Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 366/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9/C1,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Matej Kán, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. mája 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

krajského súdu“) a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

najvyššieho súdu“) a jeho uznesením zo 16. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalobca“), si žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) uplatnila voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy

1 706 170 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Konanie o žalobe je vedené okresným

súdom pod sp. zn. (ďalej aj „konanie o náhradu škody“).

Okresný súd uznesením č. k. -48 zo 7. februára 2012 uložil

účastníkom konania, aby v lehote 30 dní od doručenia uznesenia zložili preddavok na trovy

konania vo výške 85 308,50 € na účet okresného súdu. Predmetné uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 14. februára 2012 a vykonateľnosť 16. marca 2012. Sťažovateľ špecifikovanú

sumu zložil na účet okresného súdu 7. marca 2012. V odôvodnení uznesenia zo 7. februára

2012 okresný súd uviedol, že dospel k záveru, že žalobca nesplnil predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

(ďalej aj „OSP“), pričom vychádzal z toho, že žalobca zaplatil súdny poplatok za návrh

vo výške 33 193,50 € a o oslobodenie od súdnych poplatkov nepožiadal.

2

Na základe návrhu žalobcu rozhodol následne okresný súd uznesením

č. k. -103 z 26. marca 2012 tak, že mu priznal oslobodenie od súdnych

poplatkov v celom rozsahu.

Uznesením č. k. -189 zo 6. novembra 2013 okresný súd

1. zastavil konanie;

2. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania;

3. rozhodol, že o zloženom preddavku na trovy konania rozhodne do 15 dní

od právoplatnosti uznesenia;

4. rozhodol o vrátení súdneho poplatku za návrh žalobcovi prostredníctvom

daňového úradu po právoplatnosti uznesenia;

5. zamietol návrh sťažovateľa na odňatie priznaného oslobodenia od súdnych

poplatkov žalobcovi.

Žalobca podal odvolanie proti prvému, druhému, tretiemu a štvrtému výroku

a sťažovateľ proti druhému a piatemu výroku uznesenia okresného súdu

zo 6. novembra 2013.

O odvolaniach účastníkov rozhodol krajský súd napadnutým uznesením

č. k. -244 z 30. mája 2014 tak, že uznesenie okresného súdu v prvom

až štvrtom výroku zrušil a uznesenie okresného súdu v piatom výroku potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že mu mala

byť odňatá možnosť konať pred súdom [ ]. O dovolaní sťažovateľa

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. decembra 2014 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu je arbitrárne a zjavne

neodôvodnené. Najvyšší súd porušil označené práva podľa a dohovoru

predovšetkým tým, že v dovolacom konaní nenapravil pochybenie krajského súdu ako

odvolacieho súdu.

Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na to, že nadriadené súdy – krajský súd a ani

najvyšší súd nerešpektovali právoplatné a vykonateľné uznesenie okresného súdu

o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ktoré je predpokladom uznesenia

o zastavení konania. Neobstojí podľa sťažovateľa právny záver krajského súdu, podľa

ktorého okresný súd pri rozhodovaní o preddavku na trovy konania nedostatočne skúmal

splnenie predpokladov na oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov podľa ,

predovšetkým z dôvodu, že „odvolaciemu súdu neprislúcha oprávnenie preskúmavať

zákonnosť uznesenia o preddavku, ktoré chronologicky predchádzalo vydaniu uznesenia

o zastavení konania“. V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na právny názor

JUDr. Milana Ľalíka (Ľalík, M. Preddavok na trovy konania, rozširovanie právomoci

a zjednocovanie právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky, Justičná

revue, 65, 2013, č. 1, s. 90). Rovnako tak poukazuje na to, že okresný súd v uznesení

o preddavku na trovy konania dospel k záveru, že žalobca nesplnil predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom tiež pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav

v čase vyhlásenia rozhodnutia ( ). Podľa sťažovateľa sa konajúce súdy

s touto argumentáciou nevysporiadali.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu mu znemožnilo realizovať

jeho procesné právo „na ochranu jeho ekonomických záujmov, t. j. právo na krytie jeho trov

právneho zastúpenia preddavkom zloženým žalobcom podľa ust. pod

sankciou zastavenia konania“, čím mu mala byť aj odňatá možnosť konať pred súdom.

Následne sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd v uznesení o preddavku

na trovy konania odôvodnil svoj právny záver, že žalobca nesplnil predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov tým, že zaplatil súdny poplatok za návrh a nepožiadal

o oslobodenie od súdnych poplatkov. V tejto súvislosti uvádza, že právny záver založený

na uvedených dvoch právnych skutočnostiach nachádza oporu aj v judikatúre ústavného

súdu, a to v uznesení sp. zn. z 20. novembra 2012.

Sťažovateľ tiež uvádza, že krajský súd napadnutým uznesením na základe

nezmeneného skutkového stavu zmenil „hodnotenie identických pomerov, ktoré ostali

nezmenené. Ak teda odvolací súd... dospel na rozdiel od prvostupňového súdu k odlišnému

4

skutkovému záveru, t. j. že žalobca spĺňa predpoklady pre priznanie úplného oslobodenia

od súdnych poplatkov podľa ust. bez opory vo vlastnom dokazovaní, tento

postup nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný...“.

Za arbitrárny považuje sťažovateľ aj právny názor konajúcich súdov, „podľa ktorého

uznesenie o preddavku nie je pre súd záväzné z dôvodu existencie spätnej účinnosti

oslobodenia od súdnych poplatkov priznaného žalobcovi v celom rozsahu“. Podľa

sťažovateľa neskoršie oslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov nemá vplyv na povinnosti

žalobcu, ktoré mu vyplývajú z právoplatného a vykonateľného uznesenia o preddavku

na trovy konania. Navyše ani oslobodenie od súdnych poplatkov neoslobodzuje od platenia

preddavku na trovy konania, rovnako ako taký účastník má v prípade neúspechu povinnosť

nahradiť trovy právneho zastúpenia úspešnému účastníkovi, pričom náhradu týchto trov

zabezpečuje preddavok na trovy konania.

Sťažovateľ tiež uvádza:

„... je zrejmé, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím nielenže porušil ústavný

princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty, nakoľko sťažovateľ

vo fáze po vydaní právoplatného a vykonateľného uznesenia o preddavku legitímne

očakával zastavenie konania..., ale zároveň sa v napadnutom rozhodnutí 1 nijakým

argumentačne relevantným a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal so zásadnými

námietkami sťažovateľa podporenými poukazom na judikatúru ÚSSR, čím porušil jeho

právo na spravodlivý súdny proces...“

Dôsledkom napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu je skutočnosť,

že nedošlo k zákonom predvídanému následku, t. j. k zastaveniu konania. Z toho dôvodu

sťažovateľ je účastníkom konania o náhradu škody proti subjektu, „ktorý sa prezentuje

ako nemajetný s vedomím, že aj v prípade úspechu sa náhrady vlastných trov právneho

zastúpenia nedomôže, nakoľko žalobca deklaruje, že je nemajetný a zároveň finančné

prostriedky sťažovateľa predstavujúce zložený preddavok na trovy konania vo výške

85.308,50 EUR budú viazané na účte Štátnej pokladnice až do meritórneho skončenia

konania.“.

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na to, že ním zložený preddavok na trovy

konania na účet okresného súdu je viazaný už tri roky a bude takto viazaný

až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Za arbitrárny považuje právny záver

najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého okresný súd je povinný vrátiť

sťažovateľovi zaplatený preddavok na trovy konania, keďže o jeho vrátení môže podľa

rozhodnúť až v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Prípadné rozhodnutie okresného súdu

o vrátení preddavku na trovy konania „by bolo objektívne nevykonateľné, nakoľko ho nie je

možné realizovať v súlade s príslušnou právnou normou, t. j. ust. “.

Podľa sťažovateľa odvolací súd tiež zabezpečil žalobcovi ochranu pred zastavením konania,

pričom sťažovateľovi zamedzil možnosť uspokojenia jeho nároku na náhradu trov

z preddavku zloženého žalobcom. Návrh sťažovateľa na zloženie preddavku na trovy

konania takto „viedol k výraznému zhoršeniu jeho procesného postavenia zatiaľ čo žalobca

získal v porovnaní so žalovaným značné procesné výhody, čím došlo k narušeniu rovného

právneho postavenia účastníkov konania...“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych

poplatkov po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o preddavku na trovy konania a okresný

súd rozhodol o tomto návrhu po vykonateľnosti tohto uznesenia, keď sťažovateľ legitímne

očakával zastavenie konania. Vzhľadom na to, že uznesenie o oslobodení žalobcu

od súdnych poplatkov bolo spôsobilé zasiahnuť do procesných práv sťažovateľa, mal mu

okresný súd umožniť vyjadriť sa k návrhu žalobcu a k dôkazom, ktorými preukazoval

opodstatnenosť svojej žiadosti. Podľa sťažovateľa z týchto dôvodov je „postup

prvostupňového súdu potrebné považovať za porušenie princípu rovnosti zbraní ako

aj základných definičných aspektov práva na spravodlivý súdny proces“.

Podľa sťažovateľa konajúce súdy nesprávne interpretovali aj

v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na odňatie oslobodenia žalobcu od súdnych

poplatkov. Sťažovateľ argumentuje tým, že je nesprávny záver konajúcich súdov,

že žalobca je nemajetný a jeho majetkové pomery odôvodňovali oslobodenie od súdnych

6

poplatkov. Je nepochybné, že žalobca ako podnikateľský subjekt uplatňuje voči

sťažovateľovi pohľadávku, ktorá vznikla pri výkone jeho podnikania. Túto pohľadávku

alebo jej časť by mohol žalobca postúpiť alebo zabezpečiť a získať tak finančné prostriedky

na zaplatenie preddavku na trovy konania, obdobne ako to mal urobiť pri zaplatení súdneho

poplatku za návrh. Obdobné právne závery aplikujú všeobecné súdy pri rozhodovaní

o návrhoch na oslobodenie od súdnych poplatkov účastníkov – podnikateľských subjektov

(napr. uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2013).

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že ak by aj bol žalobca nemajetným

podnikateľským subjektom, táto skutočnosť podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu

a ústavného súdu neodôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Konajúce

súdy sa v napadnutých uzneseniach odchýlili od tejto ustálenej judikatúry, pričom tento

odklon dostatočne neodôvodnili. Napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu

sú takto nepreskúmateľné a porušujú princíp právnej istoty.

Podľa sťažovateľa výklad uskutočneného konajúcimi súdmi

je nesprávny, keďže podľa tohto výkladu by bolo „možné odňať priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov výlučne v prípade zmeny pomerov na strane účastníka konania.

Stotožnenie sa s uvedeným výkladom by znamenalo, že právne závery súdu vyvodené

z hodnotenia pomerov účastníka sú nemenné a to aj napriek ich zjavnej nesprávnosti.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané ...

a právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1... dohovoru... v konaní pred Krajským

súdom v Bratislave č. k. -244 zo dňa 30. 05. 2014 a v konaní pred Najvyšším

súdom Slovenskej republiky č. k. zo dňa 16. 12. 2014 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

16. 12. 2014 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -244 zo dňa

30. 05. 2014 sa ruší a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR, ktorú

sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný spoločne

a nerozdielne vyplatiť... do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu... na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2015 sťažovateľ doplnil svoju

sťažnosť. V tomto podaní uvádza, že ústavnému súdu podal aj sťažnosť vedenú pod sp. zn.

, ktorá rieši skutkovo a právne identickú vec. Ústavný súd túto sťažnosť

uznesením sp. zn. z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie. V oboch

prípadoch rozhodovali tie isté súdy, ktoré svoje rozhodnutia odôvodnili zhodne. Na tomto

základe sťažovateľ žiada, aby v záujme rovnakého posúdenia predmetných sťažností,

ústavný súd nerozhodol, kým nerozhodne tretí senát ústavného súdu o prijatej sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

8

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 30. mája 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď

to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací

súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu

nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 30. mája 2014 z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd zároveň vychádzal aj z tej skutočnosti, že najvyšší súd v napadnutom uznesení

zo 16. decembra 2014 preskúmal právne závery krajského súdu z toho hľadiska, či nimi

nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa , preto

z týchto hľadísk ústavný súd právne závery krajského súdu nepodrobil ústavnému

prieskumu.

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 30. mája 2014

uviedol:

„Krajský súd konštatuje, že zo súdneho spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa pri

rozhodnutí o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania skúmal zákonnú

10

podmienku vydania rozhodnutia podľa ust. , a to z hľadiska,

či u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

ust. vzhľadom na jeho majetkové pomery, pričom však bez tohto zistenia a bez

jednoznačného záveru súdu o splnení uvedenej podmienky na uloženie povinnosti podľa ust.

nebolo možné povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

navrhovateľovi uložiť (uznesenie zo dňa 07. 02. 2012 č. k. -48). Súd následne

uznesením zo dňa 26. 03. 2012 priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov

v plnom rozsahu, v dôsledku čoho nastala procesná situácia, keď účastníkom konania bola

právoplatným uznesením zo dňa 07. 02. 2012 uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania, hoci z neskoršieho uznesenia súdu zo dňa 26. 03. 2012 o oslobodení navrhovateľa

od súdnych poplatkov podľa v celom rozsahu, [ktoré sa vzťahuje na celé

konanie a má i spätnú účinnosť ( veta druhá )], je zrejmé, že uvedená

podmienka uloženia povinnosti podľa ust. nie je daná, keď táto

spočíva práve v neexistencii podmienok na úplné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

u navrhovateľa, ktorý však bol súdom v tomto konaní následne oslobodený

spod poplatkovej povinnosti v celom rozsahu. Za daného stavu odvolací súd má za to, že nie

je možné v danom prípade rozhodnúť podľa ust. veta štvrtá a konanie

zastaviť, čo by inak bolo zákonným následkom splnenia v tomto ustanovení uvedených

podmienok, a teda súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, ak napriek uvedeným

skutočnostiam konanie podľa uvedeného ustanovenia zastavil. V danom prípade

je podstatná skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal skúmaním základnej

podmienky pre vydanie uznesenia podľa veta prvá , a touto

skutočnosťou sa začal zaoberať až na základe návrhu navrhovateľa na oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov podľa V čase vydania rozhodnutia o zastavení

konania pre nezloženie preddavku na trovy konania podľa veta štvrtá ,

nebola splnená procesná situácia pre zastavenie konania podľa uvedeného dôvodu, keďže

uvedeným postupom by došlo k porušeniu SR a práva na spravodlivý

súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v prvom výroku

o zastavení konania a v druhom výroku o náhrade trov konania, ktorý je od rozhodnutia

o prvom výroku závislý, zrušil podľa ust. bez vrátenia veci na

ďalšie konanie, keďže v danom prípade už nie je o čom rozhodovať, nakoľko neboli splnené

podmienky na zastavenie súdneho konania v zmysle veta štvrtá

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 06. 06. 2012. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že

výlučne formálno-právna aplikácia ustanovenia bez toho, aby súd

preskúmal a následne odôvodnil naplnenie všetkých jeho atribútov, resp. predpokladov jeho

uplatnenia, vedie k porušeniu práva účastníka na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

SR ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Zo štrukturálnej formulácie

a obsahovej gradácie ustanovenia vyplýva podmienenosť jeho

použitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných predpokladov, ktoré

musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním predpokladu na oslobodenie

od súdnych poplatkov v zmysle a tiež preskúmaním výšky žalovaného nároku

vzhľadom na sumu životného minima. Podľa ústavného súdu až faktickým (nie iba

formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane dotknutého účastníka konania

môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie povinnosti tomuto účastníkovi

konania spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy konania, avšak pri rešpektovaní

princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka

konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť

odhadnutá výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania.

V súvislosti s existenciou právoplatného uznesenia zo dňa 07. 02. 2012, ktorým

prvostupňový súd uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

v súlade s , odvolací súd poukazuje na názor Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. , ), podľa ktorého uznesením

prvostupňového súdu o zložení preddavku k zásahu do základného práva navrhovateľa

na súdnu ochranu dôjsť nemohlo. Samotné vydanie takéhoto uznesenia, ale ani

nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia, totiž nemá bez ďalšieho za následok stratu

prístupu k súdu. K takýmto dôsledkom dôjde až uznesením o zastavení konania, voči

ktorému je prípustné, na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a

ods. 1 poslednej vety , prípustné odvolanie a prípadne aj mimoriadny opravný

prostriedok. Preto až v konaní o odvolaní voči uzneseniu o zastavení konania, sa mohol

odvolací súd vysporiadať a posudzovať námietku navrhovateľa týkajúcu sa porušenia jeho

12

práva na spravodlivý súdny proces. S touto námietkou sa odvolací súd vysporiadal v súlade

s uvedeným právnym názorom ústavného súdu.

Odvolací súd ďalej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1

písm. i) zrušil v jeho treťom výroku o tom, že o zloženom preddavku na trovy

konania súd rozhodne v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia, a to z dôvodu

nadbytočného rozhodnutia o tejto povinnosti vyplývajúcej súdu priamo z ust. § 141a ods. 3

, ako aj v štvrtom výroku o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi vo výške

32.861,50 Eur, ktoré rozhodnutie považoval odvolací súd vzhľadom na súvis medzi týmto

výrokom rozhodnutia a zrušeným prvým výrokom napadnutého uznesenia o zastavení

konania, za predčasný.

Čo sa týka piateho výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu odporcu zo dňa 15. 10. 2013 na odňatie priznaného oslobodenia od súdnych

poplatkov navrhovateľovi, odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi zamietnutia tohto návrhu

odporcu súdom, keď neboli zistené žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval záver v zmysle

ust. , t. j. že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú alebo

neodôvodňovali, pričom priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je možné

účastníkovi odňať len z dôvodu prípadného iného právneho posúdenia predpokladov pre

oslobodenie od súdnych poplatkov, keď súd pomery účastníka predtým riadne zistil, a o ich

zmene súd nemá vedomosť.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že okresný súd

neskúmal pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, či sú u žalobcu

dané predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Následne na základe žiadosti

žalobcu rozhodol tak, že ho oslobodil od súdnych poplatkov. Krajský súd uviedol,

že v procesnej situácii, keď žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy

konania a následne bol oslobodený od súdnych poplatkov, nebolo možné rozhodnúť

o zastavení konania. V súvislosti s návrhom sťažovateľa podľa uviedol,

že pomery žalobcu okresný súd preskúmal a oslobodil ho od súdnych poplatkov. Iný právny

názor sťažovateľa na túto vec nie je relevantný. Tieto právne závery nemožno podľa

ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

udržateľné.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach považoval za relevantné, že okresný súd

pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nezisťoval osobitne,

či u žalobcu boli predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Svoj záver o tom,

že žalobca tieto predpoklady nesplnil, odvodil len z toho, že žalobca zaplatil súdny poplatok

za návrh a o oslobodenie od súdnych poplatkov nežiadal. Sám osebe tento záver nemožno

považovať za arbitrárny, čo ústavný súd konštatoval aj v uznesení sp. zn.

z 20. novembra 2012, na ktoré poukázal sťažovateľ v sťažnosti. Vo väzbe na tento právny

záver ústavný súd vychádzal len zo skutočností, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti,

pričom sťažovateľ neuviedol, či okresný súd pred rozhodnutím o jeho návrhu zložiť

preddavok na trovy konania vyzval žalobcu na to, aby preukázal, či jeho pomery

odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzajúc z takto ustáleného stavu,

ústavný súd konštatuje, že takýto predbežný záver o nesplnení podmienok na oslobodenie

od súdnych poplatkov – odvodený len nepriamo zo správania žalobcu – neznamená, že

žalobca nemohol podať žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorej bol okresný

súd povinný rozhodnúť. Pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonal okresný súd

dokazovanie, pričom, vychádzajúc aj zo zistenia, že žalobca si finančné prostriedky na

zaplatenie súdneho poplatku mal požičať, dospel k záveru, že žalobca splnil predpoklady na

oslobodenie od súdnych poplatkov. Týmto spôsobom nemožno hovoriť o revízii, prípadne

nerešpektovaní skoršieho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu

o zložení preddavku na trovy konania. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný aj

ten právny názor krajského súdu, podľa ktorého okresný súd nemôže zastaviť konanie

v procesnej situácii, keď sú formálne splnené podmienky na zastavenie konania podľa

, avšak účastník konania, ktorému bola uznesením uložená povinnosť

zaplatiť preddavok na trovy konania, je následne právoplatne oslobodený od súdnych

poplatkov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

14

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad príslušných ustanovení krajským súdom ako

odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že jeho právny záver korešponduje

so závermi tretieho senátu ústavného súdu, ktorý o skôr podanej sťažnosti sťažovateľa

založenej na rovnakej argumentácii rozhodol nálezom sp. zn. z 30. marca

2016 tak, že sťažnosti nevyhovel.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

zo 16. decembra 2014

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení

svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa , pričom

uviedol, že dovolanie podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. Následne najvyšší súd

poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a uviedol:

„K vade konania podľa ako opodstatneného dovolacieho

dôvodu podľa dovolateľ uviedol, že odvolací súd mu odňal

možnosť konať pred súdom tým, že mu znemožnil realizovať jeho procesné práva

vyplývajúce z ust. priznané právoplatným a vykonateľným uznesením

o preddavku, ktorým sú v zmysle viazaní tak účastníci ako aj súd, keď

napriek naplneniu zákonných predpokladov uvedených v ust. nedošlo

k zákonom predvídanému zastaveniu konania o náhradu škody ako aj, že nebol oprávnený

preskúmavať zákonnosť časovo predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného

uznesenia o preddavku, že rozhodnutie odvolacieho súdu odporuje judikatúre Ústavného

súdu Slovenskej republiky a napokon, že súd nesprávne interpretoval ,

pričom zabezpečil žalobcovi ochranu pred zastavením konania a istotu krytia jeho trov

právneho zastúpenia prostredníctvom preddavku zloženého iba žalovaným, čím vytvoril

medzi účastníkmi výraznú procesnú nerovnováhu.“

Najvyšší súd následne uviedol tieto svoje právne závery:

„Nepochopením významu vady konania podľa a tým aj

dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia je dovolateľom

spochybňovaný právny názor odvolacieho súdu k otázke splnenia/nesplnenia predpokladov

pre zastavenie konania podľa ako aj pre odňatie priznaného

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov podľa , ktorým názorom

mal byť žalovaný vylúčený z realizácie jeho procesných práv. Dovolací súd z obsahu celého

spisu nezistil skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé na vyvodenie záveru o vylúčení

žalovaného z realizácie jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom. Žalovaný mohol podať a podal návrh na uloženie povinnosti zaplatiť preddavok

na trovy konania, o tomto návrhu bolo súdmi rozhodnuté a odvolací súd v odvolacom

konaní skúmal, či sú naplnené predpoklady pre zastavenie konania podľa § 141a ods. 1 O.

s. p. ako aj pre odňatie priznaného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 5

Súd neodníme účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle O. s.

p. tým, že sa nestotožní s právnou argumentáciou niektorého z účastníkov konania (v danom

prípade žalovaného) k posúdeniu rozhodujúcich skutočností. Napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu bolo riadne, vyčerpávajúco a zrozumiteľne odôvodnené. V predmetnej

16

veci nenastala situácia, že by bol žalovaný pre nesprávny právny názor odvolacieho súdu k

rozhodujúcim skutočnostiam dôležitým pre posúdenie veci vylúčený z realizácie svojich

procesných práv a preto možno konštatovať, že k odňatiu práva žalovaného konať pred

súdom nedošlo.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú správne

poukázal aj odvolací súd v napadnutom uznesení k odňatiu možnosti konať pred súdom

by naopak došlo za situácie keby bolo konanie podľa zastavené, hoci

by neboli splnené predpoklady pre zastavenie konania, t. j. keby napr. neexistovala

povinnosť na strane žalobcu platiť preddavok na trovy konania a aj napriek tomu by došlo

k zastaveniu konania pre nezaplatenie tohto preddavku. Základným predpokladom pre

uloženie povinnosti platiť preddavok na trovy konania je, že u povinného účastníka nie sú

splnené predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. V danom prípade však

žalobca bol právoplatne oslobodený od platenia súdnych poplatkov, ktoré oslobodenie má

aj spätnú účinnosť a preto od neho nie je možné vyžadovať splnenie povinnosti zaplatiť

preddavok na trovy konania. Treba tu zdôrazniť aj skutočnosť, že súd prvého stupňa sa pri

vydávaní rozhodnutia o uložení povinnosti platiť preddavok na trovy konania (č. l. 48)

dôsledne nezaoberal otázkou, či u žalobcu nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov. Túto otázku súd prvého stupňa riešil až pri rozhodovaní

o žiadosti žalobcu o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v samostatnom uznesení

(č. l. 103), ktoré bolo súdom vydané až po vydaní uznesenia o zaplatení preddavku na trovy

konania, avšak v čase plynutia lehoty na zaplatenie preddavku na trovy konania. Aj keď

účastník konania pred rozhodnutím súdu o uložení povinnosti platiť preddavok na trovy

konania nepodal žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nezbavuje to súd

povinnosti skúmať pre účely rozhodnutia o návrhu na zloženie preddavku na trovy konania

skúmať, či u žalobcu nie sú splnené predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov, pretože povinnosť zložiť preddavok na trovy nemožno uložiť účastníkovi, ktorý

spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Keďže uznesenie o uložení

povinnosti platiť preddavok na trovy konania nie je možné napadnúť odvolaním, môže sa

súd otázkou dôvodnosti uloženia povinnosti platiť preddavok, resp. v dôsledku jej

nesplnenia otázkou dôvodnosti zastavenia konania podľa zaoberať až

pri posudzovaní dôvodnosti zastavenia konania (ktorá situácia nastala aj v tomto prípade).

V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že účelom , ktoré

ustanovenie bolo do vložené s účinnosťou od 01. januára 2012 (zákon

č. ) bolo zabrániť, eliminovať podávanie tzv. šikanóznych žalôb. V predmetnej

veci súd prvého stupňa uložil povinnosť platiť preddavok na trovy konania v čase, keď

súdne konanie trvalo takmer 3 roky, pričom vo veci neprebehlo žiadne pojednávanie o veci

samej.

Taktiež je treba poukázať na skutočnosť, že súd zastaví konanie podľa § 141a ods. 1

v lehote 15 dní odo dňa uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania,

avšak v danom prípade súd o zastavení konania rozhodol až po uplynutí 1,5 roka od

uplynutia lehoty na splnenie povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania. ...

Záverom dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že uloženie povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania žalobcovi má povahu uznesenia, avšak na strane žalovaného

má povahu súdnej výzvy (teda pri žalovanom sa nevyžaduje uložiť povinnosť platiť

preddavok na trovy konania rozhodnutím). Z ust. vyplýva, že povinnosť

platiť preddavok na trovy konania má žalovaný len v prípade, ak túto povinnosť má aj

žalobca, pretože táto povinnosť musí byť ukladaná obom účastníkom (až na výnimku

uvedenú v veta tretia ). Zákon výslovne nerieši situáciu, keď bola síce

povinnosť platiť preddavok na trovy konania uložená obom účastníkom konania, avšak pre

uloženie tejto povinnosti neboli splnené predpoklady uvedené v

Priečilo by sa zásadám spravodlivého súdneho procesu, ak by v prípade, že nie je možné

zastaviť konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy konania žalobcom, nakoľko nedošlo k

naplneniu všetkých predpokladov pre vznik povinnosti platiť

preddavok na trovy konania, nebol žalovanému vrátený ním uhradený preddavok na trovy

konania. V takom prípade možno konštatovať, že výzva na zaplatenie preddavku na trovy

konania adresovaná žalovanému je bezdôvodná (povinnosť platiť preddavok na trovy

konania žalovanému uložená byť nemala, keďže ju v danom prípade nebolo možné uložiť

ani žalobcovi a nešlo o prípad uvedený v veta tretia ). Potom platí, že

povinnosť zaplatiť preddavok žalovanému nevznikla, keďže nevznikla táto povinnosť ani na

strane žalobcu, ktorý spĺňal predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Bezdôvodne uhradený preddavok na trovy konania je potrebné žalovanému vrátiť, pričom v

danom prípade sa nepostupuje podľa , nakoľko toto ustanovenie sa

18

aplikuje len na prípady, keď povinnosť platiť preddavok vznikla, teda, keď boli splnené

podmienky pre uloženie tejto povinnosti súdom podľa (

upravuje základné predpoklady pre ďalší postup súdu vo veci preddavkov na trovy

konania upravené v nasledujúcich odsekoch ).“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa . Vzhľadom

na obsah dovolania skúmal tiež to, či krajský súd neodňal sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom v zmysle . Uviedol, že nezistil také skutočnosti, ktoré by

umožňovali záver, že sťažovateľ bol vylúčený z realizácie nejakého procesného práva, preto

nebol daný dovolací dôvod podľa . Poukázal na to, že zrušenie výroku

o zastavení konania krajským súdom nie je spôsobilé odňať sťažovateľovi jeho procesné

práva. Uviedol tiež, že okresný súd pri rozhodovaní o povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania neskúmal, či u žalobcu sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov s tým,

že podrobnejšie skúmanie tejto skutočnosti vykonal okresný súd až pri rozhodovaní

o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa najvyššieho súdu neboli

dané podmienky na zastavenie konania aj z toho dôvodu, že o zastavení konania nerozhodol

okresný súd v lehote podľa . Uvedené právne závery nemožno podľa

ústavného súdu považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne

udržateľné.

Ústavný súd nepreskúmaval namietanú arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho

súdu o povinnosti okresného súdu vrátiť sťažovateľovi zložený preddavok na trovy konania

a taktiež namietaný rozpor tohto právneho záveru s .

V uvedených súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že nie je súčasťou systému

všeobecného súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho postupu, ktorý predchádzal

vydaniu tohto uznesenia, prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jej

základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016

20