri výsluchu dňa 15. 06. 2001 uviedol len toľko, že keď

sa vracal motorovým vozidlom zn. zo služobnej cesty zo zahraničia, ho

na hraničnom priechode požiadali príslušníci hraničnej polície, aby

odstavil na bok vozidlo a odovzdal od neho kľúče a doklady. Až po 2-3 hodinách ho bez

bližšieho vysvetlenia upozornili, že môže pokračovať v jazde a vrátili mu kľúče a doklady od

vozidla. ho z oddelenia kriminálnej polície vyrozumeli o odcudzení uvedeného

motorového vozidla .

Obžalovaný pri výsluchoch v dňoch 19. 08. 1999 a 19. 10. 1999 ako aj

10. 05. 2006 poprel spáchanie uvedeného skutku.

Svedok … uviedol, že nie je pravdou, že by on zoznamoval

s obžalovaným za tým účelom, aby si privyrobil ako vodič. Pri ďalšom

výsluchu... uviedol, že nepozná ani .

pozná ako suseda svojej bývalej priateľky…

Na hlavnom pojednávaní došlo k vypočutiu svedka , ktorý si…

nepamätal na skutok obžaloby... Mená mu nič nehovorili...

Pri... výsluchu dňa 20. 08. 1999 uviedol, že... 15. 08. 1999 bol u neho... brat

. Boli si sadnúť v reštaurácii..., kde sa stretol s , ktorý jeho brata

počas rozhovoru nahováral, či si nechce zarobiť... Brat s tým súhlasil...

Pri výsluchu... 13. 06. 2006 uviedol, že nepozná,

pozná z učňovskej školy a pozná tiež obžalovaného .

Svedok … 19. 08. 1999 uviedol, že dňa 16. 08. 1999 asi o 17.00 hod.

išiel do pohostinstva..., kde sa stretol s , ktorý sa ho opýtal, či by si

nechcel zarobiť... Asi o 21.00 hod. prišiel do pohostinstva dovtedy neznámy muž silnejšej

postavy, vo veku asi 40 rokov, oválnej tváre s nakrátko ostrihanými vlasmi na ježka, fúzatý,

ktorý sa mu prestavil ako a pri rozhovore mu povedal, že potrebuje vodiča, ktorý

vyvezie auto mimo republiky. Keďže s tým súhlasil, dal mu 200,- DM, 800,-Sk na naftu,

kľúče od vozidla, osvedčenie, zelenú kartu a nejaký papier s textom... Na fotoalbume pred

vyšetrovateľom OÚV PZ poznal a označil muža, ktorý ho na túto cestu nahovoril,

bol s ním v a za túto službu mu zaplatil.

Pri výsluchu... svedok uviedol, že nepozná , ani

. Obžalovaného stretol len vtedy, keď mu tento odovzdal kľúče

od , ktorú vyviezol do .

Svedok uviedol, že v si prenajal

na základe Zmluvy o nájme ... uhradil

firme zálohovú platbu... a prvú zálohovú splátku... Žiadne ďalšie splátky nájomca dosiaľ

neuhradil...

Na č. l. 2331-2338 sa nachádza zápisnica o rekognicii osoby s prílohami z 19. 08.

1999, podľa ktorej... svedok vo fotoalbumoch opoznal obžalovaného

ako osobu, ktorá sa mu prestavila ako ...

Na základe zásad uvedených v , , súd po vykonanom

dokazovaní a jeho vyhodnotení jednotlivo každý dôkaz zvlášť, ako i v ich súhrne, mal za to,

že u obžalovaných , a v bode 5/

obžaloby došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248

ods. 1, 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, pričom formou pomoci podľa § 10

ods. 1 písm. c) Tr. účinného do 31. 8. 1999 a formou

návodu podľa Tr. účinného do 31. 8. 1999.

Účasť obžalovaného , aj vzhľadom na doznanie sa obžalovaného

a oľutovanie skutku, skutkový dej uvedený v bode 5/ obžaloby súd

považoval za jednoznačne preukázaný a teda, že obžalovaný mal

nesplatený dlh, pričom obžalovaný ho naviedol, aby predal svoje motorové

vozidlo zn. , ktoré mal na leasing a toto ohlásil na polícii ako krádež

motorového vozidla, čo sa takýmto spôsobom aj zrealizovalo. Vozidlo potom následne bolo

odovzdané obžalovanému , ktorý ho prostredníctvom , ktorému

tento odovzdal kľúče od , vyviezol do , kde ju predal neznámej

osobe za nezistenú sumu. Jednoznačná a ničím nevyvratiteľná je teda aj účasť obžalovaného

, ktorého nad všetky pochybnosti usvedčuje svedok , ktorý ho

zároveň vo fotoalbume pred vyšetrovateľom OÚV PZ opoznal a označil.“

Sťažovateľ argumentáciu svojho odvolania z 23. októbra 2013 proti prvostupňovému

rozsudku z 25. septembra 2013 postavil predovšetkým na tvrdení, že dôvody, ktoré okresný

súd «uviedol na str. 40 a 41 rozsudku vôbec nekorešpondujú s dôkazmi, ktoré boli vykonané

v prípravnom konaní, na hlavnom pojednávaní a nachádzajú sa v trestnom spise.

Ak za takýto dôkaz súd považoval odôvodnenie odvolania podaného obhajcom

obžalovaného , čo z logického výkladu textu odôvodnenia rozsudku vyplýva, tak

tento postup súdu je ťažko obhájiteľný a je v rozpore so základnými zásadami tr. konania

a už spomínaným Dohovorom.

Pokiaľ obhajca obžalovaného v odvolaní uviedol bez toho aby sa vôbec

zmienil o nejakých dôkazoch vetu, cit. „že zaujal k žalovanému bodu obžaloby

pokorný a úprimný postoj k jeho spáchaniu sa doznal a skutok oľutoval, pričom opísal

aj účasť ďalšieho obvineného (ktorého?) na skutku čím výrazne napomáhal pri jeho

objasnení kon. cit.“ a táto úvaha obhajcu bola základom pre moje uznanie viny

súdom čo asi vyplýva z ďalšej časti odôvodnenia rozsudku je skutočne zarážajúce. V tom

istom rozsudku totiž súd na str. 40 predposledný odstavec uviedol, že pri svojich

výsluchoch po zákonnom poučení odmietol vo veci vypovedať.

Ja som spáchanie skutku poprel, pričom už v prípravnom konaní bola dôkazná

situácia taká, že neexistovali žiadne priame ani nepriame dôkazy, ktoré by ma usvedčovali

alebo preukazovali, že sa vôbec skutok tak ako mi bolo vznesené obvinenie stal. Súd svoj

výrok o vine vlastne neodôvodnil a uviedol v odôvodnení rozsudku len sumár dôkazov a to

takým spôsobom, že citoval výpovede svedkov a spoluobvinených, z ktorých ale vôbec

nevyplýva, že by ma usvedčovali zo spáchania skutku.

Obž. , svedok , a včítane svedka

buď odmietli vypovedať alebo nevypovedali priamo ani nepriamo, o tom, že by sa

skutok stal a ja som tento skutok za ktorý mi bolo vznesené obvinenie a bola podaná

obžaloba spáchal.

Ja sa vlastne neviem s poukazom na odôvodnenie rozsudku... vyjadriť z čoho mal súd

za preukázané, že sa skutok stal a že ja som páchateľom tohto trestného činu okrem už

citovaného odvolania obžalovaného podaného obhajcom obžalovaného. Keďže

citované dôkazy v podobe výpovedí svedkov a spoluobžalovaných takéto skutočnosti

neobsahujú. Je zaujímavé, že takéto skutočnosti neobsahuje ani obžaloba a ani sa na ne

vo svojom odôvodnení nedovoláva.

Za takejto dôkaznej situácie súd posúdil tieto neexistujúce dôkazy tak, že je

nepochybne preukázané, že sa skutok stal a ja som tento skutok spáchal čo je úplne

v rozpore so základnými zásadami ktoré sa týkajú hodnotenia dôkazov...».

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 13. mája

2014 k veci sťažovateľa uviedol:

„Obž. v písomných dôvodoch odvolania poukázal, že on spáchanie

skutku poprel, pričom už v prípravnom konaní bola dôkazná situácia taká, že neexistovali

žiadne nepriame ani priame dôkazy, ktoré by ho usvedčovali alebo by preukazovali, že sa

vôbec skutok stal. Súd svoj výrok o vine náležite neodôvodnil. Z výpovede spoluobvinených

a svedkov nevyplýva, že by ho títo zo spáchania skutku usvedčovali. Za danej dôkaznej

situácie neexistujú dôkazy, ktoré by ho usvedčovali a preto žiada, aby odvolací súd ho spod

obžaloby oslobodil...

Na základe odvolania obžalovaných preskúmal krajský súd zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil,

že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné...“

Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu „V odôvodnení rozsudku jasne

a stručne vyložil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu

a odkazuje na samotné odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Z toho vyplýva, že po

skutkovej stránke, z dôkazov, ktoré okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní bolo

preukázané, že obžalovaní skutky spáchali tak, ako je to uvedené v napadnutom

prvostupňovom rozsudku...

Pri ukladaní trestu prvostupňový súd prihliadal ku všetkým okolnostiam, z ktorých sa

pri ukladaní trestu vychádza a obžalovaným uložil zákonné a primerané tresty...

Jednoznačne však možno konštatovať, že u všetkých obžalovaných bolo porušené

právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Treba však zdôrazniť, že pôvodná obžaloba

bola podaná na súd 31. 7. 2007 na 17 obžalovaných za 16 skutkov, kde všetkých

obžalovaných, väčšinou ktorí sa navzájom ani nepoznajú, spájala osoba obžalovaného

. Keďže vec sa nedala prejednať vcelku pre neprítomnosť niektorých obžalovaných,

pričom spočiatku niektorí nezastúpení obhajcom nedali súhlas na vedenie konania v ich

neprítomnosti, čo viedlo k vylúčeniu časti skutkov na samostatné konanie, resp. ich

následnému spojeniu na spoločné konanie. Od spáchania skutkov teda uplynula značná

doba. Dokazovanie však ohľadom niektorých skutkov bolo sťažené zabezpečením dôkazov

súvisiacich s medzinárodnou účasťou, zabezpečením dokladov a ich prekladov z Maďarskej

republiky, zabezpečením daňových a colných dokladov, vypracovaním znaleckých posudkov

k jednotlivým skutkom, ako aj neprítomnosťou najmä obž. v istej časti konania, čo

všetko malo vplyv na dĺžku predmetného konania, čo však v konečnom dôsledku nemôže byť

na neprospech ostatných obžalovaných. Z hore uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov

uvedených v rozsudku, považuje odvolací súd tresty, ktoré boli obžalovaným uložené,

za primerané a zákonné...“.

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné citovať časť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, v ktorej sumarizuje dôvody odvolania obžalovaného :

„Obž. v písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal, že

vo vzťahu k jeho trestnej činnosti od začiatku zaujal pokorný a úprimný postoj, k jeho

spáchaniu sa doznal už v prípravnom konaní a svoje výpovede a postoje v celej veci doteraz

nezmenil. Od počiatku opisoval aj účasť ďalšieho spoluobvineného na skutku, čím výrazne

napomáhal pri objasňovaní skutku...“

Krajský súd teda v odôvodnení svojho uznesenia v celom rozsahu odkázal

na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. septembra 2013.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazoval na skutočnosť,

že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré odkazuje na predchádzajúce

rozhodnutia v tej istej veci, možno považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. m. m. , ,

).

V uvedenej veci aj túto krajnú hranicu ústavnej akceptovateľnosti odôvodnenia

uznesenia krajský súd nerešpektoval z týchto dôvodov:

Z citovaných častí odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2013 a uznesenia krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2014

vyplýva:

Páchateľmi skutku, pre ktorý bol odsúdený aj sťažovateľ za návod na trestný čin

sprenevery, mali byť tri osoby – , a sťažovateľ ako návodca.

spáchanie skutku poprel rovnako ako sťažovateľ a z jeho spáchania sa obaja

cítili byť nevinní. , ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného

súdu, vo veci odmietol v rámci jeho štyroch výsluchov v prípravnom konaní (obžaloba bola

podaná 31. júla 2007) vypovedať. Ostatní svedkovia, ktorí boli k danému skutku vypočutí,

neuviedli žiadnu vo vzťahu k potvrdeniu spáchania skutku sťažovateľom relevantnú

skutočnosť (vypovedali predovšetkým k okolnostiam prípravy a samotného vyvezenia

motorového vozidla do zahraničia, resp. k jeho hodnote). Zjavne jedinou indíciou, o ktorú

okresný súd v odôvodnení rozsudku oprel svoj záver o spáchaní skutku sťažovateľom, malo

byť odvolanie obžalovaného podaného prostredníctvom obhajcu proti

skoršiemu (neskôr zrušenému) prvostupňovému rozsudku z 13. júna 2012, ktoré obsahovalo

tvrdenie, že sa ku skutku priznal, oľutoval ho a zároveň mal opísať účasť

ďalšieho spoluobvineného (bez konkretizácie jeho mena) na spáchaní skutku. Svedčí o tom

časť odôvodnenia na strane 43 rozsudku z 25. septembra 2013, podľa ktorého „Účasť

obžalovaného , aj vzhľadom na doznanie sa obžalovaného

a oľutovanie skutku, skutkový dej uvedený v bode 5/ obžaloby súd považoval za

jednoznačne preukázaný“.

Takéto odôvodnenie odsudzujúceho prvostupňového rozsudku, ktoré krajský súd

napadnutým uznesením vo svojej podstate potvrdil, nemožno považovať za dostatočné.

Z odôvodnení rozhodnutí oboch konajúcich súdov nie je zrejmé, ktorý konkrétny

dôkaz usvedčuje sťažovateľa zo spáchania návodu na trestný čin sprenevery. Chýba

akékoľvek presné označenie dôkazného prostriedku, z ktorého by takýto dôkaz vyplýval,

s prípadným stručným opísaním jeho obsahu. Ak všeobecné súdy poukázali vo svojich

meritórnych rozhodnutiach na odvolanie (podané jeho obhajcom),

ktoré obsahovalo informáciu o tom, že sa tento obžalovaný priznal k spáchaniu žalovaného

skutku a že označil aj ďalšieho páchateľa, ktorým mal byť sťažovateľ (to však

z odôvodnenia nevyplýva), bolo na mieste, aby súdy okrem toho pomenovali aj ten

konkrétny dôkazný prostriedok, z ktorého taký dôkaz (priznanie a usvedčenie) vyplýva.

Poukázanie iba na obsah odvolania obhajcu iného obžalovaného rozhodne nepostačuje

na odôvodnenie výroku o vine ďalšieho obžalovaného (sťažovateľa).

Uvedenie a označenie všetkých relevantných dôkazov naberá na relevancii zvlášť

v situácii, keď, ako to okresný súd v rozhodnutí uviedol, odmietol

v prípravnom konaní vypovedať (pozri odôvodnenie rozsudku okresného súdu na strane

40). Nie je teda z odsudzujúceho rozsudku absolútne zistiteľné, z ktorého dôkazného

prostriedku vyplýva priznanie obžalovaného a zároveň usvedčenie

sťažovateľa, že sa tento podieľal na konaní, za ktoré boli spoločne s ďalším obžalovaným

odsúdení.

Navyše, sťažovateľ spáchanie návodu na trestný čin sprenevery poprel, a teda ak ho

mal z takého konania usvedčovať, takáto procesná situácia si

nepochybne vyžiadala vykonanie ďalších, pre ustálenie skutkového stavu nevyhnutných

úkonov. Svedčí o tom prax orgánov činných v trestnom konaní a „trestných“ súdov

v prípadoch vzájomnej konkurencie záverov dvoch dôkazov k tej istej skutočnosti.

Či takého úkony boli vykonané a s akým výsledkom, označené meritórne rozhodnutia

neuvádzajú.

Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v

ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak

si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,

prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa

spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto

výroky.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu z 25. septembra 2013 jednoznačne chýba

uvedenie, resp. označenie čo i len jedného dôkazu, o ktorý svoje skutkové zistenia,

v ústavným súdom preskúmavanom smere oprel, a rovnako v ňom absentujú s tým späté

úvahy súdu, ktorými sa spravoval pri hodnotení dvoch navzájom si odporujúcich dôkazov

(popierania a usvedčovania).

Podľa upravujúceho obsah uznesenia v odôvodnení

treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa

považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa

rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy,

na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

S prihliadnutím na citovanú príslušnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu je potrebné konštatovať, že rovnako z dôvodov druhostupňového

rozhodnutia nemožno zistiť dôkaz, o ktorý sa opiera skutkové zistenie smerujúce k uznaniu

sťažovateľa za vinného z návodu na trestný čin sprenevery.

Formulácia odôvodnenia rozsudku okresného súdu, a tým aj uznesenia krajského

súdu zakladá zdanie, že tým dôkazom je už spomínané odvolanie obhajcu proti rozsudku

okresného súdu z 13. júna 2012. To však nemožno akceptovať.

Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže

prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto

zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch

obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede

na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité

pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických

prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Hoci z citovaného ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže

prispieť k náležitému objasneniu veci (odhliadnuc od ďalšej pokračujúcej časti prvej vety

tohto ustanovenia), a teda by sa mohlo zdať, že ním môže byť aj odvolanie proti rozsudku

súdu prvého stupňa, v danej veci to tak nie je, keďže ako to vyplýva z rozsudku okresného

súdu, odvolanie nebolo priznaním sa k spáchaniu skutku kladeného

mu za vinu a usvedčujúcim dôkazom vo vzťahu k sťažovateľovi, ale bolo poukazom

na skutočnosť, že v trestnom konaní sa mal priznať a usvedčiť ďalšieho

obžalovaného. Odvolanie preto nemá požadovanú kvalitu kladenú

na dôkaz v aktuálnej veci (nemá spôsobilosť preukázať alebo vyvrátiť dokazovanú

skutočnosť), na základe ktorého by bolo možné uznať sťažovateľa vinným.

Všeobecné súdy, ak majú dať spravodlivému procesu zadosť, sú povinné svoje

konečné rozhodnutia dostatočným spôsobom, jasne, určito a presvedčivo odôvodniť

vo vzťahu k vyrieknutému výroku. Odôvodnenie preskúmavaného uznesenia krajského

súdu a ani rozsudku okresného súdu týkajúce sa osoby sťažovateľa však tieto požiadavky

nespĺňajú.

Za podstatnú a rozhodujúcu z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany

základnému právu sťažovateľa však ústavný súd považoval skutočnosť, že sťažovateľ

(prostredníctvom svojho obhajcu) na uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného

súdu z 25. septembra 2013 poukázal, avšak zo strany odvolacieho súdu neboli sťažovateľovi

dané v súlade s ústavnými princípmi akceptovateľné odpovede. Pritom podľa názoru

ústavného súdu tieto boli pre rozhodnutie otázkami zásadného charakteru. Uvedené

jednoznačne predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie, keďže neboli zo strany krajského súdu nerešpektované

požiadavky na odôvodnenie uznesenia podľa .

Ústavný súd za racionálne vyznievajúcu považuje aj argumentáciu sťažovateľa

spočívajúcu v tvrdení, že tak, ako je v rozhodnutí súdu prvého stupňa uvedená skutková

veta, nasvedčuje absencii naplnenia „návodu k trestnému činu“. Sťažovateľ uviedol:

„Nerozumiem, ako som mal spáchať návod trestného činu, ak podľa výroku prvostupňového

rozsudku na str. 4 sa uvádza, že mal dané konanie navrhnúť mne.“

Podľa účastníkom na dokonanom trestnom

čine alebo jeho pokuse je, kto úmyselne naviedol iného na spáchanie trestného činu

(návodca).

Okresný súd v rozsudku, s ktorým sa krajský súd stotožnil, uviedol, že „dňa 11. 08.

1999 v presne nezistenom čase... navrhol obžalovaný obžalovanému

splatiť svoj dlh voči nemu tým spôsobom, že nechá svoje osobné

motorové vozidlo..., ktoré prenajal formou leasingu... odpredať ďalšou osobou

a po odpredaji nahlási na polícii krádež vozidla, na základe tejto dohody... prevzal

obžalovaný od obžalovaného pravé kľúče od vozidla

s dokladmi, ktoré následne odovzdal obžalovanému s požiadavkou, aby

toto vozidlo vyviezol mimo územia SR a odpredal...“.

Za návodcu možno považovať toho, kto úmyselne v inom (trestne zodpovednom)

vzbudí rozhodnutie spáchať konkrétny trestný čin, ktorý dospel aspoň do štádia pokusu.

Trestný čin musí byť v návode konkretizovaný aspoň jeho hlavnými rysmi.

Štylizácia skutkovej vety okresným súdom evokuje, že to bol obžalovaný

, ktorý mal navrhnúť sťažovateľovi splatiť svoj dlh konaním napĺňajúcim znaky

skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Z ďalšieho znenia skutkovej vety možno

s použitím elementárnych prvkov logiky vyvodiť, že návodu sa predsa len mal dopustiť

sťažovateľ (lízingovým nájomcom osobného motorového vozidla bol obžalovaný

a on mal dlh voči sťažovateľovi). Avšak formulácia použitá okresným súdom

môže právom vzbudzovať dojem, akoby sa obžalovaný u sťažovateľa

chcel len utvrdiť v spáchaní sprenevery, resp. že očakával, že jej spáchanie sťažovateľ

schváli.

Formy návodu zákon bližšie nevymedzuje, a preto môžu byť akékoľvek. Povahu

návodu by za určitých špecifických okolností mohlo mať i schvaľovanie trestného činu,

pokiaľ by ním bolo sledované vzbudenie rozhodnutia v inej osobe k jeho spáchaniu. Takejto

forme návodu by však muselo zodpovedať aj odôvodnenie odsudzujúceho rozhodnutia

všeobecného súdu. V danej veci to tak nebolo.

Pozornosti ústavného súdu pritom neušla skutočnosť, že sťažovateľovi bolo

uznesením vyšetrovateľa vtedy Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru z

19. augusta 1999 vznesené obvinenie za skutok opísaný takto:

„2. obv. č. 1 , č. 2 , č. 3.

- dňa 11. 8. 1999 v čase presne nezistenom čase v doobedňajších hodinách

obv. č. 3 navrhol obv. č. 2, splatiť svoj dlh tým spôsobom, že nechá svoje osobné

motorové vozidlo zn. ..., ktoré prenajal formou leasingu od firmy

..., odpredať ďalšou osobou a po odpredaji nahlási na polícii krádež vozidla,

na základe tejto dohody... prevzal obv. č. 3 od obv. č. 2 pravé kľúče od vozidla s dokladmi,

ktoré následne odovzdal obvinenému č. 1 s požiadavkou, aby toto vozidlo vyviezol mimo

územia SR a odpredal a na základe tejto požiadavky obv. č 1 toto vozidlo ešte toho istého

dňa vyviezol mimo územie SR, kde ho odpredal doposiaľ nezistenej osobe za nezistenú

čiastku...“

Je evidentné, že v odsudzujúcom rozsudku došlo v skutkovej vete k zámene poradia,

v akom boli uvedení sťažovateľ a v rámci opisu skutku oproti uzneseniu

o vznesení obvinenia. Ústavný súd sa prikláňa k názoru, že práve formulácia (hoci aj tá sa

nevyznačuje bezchybnou gramatickou výrazovou presnosťou, pokiaľ ide o zrozumiteľnosť

vzhľadom na použitie skratiek „obv. č. 3“ a „obv. č. 2“) uvedená v unesení o vznesení

obvinenia sťažovateľovi je priliehavejšou vo vzťahu ku kvalifikácii skutku ako návodu

na trestný čin sprenevery zo strany sťažovateľa.

Skutková veta má stručne a výstižne vyjadriť žalovaný skutok, ktorého sa

obžalovaný podľa zistenia súdu dopustil. Súd v nej uvedie konkrétne údaje týkajúce sa

miesta, času a spôsobu spáchaného skutku a údaje relevantné z hľadiska zákonných znakov

stíhaného trestného činu, ako aj z hľadiska individualizácie skutku, tak aby tento nemohol

byť zamenený s iným (pozri ).

Popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) musí byť uvedený tak, aby

jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý

bol obžalovaný uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis

skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza

k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces.

Ak je obžalovaný uznaný vinným z trestného činu spáchaného niektorou formou

účastníctva na trestnom čine (návod, organizátorstvo a pomoc), je potrebné v skutkovej aj

právnej vete výroku tieto okolnosti primerane formulovať.

V preskúmavanej veci sa však formulácia výroku vyznačuje značnou nejasnosťou,

a tým aj nepresnosťou.

Všeobecný súd poskytujúci ochranu účastníkovi konania je povinný poskytnúť mu ju

v požadovanej kvalite, ktorej zodpovedá odôvodnenie rozhodnutia reflektujúce na všetky

zásadné otázky. Ide pritom o tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (napr. rozhodnutia ESĽP

vo veci Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom

uznesení sp. zn. z 13. mája 2014 v časti týkajúcej sa sťažovateľa (rovnako

ako súd prvostupňový) dostatočne nereflektoval na zásadné a podstatné argumenty

sťažovateľa uvedené v odvolaní a uprednostnil formalizmus rozhodovania, ktorý povýšil

nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľ domáhal spravodlivosti, čo priamo

súvisí s poskytovaním súdnej ochrany a čo teda malo za následok porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ďalšími námietkami sťažovateľa spočívajúcimi v tvrdených „vadách trestného

konania“ ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať, uprednostňujúc právomoc

všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov, v tomto prípade

strany trestného konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto

súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému

odsudzujúcemu rozsudku sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv

v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. , ,

, ).

III.

Podľa v spojení s ustanovením a zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany

porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa

ods. 2 a 3 písm. b) , a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského

súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnako tak podľa ústavný súd môže

priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

4 000 €, ktoré odôvodnil „závažnosťou porušení práv v konaní“. Za závažný zásah

a porušenie zásady in dubio pro reo považoval jeho odsúdenie „bez jediného dôkazu, bez

akéhokoľvek skutkového odôvodnenia rozhodnutia o vine a treste“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ). Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých

prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to

napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením

do pôvodného stavu (napr. , ).

V posudzovanom prípade možno porušenie označeného základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa názoru

ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením uznesenia krajského súdu a vrátením

mu veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel

a finančné zadosťučinenie mu nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa si

uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 340,90 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013

v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,04 € za dva úkony podľa vyhlášky

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) vykonané v roku 2014. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane

z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň

z pridanej hodnoty v sume 56,82 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznať celkovú náhradu

trov konania v sume 340,90 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016