Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 196/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základných práv na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -250 z 22. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „naša spoločnosť“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -250 z 22. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa

v právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. proti žalovanému

Ing. J. J. (ďalej len „odporca“) domáha zaplatenia finančnej pohľadávky vo výške

1 681 424,35 € s príslušenstvom. V priebehu konania okresný súd vyhovel návrhu odporcu

a napadnutým rozhodnutím zaviazal sťažovateľku v intenciách

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zložiť

preddavok na trovy konania vo výške 84 071 €. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18

Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 sťažovateľka namieta sťažnosťou podanou

na ústavnom súde.

3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu v podanej sťažnosti do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine namieta retroaktívne pôsobenie ustanovenia , keď

tvrdí , že „Právnym dôvodom pre uloženie povinnosti našej spoločnosti zložiť preddavok na

trovy konania bolo ust. , ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2012. Ako

uvádza súd aj v uznesení o preddavku, súdne konanie začalo na základe návrhu našej

spoločnosti podaného dňa 25. 02. 2008, teda prebiehalo takmer štyri roky pred

nadobudnutím účinnosti zákonného ustanovenia, na základe ktorého bola našej spoločnosti

uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Súd aplikoval predmetnú právnu

normu retroaktívne, teda na súdne konanie, ktoré začalo a prebiehalo ešte pred

nadobudnutím účinnosti tejto právnej normy. V danom prípade došlo v dôsledku

aplikovania tejto právnej normy k značnému zhoršeniu právneho postavenia našej

spoločnosti, nakoľko nám bola na základe tejto právnej normy uložená peňažná povinnosť,

ktorá svojím rozsahom nie je vôbec zanedbateľná a na ktorej splnenie je viazané ďalšie

vedenie tohto súdneho konania.

Rovnako aj naša spoločnosť v čase, kedy sa rozhodovala o podaní žaloby voči

odporcovi na zaplatenie pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní, bola si vedomá nákladov

s tým spojených, a to v podobe povinnosti zaplatiť súdny poplatok v maximálnej zákonnej

výške. Naša spoločnosť sa v danom čase nemohla domnievať a nemohla žiadnym spôsobom

predpokladať, že po štyroch rokoch vedenia súdneho konania jej bude uložená ďalšia

peňažná povinnosť, ktorej splnenie podmieňuje vedenie súdneho konania a ktorej rozsah je

natoľko závažný, že v prípade, ak by onom naša spoločnosť vedela v čase podania žaloby,

mohlo by to vážne ovplyvniť samotné rozhodnutie o tom, či spoločnosť žalobu podá a či

bude schopná niesť náklady súdneho konania.“.

3.2 V druhej rovine namieta odňatie možnosti konať pred súdom, k čomu tvrdí:

„Upozorňujeme pritom na neprimeranú výšku uloženej zábezpeky na trovy konania, ktorá

viac ako dvojnásobne prevyšuje výšku zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie

konania. Výšku súdneho poplatku 33.193,- € pritom

Zb. o súdnych poplatkoch v znení nesk. predpisov považoval za natoľko vysokú, že ju

stanovil ako maximálnu hranicu pre súdny poplatok, nakoľko platenie vyššej sumy ako

nákladov na začatie súdneho konania považoval už zákonodarca za neprimerane vysokú. Ak

teda zákonodarca stanovil v jednom prípade takúto hranicu na sumu 33.193,- €, je náležité,

aby sa primeranosťou určenej výšky preddavku na trovy konania zaoberal pri sume

prevyšujúcej tento zákonný limit viac než dvojnásobne.“

V závere svojej argumentácie poukázala na to, že „Je zrejmé, že cieľom inštitútu

zábezpeky na trovy konania je zloženie takej peňažnej sumy, z ktorej bude možné následne

uspokojiť nárok na náhradu trov konania tej procesnej strany, ktorá bude mať v spore

úspech“, pričom zvýraznila skutočnosť, že „Uloženie takejto sumy je preto v rozpore

s povahou inštitútu zábezpeky trov konania a v dôsledku zaťaženia účastníkov konania touto

povinnosťou hrozí, že naša spoločnosť nebude schopná splniť túto povinnosť a vzhľadom na

predpokladané následky takéhoto stavu v zmysle ust. nebude môcť

uplatňovať svoje oprávnené nároky voči odporcovi v súdnom konaní, čím dôjde k odňatiu

možnosti konať pred súdom, odňatiu práva našej spoločnosti na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

spoločnosti 1., s. r. o. na súdnu ochranu zaručené v ... a právo na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Poprad vydané dňa 22. 10. 2012, sp. zn.

a nariaďuje sa opätovné prejednanie veci.“

Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia okresného súdu do času rozhodnutia o jej sťažnosti.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ).

8. Podstatou námietok sťažovateľky sú právne závery okresného súdu, ku ktorým

dospel vyhodnocujúc návrh odporcu na postup podľa , s ktorými nesúhlasí,

pričom poukazom aj na praktickú stránku veci dôvodí, že „Predmetná peňažná suma...

predstavuje značnú záťaž pre našu spoločnosť, ktorá už v tomto konaní zaplatila súdny

poplatok v maximálnej zákonom stanovenej výške... a napriek tejto skutočnosti sa ani 4 roky

po začatí tohto súdneho konania nedočkala uspokojenia svojej pohľadávky.“.

9. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú

povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 “ (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

10. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním

vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom

sa podľa ustanovenia rozumie riadny opravný prostriedok,

mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny

prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.

11. V danom prípade je potrebné sťažnosť považovať za predčasnú, a teda

neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu procesnej povahy, ktoré

nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu

porušeniu sťažovateľkou označených práv v materiálnom slova zmysle na základe jej

nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný

súd) na základe nezloženia stanoveného preddavku na trovy konania zastavil konanie

( in fine ) a následne by prebehlo pre sťažovateľku neúspešné opravné

konanie pred všeobecnými súdmi, v rámci ktorého by namietala nosnými dôvodmi tejto

sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení

a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci samej (ako aj po

prípadnom využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky), bude mať

sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 , pretože v danom štádiu súdneho prerokovania veci nie je

(zatiaľ) daná jeho právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).

13. Nad rámec svojej už uvedenej nosnej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že

viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých

osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj

vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a zákona

o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd

pritom viazaný návrhom na začatie konania ( ).

14. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom,

v texte podanej ústavnej sťažnosti síce namietala aj porušenie ďalších práv než uplatnených

v petite podanej sťažnosti vrátane aj viacerých právnych princípov, ako napr. princíp zákazu

retroaktivity, avšak vyslovenie ich porušenia v petite podanej sťažnosti už nežiada, resp. na

ich porušenie v petite sťažnosti nepoukazuje. Ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania podľa sa nemohol touto jej argumentáciou

zaoberať a poňal ju iba ako súčasť jej širšej argumentácie. Navyše, považuje za potrebné

zdôrazniť, že aj v situácii, ak by sťažovateľka formulovala petit podanej sťažnosti smerom

k v texte podanej sťažnosti namietaným právnym princípom a na nich sa vzťahujúce práva,

aj pre tento prípad by ústavný súd postupoval v kontexte svojej zvolenej nosnej

argumentačnej línie (pozri body 9 a 11, pozn.).

15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu

prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, pričom z textu plnomocenstva priloženého

k sťažnosti vyplýva, že toto nebolo udelené na meno advokáta, ktorý mal v konaní pred

ústavným súdom sťažovateľku zastupovať, ale je udelené obchodnej spoločnosti K., s. r. o.,

pričom predloženie perfektného plnomocenstva je podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde („k návrhu sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa

advokátom...“) povinnou prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

16. V závere svojej argumentácie a reagujúc na námietku sťažovateľky spočívajúcu

v tom, že „Vo vzťahu k spätnému pôsobeniu ust. poukazuje na znenie ust.

...“, ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke dodáva, že celkom zjavne správne

malo byť v uznesení okresného súdu č. k. -250 z 22. októbra 2012 uvedené

ustanovenie , a nie 372t .

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013