Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 366/2016
PDF · 350.5 KB
No categories available
II. ÚS 366/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9/C1,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cob 23/2014 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 52/2014 a jeho uznesením zo 16. decembra
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 23/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie
krajského súdu“) a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 52/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie
najvyššieho súdu“) a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť
(ďalej len „žalobca“), si žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) uplatnila voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy
1 706 170 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Konanie o žalobe je vedené okresným
súdom pod sp. zn. 35 Cb 37/2009 (ďalej aj „konanie o náhradu škody“).
Okresný súd uznesením č. k. 35 Cb 37/2009-48 zo 7. februára 2012 uložil
účastníkom konania, aby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia zložili preddavok na trovy
konania vo výške 85 308,50 € na účet okresného súdu. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 14. februára 2012 a vykonateľnosť 16. marca 2012. Sťažovateľ špecifikovanú
sumu zložil na účet okresného súdu 7. marca 2012. V odôvodnení uznesenia zo 7. februára
2012 okresný súd uviedol, že dospel k záveru, že žalobca nesplnil predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), pričom vychádzal z toho, že žalobca zaplatil súdny poplatok za návrh
vo výške 33 193,50 € a o oslobodenie od súdnych poplatkov nepožiadal.
2
Na základe návrhu žalobcu rozhodol následne okresný súd uznesením
č. k. 35 Cb 37/2009-103 z 26. marca 2012 tak, že mu priznal oslobodenie od súdnych
poplatkov v celom rozsahu.
Uznesením č. k. 35 Cb 37/2009-189 zo 6. novembra 2013 okresný súd
1. zastavil konanie;
2. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania;
3. rozhodol, že o zloženom preddavku na trovy konania rozhodne do 15 dní
od právoplatnosti uznesenia;
4. rozhodol o vrátení súdneho poplatku za návrh žalobcovi prostredníctvom
daňového úradu po právoplatnosti uznesenia;
5. zamietol návrh sťažovateľa na odňatie priznaného oslobodenia od súdnych
poplatkov žalobcovi.
Žalobca podal odvolanie proti prvému, druhému, tretiemu a štvrtému výroku
a sťažovateľ proti druhému a piatemu výroku uznesenia okresného súdu
zo 6. novembra 2013.
O odvolaniach účastníkov rozhodol krajský súd napadnutým uznesením
č. k. 1 Cob 23/2014-244 z 30. mája 2014 tak, že uznesenie okresného súdu v prvom
až štvrtom výroku zrušil a uznesenie okresného súdu v piatom výroku potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že mu mala
byť odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. O dovolaní sťažovateľa
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. decembra 2014 tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a zjavne
neodôvodnené. Najvyšší súd porušil označené práva podľa ústavy a dohovoru
predovšetkým tým, že v dovolacom konaní nenapravil pochybenie krajského súdu ako
odvolacieho súdu.
Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na to, že nadriadené súdy – krajský súd a ani
najvyšší súd nerešpektovali právoplatné a vykonateľné uznesenie okresného súdu
o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ktoré je predpokladom uznesenia
o zastavení konania. Neobstojí podľa sťažovateľa právny záver krajského súdu, podľa
ktorého okresný súd pri rozhodovaní o preddavku na trovy konania nedostatočne skúmal
splnenie predpokladov na oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP,
predovšetkým z dôvodu, že „odvolaciemu súdu neprislúcha oprávnenie preskúmavať
zákonnosť uznesenia o preddavku, ktoré chronologicky predchádzalo vydaniu uznesenia
o zastavení konania“. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na právny názor
JUDr. Milana Ľalíka (Ľalík, M. Preddavok na trovy konania, rozširovanie právomoci
a zjednocovanie právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, Justičná
revue, 65, 2013, č. 1, s. 90). Rovnako tak poukazuje na to, že okresný súd v uznesení
o preddavku na trovy konania dospel k záveru, že žalobca nesplnil predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom tiež pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav
v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 154 ods. 1 OSP). Podľa sťažovateľa sa konajúce súdy
s touto argumentáciou nevysporiadali.
Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu mu znemožnilo realizovať
jeho procesné právo „na ochranu jeho ekonomických záujmov, t. j. právo na krytie jeho trov
právneho zastúpenia preddavkom zloženým žalobcom podľa ust. § 141a ods. 1 OSP pod
sankciou zastavenia konania“, čím mu mala byť aj odňatá možnosť konať pred súdom.
Následne sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd v uznesení o preddavku
na trovy konania odôvodnil svoj právny záver, že žalobca nesplnil predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov tým, že zaplatil súdny poplatok za návrh a nepožiadal
o oslobodenie od súdnych poplatkov. V tejto súvislosti uvádza, že právny záver založený
na uvedených dvoch právnych skutočnostiach nachádza oporu aj v judikatúre ústavného
súdu, a to v uznesení sp. zn. III. ÚS 575/2012 z 20. novembra 2012.
Sťažovateľ tiež uvádza, že krajský súd napadnutým uznesením na základe
nezmeneného skutkového stavu zmenil „hodnotenie identických pomerov, ktoré ostali
nezmenené. Ak teda odvolací súd... dospel na rozdiel od prvostupňového súdu k odlišnému
4
skutkovému záveru, t. j. že žalobca spĺňa predpoklady pre priznanie úplného oslobodenia
od súdnych poplatkov podľa ust. § 138 OSP bez opory vo vlastnom dokazovaní, tento
postup nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný...“.
Za arbitrárny považuje sťažovateľ aj právny názor konajúcich súdov, „podľa ktorého
uznesenie o preddavku nie je pre súd záväzné z dôvodu existencie spätnej účinnosti
oslobodenia od súdnych poplatkov priznaného žalobcovi v celom rozsahu“. Podľa
sťažovateľa neskoršie oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov nemá vplyv na povinnosti
žalobcu, ktoré mu vyplývajú z právoplatného a vykonateľného uznesenia o preddavku
na trovy konania. Navyše ani oslobodenie od súdnych poplatkov neoslobodzuje od platenia
preddavku na trovy konania, rovnako ako taký účastník má v prípade neúspechu povinnosť
nahradiť trovy právneho zastúpenia úspešnému účastníkovi, pričom náhradu týchto trov
zabezpečuje preddavok na trovy konania.
Sťažovateľ tiež uvádza:
„... je zrejmé, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím nielenže porušil ústavný
princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty, nakoľko sťažovateľ
vo fáze po vydaní právoplatného a vykonateľného uznesenia o preddavku legitímne
očakával zastavenie konania..., ale zároveň sa v napadnutom rozhodnutí 1 nijakým
argumentačne relevantným a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal so zásadnými
námietkami sťažovateľa podporenými poukazom na judikatúru ÚSSR, čím porušil jeho
právo na spravodlivý súdny proces...“
Dôsledkom napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu je skutočnosť,
že nedošlo k zákonom predvídanému následku, t. j. k zastaveniu konania. Z toho dôvodu
sťažovateľ je účastníkom konania o náhradu škody proti subjektu, „ktorý sa prezentuje
ako nemajetný s vedomím, že aj v prípade úspechu sa náhrady vlastných trov právneho
zastúpenia nedomôže, nakoľko žalobca deklaruje, že je nemajetný a zároveň finančné
prostriedky sťažovateľa predstavujúce zložený preddavok na trovy konania vo výške
85.308,50 EUR budú viazané na účte Štátnej pokladnice až do meritórneho skončenia
konania.“.
V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na to, že ním zložený preddavok na trovy
konania na účet okresného súdu je viazaný už tri roky a bude takto viazaný
až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Za arbitrárny považuje právny záver
najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého okresný súd je povinný vrátiť
sťažovateľovi zaplatený preddavok na trovy konania, keďže o jeho vrátení môže podľa
§ 141a ods. 3 OSP rozhodnúť až v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Prípadné rozhodnutie okresného súdu
o vrátení preddavku na trovy konania „by bolo objektívne nevykonateľné, nakoľko ho nie je
možné realizovať v súlade s príslušnou právnou normou, t. j. ust. § 141a ods. 3 OSP“.
Podľa sťažovateľa odvolací súd tiež zabezpečil žalobcovi ochranu pred zastavením konania,
pričom sťažovateľovi zamedzil možnosť uspokojenia jeho nároku na náhradu trov
z preddavku zloženého žalobcom. Návrh sťažovateľa na zloženie preddavku na trovy
konania takto „viedol k výraznému zhoršeniu jeho procesného postavenia zatiaľ čo žalobca
získal v porovnaní so žalovaným značné procesné výhody, čím došlo k narušeniu rovného
právneho postavenia účastníkov konania...“.
Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o preddavku na trovy konania a okresný
súd rozhodol o tomto návrhu po vykonateľnosti tohto uznesenia, keď sťažovateľ legitímne
očakával zastavenie konania. Vzhľadom na to, že uznesenie o oslobodení žalobcu
od súdnych poplatkov bolo spôsobilé zasiahnuť do procesných práv sťažovateľa, mal mu
okresný súd umožniť vyjadriť sa k návrhu žalobcu a k dôkazom, ktorými preukazoval
opodstatnenosť svojej žiadosti. Podľa sťažovateľa z týchto dôvodov je „postup
prvostupňového súdu potrebné považovať za porušenie princípu rovnosti zbraní ako
aj základných definičných aspektov práva na spravodlivý súdny proces“.
Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávne interpretovali aj § 138 ods. 5 OSP
v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na odňatie oslobodenia žalobcu od súdnych
poplatkov. Sťažovateľ argumentuje tým, že je nesprávny záver konajúcich súdov,
že žalobca je nemajetný a jeho majetkové pomery odôvodňovali oslobodenie od súdnych
6
poplatkov. Je nepochybné, že žalobca ako podnikateľský subjekt uplatňuje voči
sťažovateľovi pohľadávku, ktorá vznikla pri výkone jeho podnikania. Túto pohľadávku
alebo jej časť by mohol žalobca postúpiť alebo zabezpečiť a získať tak finančné prostriedky
na zaplatenie preddavku na trovy konania, obdobne ako to mal urobiť pri zaplatení súdneho
poplatku za návrh. Obdobné právne závery aplikujú všeobecné súdy pri rozhodovaní
o návrhoch na oslobodenie od súdnych poplatkov účastníkov – podnikateľských subjektov
(napr. uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 38/2012 z 31. augusta 2013).
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že ak by aj bol žalobca nemajetným
podnikateľským subjektom, táto skutočnosť podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu
a ústavného súdu neodôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Konajúce
súdy sa v napadnutých uzneseniach odchýlili od tejto ustálenej judikatúry, pričom tento
odklon dostatočne neodôvodnili. Napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu
sú takto nepreskúmateľné a porušujú princíp právnej istoty.
Podľa sťažovateľa výklad § 138 ods. 5 OSP uskutočneného konajúcimi súdmi
je nesprávny, keďže podľa tohto výkladu by bolo „možné odňať priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov výlučne v prípade zmeny pomerov na strane účastníka konania.
Stotožnenie sa s uvedeným výkladom by znamenalo, že právne závery súdu vyvodené
z hodnotenia pomerov účastníka sú nemenné a to aj napriek ich zjavnej nesprávnosti.“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1... dohovoru... v konaní pred Krajským
súdom v Bratislave č. k. 1 Cob/23/2014-244 zo dňa 30. 05. 2014 a v konaní pred Najvyšším
súdom Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo/52/2014 zo dňa 16. 12. 2014 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo/52/2014 zo dňa
16. 12. 2014 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/23/2014-244 zo dňa
30. 05. 2014 sa ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú
sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný spoločne
a nerozdielne vyplatiť... do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2015 sťažovateľ doplnil svoju
sťažnosť. V tomto podaní uvádza, že ústavnému súdu podal aj sťažnosť vedenú pod sp. zn.
Rvp 6787/2015, ktorá rieši skutkovo a právne identickú vec. Ústavný súd túto sťažnosť
uznesením sp. zn. III. ÚS 448/2015 z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie. V oboch
prípadoch rozhodovali tie isté súdy, ktoré svoje rozhodnutia odôvodnili zhodne. Na tomto
základe sťažovateľ žiada, aby v záujme rovnakého posúdenia predmetných sťažností,
ústavný súd nerozhodol, kým nerozhodne tretí senát ústavného súdu o prijatej sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
8
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2014
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď
to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací
súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu
nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
z 30. mája 2014 z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.
Ústavný súd zároveň vychádzal aj z tej skutočnosti, že najvyšší súd v napadnutom uznesení
zo 16. decembra 2014 preskúmal právne závery krajského súdu z toho hľadiska, či nimi
nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, preto
z týchto hľadísk ústavný súd právne závery krajského súdu nepodrobil ústavnému
prieskumu.
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 30. mája 2014
uviedol:
„Krajský súd konštatuje, že zo súdneho spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa pri
rozhodnutí o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania skúmal zákonnú
10
podmienku vydania rozhodnutia podľa ust. § 141a ods. 1 O. s. p., a to z hľadiska,
či u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
ust. § 138 O. s. p. vzhľadom na jeho majetkové pomery, pričom však bez tohto zistenia a bez
jednoznačného záveru súdu o splnení uvedenej podmienky na uloženie povinnosti podľa ust.
§ 141a ods. 1 O. s. p. nebolo možné povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
navrhovateľovi uložiť (uznesenie zo dňa 07. 02. 2012 č. k. 35 Cb/37/2009-48). Súd následne
uznesením zo dňa 26. 03. 2012 priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov
v plnom rozsahu, v dôsledku čoho nastala procesná situácia, keď účastníkom konania bola
právoplatným uznesením zo dňa 07. 02. 2012 uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania, hoci z neskoršieho uznesenia súdu zo dňa 26. 03. 2012 o oslobodení navrhovateľa
od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu, [ktoré sa vzťahuje na celé
konanie a má i spätnú účinnosť (§ 138 ods. 1 veta druhá O. s. p.)], je zrejmé, že uvedená
podmienka uloženia povinnosti podľa ust. § 141a ods. 1 O. s. p. nie je daná, keď táto
spočíva práve v neexistencii podmienok na úplné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
§ 138 O. s. p. u navrhovateľa, ktorý však bol súdom v tomto konaní následne oslobodený
spod poplatkovej povinnosti v celom rozsahu. Za daného stavu odvolací súd má za to, že nie
je možné v danom prípade rozhodnúť podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá O. s. p. a konanie
zastaviť, čo by inak bolo zákonným následkom splnenia v tomto ustanovení uvedených
podmienok, a teda súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, ak napriek uvedeným
skutočnostiam konanie podľa uvedeného ustanovenia zastavil. V danom prípade
je podstatná skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal skúmaním základnej
podmienky pre vydanie uznesenia podľa § 141a ods. 1 veta prvá O. s. p., a touto
skutočnosťou sa začal zaoberať až na základe návrhu navrhovateľa na oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. V čase vydania rozhodnutia o zastavení
konania pre nezloženie preddavku na trovy konania podľa § 141a ods. 1 veta štvrtá O. s. p.,
nebola splnená procesná situácia pre zastavenie konania podľa uvedeného dôvodu, keďže
uvedeným postupom by došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v prvom výroku
o zastavení konania a v druhom výroku o náhrade trov konania, ktorý je od rozhodnutia
o prvom výroku závislý, zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. bez vrátenia veci na
ďalšie konanie, keďže v danom prípade už nie je o čom rozhodovať, nakoľko neboli splnené
podmienky na zastavenie súdneho konania v zmysle § 141a ods. 1 veta štvrtá O. s. p.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo dňa 06. 06. 2012. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že
výlučne formálno-právna aplikácia ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. bez toho, aby súd
preskúmal a následne odôvodnil naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov jeho
uplatnenia, vedie k porušeniu práva účastníka na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Zo štrukturálnej formulácie
a obsahovej gradácie ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. vyplýva podmienenosť jeho
použitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných predpokladov, ktoré
musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním predpokladu na oslobodenie
od súdnych poplatkov v zmysle § 138 O. s. p. a tiež preskúmaním výšky žalovaného nároku
vzhľadom na sumu životného minima. Podľa ústavného súdu až faktickým (nie iba
formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane dotknutého účastníka konania
môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie povinnosti tomuto účastníkovi
konania spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy konania, avšak pri rešpektovaní
princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka
konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť
odhadnutá výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania.
V súvislosti s existenciou právoplatného uznesenia zo dňa 07. 02. 2012, ktorým
prvostupňový súd uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
v súlade s § 141a ods. 1 O. s. p., odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012), podľa ktorého uznesením
prvostupňového súdu o zložení preddavku k zásahu do základného práva navrhovateľa
na súdnu ochranu dôjsť nemohlo. Samotné vydanie takéhoto uznesenia, ale ani
nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia, totiž nemá bez ďalšieho za následok stratu
prístupu k súdu. K takýmto dôsledkom dôjde až uznesením o zastavení konania, voči
ktorému je prípustné, na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a
ods. 1 poslednej vety O. s. p., prípustné odvolanie a prípadne aj mimoriadny opravný
prostriedok. Preto až v konaní o odvolaní voči uzneseniu o zastavení konania, sa mohol
odvolací súd vysporiadať a posudzovať námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia jeho
12
práva na spravodlivý súdny proces. S touto námietkou sa odvolací súd vysporiadal v súlade
s uvedeným právnym názorom ústavného súdu.
Odvolací súd ďalej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1
písm. i) O. s. p. zrušil v jeho treťom výroku o tom, že o zloženom preddavku na trovy
konania súd rozhodne v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia, a to z dôvodu
nadbytočného rozhodnutia o tejto povinnosti vyplývajúcej súdu priamo z ust. § 141a ods. 3
O. s. p., ako aj v štvrtom výroku o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi vo výške
32.861,50 Eur, ktoré rozhodnutie považoval odvolací súd vzhľadom na súvis medzi týmto
výrokom rozhodnutia a zrušeným prvým výrokom napadnutého uznesenia o zastavení
konania, za predčasný.
Čo sa týka piateho výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu odporcu zo dňa 15. 10. 2013 na odňatie priznaného oslobodenia od súdnych
poplatkov navrhovateľovi, odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi zamietnutia tohto návrhu
odporcu súdom, keď neboli zistené žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval záver v zmysle
ust. § 138 ods. 5 O. s. p., t. j. že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú alebo
neodôvodňovali, pričom priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je možné
účastníkovi odňať len z dôvodu prípadného iného právneho posúdenia predpokladov pre
oslobodenie od súdnych poplatkov, keď súd pomery účastníka predtým riadne zistil, a o ich
zmene súd nemá vedomosť.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že okresný súd
neskúmal pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, či sú u žalobcu
dané predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Následne na základe žiadosti
žalobcu rozhodol tak, že ho oslobodil od súdnych poplatkov. Krajský súd uviedol,
že v procesnej situácii, keď žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy
konania a následne bol oslobodený od súdnych poplatkov, nebolo možné rozhodnúť
o zastavení konania. V súvislosti s návrhom sťažovateľa podľa § 138 ods. 5 OSP uviedol,
že pomery žalobcu okresný súd preskúmal a oslobodil ho od súdnych poplatkov. Iný právny
názor sťažovateľa na túto vec nie je relevantný. Tieto právne závery nemožno podľa
ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne
udržateľné.
Ústavný súd v uvedených súvislostiach považoval za relevantné, že okresný súd
pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nezisťoval osobitne,
či u žalobcu boli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Svoj záver o tom,
že žalobca tieto predpoklady nesplnil, odvodil len z toho, že žalobca zaplatil súdny poplatok
za návrh a o oslobodenie od súdnych poplatkov nežiadal. Sám osebe tento záver nemožno
považovať za arbitrárny, čo ústavný súd konštatoval aj v uznesení sp. zn. III. ÚS 575/2012
z 20. novembra 2012, na ktoré poukázal sťažovateľ v sťažnosti. Vo väzbe na tento právny
záver ústavný súd vychádzal len zo skutočností, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti,
pričom sťažovateľ neuviedol, či okresný súd pred rozhodnutím o jeho návrhu zložiť
preddavok na trovy konania vyzval žalobcu na to, aby preukázal, či jeho pomery
odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzajúc z takto ustáleného stavu,
ústavný súd konštatuje, že takýto predbežný záver o nesplnení podmienok na oslobodenie
od súdnych poplatkov – odvodený len nepriamo zo správania žalobcu – neznamená, že
žalobca nemohol podať žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorej bol okresný
súd povinný rozhodnúť. Pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonal okresný súd
dokazovanie, pričom, vychádzajúc aj zo zistenia, že žalobca si finančné prostriedky na
zaplatenie súdneho poplatku mal požičať, dospel k záveru, že žalobca splnil predpoklady na
oslobodenie od súdnych poplatkov. Týmto spôsobom nemožno hovoriť o revízii, prípadne
nerešpektovaní skoršieho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu
o zložení preddavku na trovy konania. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný aj
ten právny názor krajského súdu, podľa ktorého okresný súd nemôže zastaviť konanie
v procesnej situácii, keď sú formálne splnené podmienky na zastavenie konania podľa
§ 141a ods. 1 OSP, avšak účastník konania, ktorému bola uznesením uložená povinnosť
zaplatiť preddavok na trovy konania, je následne právoplatne oslobodený od súdnych
poplatkov.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
14
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako
odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že jeho právny záver korešponduje
so závermi tretieho senátu ústavného súdu, ktorý o skôr podanej sťažnosti sťažovateľa
založenej na rovnakej argumentácii rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 448/2015 z 30. marca
2016 tak, že sťažnosti nevyhovel.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením
zo 16. decembra 2014
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení
svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 239 OSP, pričom
uviedol, že dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. Následne najvyšší súd
poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:
„K vade konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. ako opodstatneného dovolacieho
dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. dovolateľ uviedol, že odvolací súd mu odňal
možnosť konať pred súdom tým, že mu znemožnil realizovať jeho procesné práva
vyplývajúce z ust. § 141a ods. 1 O. s. p. priznané právoplatným a vykonateľným uznesením
o preddavku, ktorým sú v zmysle § 170 ods. 1 O. s. p. viazaní tak účastníci ako aj súd, keď
napriek naplneniu zákonných predpokladov uvedených v ust. § 141a ods. 1 O. s. p. nedošlo
k zákonom predvídanému zastaveniu konania o náhradu škody ako aj, že nebol oprávnený
preskúmavať zákonnosť časovo predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného
uznesenia o preddavku, že rozhodnutie odvolacieho súdu odporuje judikatúre Ústavného
súdu Slovenskej republiky a napokon, že súd nesprávne interpretoval § 138 ods. 5 O. s. p.,
pričom zabezpečil žalobcovi ochranu pred zastavením konania a istotu krytia jeho trov
právneho zastúpenia prostredníctvom preddavku zloženého iba žalovaným, čím vytvoril
medzi účastníkmi výraznú procesnú nerovnováhu.“
Najvyšší súd následne uviedol tieto svoje právne závery:
„Nepochopením významu vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a tým aj
dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. je dovolateľom
spochybňovaný právny názor odvolacieho súdu k otázke splnenia/nesplnenia predpokladov
pre zastavenie konania podľa § 141a ods. 1 O. s. p. ako aj pre odňatie priznaného
oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 5 O. s. p., ktorým názorom
mal byť žalovaný vylúčený z realizácie jeho procesných práv. Dovolací súd z obsahu celého
spisu nezistil skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé na vyvodenie záveru o vylúčení
žalovaného z realizácie jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom. Žalovaný mohol podať a podal návrh na uloženie povinnosti zaplatiť preddavok
na trovy konania, o tomto návrhu bolo súdmi rozhodnuté a odvolací súd v odvolacom
konaní skúmal, či sú naplnené predpoklady pre zastavenie konania podľa § 141a ods. 1 O.
s. p. ako aj pre odňatie priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 5
O. s. p. Súd neodníme účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s.
p. tým, že sa nestotožní s právnou argumentáciou niektorého z účastníkov konania (v danom
prípade žalovaného) k posúdeniu rozhodujúcich skutočností. Napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu bolo riadne, vyčerpávajúco a zrozumiteľne odôvodnené. V predmetnej
16
veci nenastala situácia, že by bol žalovaný pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu k
rozhodujúcim skutočnostiam dôležitým pre posúdenie veci vylúčený z realizácie svojich
procesných práv a preto možno konštatovať, že k odňatiu práva žalovaného konať pred
súdom nedošlo.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú správne
poukázal aj odvolací súd v napadnutom uznesení k odňatiu možnosti konať pred súdom
by naopak došlo za situácie keby bolo konanie podľa § 141a ods. 1 O. s. p. zastavené, hoci
by neboli splnené predpoklady pre zastavenie konania, t. j. keby napr. neexistovala
povinnosť na strane žalobcu platiť preddavok na trovy konania a aj napriek tomu by došlo
k zastaveniu konania pre nezaplatenie tohto preddavku. Základným predpokladom pre
uloženie povinnosti platiť preddavok na trovy konania je, že u povinného účastníka nie sú
splnené predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. V danom prípade však
žalobca bol právoplatne oslobodený od platenia súdnych poplatkov, ktoré oslobodenie má
aj spätnú účinnosť a preto od neho nie je možné vyžadovať splnenie povinnosti zaplatiť
preddavok na trovy konania. Treba tu zdôrazniť aj skutočnosť, že súd prvého stupňa sa pri
vydávaní rozhodnutia o uložení povinnosti platiť preddavok na trovy konania (č. l. 48)
dôsledne nezaoberal otázkou, či u žalobcu nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov. Túto otázku súd prvého stupňa riešil až pri rozhodovaní
o žiadosti žalobcu o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v samostatnom uznesení
(č. l. 103), ktoré bolo súdom vydané až po vydaní uznesenia o zaplatení preddavku na trovy
konania, avšak v čase plynutia lehoty na zaplatenie preddavku na trovy konania. Aj keď
účastník konania pred rozhodnutím súdu o uložení povinnosti platiť preddavok na trovy
konania nepodal žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nezbavuje to súd
povinnosti skúmať pre účely rozhodnutia o návrhu na zloženie preddavku na trovy konania
skúmať, či u žalobcu nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov, pretože povinnosť zložiť preddavok na trovy nemožno uložiť účastníkovi, ktorý
spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Keďže uznesenie o uložení
povinnosti platiť preddavok na trovy konania nie je možné napadnúť odvolaním, môže sa
súd otázkou dôvodnosti uloženia povinnosti platiť preddavok, resp. v dôsledku jej
nesplnenia otázkou dôvodnosti zastavenia konania podľa § 141a ods. 1 O. s. p. zaoberať až
pri posudzovaní dôvodnosti zastavenia konania (ktorá situácia nastala aj v tomto prípade).
V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že účelom § 141a O. s. p., ktoré
ustanovenie bolo do O. s. p. vložené s účinnosťou od 01. januára 2012 (zákon
č. 388/2011 Z. z.) bolo zabrániť, eliminovať podávanie tzv. šikanóznych žalôb. V predmetnej
veci súd prvého stupňa uložil povinnosť platiť preddavok na trovy konania v čase, keď
súdne konanie trvalo takmer 3 roky, pričom vo veci neprebehlo žiadne pojednávanie o veci
samej.
Taktiež je treba poukázať na skutočnosť, že súd zastaví konanie podľa § 141a ods. 1
O. s. p. v lehote 15 dní odo dňa uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania,
avšak v danom prípade súd o zastavení konania rozhodol až po uplynutí 1,5 roka od
uplynutia lehoty na splnenie povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania. ...
Záverom dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že uloženie povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania žalobcovi má povahu uznesenia, avšak na strane žalovaného
má povahu súdnej výzvy (teda pri žalovanom sa nevyžaduje uložiť povinnosť platiť
preddavok na trovy konania rozhodnutím). Z ust. § 141a O. s. p. vyplýva, že povinnosť
platiť preddavok na trovy konania má žalovaný len v prípade, ak túto povinnosť má aj
žalobca, pretože táto povinnosť musí byť ukladaná obom účastníkom (až na výnimku
uvedenú v § 141a ods. 1 veta tretia O. s. p.). Zákon výslovne nerieši situáciu, keď bola síce
povinnosť platiť preddavok na trovy konania uložená obom účastníkom konania, avšak pre
uloženie tejto povinnosti neboli splnené predpoklady uvedené v § 141a ods. 1 O. s. p.
Priečilo by sa zásadám spravodlivého súdneho procesu, ak by v prípade, že nie je možné
zastaviť konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy konania žalobcom, nakoľko nedošlo k
naplneniu všetkých predpokladov § 141a ods. 1 O. s. p. pre vznik povinnosti platiť
preddavok na trovy konania, nebol žalovanému vrátený ním uhradený preddavok na trovy
konania. V takom prípade možno konštatovať, že výzva na zaplatenie preddavku na trovy
konania adresovaná žalovanému je bezdôvodná (povinnosť platiť preddavok na trovy
konania žalovanému uložená byť nemala, keďže ju v danom prípade nebolo možné uložiť
ani žalobcovi a nešlo o prípad uvedený v § 141a ods. 1 veta tretia O. s. p.). Potom platí, že
povinnosť zaplatiť preddavok žalovanému nevznikla, keďže nevznikla táto povinnosť ani na
strane žalobcu, ktorý spĺňal predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Bezdôvodne uhradený preddavok na trovy konania je potrebné žalovanému vrátiť, pričom v
danom prípade sa nepostupuje podľa § 141a ods. 3 O. s. p., nakoľko toto ustanovenie sa
18
aplikuje len na prípady, keď povinnosť platiť preddavok vznikla, teda, keď boli splnené
podmienky pre uloženie tejto povinnosti súdom podľa § 141a ods. 1 O. s. p. (§ 141a ods. 1
O. s. p. upravuje základné predpoklady pre ďalší postup súdu vo veci preddavkov na trovy
konania upravené v nasledujúcich odsekoch § 141a O. s. p.).“
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 239 OSP. Vzhľadom
na obsah dovolania skúmal tiež to, či krajský súd neodňal sťažovateľovi možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Uviedol, že nezistil také skutočnosti, ktoré by
umožňovali záver, že sťažovateľ bol vylúčený z realizácie nejakého procesného práva, preto
nebol daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Poukázal na to, že zrušenie výroku
o zastavení konania krajským súdom nie je spôsobilé odňať sťažovateľovi jeho procesné
práva. Uviedol tiež, že okresný súd pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania neskúmal, či u žalobcu sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov s tým,
že podrobnejšie skúmanie tejto skutočnosti vykonal okresný súd až pri rozhodovaní
o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa najvyššieho súdu neboli
dané podmienky na zastavenie konania aj z toho dôvodu, že o zastavení konania nerozhodol
okresný súd v lehote podľa § 141a ods. 1 OSP. Uvedené právne závery nemožno podľa
ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne
udržateľné.
Ústavný súd nepreskúmaval namietanú arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho
súdu o povinnosti okresného súdu vrátiť sťažovateľovi zložený preddavok na trovy konania
a taktiež namietaný rozpor tohto právneho záveru s § 141a ods. 3 OSP.
V uvedených súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že nie je súčasťou systému
všeobecného súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad
vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho postupu, ktorý predchádzal
vydaniu tohto uznesenia, prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej
základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016
20