Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 434/2016
PDF · 188.24 KB
No categories available
III. ÚS 434/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom
JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11 C 198/2013 z 2. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 198/2013 z 2. februára 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní pred všeobecnými súdmi uložil
okresný súd sťažovateľke na návrh odporcu napadnutým uznesením povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania podľa ustanovenia § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Návrh odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nebol sťažovateľke
doručený.
Okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia výzvami z 25. augusta 2014
a 23. januára 2015 zisťoval predpoklady na oslobodenie sťažovateľky od súdnych
poplatkov.
Sťažovateľka preddavok na trovy konania v lehote ustanovenej v napadnutom
uznesení uhradila na príslušný bankový účet, v dôsledku čoho nedošlo k jeho zastaveniu.
Sťažovateľka je však toho názoru, že „... povinnosťou Okresného súdu Bratislava I
bolo doručiť Návrh Odporcu Sťažovateľovi, a to ešte pred vydaním Uznesenia o zložení
preddavku“, a postup okresného súdu považuje za porušenie práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľka je zároveň toho názoru, že „... neústavný postup Okresného súdu Bratislava I
pri vydávaní Uznesenia o zložení preddavku bol zároveň aj dôsledkom legislatívnej úpravy
inštitútu preddavkov na trovy konania zakotvenej v ustanovení § 141a OSP, ktorá podľa
názoru Sťažovateľa nesie výrazné fragmenty rozporu s princípmi proporcionality, rovnosti
účastníkov konania, rovnosti zbraní a materiálneho právneho štátu“. V ostatnej časti
sťažnosti zdôvodňuje nesúlad ustanovenia § 141a OSP s ústavou a uvádza judikatúru
podporujúcu jej tvrdenia. V súvislosti s prezentovaným názorom sťažovateľka poukazuje aj
na skutočnosť, že ústavnosť ustanovenia § 141a OSP bola napadnutá návrhom generálneho
prokurátora Slovenskej republiky a návrhom Okresného súdu Košice II a obe veci boli
uznesením ústavného súdu spojené na ďalšie konanie, ktoré je vedené pod sp. zn.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 198/2013 z 2. februára 2016
bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Sťažovateľka namieta porušenie práva na súdnu ochranu vydaním napadnutého
uznesenia okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o uložení povinnosti zložiť preddavok
na trovy konania podľa § 141a OSP, nedoručenie návrhu na vydanie napadnutého uznesenia
sťažovateľke a nesúlad § 141a OSP s ústavou.
Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo
na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil
preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne
s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka
nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ
preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť
preddavok zložiť, ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové pomery ako
dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, súd konanie
v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.
Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že
ak sťažovateľka povinnosť uloženú okresným súdom v podobe zloženia preddavku nesplní,
pričom odporca na základe splnenia zákonných podmienok nie je takou povinnosťou
viazaný, okresný súd v zákonnej lehote konanie zastaví. To znamená, že právnym
dôsledkom nesplnenia povinnosti sťažovateľky je skončenie konania pre nesplnenie jej
procesnej povinnosti (napr. III. ÚS 440/2013, I. ÚS 520/2015).
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým
uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky dôjsť
nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie právoplatnosti
tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu
pre sťažovateľku. K takýmto dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním
uznesenia o zastavení konania v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP (obdobne pozri
napr. II. ÚS 129/2012, I. ÚS 196/2013).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že napadnuté konanie nebolo
pre nezloženie preddavku zastavené.
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu
voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
V rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka
možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či
prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom
prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou
namieta (napr. IV. ÚS 278/2013, III. ÚS 440/2013, I. ÚS 520/2015).
Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu napadnutého
konania vedeného okresným súdom k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Obdobne pokiaľ sťažovateľka namieta, že okresný súd jej nedoručil návrh odporcu
na zloženie preddavku, ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup okresného súdu
nemal pre sťažovateľku za následok stratu prístupu k súdu. Ad absurdum sama sťažovateľka
tvrdí, že k zastaveniu konania nedošlo. Z toho dôvodu je ústavný súd názoru, že
sťažovateľka môže postup okresného súdu namietať v priebehu konania, resp. v odvolacom
(prípadne dovolacom) konaní po rozhodnutí, ktorým bude vec skončená.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
K námietke sťažovateľky o neústavnosti zákonnej úpravy § 141a OSP považuje
ústavný súd za potrebné poukázať, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015
z 11. mája 2016 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 141a OSP s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy (ďalej len „nález o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015“).
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané
v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Textácia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde explicitne rieši sťažovateľkinu
situáciu. Pretože okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľke povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v civilnom procese a napadnuté uznesenie je právoplatné,
v zmysle verba legalia ostáva napadnuté uznesenie účinkami nálezu o nesúlade sp. zn.
PL. ÚS 30/2015 nedotknuté.
Nad rámec veci je potrebné uviesť, že ústavný súd v období pred vydaním nálezu
o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05, III. 591/2013). Podľa judikovaného
názoru ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti
možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej
moci priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
80/2012).
V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu
nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum
je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už
viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom
type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia
sťažovateľky v jej prípade je preto nedôvodná.
Z uvedeného dôvodu bola námietka neústavnosti úpravy § 141 OSP posúdená ako
zjavne neopodstatnená.
K celej veci je potrebné dodať, že ústavný súd vníma aj skoršie vydané zjednocujúce
stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 (ďalej len „zjednocujúce
stanovisko“), podľa ktorého hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu č. k.
PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z. (ďalej
len „zákon o zdravotnom poistení“) s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4
ústavy uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pred právoplatným
skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4 zákona
o zdravotnom poistení, nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.
Od zjednocujúceho stanoviska sa ústavný súd odchýlil z týchto dôvodov:
V období pred vydaním nálezu o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 bolo v konaniach
pred ústavným súdom predmetom posúdenia viacero totožných, resp. obdobných sťažností
(napr. III. ÚS 277/2014, III. ÚS 272/2014, III. ÚS 440/2013, II. ÚS 366/2016,
I. ÚS 520/2012), pričom tieto boli vo výsledku pri predbežnom prerokovaní odmietané
z dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (najmä z dôvodu neprípustnosti alebo
zjavnej neopodstatnenosti v závislosti od koncepcie námietok porušenia ústavy).
In medias res (i) námietky neproporcionality aplikácie práva považoval ústavný súd
pri odmietaní sťažností za zjavne neopodstatnené, pretože platná a účinná právna úprava iný
postup všeobecným súdom neumožňovala (verba legalia § 141a OSP), alebo za neprípustné
(v prípade, ak bolo v konaní pred všeobecným súdom namietané len procesné rozhodnutie,
keďže tu bola daná možnosť brániť sa v odvolacom konaní po rozhodnutí o zastavení
konania) a (ii) námietky neústavnosti právnej úpravy typovo za zjavne neopodstatnené pre
ich posúdenie v konaní o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb,
keďže takýto prieskum považoval ústavný súd za vyhradený plénu v konaní podľa čl. 125
ods. 1 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov). V súvislosti s uvedeným bodom (ii)
ústavný súd viackrát prízvukoval, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno
dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).
Navyše, ako to vyplýva z posudzovania námietok neústavnosti § 141a OSP v konaní
o individuálnych sťažnostiach ako zjavne neopodstatnených, ústavný súd v týchto
prípadoch presadzuje vo svojich rozhodnutiach (iii) prezumpciu ústavnosti právnych
predpisov (do vyslovenia opačného rozhodnutia). Vyabstrahovaný záver implicitne
podporuje koncepciu odmietania námietok neústavnosti právnej úpravy § 141a OSP v
konaní o individuálnych sťažnostiach z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (zjednodušene
povedané, kým nie je vyslovený nesúlad namietanej zákonnej úpravy s ústavou, je námietka
neproporcionality takej zákonnej úpravy zjavne neopodstatnená, lebo text zákona je taký,
aký je).
Z princípu právnej istoty ako základného princípu právneho štátu vyplývajú
legitímne očakávania vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Z tohto
pohľadu ústavný súd pri posudzovaní sťažností v obdobných veciach ustálil svoj už
uvedený postoj.
Teda, čo sa týka preskúmavanej veci, ústavný súd v čase pred vydaním nálezu
o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 svoje rozhodnutia týkajúce sa posúdenia § 141a OSP
opieral o (i) prezumpciu súladu napádaného § 141 OSP s ústavou, (ii) o zjavnú
neopodstatnenosť námietok neproporcionality aplikácie § 141 OSP a (iii) o neprípustnosť
preskúmavania procesného rozhodnutia, v ktorom došlo k aplikácii § 141 OSP (proti
ktorému bola daná možnosť brániť sa v odvolacom konaní po rozhodnutí o zastavení
konania).
Summa summarum ústavný súd v uvedených konaniach de facto nepripustil
existenciu excesu vyžadujúcu jeho korekciu a zákon (o ústavnom súde) per se korekciu
právoplatného rozhodnutia v civilnom procese považuje (z hľadiska zachovania právnej
istoty) za nežiaducu. Z uvedeného dôvodu sa na prvý pohľad javí byť iracionálnym taký
záver, podľa ktorého by sa konanie pred ústavným súdom začaté ale neskončené pred
vydaním nálezu o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 aj s ohľadom na požiadavku § 41b
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorá je v súlade s požiadavkou na výklad zachovávania
nastoleného stavu právnej istoty, mali rozhodnúť mimo rámca dosiaľ nastolenej
rozhodovacej línie. Účinky nálezu o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 platia
v posudzovanom prípade ex nunc.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,
že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016