Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 232/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti REMO spol. s r. o., Mierová 64, Humenné, zastúpenej advokátom

JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Svidník sp. zn.

z 15. februára 2011, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

z 26. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti REMO spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2014

elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu a 10. júna 2014 poštou doručená

sťažnosť obchodnej spoločnosti REMO spol. s r. o., Mierová 64, Humenné (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. februára 2011,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 26. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 12. septembra 2005

domáhal proti (ďalej

len „žalovaný v 1. rade“),

(ďalej len „žalovaný v 2. rade“), a

(ďalej len „žalovaný v 3. rade“; spolu ďalej len „žalovaní“), určenia, že „rozšírenie zo dňa

01. 04. 2005 obchodnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 o dodatočnú prevádzku v Humennom na

ulici Mierová v Humennom, uzavretej medzi žalovaným v 1/r. a v 2/r., resp. v 3/r. na druhej

strane je neplatné...“.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom z 2. októbra 2008 tak, že ju zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením z 29. decembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Po vrátení veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -609

z 15. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol

a sťažovateľovi uložil, aby nahradil žalovaným trovy konania.

Proti rozsudku okresného súdu z 15. februára 2011 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -733 -733

z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. z 28. januára 2014 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie odmietol.

2

Sťažovateľ namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu

a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie sú riadne odôvodnené a zároveň sú arbitrárne.

Z rozsiahlej sťažnosti obsahujúcej prevažne všeobecnú argumentáciu možno dospieť

k záveru, že sťažovateľ namieta, že okresný súd

- nevypočul ním označených svedkov, ktorí mali svojimi výpoveďami preukázať, že

v prerokúvanom prípade má sťažovateľ naliehavý právny záujem na určení neplatnosti

podľa (ďalej aj „OSP“);

- rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu,

- neprerušil tak ako ani krajský súd konanie podľa

a nepredložili vec Súdnemu dvoru Európskej únie s prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa

výkladu Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní čl. 81 ods. 3

zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov v sektore

motorových vozidiel (ďalej len „Nariadenie č. 1400/2002“),

- neodôvodnil riadne výrok o náhrade trov konania,

ako aj to, že krajský súd nerozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa voči zákonnej

sudkyni okresného súdu.

Sťažovateľ namieta, že súdy vyššej inštancie – krajský súd a najvyšší súd nenapravili

v opravných konaniach pochybenia inštančne nižších súdov.

Sťažovateľ v týchto súvislostiach v sťažnosti uvádza:

«V odvolaní žalobca poukázal hlavne na tieto skutočnosti:

Súd prvého stupňa náležitým spôsobom nevykonal dôkazy ktoré odporca súdu

predložil v zmysle ust. a násl./ , tieto dôkazy vôbec nehodnotil tak ako mu

to ukladá ust. a násl./ a vôbec sa súd neoboznámil s týmito dôkazmi a s týmito

dôkazmi súd neoboznámil ani žalovaných v 1/r., v 2/r. a v 3/r. A preto náležite súd I. stupňa

v tejto veci nezistil riadne a úplne skutkový stav veci na základe dôkazov predložených

žalobcom.

Takže súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne posúdil vec

a preto nevykonal dôkazy predložené odporcom a tak nesprávne rozhodol. I keď

povinnosťou súdu I. stupňa v tejto veci bolo podľa ust. / starostlivo prihliadať

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho čo uviedli účastníci, čo súd I. stupňa

v tejto veci neurobil a toto ust. / vôbec nerešpektoval. ...

Teda v danom prípade podľa ust. , v konaní došlo

postupom súdu k vadám uvedeným v ust. , ods. 1, písm. f/ − totiž žalobcovi sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. ...

Konkrétne konajúci súd sa vôbec nezaoberal a neoboznámil sa s listinnými dôkazmi

ktoré súdu predložil žalobca počas súdneho konania na súde I. stupňa a tieto na

pojednávaní vôbec neprečítal a neoboznámil sa s nimi a ani s nimi neoboznámil žalovaných

v 1/r., v 2/r. a v 3/r., takže pri rozhodovaní ich nebral vôbec do úvahy, ako to vyplýva

z právnej vety odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde o týchto dôkazoch predložených

žalobcom nie je žiadna zmienka. ...

Totiž odporca tvrdí, že v danom prípade nie je rozhodujúca skutočnosť, teda je

irelevantná otázka či žalobca bol uvedený na jednej listine ako účastník právneho vzťahu

založeného obchodnou zmluvou z 01. 08. 2004. Lebo podstatnou skutočnosťou je tá

skutočnosť, že žalovaný v 3/r. uzavrel dňa 01. 08. 2004 rovnaké čo do znenia ich obsahu −

teda rovnaké obchodné zmluvy tak so žalobcom, ako aj so žalovanými v 1/r. a v 2/r. ...

Žalobca skutočnosťami uvedenými v časti I. až V. svojej žaloby preukázal

a preukazuje naliehavý právny záujem na takomto negatívnom určení v tejto veci v zmysle

ust. , t. j. na určení neplatnosti rozšírenia obchodnej zmluvy, uzavretej

dňa 01. 08. 2004 ku ktorému došlo dňa 01. 04. 2005 medzi žalovaným v 1/r. na jednej

strane a medzi žalovaným v 3/r. na strane druhej, nakoľko bez takéhoto požadovaného

určenia, ako to žalobca v tejto žalobe požaduje by bolo postavenie žalobcu v tejto veci

veľmi neisté...

Žalobca ďalej taktiež preukazuje naliehavý právny záujem na takomto negatívnom

určení v tejto veci v zmysle ust. , aj tým, t. j. tvrdením, že bez takéhoto

určenia by bolo postavenie žalobcu v tejto veci veľmi neisté. Lebo žalobca sa bez takéhoto

určenia nemôže domáhať prípadných peňažných nárokov z titulu náhrady škody, resp.

peňažných plnení, ktoré majú svoj základ v predmetnej obchodnej zmluve zo dňa

01. 08. 2004. Navrhovaným určením bude teda preukázaný základ nároku žalobcu na

náhradu škody proti žalovaným.

4

... na otázku žalobcu, či mohol si obchodník, ktorý má uzavretú obchodnú zmluvu

s dodávateľom zriadiť dodatočnú predajňu expedície dodacie miesto pred termínom

1. 10. 2005, ministerstvo hospodárstva dalo jednoznačnú odpoveď, že nie, nemohol.

Možnosť zriaďovania nových predajných miest alebo dodávateľských miest je daná

obchodníkom, predajcom až od 1. 10. 2005.

Nakoľko ministerstvo hospodárstva vo svojej odpovedi na položenú otázku žalobcom,

ktorá je vyššie uvedená odpovedalo nasledovne − citujeme:

„Máme za to, že ak došlo k rozšíreniu počtu prevádzok uvedených v zmluve zo strany

dodávateľa, z dôvodu na jeho strane nedošlo k porušeniu článku 81 ods. 1 zmluvy.

Nariadenie povoľuje, aby sa dodávateľ dohodol so svojím predajcom na cieľoch odbytu na

základe danej geografickej oblasti, ktorá môže byť menšia, ako spoločný trh.“ ...

Teda z vyššie uvedeného vôbec nevyplýva záver, k akému dospel odvolací súd - že

zo strany žalobcu jednoznačne nedošlo k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na

určení neplatnosti zmluvy. A, že táto zmluva bola uzavretá v zmysle citovaného nariadenia

1400/2002, bola uzavretá medzi dodávateľom a predajcom. Samotný predajca, čiže

obchodník, nezriadil ďalšie predajné miesto sám ako obchodník v rámci podnikateľských

aktivít.

Keďže v danom prípade bolo povinnosťou súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho

súdu zisťovať (vykonaním žalobcom navrhnutých dôkazov, najmä výsluchom štatutárneho

organu žalovaného v 3/rade ako dodávateľa, ktorý predmetnú zmluvu za žalovaného

v 3/rade podpisoval − čo súdy neurobili) − či v danom prípade došlo k rozšíreniu počtu

prevádzok u žalovaného v 1/r. uvedených v zmluve uzavretej medzi žalovaným v 1/r.

a žalovaným v 3/r. zo strany dodávateľa a z dôvodu na jeho strane, teda z dôvodov na

strane žalovaného v 3/r. ako dodávateľa.

Touto otázkou sa nezaoberal ani súd prvého stupňa, avšak ani odvolací súd a týmto

postupom došlo jednak zo strany odvolacieho súdu k tomu, že

- odvolací súd v tejto veci v danom prípade nevykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. (Nariadenie komisie ES 1400/2002 z 31. júla 2002...

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa

na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Čo sa tak v danom prípade nestalo.

a jednak zo strany súdu prvého stupňa, ako aj zo strany odvolacieho súdu došlo

k tomu, že

- takýmto postupom zo strany súdu sa žalobcovi, ako účastníkovi konania znemožnilo

konať pred súdom v zmysle ust. , písm. f/

... druhostupňový súd rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,

na základe ktorých rozhodol prvostupňový okresný súd, a žalobca sa teda po prvýkrát mal

možnosť o týchto dôvodoch dozvedieť až z rozhodnutia druhostupňového súdu bez toho, aby

mu predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim, t. j. k nekomfortnému

a neústavnému výkladu listu ministerstva hospodárstva, ktorý výklad použil druhostupňový

súd a ktorý je nesprávny, nezrozumiteľný a nezákonný a súčasne tak všeobecné súdy nemali

možnosť posúdiť, resp. vysporiadať sa s jeho argumentmi, t. j. s argumentmi žalobcu.

Nadriadený súd v danom prípade Krajský súd v Prešove v tejto veci... bol povinný

rozhodnúť o vylúčení/nevylúčení samosudkyne súdu prvého stupňa

z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Totiž v danom prípade sudkyňu možno vylúčiť z prejednávania

a rozhodovania veci na návrh žalobcu - účastníka súdneho konania ( ), ktorý

návrh v tejto veci žalobca podal súdu písomne, podaním zo dňa 04. 04. 2011 o ktorom

doposiaľ nebolo relevantné podľa zákona rozhodnuté − čím došlo zo strany konajúceho

odvolacieho súdu k porušeniu základného práva na prejednanie veci nestranným súdom...

Nakoniec žalobca uvádza a zvýrazňuje, že odvolací Krajský súd v Prešove (ale

v zásade už ani prvostupňový Okresný súd vo Svidníku) pri svojom konaní a rozhodovaní

nerešpektovali a nezohľadnili príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia všeobecne

záväzných právnych predpisov ani pokiaľ ide o náhradu trov konania. Pričom prvostupňový

súd − Okresný súd vo Svidníku rozsudkom sp. zn. zo dňa 2011 priznal

žalovaným v 1. a v 2. rade náhradu trov konania vo výške 853,86 Eur a žalovanému

v 3. rade vo výške 3.466.09 Eur, a to v rozpore so zákonom a v rozpore s ust. § 16, ods. 1/

vyhl. č. o odmenách advokátov, ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou...

Ak sa však navrhnutý dôkaz týka rozhodných skutočnosti je súd povinný takýto dôkaz

vykonať (čo je daný prípad), lebo vykonanie navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu, a to

výsluch navrhnutých svedkov zo strany navrhovateľa v tejto veci sa týka rozhodných

skutočnosti, t. j. − či odporcom, konkrétne štatutárnym organom odporcu v 3/r. je

6

popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa vo vzťahu

k odporcovi v 3/r. teda či je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania,

a to medzi navrhovateľom a odporcom v 3/r. je sporný vo vzťahu - hlavne k tomu či že

žalobca má uzavretú so žalovaným v 3/r. rovnakú obchodnú zmluvu, ako žalovaný v 1/r. aj

ako žalovaný v 2/r. a či je na základe tejto obchodnej zmluvy účastníkom právneho −

zmluvného vzťahu založeného touto obchodnou zmluvou rovnako tak, ako je to u žalovaných

v 1/r., v 2/r. a v 3/r., ako aj či žalobca môže rovnako postupovať pri zriaďovaní

dodatočných prevádzok ako to urobil žalovaný v 1/r. a v 2/r...

Totiž v danom prípade nie je možné zo strany navrhovateľa žalovať žalovaných

v 1. až 3. rade o plnenie − čo je nesporné, preto do úvahy prichádza iba žaloba o určenie

podľa ust. , písm. c/ a v tomto smere poukazujeme na túto judikatúru...

Žalobca považuje aj toto uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. januára 2014, ktorým dovolanie žalobcu odmietol za svojvoľné,

arbitrárne a nedostatočne odôvodnené...»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z , ods. 1 Dohovoru... a SR Uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. januára 2014, Rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. -733, -733 z 26. septembra 2012

a Rozsudkom Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. -609 z 15. februára 2011

porušené bolo...

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. januára 2014 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -733,

-733 z 26. septembra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu

v Prešove ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že odvolací

súd je povinný predložiť Súdnemu dvoru ES prejudiciálnu otázku na výklad Nariadenia

Es č. tohto znenia:

„Má sa článok 5 ods. 2 písm. b) NARIADENIA Komisie ES č. 1400/2002 z 31. 07. 2005

o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených

postupov v sektore motorových vozidiel vykladať tak, že vylučuje možnosť zriaďovanie

dodatočných predajní predajcami pred termínom 01. 10. 2005 a na ktorú sa má vzťahovať

bloková výnimka ako na výslovne zakazujúcu doložku.“

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur...,

ktoré je mu Najvyšší súd SR povinný vyplatiť... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu − k rukám sťažovateľa.

... Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľovi do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia - nálezu na účet advokáta...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd považoval za potrebné vymedziť najskôr rozsah základných práv,

porušenie ktorých sťažovateľ namieta a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd

preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

8

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ). Text uvedený mimo

petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit

(, , , , ,

, ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

z 15. februára 2011, napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. septembra 2012

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. januára 2014.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta aj porušenie základných práv podľa

, a 2 , ako aj základných práv podľa a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Porušenie týchto základných práv však sťažovateľ

nezahrnul do petitu sťažnosti, preto o namietanom porušení týchto základných práv ústavný

súd nerozhodoval.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti rozsudku okresného súdu z 15. februára 2011 bolo prípustné odvolanie, ktoré

sťažovateľ podal a rozhodol o ňom krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. septembra

2012. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil na základe

odvolania podaného sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

10

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď

to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací

súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu

nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 26. septembra 2012

z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. septembra

2012, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu

argumentáciu sťažovateľa, na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v námietke zaujatosti proti

zákonnej sudkyni, na vyjadrenia žalovaných k odvolaniu. Uviedol tiež, že obchodná zmluva

z 1. augusta 2004 a jej dodatok z 1. apríla 2005 boli uzavreté medzi žalovaným v 1. rade

a žalovaným v 3. rade, preto považoval právny záver okresného súdu o zamietnutí žaloby

voči žalobcovi v 2. rade pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie za správny.

Krajský súd sa tiež zameral na skúmanie otázky, či sťažovateľ preukázal existenciu

naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti a toho, ako túto skutočnosť posúdil

okresný súd. V prvom rade poukazuje na všeobecné východiská týkajúce sa existencie

naliehavého právneho záujmu podľa , pričom uvádza, že tento naliehavý

12

právny záujem „sa musí dotýkať konkrétnej otázky a musí sa viazať na konkrétny určovací

petit... (jeho existenciu musí) preukázať jednoznačne žalobca, pričom... musí existovať

nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený... (jeho

nedostatok) je dôvodom k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej

merite. Vo všeobecnosti... je daný len tam, kde bez tohto určenia by bolo právo žalobcu

ohrozené alebo kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým,

pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na plnenie

povinnosti...“.

Následne krajský súd uviedol:

„V tomto prípade samotný žalobca v podanej žalobe konkretizuje svoj naliehavý

právny záujem na takejto určujúcej žalobe z tohto dôvodu, že vydaním určujúceho rozsudku

si zabezpečí ďalšie nároky vyplývajúce z porušenia neplatného právneho vzťahu, plniť.

Nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení a ak súd zamieta určovaciu žalobu

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby

súčasne žalobu preskúmaval po vecnej stránke. Prvostupňový súd správne postupoval, ak

nenariaďoval v prvostupňovom konaní dokazovanie výsluchom svedkov a inými

navrhnutými dôkazmi. Určovací petit je len prostriedkom umožniť ochranu právneho

postavenia žalobcu, ale skôr, než postavenie účastníka konania bolo porušené (ak bolo

porušené), takýto určujúci petit má za cieľ poskytnúť preventívnu ochranu pri preukázaní

naliehavosti právneho záujmu na určení tohto práva. Pre názornosť odvolací súd uvádza, že

na vznik právneho záujmu žalobcu na určenie naliehavosti preukázania naliehavosti

právneho záujmu stačí také správanie odporcu, ktoré svedčí o jeho úmysle porušiť právo

žalobcu, resp. mu spôsobiť ujmu na jeho právnom postavení, ale stále sa tu uvažuje

v intenciách do budúcnosti. Je teda prostriedkom, ktorým sa môže účastník konania

domáhať, dovolávať ochrany skôr, než jeho právo, resp. postavenie bolo porušené, čiže

takáto určujúca žaloba musí mať prvky preventívneho charakteru, a nie prvky represálie.

V rovnakom danom prípade pre doplnenie odvolací súd ďalej uvádza, že takýto návrh sa

uplatní v prípade, keď určujúci výrok je potrebný z hľadiska prevencie v prípade

predchádzania sporom. Predmetná žaloba nenesie prvky takéhoto sporu. Z predmetnej

žaloby vyplýva, že v danom prípade už došlo, podľa žalobcu, k porušeniu práva. Z tohto

dôvodu sa domáha určenia súdom, že má naliehavý právny záujem na neplatnosti právneho

úkonu. V tomto štádiu naliehavý právny záujem nie je preukázaný zo strany žalobcu a preto

prvostupňový súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu zamietol.“

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal aj s námietkou

sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že okresný súd

nevykonal dôkazy ním navrhnuté (listinné dôkazy a výsluch svedkov) na preukázanie

existencie naliehavého právneho záujmu a tiež, že okresný súd rozhodol na pojednávaní

v jeho neprítomnosti. K tejto argumentácii sťažovateľa krajský súd uviedol:

„Pre určenie naliehavosti právneho záujmu je podstatné preukázanie skutočností,

ktoré musia vyplývať zo samotnej žaloby. Tvrdenie, že svedkovia preukážu naliehavý právny

záujem, je to už skutkové a nie procesné dokazovanie. Naliehavosť právneho záujmu

sa preukazuje z procesného hľadiska a vykonávané dokazovanie je už skutkové

preukazovanie nároku navrhnutými dôkazmi. To, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté

dôkazy a resp. to, že nepredvolal svedkov, nezakladá pre žalobcu ospravedlniteľný dôvod

neúčasti na súdnom pojednávaní. Žalobca právny zástupca bol včas predvolaný na súdne

pojednávaní, mal o tom vedomosť, čo vyplýva aj z jeho tvrdenia a tým, že sa nezúčastnil

súdneho pojednávania z tohto sa ospravedlnil, súdu dal na vedomie, že pretože nie sú

predvolaní svedkovia, navrhuje pojednávanie odročiť. O tom, aké dôkazy na súde sa

vykonajú, rozhoduje sudca, a nie účastník konania. Ak súd posúdil, že navrhnutí svedkovia

nie sú ako dôkaz pre naliehavosť právneho záujmu opodstatnení pre vypočutie, účastník

konania rozhodnutie sudcu nie je oprávnený hodnotiť a takýmto spôsobom sa súdneho

pojednávania nezúčastniť. Žalobcovi a právnemu zástupcovi súd prvého stupňa neodňal

možnosť konať pred súdom, naopak, súdneho pojednávania sa nezúčastnili

z neospravedlniteľného dôvodu a preto prvostupňový súd správne rozhodol, ak podľa § 101

ods. 2 konal v neprítomnosti žalovaného. Tvrdenie žalobcu, že rozsudok súdu

prvého stupňa nie je zdôvodnený a je zmätočný, že nebol zistený skutkový stav, že tento

nie je náležite odôvodnený, tieto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.“

Krajský súd následne skúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa výkladu a aplikácie

Nariadenia č. 1400/2002, pričom uviedol:

14

„Pokiaľ ide o nariadenie komisie ES 1400/2002... odvolací súd z úradného vestníka

Európskej únie z článku 37 zisťuje, že z tohto článku nevyplýva záväzný údaj, ale je tu daná

možnosť, aby podmienka stanovená v článku 5.2 ods. b) nadobudla účinnosť 1. 10. 2005.

Z tohto vyplýva, že samotná citácia uvádza, že aby všetci prevádzkovatelia kvantitatívneho

selektívneho distribučného systému nových osobných a ľahkých úžitkových motorových

vozidiel mali možnosť prispôsobiť svoju obchodnú stratégiu skončeniu platnosti výnimky

na ustanovenie o mieste je vhodné stanoviť, aby podmienka stanovená v článku 5.2 písm. b)

nadobudla účinnosť 1. 10. 2005.

Odvolací súd poukazuje na stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky, ktoré predložil žalobca ako dôkaz do spisu. Z dôkazu žalobcu číslo 18 vyplýva,

že problematika nariadenia 1400/2002... je v kompetencii Európskej komisie − GR pre

hospodársku súťaž. Článok 81 zmluvy sa vzťahuje na dohody, ktoré môžu mať vplyv

na obchod medzi členskými štátmi a ktoré bránia, obmedzujú alebo narušujú hospodársku

súťaž. Zákaz článku 81 ods. 1 sa nevzťahuje na tie dohody, ktoré prinášajú dostatočné

výhody, napr. zvýšenie efektívnosti prevyšujúce protisúťažné účinky. Nové motorové vozidla

v Slovenskej republiky distribuuje v rámci kvalitatívneho selektívneho distribučného

systému v zmysle nariadenia, dodávateľ na otázku žalobcu, či mohol si obchodník, ktorý má

uzavretú obchodnú zmluvu s dodávateľom zriadiť dodatočnú predajňu expedície dodacie

miesto pred termínom 1. 10. 2005, ministerstvo hospodárstva dalo jednoznačnú odpoveď,

že nie, nemohol. Možnosť zriaďovania nových predajných miest alebo dodávateľských miest

je daná obchodníkom, predajcom až od 1. 10. 2005. V danom prípade nejde o zriadenie

prevádzky obchodníkom, ale došlo k uzavretiu zmluvy medzi dodávateľom a obchodníkom,

čiže z uvedeného vyplýva, že nie obchodník, t. j. žalovaný v 1. rade si zriadil novú predajňu,

ale na základe zmluvy s dodávateľom došlo k zriadeniu novej predajne. Takáto odpoveď

bola daná žalobcovi zo strany sekcie obchodu a cestovného ruchu, čiže na základe

žalobcom uvádzaných skutočností a vychádzajúc z nariadenia Komisie ES 1400/2002 ako

aj Príručky k predmetu nariadenia treba rozlišovať medzi možnosťami dodávateľa

a možnosťami distributéra - obchodníka, predajcu. Podmienky predaja distribútorovi

stanovuje dodávateľ vo forme zmluvy majúc za to, že ak došlo k rozšíreniu počtu prevádzok

uvedených v zmluve zo strany dodávateľa, z dôvodu na jeho strane nedošlo k porušeniu

článku 81 ods. 1 zmluvy. Nariadenie povoľuje, aby sa dodávateľ dohodol so svojím

predajcom na cieľoch odbytu na základe danej geografickej oblasti, ktorá môže byť menšia,

ako spoločný trh. Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že zo strany žalobcu jednoznačne

nedošlo k preukázaniu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy. Táto

zmluva bola uzavretá v zmysle citovaného nariadenia 1400/2002 bola uzavretá medzi

dodávateľom a predajcom. Samotný predajca, čiže obchodník, nezriadil ďalšie predajné

miesto sám ako obchodník v rámci podnikateľských aktivít.

Z tohto dôvodu odvolací súd má za to, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie

v prospech žaloby. Prvostupňový súd správne vec vecne právne posúdil, v dostatočnom

rozsahu rozsudok odôvodnil a z tohto dôvodu odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s vykonaným dokazovaním a s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a tento

v celom rozsahu potvrdzuje podľa , “

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal stanovisko k námietke

zaujatosti sťažovateľa, pričom uviedol:

„V odvolacom konaní žalobca podal návrh na vylúčenie konajúcej sudkyni

z prejednávania a rozhodovania veci v zmysle

V vznesenej námietky zaujatosti poukazuje na okolnosti spojené s rozhodovaním veci.

Odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho rozhodovanie v iných veciach.

V tejto námietke zaujatosti žalobca poukazuje len na postup sudkyne v konaní

o prejednávanej veci. S poukazom na ustanovenie , ak sa námietka

zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti

neprihliada. V takomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. S poukazom

na uvedené odvolací súd na túto námietku zaujatosti neprihliadal.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

16

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -609

z 15. februára 2011, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti

špecifikovaného dodatku obchodnej zmluvy. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia

uviedol:

„Svojou žalobou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti rozšírenia zo dňa

01. 04. 2005 obchodnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 o dodatočnú prevádzku v Humennom

na ulici Mierovej uzavretej medzi žalovaným v 3. rade na jednej strane a medzi žalovaným

v 1. a v 2. rade na strane druhej. Z predloženého rozšírenia zo dňa 01. 04. 2005 obchodnej

zmluvy súd zistil, že toto bolo uzatvorené medzi žalovanými v 1. a 3. rade a teda že žalovaný

v 2. rade nebol účastníkom tohto právneho vzťahu. V spore o neplatnosť právneho úkonu

sú účastníkmi konania (či už na strane žalobcu alebo žalovaného) všetci účastníci právneho

úkonu, prípadne ich právni nástupcovia a rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých

účastníkov právneho vzťahu ( ), lebo účinky rozsúdenej veci sa vzťahujú

iba na nich (, prvá časť vety, ). V spore o určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy účastníkom konania môže byť len účastník, ktorý bol zmluvnou stranou tohto

právneho úkonu. Žalovaný v 2. rade však nehol účastníkom právneho vzťahu (rozšírenia

obchodnej zmluvy zo dňa 01. 04. 2005), vyslovenia neplatnosti ktorého sa žalobca v tomto

súdnom konaní domáha a preto sud žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol z dôvodu

nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaného v 2. rade.

Vo vzťahu medzi skutočnými účastníkmi rozšírenia zo dňa 01. 04. 2005 obchodnej

zmluvy zo dňa 01. 08. 2004 o dodatočnú prevádzku v Humennom na ulici Mierovej

uzavretej medzi žalovaným v 3. rade na jednej strane a medzi žalovaným v 1. rade na strane

druhej súd v prvom rade skúmal existenciu naliehavosti právneho záujmu žalobcu

na podaní určovacej žaloby podľa .. Na preukázanie naliehavého

právneho záujmu na žalobcom uplatňovanej určovacej žalobe je, podľa názoru súdu,

právne bezvýznamné iba poukázanie žalobcu na to, že bez takéhoto určenia sa nemôže

domáhať nároku na náhradu škody, respektíve vydania bezdôvodného obohatenia. V tejto

súvislosti súd poukazuje na to, že možnosť žaloby na plnenie podľa

vo všeobecnosti vylučuje existenciu právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80

písm. c) a v takomto prípade by žalobcovi nebolo možno odoprieť právnu ochranu

prostredníctvom žaloby podľa výslovne iba v prípade, ak by žalobca

preukázal, že má naliehavý právny záujem na tom, aby rozsudkom súdu bolo určené

konkrétne právo alebo právny vzťah napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie

žalobou podľa V takomto prípade by splnenie alebo nesplnenie

podmienky naliehavosti právneho záujmu záviselo od posúdenia, či ide alebo nejde

o samoúčelnú žalobu, ktorá nevyrieši sporný vzťah ani v jej základoch. Súd preto

opakovane vyzýval žalobcu, aby preukázal naliehavý právny záujem na ním podanej

určovacej žalobe, pričom tento aj napriek svojej dôkaznej povinnosti preukázať naliehavosť

právneho záujmu si túto svoju povinnosť nesplnil a právny záujem na ním podanej

určovacej žalobe nepreukázal a preto súdu nezostávalo nič iné než žalobu žalobcu proti

žalovaným v 1. a 3. rade zamietnuť.

Zástupca žalobcu predložil návrh na vykonanie dokazovania a to výsluchom

určených svedkov a prečítaním všetkých zmlúv, čo odôvodnil tým, že uvedenými dôkazmi

sa preukáže naliehavosť právneho záujmu. Súd nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy

zástupcom žalobcu, vzhľadom na to, že je toho názoru, že výsluchom svedkov by sa nemohol

preukázať naliehavý právny záujem, a taktiež pokiaľ sa týka čítania všetkých zmlúv, ktoré sa

nachádzajú v spise, tak účastníci mali možnosť sa s týmito zmluvami oboznámiť v priebehu

konania.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Vychádzajúc

z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ uplatnil

v zásade tú istú argumentáciu v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu

a aj v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s námietkou

sťažovateľa, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy (čítanie príslušných zmlúv

a výsluchy svedkov). Poukázal pritom na to, že existencia naliehavého právneho záujmu

v zmysle má v zásade vyplynúť zo žaloby a tvrdení v nej obsiahnutých

18

a nie je potrebné vykonávať riadne procesné dokazovanie na preukázanie tejto skutočnosti.

Uviedol tiež, že určenie neplatnosti dodatku obchodnej zmluvy malo byť podľa sťažovateľa

základom žaloby o náhradu škody, prípadne vydanie bezdôvodného obohatenia, preto

sťažovateľ mohol svoj nárok uplatniť žalobou o plnenie. Vysporiadal sa aj s námietkou

sťažovateľa, že okresný súd rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu

s tým, že dôvodom ich neúčasti malo byť to, že okresný súd na pojednávanie nepredvolal

svedkov. Podľa krajského súdu tento dôvod neúčasti na pojednávaní nie je

ospravedlniteľným dôvodom, preto okresný súd nebol povinný odročiť pojednávanie. Z tej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorou odôvodnil povinnosť sťažovateľa nahradiť

trovy konania žalovaným, je zrejmá tarifná hodnota veci a tarifná odmena za jeden úkon

právnej pomoci a tiež počet úkonov, za ktoré okresný súd priznal odmenu a tiež náhradu

hotových výdavkov (režijný paušál) a náhradu za stratu času.

Ústavný súd nepreskúmal opodstatnenosť námietky týkajúcej sa výkladu a aplikácie

Nariadenia č. 1400/2002 a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

a tiež námietku, že krajský súd nerozhodol o námietke zaujatosti. Tieto námietky preskúmal

najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje, aby sa nimi zaoberal aj ústavný súd.

Ústavný súd považuje výklad krajského súdu o existencii

a preukázaní naliehavého právneho záujmu za jeden z možných výkladov, ktorý nie je

v rozpore so zmyslom a účelom uvedeného zákonného ustanovenia, nemožno ho preto

považovať za arbitrárny. Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojení s okresným

súdom svoje právne závery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie sú zjavne

neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad pre

výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil napadnutý rozsudok

okresného súdu ako vecne správny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že

postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad predovšetkým krajským súdom ako odvolacím

súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení

svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa , pričom

uviedol:

„V danom prípade dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým, bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. S poukazom na ustanovenie § 238

ods. 1 nejde o dovolanie podľa citovaného ustanovenia, a nejde ani o dovolanie

prípustné podľa , “

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:

20

„Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje

ustanovením písmeno f./ a g./ s odôvodnením podľa ustanovenia

písm. a./, b./ a .c/ ...

Prvou základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalobcu je,

či v konkrétnom prípade ide o dovolanie s odkazom na ustanovenie § 237 písmeno f./ g./

prípustné.

Žalobca odňatím možnosti konať za účelom prípustnosti dovolania podľa § 237

písm. f./ uvádza nevykonanie dôkazov žalobcom navrhnutých, nesprávny výklad

Nariadenia komisie ES 1400/ 2002..., nevykonanie ústavne súladného výkladu aplikovanej

právnej normy a neposkytnutie súdnej ochrany v tom zmysle, že nebola ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná norma.“

Najvyšší súd následne uviedol tieto právne závery:

„... v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28 augusta 1977, sp. zn.

, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod č, R 111/1998 časť právnej vety / konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci / písmen b./ aj vtedy,

ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal

nepreskúmateľný, z ktorého judikátu vychádza ustálená prax, ktorá považuje nedostatočné

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu, ktorá môže zakladať dôvodnosť

dovolania, ale nie jeho prípustnosť podľa Dovolací súd vychádzajúc

z uvedeného, preto dospel k záveru, že na vytýkanú vadu rozhodnutia nedostatočné

odôvodnenie by mohol prihliadať len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému

rozhodnutiu prípustné.

Dovolací súd za potrebné považuje uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutí obidvoch

súdov je zrejme aké dôkazy vykonal, akým skutkovými záverom súdy došli aké ustanovenia

aplikovali a na základe čoho boli prijaté právne závery potrebné pre rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s, p./ skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa označil nie za zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a taktiež odôvodnenie a vykonané dokazovane citovanými

dôkazmi kvalifikoval ako celok, ktorý spĺňa parametre odôvodnenia , a

dospel k záveru, že v žiadnom prípade nejde o porušenie práva žalobcu na spravodlivé

súdne konanie ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach, ako tvrdí žalobca v jeho dovolaní.

Odňatím možnosti konať pred súdom podľa dovolacieho súdu, nie je možné ani

považovať vytýkanú nesplnenú povinnosť predložiť Súdnemu dvoru Európskej

únie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu nariadenia komisie ES č. 1400/2002

z 31. júla 2002. Žalobca v jeho dovolaní ničím nepreukázal, že výklad nariadenia komisie

ES 1400/ 2002 z 31. júla 2002, ktorým sa konajúce súdy zaoberali bol nesprávny a že išlo

o zákonnú povinnosť predložiť otázku týkajúcu sa tohto výkladu Súdnemu dvoru, ako otázku

prejudiciálnu.

Z hľadiska skúmania otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f./ O. s. p

námietku žalobcu ohľadne údajného nesprávneho právneho posúdenia smernice

ES 1400/2002 z 31. júla 2002, dovolací súd označil preto za právne irelevantnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / pri skúmaní otázky

prípustnosti dovolania podľa ./ dospel k záveru, že táto podmienka

prípustnosti dovolania s poukazom na citované ustanovenie splnená nebola, vo veci

rozhodol nevylúčený sudca o čom svedčí rozhodnutie súdu, ktorý sa s vznesenou námietkou

voči sudkyni zaoberal a správne uviedol, že na vznesenú námietku

zaujatosti nebolo možné prihliadnuť a to v zmysle ustanovenia

Po preskúmaní dôvodov uvedených v dovolaní, ako aj citovaných uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, citovanú judikatúru, obsah citovaných nálezov

Ústavného súdu Slovenskej republiky dovolací súd nedospel k záveru, že žalobca preukázal,

že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ani že vo veci rozhodol

vylúčený sudca z prejednania a rozhodovania vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / vzhľadom na to, že

v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady konaní vymenované v § 237

a prípustnosť podaného dovolania nie je daná ani ustanovením , dovolanie

žalobcu v zmysle v spojení s ustanovením písmen c./ ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol.“

22

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vo svojej

argumentácii neuvádza konkrétne výhrady smerujúce k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu a postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto uznesenia.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa . Vzhľadom

na obsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom v zmysle a či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca podľa

. Konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu spĺňa zákonné parametre

odôvodnenia podľa . Vysporiadal sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

výkladu a aplikácie Nariadenia č. 1400/2002 a tiež predloženia prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru Európskej únie a dospel k záveru, že postupom konajúcich súdov nebola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázal tiež na to, že krajský súd

vzhľadom na obsah námietky zaujatosti neprihliadal na túto námietku, preto dospel

k záveru, že nie je daný ani dovolací dôvod podľa . Uvedené právne

závery nemožno podľa ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

preto sú ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016

24