Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7,

Riečka, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Patajová Pataj s. r. o., J. Chalupku 8,

Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marián Pataj, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 14. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 2T Future, s. r. o., Za Tonkov 196/7, Riečka

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako žalobkyni bola uznesením

Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. novembra

2014 uložená povinnosť nahradiť trovy žalovanému v druhom rade spolu v sume 726,12 €.

Okresný súd označeným uznesením zároveň voči žalovanému v druhom rade samostatným

výrokom zastavil konanie. O zastavení konania rozhodol v dôsledku späťvzatia návrhu

sťažovateľkou vo vzťahu k žalovanému v druhom rade. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie v časti o uložení povinnosti náhrady trov

konania, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je toho názoru, že prvostupňový súd pri

rozhodovaní o trovách konania mal aplikovať

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), prípadne

ods. 1 . Argumentovala tým, že žalovaný v druhom rade (ako ručiteľ hlavného záväzku,

pozn.) konal v rozpore s poctivým obchodným stykom, keď v čase oboznámenia sa

s predžalobnými výzvami sťažovateľky si bol vedomý, že sťažovateľka si na súde uplatní

pohľadávky, a neinformoval sťažovateľku o existencii zmluvy o sprostredkovaní úverov

na bývanie z 12. júla 2004 v znení jej dodatku č. 1 z 10. januára 2006. Ďalej sťažovateľka

uvádza, že o existencii tejto zmluvy v znení už uvedeného dodatku neinformoval

sťažovateľku ani postupca žalovanej pohľadávky. Poukázala pritom na to, že práve

žalovaný v druhom rade zastupoval postupcu žalovanej pohľadávky pri rokovaniach

so sťažovateľkou. O existencii zmluvy v znení jej dodatku sa sťažovateľka dozvedela až

v priebehu konania, na čo reagovala tým, že žalobu v časti proti žalovanému v druhom rade

vzala späť. Vychádzajúc z uvedeného bola sťažovateľka toho názoru, že v okolnostiach veci

žalovaný v druhom rade až v odpore proti platobnému rozkazu preukázal zánik jeho

ručiteľského záväzku, pričom do tohto okamihu sťažovateľka o tom nemala žiadnu

vedomosť, a preto bola toho názoru, že žalovaný v druhom rade spôsobil, že na základe

novozistenej skutočnosti musela sťažovateľka vziať žalobu proti nemu späť.

Podľa názoru sťažovateľky je „výklad ustanovenia aplikovaný

Krajský súdom v Prešove neobhájiteľný a ústavne nekonformným. Z textu ustanovenia §

147 ods. 1 O.s.p nie je možné pri aplikácii ktorejkoľvek výkladovej metódy dospieť k záveru,

že zavinenie zastavenia konania je potrebné (možné) zredukovať len na skutočnosť

späťvzatia návrhu konania zo strany sťažovateľa, ktorým je v tomto prípade sťažovateľ.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti ešte v konaní poukazovala na nález ústavného súdu vo veci

sp. zn. , ktorý bol podľa jej názoru aplikovateľný aj v jej prípade. Sťažovateľka

v nadväznosti na to tvrdí, že „krajský súd toto rozhodnutie ignoroval, v odôvodnení svojho

rozhodnutia sa právnymi názormi Ústavného súdu, na ktoré poukazoval sťažovateľ vôbec

nezaoberal a svoje rozhodnutie následne založil na nesprávnom právnom posúdení

o zavinení zastavenia konania“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského

súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu boli

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Ide o uznesenie, ktorým všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu

podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu

ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť intenzitu namietaného porušenia zákona

(jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma (726,12 €), o ktorú bola, resp. mala

byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy,

ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5

, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku

prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach

týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých

došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , )]. Posudzovaná vec takúto intenzitu

zjavne nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený,

čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska

c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„Ak došlo k zastaveniu konania, zásadne žiadny z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne podľa

možno niektorému z účastníkov uložiť povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy

zastaveného konania, a to podľa prvej vety tomu z účastníkov, ktorý

zavinil, že konanie muselo byť zastavené a podľa druhej vety odporcovi

v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne.

Zákonným predpokladom pre vyslovenie povinnosti nahradiť trovy konania podľa

druhej vety je jednak dôvodne podaný návrh, ale tiež správanie sa

odporcu (žalovaného), pre ktoré sa stal návrh po jeho podaní bezpredmetným. Pritom

dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne, preto nie je rozhodujúce, aký by bol

výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby. O dôvodnosti podania návrhu treba

preto uvažovať z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu k požiadavkám navrhovateľa,

čo znamená, že návrh je podaný dôvodne najmä v prípade, kedy odporca po začatí konania

nárok navrhovateľa uspokojí, resp. splní požiadavku navrhovateľa bez toho, aby o veci

(meritóne) rozhodol súd, a to aj vtedy, ak by odporca uspokojil navrhovateľa, hoci k tomu

nemal právnu povinnosť. Ak má byť také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania, ísť

na ťarchu odporcu, musí ísť o procesnú situáciu, kedy sa odporca zachoval v intenciách

žalobného návrhu (petitu), pričom medzi správaním odporcu a Žalobným návrhom musí byť

vecná spojitosť. V takom prípade má navrhovateľ právo, aby mu odporca nahradil trovy,

ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.

Zavinenie v zmysle citovaných ustanovení možno posudzovať len z procesného

hľadiska, nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby

vo veci samej, to znamená, že by už po zastavení konania súd ďalej skúmal dôvodnosť

nároku vo veci samej. Preto ak žalobca vzal žalobu späť, z procesného hľadiska zásadne

platí (ak nejde o prípad ustanovenia druhá veta ), že zavinil, že konanie

muselo byť zastavené a je povinný preto nahradiť jeho trovy.

V danej veci žalobca vzal žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2.rade späť, preto mu

zásadne vznikla povinnosť nahradiť žalovanému trovy zastaveného konania. Túto povinnosť

by nemal (a naopak, takáto povinnosť by vznikla žalovanému), ak by sa zistilo v konaní,

že žaloba bola podaná dôvodne, že ju žalobca vzal späť len v dôsledku správania sa

žalovaného. O tento prípad však v prejednávanej veci - ako to správne uzavrel aj súd

prvého stupňa ‒nejde. Žalobca bez akýchkoľvek pochybností vzal žalobu späť po tom, ako

žalovaný v rámci odporu proti platobnému rozkazu vzniesol námietku premlčania a žalobca

zistil, že ručiteľský záväzok žalovaného v danej veci zanikol dňa 31.12.2009. Všeobecne

platí, že je vecou žalobcu uplatňovať si svoje nároky so znalosťou veci (a potrebnej

dokumentácie) a je právom žalovaného voči žalobe vznášať akékoľvek, podľa neho

relevantné námietky. Výsledkom takéhoto kontradiktórneho procesu môže byť situácia, kedy

žalovaný subjekt vznesie námietku premlčania,

omu zodpovedá i výsledok konania, a to buď v podobe zamietnutia žaloby alebo

zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, keď sú dané predpoklady pre aplikáciu

ustanovenia , nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi,

u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov podľa cit. ust. V takomto prípade sa

zaoberá súd výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností na strane

účastníkov konania treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho

účastníka, koho by podľa všeobecného ustanovenia stíhala povinnosť nahradiť trovy

konania, pričom treba vziať do úvahy aj to,

i použitím tohto ustanovenia bude dotknutá majetková sféra toho účastníka, ktorý by

inak mal nárok na náhradu trov konania.

V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalovanému, či dokonca pre uloženie

povinnosti jemu hradiť trovy konania žalobcovi. Neobstojí argumentácia žalobcu

poukazujúca na konanie žalovaného v iných súdnych sporoch. Je vecou žalovaného, akú

obranu zvolil v prebiehajúcom konaní, bez ohľadu na jeho postup v iných konaniach

a nemôže ísť na jeho ťarchu fakt, či žalobca ako postupník vedel (či nevedel) o existencii

dodatku k zmluve o sprostredkovaní úverov zo dňa 10.1.2006. Ako už bolo uvedené, žalobca

vzal žalobu späť, a tak z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť vo vzťahu

k žalovanému v 2.rade zastavené.

V danej veci nebolo možné aplikovať ani ust. , podľa ktorého

účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli

vznikli, ak ich spôsobili svojím zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im

prihodila.

Predmetné ustanovenie rieši situácie, kedy zásada náhrady trov konania podľa

pomeru úspechu nemusí zodpovedať spravodlivej úprave vzťahov a umožňuje, aby

bez zreteľa na úspech v konaní hradil trovy konania ten účastník (alebo jeho zástupca),

ktorý vznik týchto trov spôsobil svojím správaním alebo tieto vznikli náhodou, ktorá sa im

prihodila. Rozhodnutie podľa tohto ustanovenia pritom nie je časovo viazané

na rozhodnutie vo veci samej a súd podľa neho môže rozhodnúť kedykoľvek v priebehu

konania.

Odvolací súd má za to, že s prihliadnutím na procesný výsledok konania (zastavenie

konania) ust. na vzťah žalobcu a žalovaného v 2.rade pri rozhodovaní

o trovách konania použiť nemožno, keď v tomto štádiu konania nemožno robiť závery

(vyvodzované žalobcom), že žalovaný v 2.rade vznik trov zavinil svojím správaním.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti,

t. j. vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania potvrdil

( ).“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je

rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným reagoval na jej námietku spočívajúcu v potrebe

aplikácie , resp. . Uznesenie krajského súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné či

arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom

zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil. Sťažovateľkin

nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

Pokiaľ sťažovateľka argumentovala nálezom vo veci sp. zn. , ústavný

súd konštatuje, že závery ústavného súdu v označenej veci sú neaplikovateľné na prípad

sťažovateľky, keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti ani len netvrdila, že žalovaný

v druhom rade mal povinnosť jej oznámiť zánik ručiteľského záväzku. V tejto súvislosti

ústavný súd dodáva, že prípadná zodpovednosť za neoznámenie podstatných skutočností

vo vzťahu k existencii ručiteľského záväzku mohla byť na strane postupcu, nie však

na strane žalovaného v druhom rade.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkiným označeným

článkom a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci

nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46

ods. 1 , resp. že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016