Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 196/2013
PDF · 171.57 KB
No categories available
I. ÚS 196/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základných práv na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 18 Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 1., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „naša spoločnosť“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 18 Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa
v právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb/171/2008 proti žalovanému
Ing. J. J. (ďalej len „odporca“) domáha zaplatenia finančnej pohľadávky vo výške
1 681 424,35 € s príslušenstvom. V priebehu konania okresný súd vyhovel návrhu odporcu
a napadnutým rozhodnutím zaviazal sťažovateľku v intenciách § 141a zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zložiť
preddavok na trovy konania vo výške 84 071 €. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18
Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 sťažovateľka namieta sťažnosťou podanou
na ústavnom súde.
3. Sťažovateľka rozdelila svoju argumentáciu v podanej sťažnosti do dvoch rovín.
3.1 V prvej rovine namieta retroaktívne pôsobenie ustanovenia § 141a OSP, keď
tvrdí , že „Právnym dôvodom pre uloženie povinnosti našej spoločnosti zložiť preddavok na
trovy konania bolo ust. § 141a OSP, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 01. 2012. Ako
uvádza súd aj v uznesení o preddavku, súdne konanie začalo na základe návrhu našej
spoločnosti podaného dňa 25. 02. 2008, teda prebiehalo takmer štyri roky pred
nadobudnutím účinnosti zákonného ustanovenia, na základe ktorého bola našej spoločnosti
uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Súd aplikoval predmetnú právnu
normu retroaktívne, teda na súdne konanie, ktoré začalo a prebiehalo ešte pred
nadobudnutím účinnosti tejto právnej normy. V danom prípade došlo v dôsledku
aplikovania tejto právnej normy k značnému zhoršeniu právneho postavenia našej
spoločnosti, nakoľko nám bola na základe tejto právnej normy uložená peňažná povinnosť,
ktorá svojím rozsahom nie je vôbec zanedbateľná a na ktorej splnenie je viazané ďalšie
vedenie tohto súdneho konania.
Rovnako aj naša spoločnosť v čase, kedy sa rozhodovala o podaní žaloby voči
odporcovi na zaplatenie pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní, bola si vedomá nákladov
s tým spojených, a to v podobe povinnosti zaplatiť súdny poplatok v maximálnej zákonnej
výške. Naša spoločnosť sa v danom čase nemohla domnievať a nemohla žiadnym spôsobom
predpokladať, že po štyroch rokoch vedenia súdneho konania jej bude uložená ďalšia
peňažná povinnosť, ktorej splnenie podmieňuje vedenie súdneho konania a ktorej rozsah je
natoľko závažný, že v prípade, ak by onom naša spoločnosť vedela v čase podania žaloby,
mohlo by to vážne ovplyvniť samotné rozhodnutie o tom, či spoločnosť žalobu podá a či
bude schopná niesť náklady súdneho konania.“.
3.2 V druhej rovine namieta odňatie možnosti konať pred súdom, k čomu tvrdí:
„Upozorňujeme pritom na neprimeranú výšku uloženej zábezpeky na trovy konania, ktorá
viac ako dvojnásobne prevyšuje výšku zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie
konania. Výšku súdneho poplatku 33.193,- € pritom zákonodarca v rámci zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch v znení nesk. predpisov považoval za natoľko vysokú, že ju
stanovil ako maximálnu hranicu pre súdny poplatok, nakoľko platenie vyššej sumy ako
nákladov na začatie súdneho konania považoval už zákonodarca za neprimerane vysokú. Ak
teda zákonodarca stanovil v jednom prípade takúto hranicu na sumu 33.193,- €, je náležité,
aby sa primeranosťou určenej výšky preddavku na trovy konania zaoberal pri sume
prevyšujúcej tento zákonný limit viac než dvojnásobne.“
V závere svojej argumentácie poukázala na to, že „Je zrejmé, že cieľom inštitútu
zábezpeky na trovy konania je zloženie takej peňažnej sumy, z ktorej bude možné následne
uspokojiť nárok na náhradu trov konania tej procesnej strany, ktorá bude mať v spore
úspech“, pričom zvýraznila skutočnosť, že „Uloženie takejto sumy je preto v rozpore
s povahou inštitútu zábezpeky trov konania a v dôsledku zaťaženia účastníkov konania touto
povinnosťou hrozí, že naša spoločnosť nebude schopná splniť túto povinnosť a vzhľadom na
predpokladané následky takéhoto stavu v zmysle ust. § 141a ods. 1 OSP nebude môcť
uplatňovať svoje oprávnené nároky voči odporcovi v súdnom konaní, čím dôjde k odňatiu
možnosti konať pred súdom, odňatiu práva našej spoločnosti na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb/171/2008 porušil právo
spoločnosti 1., s. r. o. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Poprad vydané dňa 22. 10. 2012, sp. zn.
18 Cb/171/2008 a nariaďuje sa opätovné prejednanie veci.“
Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia okresného súdu do času rozhodnutia o jej sťažnosti.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
8. Podstatou námietok sťažovateľky sú právne závery okresného súdu, ku ktorým
dospel vyhodnocujúc návrh odporcu na postup podľa § 141a OSP, s ktorými nesúhlasí,
pričom poukazom aj na praktickú stránku veci dôvodí, že „Predmetná peňažná suma...
predstavuje značnú záťaž pre našu spoločnosť, ktorá už v tomto konaní zaplatila súdny
poplatok v maximálnej zákonom stanovenej výške... a napriek tejto skutočnosti sa ani 4 roky
po začatí tohto súdneho konania nedočkala uspokojenia svojej pohľadávky.“.
9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
10. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok,
mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny
prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
11. V danom prípade je potrebné sťažnosť považovať za predčasnú, a teda
neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu procesnej povahy, ktoré
nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu
porušeniu sťažovateľkou označených práv v materiálnom slova zmysle na základe jej
nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný
súd) na základe nezloženia stanoveného preddavku na trovy konania zastavil konanie
(§ 141a ods. 1 in fine OSP) a následne by prebehlo pre sťažovateľku neúspešné opravné
konanie pred všeobecnými súdmi, v rámci ktorého by namietala nosnými dôvodmi tejto
sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení
a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci samej (ako aj po
prípadnom využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky), bude mať
sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.
12. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prerokovania veci nie je
(zatiaľ) daná jeho právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).
13. Nad rámec svojej už uvedenej nosnej argumentácie ústavný súd zdôrazňuje, že
viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých
osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj
vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd
pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
14. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom,
v texte podanej ústavnej sťažnosti síce namietala aj porušenie ďalších práv než uplatnených
v petite podanej sťažnosti vrátane aj viacerých právnych princípov, ako napr. princíp zákazu
retroaktivity, avšak vyslovenie ich porušenia v petite podanej sťažnosti už nežiada, resp. na
ich porušenie v petite sťažnosti nepoukazuje. Ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa nemohol touto jej argumentáciou
zaoberať a poňal ju iba ako súčasť jej širšej argumentácie. Navyše, považuje za potrebné
zdôrazniť, že aj v situácii, ak by sťažovateľka formulovala petit podanej sťažnosti smerom
k v texte podanej sťažnosti namietaným právnym princípom a na nich sa vzťahujúce práva,
aj pre tento prípad by ústavný súd postupoval v kontexte svojej zvolenej nosnej
argumentačnej línie (pozri body 9 a 11, pozn.).
15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu
prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, pričom z textu plnomocenstva priloženého
k sťažnosti vyplýva, že toto nebolo udelené na meno advokáta, ktorý mal v konaní pred
ústavným súdom sťažovateľku zastupovať, ale je udelené obchodnej spoločnosti K., s. r. o.,
pričom predloženie perfektného plnomocenstva je podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde („k návrhu sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa
advokátom...“) povinnou prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu.
16. V závere svojej argumentácie a reagujúc na námietku sťažovateľky spočívajúcu
v tom, že „Vo vzťahu k spätnému pôsobeniu ust. § 141a OSP poukazuje na znenie ust.
§ 372t OSP...“, ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke dodáva, že celkom zjavne správne
malo byť v uznesení okresného súdu č. k. 18 Cb/171/2008-250 z 22. októbra 2012 uvedené
ustanovenie § 372u OSP, a nie 372t OSP.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013