Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 239/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CLEAN ENERGY TRADE, s. r. o.,

Ferienčíkova 18, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou BUŽEK & TEREM

advokáti, s. r. o., Mariánska 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Michal Bužek, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

a 5 , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

príkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. OS BA II-V-82-1/2014 z 12. decembra 2014

v spojení s príkazom Okresnej prokuratúry Bratislava II sp. zn. IPO-V-308/2014-BA II

z 11. decembra 2014, ako aj príkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. OS BA II-V-83-

1/2014 z 12. decembra 2014 v spojení s príkazom Okresnej prokuratúry Bratislava II

sp. zn. IPO-V-307/2014-BA II z 11. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CLEAN ENERGY TRADE, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CLEAN ENERGY TRADE, s. r. o.,

Ferienčíkova 18, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa a 5

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. OS BA II-V-82-1/2014 z 12. decembra 2014

v spojení s príkazom Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“)

sp. zn. IPO-V-308/2014-BA II z 11. decembra 2014 (ďalej len „príkaz 1“), ako aj príkazom

okresného súdu sp. zn. OS BA II-V-83-1/2014 z 12. decembra 2014 v spojení s príkazom

okresnej prokuratúry sp. zn. IPO-V-307/2014-BA II z 11. decembra 2014 (ďalej len „príkaz

2“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe žiadosti o právnu

pomoc „Štátnej prokuratúry pri Súde v Miláne spisovej značky P. P. 31659/13

zo 4. decembra 2014 vo veci trestného konania vedeného na území Talianskej republiky pre

trestné činy podľa článku 416 Trestného zákonníka..., článku 2 a 8 zákona z roku 2000...,

článku 10 zákona 74 z roku 2000...“ podanej v zmysle Dohovoru Organizácie Spojených

národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu (ďalej len „dohovor OSN“), ktorá

bola odôvodnená tým, že v Talianskej republike sa proti sťažovateľke, ako aj iným

obchodným spoločnostiam, vedie „vyšetrovanie“ v súvislosti so závažnými daňovými

podvodmi spáchanými v sektore trhu energetiky, osobitne v oblasti obchodovania

s emisnými certifikátmi zavedenými smernicou 2003/87/ES a energetickými certifikátmi

zavedenými smernicou 96/92/ES, pričom dosiaľ zistené skutočnosti potvrdzujú dôvodné

podozrenie, že finančné prostriedky nachádzajúce sa na dvoch konkrétne špecifikovaných

bankových účtoch sťažovateľky vedených sú výnosom

z trestnej činnosti, a je predpoklad ich prepadnutia alebo zhabania, boli príkazom 1

a príkazom 2 vydanými podľa , a predbežne zaistené

finančné prostriedky sťažovateľky nachádzajúce sa na týchto bankových účtoch, a to až

do sumy 613 608 131,46 €, ako aj finančné prostriedky, ktoré búdu na tieto účty pripísané

po dni zaistenia, a zároveň bola sťažovateľke zakázaná akákoľvek dispozícia so zaistenými

finančnými prostriedkami.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „z Príkazov nevyplýva, na základe akých

skutočností Príkazy vydával prokurátor a nie sudca pre prípravné konanie, keďže

odôvodnenia Príkazov neobsahovali žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali splnenie

zákonnej podmienky neodkladnosti rozhodovania prokurátorom namiesto sudcu pre

prípravné konanie, ako to vyplýva z ust. . Potom v tomto

smere je nepreskúmateľné, či vôbec príkazy vydal príslušný orgán verejnej moci.“. Okresnej

prokuratúre pritom sťažovateľka vytýka, že „oba Príkazy ňou vydané nespĺňajú ústavnú

požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Ak je odôvodnenie príkazu len formálne,

a nie sú v ňom uvedené žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, a text

odôvodnenia obsahuje len zákonom stanovené podmienky vo všeobecnej rovine, takýto

spôsob odôvodnenia treba považovať za zjavne neodôvodnený.“. Čo sa týka potvrdenia

„Príkazov sudcom Okresného súdu Bratislava II, tieto nespĺňajú náležitosti rozhodnutia

súdu“, pretože „podľa ust. 162 ods. 1 mohol sudca pre prípravné

konanie rozhodnúť o potvrdení príkazu len formou uznesenia, čo však neurobil..., preto jeho

rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v ust. “. Podľa názoru

sťažovateľky „potvrdenie príkazu prokurátora sudcom pre prípravné konanie je

rozhodnutím súdu sui generis..., ktoré musí spĺňať náležitosti rozhodnutia súdu, a to

výrokovú časť, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. V danom prípade však

potvrdenia ako rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava II tieto

zákonné náležitosti neobsahujú, t. j. sú neodôvodnené, a tým aj nepreskúmateľné.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že príkazom 1 a príkazom 2 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok

podľa a 5 , základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a aby

uvedené príkazy zrušil. Okrem toho sťažovateľka žiada priznať finančné zadosťučinenie

v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa a 5 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

príkazom 1 a príkazom 2, na základe ktorých boli predbežne zaistené finančné prostriedky

sťažovateľky nachádzajúce sa na dvoch jej bankových účtoch.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predpokladom úspešného uplatnenia

námietky porušenia základných práv a slobôd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí vyplývajúcich z a zákona

o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona

o ústavnom súde.

V rámci skúmania procesných podmienok však ústavný súd zistil, že k sťažnosti

nebol pripojený dôkaz o doručení príkazu 1 a príkazu 2 sťažovateľke, ktorá v tejto súvislosti

uviedla len to, že príkaz 1 a príkaz 2 „nám boli doručené dňa 18. 12. 2014“.

Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 26. marca 2003 vyslovil, že:

„1. Pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa sťažovateľovi

v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre

začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozhodujúce

doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, nie však jeho právnemu zástupcovi.

2. Pokiaľ pre posúdenie lehoty dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa § 53

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov nie je rozhodujúcou iba samotná právoplatnosť rozhodnutia, ale aj doručenie

jeho odpisu sťažovateľovi, potom zákonnou náležitosťou sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov nie je iba pripojenie kópie právoplatného rozhodnutia, ale aj dôkazu o doručení

jeho odpisu sťažovateľovi.“

To, že pre účely posúdenia dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu

vyplývajúcej z nestačí v sťažnosti uviesť dátum, kedy

sťažovateľ to-ktoré rozhodnutie všeobecného súdu prevzal, zdôrazňuje ústavný súd aj

v civilných veciach, pričom aj v uznesení sp. zn. z 26. septembra 2013

judikoval, že rozhodnutie všeobecného súdu, na ktorom nie je riadne vyznačený dátum

nadobudnutia jeho právoplatnosti, nemožno považovať za zodpovedajúce uvedenej

zákonnej požiadavke.

Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľky

nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, , , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme

klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady ().

V danom prípade však ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku

na odstránenie vytýkaného nedostatku, pretože z predloženého príkazu 1 a príkazu 2 zistil,

že ňou uplatnená argumentácia nie je spôsobilá spochybniť závery okresnej prokuratúry

a okresného súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou

ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s príkazom 1

a príkazom 2 ústavný súd poukazuje na to, že obsahom práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie toho-ktorého orgánu

verejnej moci bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Obsahom označeného

práva je totiž požiadavka, aby postup týchto orgánov bol v súlade so zákonom, aby bol

ústavne akceptovateľný a aby ich rozhodnutia bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, pretože právo zaručené

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa orgány verejnej moci

vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami a predstavami účastníka konania

(, ).

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 1 dohovoru OSN, ktorý pre Slovenskú republiku

nadobudol platnosť 2. januára 2004, resp. vo vzťahu k niektorým jeho ustanoveniam

platnosť 9. augusta 2006, čím ju zaviazal vykonávať svoje záväzky podľa tohto dohovoru

v súlade so zásadami zvrchovanej rovnosti a územnej celistvosti štátov a zásadou

nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, vyplýva, že jeho cieľom je pomôcť

pri spolupráci v efektívnejšom predchádzaní nadnárodnému organizovanému zločinu

a v boji proti nemu.

Dohovor OSN vo svojom článku 18 bližšie upravuje „Vzájomnú právnu pomoc“,

čo (okrem iného) znamená, že štáty, zmluvné strany, si navzájom poskytnú čo najširšiu

mieru vzájomnej právnej pomoci pri vyšetrovaní, stíhaní a súdnom konaní týkajúcom sa

trestných činov, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor, podľa článku 3 a vzájomne si poskytnú

podobnú pomoc, ak dožadujúci štát, zmluvná strana, má rozumné dôvody predpokladať,

že trestný čin podľa článku 3 ods. 1 písm. a) alebo b) má nadnárodný charakter vrátane

prípadov, ak obete, svedkovia, príjmy, prostriedky alebo dôkazy o takomto trestnom čine sa

nachádzajú v dožiadanom štáte, zmluvnej strane, a ide o trestné činy s účasťou

organizovanej zločineckej skupiny... Štáty, zmluvné strany, zároveň môžu odmietnuť

poskytnutie vzájomnej právnej pomoci podľa tohto článku z dôvodu chýbajúcej

obojstrannej trestnosti.

Zo sťažovateľkou predloženého príkazu 1 a príkazu 2 vyplýva, že okresná

prokuratúra vychádzajúc zo žiadosti zmluvnej strany Dohovoru OSN o právnu pomoc,

v ktorej bola výslovne vznesená požiadavka „o urgentné vybavenie dožiadania“, zistila,

že „skutok kvalifikovaný ako zločinecká skupina podľa článku 416 Trestného zákonníka,

vykazuje znaky zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

“, preto s konštatovaním, že „v danom prípade sa jedná o vec,

ktorá neznesie odklad“, vydala podľa a príkaz, ktorý

následne okresný súd potvrdil podľa a .

Podľa za podmienok ustanovených v medzinárodnej

zmluve môže súd na základe žiadosti cudzieho orgánu na návrh prokurátora rozhodnúť

o predbežnom zaistení hnuteľných vecí, nehnuteľných vecí, peňažných prostriedkov na účte

v banke, v pobočke zahraničnej banky, cenných papierov alebo iného majetku, ktorý

sa nachádza na území Slovenskej republiky, je určený na spáchanie trestného činu, na jeho

spáchanie bol použitý alebo je výnosom z trestnej činnosti a predpokladá sa jeho

prepadnutie alebo zhabanie. Ustanovenia § 95 ods. 3, 4 a 6... sa použijú primerane.

Podľa o návrhu podľa odseku 1 je príslušný

rozhodnúť okresný súd, v ktorého obvode sa nachádza majetok, ktorý sa má zaistiť.

Podľa ak vec neznesie odklad, prokurátor môže

vydať príkaz podľa odseku 1, ktorý musí najneskôr do 48 hodín potvrdiť sudca príslušný

podľa odseku 2, inak stráca platnosť.

Ústavný súd konštatuje, že citované zákonné ustanovenia upravujú špecifickú formu

právnej pomoci, ktorou sa pomocou inštitútu zaistenia majetku, ktorý má vo svojej podstate

charakter „predbežného opatrenia“, vykonávajú ustanovenia rôznych medzinárodných

zmlúv uzavretých Slovenskou republikou nielen v rámci európskeho, ale aj celosvetového

priestoru pre účely trestného konania vedeného v cudzom zmluvnom štáte proti tej-ktorej

fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorej majetok sa nachádza na území Slovenskej

republiky. Dočasnosť tohto inštitútu ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečné

a definitívne majetkové rozhodnutie orgánu verejnej moci, pretože vydanie takéhoto

rozhodnutia sa očakáva až vo viac či menej vzdialenej budúcnosti vzhľadom na právnu

a skutkovú zložitosť toho-ktorého trestného prípadu.

Posledná veta pritom zreteľne odkazuje

na primerané použitie ustanovení , a , a to:

Podľa príkaz musí byť vydaný písomne a musí byť

odôvodnený. Uvedie sa v ňom aj suma v príslušnej mene, na ktorú sa zaistenie vzťahuje,

pokiaľ ju v čase rozhodovania o zaistení možno vyčísliť. V príkaze, ak nerozhodne predseda

senátu a v prípravnom konaní prokurátor inak, sa zakážu akékoľvek dispozície

so zaistenými peňažnými prostriedkami až do výšky zaistenia.

Podľa zaistenie sa nemôže vzťahovať na peňažné

prostriedky, ktoré sú potrebné na uspokojovanie nevyhnutných životných potrieb

obvineného alebo osoby, ktorej boli zaistené, na uspokojovanie životných potrieb osoby,

o ktorej výchovu alebo výživu sú obvinený alebo osoba, ktorej boli peňažné prostriedky

zaistené, povinní sa podľa zákona starať.

Podľa príkaz podľa odseku 1 alebo 2 sa vždy doručí

banke, pobočke zahraničnej banky alebo inej právnickej osobe, alebo fyzickej osobe, ktorá

disponuje peňažnými prostriedkami, a po uskutočnení príkazu aj osobe, ktorej peňažné

prostriedky boli zaistené.

vo svojom ustanovení výslovne upravuje príkaz ako

samostatnú formou rozhodnutia súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní s tým,

že v ustanovení špecifikuje aj jeho obsahové náležitosti.

Ústavný súd opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy

s dôrazom na špecifický charakter sťažovateľkou napadnutého konania okresnej

prokuratúry a okresného súdu po preskúmaní ňou predloženého príkazu 1 a príkazu 2 dospel

k záveru, že vznesené námietky týkajúce sa formálnych a obsahových nedostatkov týchto

príkazov nie sú z ústavnoprávneho hľadiska relevantné. Príkaz 1 a príkaz 2 boli vydané

vo forme zákonom upraveného druhu rozhodnutia, z ktorých výrokov a odôvodnení

vyplýva, že okresná prokuratúra a okresný súd ako vecne, miestne aj funkčne príslušné

orgány verejnej moci k právnemu záveru, ktorý bol východiskom ich rozhodnutí, dospeli

systematickou aplikáciou a výkladom medzinárodnej zmluvy a relevantných právnych

noriem , ktorý patrí do ich výlučnej právomoci a ktorý podľa názoru

ústavného súdu je logický a nepopiera účel ani význam uvedenej právnej úpravy. Z pohľadu

garancií zaručených preto ústavný súd hodnotí kvalitu príkazu 1

a príkazu 2 ako ústavne konformnú a konštatuje, že závery, ku ktorým okresná prokuratúra

a okresný súd v týchto príkazoch dospeli, v žiadnom prípade nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi príkazom 1 a príkazom 2 a základným právom sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, porušenie ktorého namietala, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z príkazu 1 a príkazu 2 rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

v tomto štádiu konania mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa a 5 , preto z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa odmietol sťažnosť aj v tejto

časti.

Čo sa týka námietky porušenia práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na zdôraznený predbežný

charakter príkazu 1 a príkazu 2 nedisponuje právomocou na prerokovanie tejto časti

sťažnosti, pretože o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti sťažovateľke budú

v konečnom dôsledku rozhodovať súdy Talianskej republiky v konaní vo veci samej,

v ktorom existuje aj spomínaný predpoklad vydania meritórneho rozhodnutia. Keďže

ochrany označeného práva sa sťažovateľka môže účinne dovolávať pred súdmi v Talianskej

republike, rovnakej ochrany sa vzhľadom na princíp subsidiarity vplývajúci z čl. 127 ods. 1

nemôže dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016