Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 750/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGNA INVEST, s. r. o., Školská 36, Nová

Baňa, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Advokátska kancelária, Krížna 47,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia a 3

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -211 z 11. decembra 2014

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -223 z 30. apríla 2015 takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGNA INVEST, s. r. o., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 8. novembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGNA INVEST,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -211 z 11. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -223 z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred

všeobecnými súdmi domáhala zaplatenia 476 836,42 € s príslušenstvom od hlavného mesta

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“). Žaloba bola na okresnom súde podaná 9. júna

2006 a za jej podanie sťažovateľka uhradila súdny poplatok vo výške 16 596,96 €.

Okresný súd uznesením č. k. -188 z 3. septembra 2013 (ďalej len

„rozhodnutie o preddavku na trovy konania“) uložil sťažovateľke na základe § 141a zákona

č. v čase rozhodovania platnom a účinnom znení

(ďalej len „OSP“) povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 23 841,50 €.

Sťažovateľka bola v rozhodnutí o preddavku na trovy konania poučená o tom, že proti nemu

nie je možné podať odvolanie, a tiež o tom, že v prípade nezloženia preddavku na trovy

konania (v určenej 60-dňovej lehote) bude konanie zastavené. Predmetnému rozhodnutiu,

resp. skôr prístupu zákonného sudcu k veci sťažovateľka vyčíta, že jej ním bolo ukrivdené,

pretože súd napriek tomu, že ho oboznámila so skutočnosťou, že vďaka zaplateniu

vysokého súdneho poplatku (16 596,96 €) už nemá viac peňazí na zaplatenie ešte vyššej

sumy (23 841,50 €) požadovanej od nej ako preddavok na trovy konania, rozhodol sa

pri posudzovaní, či sťažovateľku bude považovať za osobu oslobodenú od súdnych

poplatkov (pri kladnom vyhodnotení tejto otázky by sťažovateľka v zmysle § 141a ods. 1

preddavok na trovy konania zložiť nemusela), vyzdvihnúť aktíva obchodnej

spoločnosti (sťažovateľka bola v tom čase výlučnou vlastníčkou dvanástich nebytových

priestorov v Bratislave, garáže a motocykla; zostatok na bankovom účte bol iba 9,03 €),

pričom zároveň vo vzťahu k takto vymedzeným aktívam bagatelizoval pasíva obchodnej

spoločnosti (spočívajúce v dlhu vo výške 55 224,08 €; sťažovateľkou bolo tiež tvrdené,

že jej hrozí exekúcia), teda súd podľa názoru sťažovateľky nezohľadnil jej ťaživú finančnú

situáciu. Proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania sa sťažovateľka neodvolala, keďže

odvolanie sa do úvahy ani neprichádzalo.

V ďalšom priebehu konania sťažovateľka preddavok na trovy konania na účet

okresného súdu v určenej lehote nezložila a konanie muselo byť ex lege zastavené (§ 141a

posledná veta). Stalo sa tak uznesením okresného súdu č. k. -200

z 29. apríla 2014 (ďalej len „rozhodnutie o zastavení konania“). Proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažovateľka odvolanie. Rozhodnutie o zastavení konania obsahovalo dva výroky –

výrok o zastavení konania a výrok o trovách konania. Sťažovateľka odvolaním nenapadla

výrok o zastavení konania, ale iba výrok o trovách konania, pretože týmto výrokom malo

byť podľa jej názoru rozhodnuté aj o zaplatenom súdnom poplatku za podanie žaloby

(čo nebolo). Krajský súd dal sťažovateľke za pravdu a predmetné rozhodnutie okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na rozhodnutie o zaplatenom súdnom poplatku [uznesením

krajského súdu č. k. -207 z 30. júla 2014 (ďalej len „zrušujúce rozhodnutie

krajského súdu“)].

Okresný súd na to vydal napadnuté rozhodnutie okresného súdu (č. k. 14 C 50/2006-

211 z 11. decembra 2014), ktorým rozhodol, že súdny poplatok za podanie žaloby

sťažovateľke nevracia. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal

na príslušné ustanovenia o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle súdny poplatok za podanie návrhu

sa mal vrátiť, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo

alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním...

V zmysle súd o vrátení poplatku za podanie

návrhu nemohol rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca toho kalendárneho roka,

v ktorom bol taký poplatok zaplatený; výnimkou bol prípad, v ktorom došlo k späťvzatiu

návrhu ešte pred prvým pojednávaním. Keďže bol súdny poplatok za podanie žaloby

sťažovateľkou uhradený 1. augusta 2006, okresný súd skonštatoval uplynutie trojročnej

lehoty podľa dňom 31. december 2009. Navyše

keďže k späťvzatiu žaloby zo strany sťažovateľky v konaní nedošlo, právo sťažovateľky

na vrátenie súdneho poplatku považoval za zaniknuvšie.

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala, krajský

súd však toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (napadnutým rozhodnutím krajského

súdu). Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu stotožnil

s právnym názorom okresného súdu. Vo vzťahu k neoslobodeniu sťažovateľky od zloženia

preddavku na trovy konania (to bolo posudzované v rozhodnutí o preddavku na trovy

konania) navyše uviedol, že sťažovateľka sa v prípade, že s týmto rozhodnutím nebola

spokojná, mala domáhať svojej pravdy odvolaním. Uvedené sťažovateľka považuje

za zjavne absurdné a tvrdí, že odvolať sa proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania

nebolo možné. K ostatnej časti napadnutého rozhodnutia okresného súdu krajský súd

poznamenal, že toto rozhodnutie bolo vydané na základe a v súlade s platnou a účinnou

právnou úpravou, a preto nemôže byť považované za rozhodnutie absolútne nespravodlivé.

Toľko ku skutkovému stavu, aplikovanej právnej úprave a právnemu posúdeniu veci

všeobecnými súdmi.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka na takto vymedzenom základe stavia tvrdenie

o zásahu do garantovaných základných práv. Sťažovateľka je presvedčená o tom,

že okresnému súdu preukázala, že nemá dostatok peňažných prostriedkov na zaplatenie

preddavku na trovy konania. Ako krivdu vníma to, že okresný súd sa s jej názorom

nestotožnil (nepovažoval ju za osobu, u ktorej by boli splnené predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov), a tiež to, že krajský súd ju v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

vo vzťahu k rozhodnutiu o preddavku na trovy konania odkázal na podanie odvolania, ktoré

nebolo prípustné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa pred všeobecnými súdmi po takomto

nespravodlivom prístupe k veci nemohla domáhať žalobou uplatneného nároku

(476 836,42 €), považuje za odopretie práva na prístup k súdu. V ďalšej časti sťažnosti

sťažovateľka poukazuje na to, že takýto prístup k veci sa prieči akejkoľvek spravodlivosti.

Za absolútne nespravodlivé a arbitrárne (pretože to vníma ako nedostatok

odôvodnenia) považuje sťažovateľka tiež to, že všeobecné súdy sa vo svojich rozhodnutiach

nezaoberali tým, že bol do právneho poriadku chronologicky zaradený

až po nadobudnutí platnosti a účinnosti . Z tohto

argumentu sťažovateľky možno vyvodiť, že útočí na to, že zákonodarca v dobe kreácie § 13

ods. 3 so situáciou, v ktorej sa sama ocitla, nerátal.

V závere sťažnosti sťažovateľka prízvukuje, že vo veci sa neuskutočnilo ani len

jedno pojednávanie, pričom žalovaný bol v spore zvýhodnený, pretože bol ex lege

od platenia preddavku na trovy konania oslobodený.

Teda sťažovateľka tvrdí porušenie a 3 , keďže sa pre

nespravodlivý postup všeobecných súdov vo veci nemohla domáhať žalobou uplatneného

nároku (476 836,42 €) a keďže jej týmto postupom bola spôsobená škoda vo výške

nevráteného zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu (16 596,96 €).

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, v právnej veci navrhovateľa MAGNA

INVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie

sumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. -211 zo dňa 11-12-2014 bolo

porušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (1) .

2. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa MAGNA

INVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie

sumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. -233 zo dňa 30-04-2015 bolo

porušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (1) .

3. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, v právnej veci navrhovateľa MAGNA

INVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie

sumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. -211 zo dňa 11-12-2014 bolo

porušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (3) .

4. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa MAGNA

INVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie

sumy 476.836,42 € s prísl. uznesením č. k. -233 zo dňa 30-04-2015 bolo

porušené základné právo Sťažovateľa podľa článku 46 ods. (3) .

5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, v právnej veci navrhovateľa MAGNA

INVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie

sumy 476.836,42 € s prísl. č. k. -211 zo dňa 11-12-2014 sa zrušuje a vec

sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

6. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa MAGNA

INVEST, s. r. o. proti odporcovi Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava o zaplatenie

sumy 476.836,42 € s prísl. č. k. -233 zo dňa 30-04-2015 sa zrušuje a vec sa

vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

7. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť spoločnosti MAGNA INVEST, s. r. o. ako Sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia v sume 177,86 €...“

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prerokúvanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Okresný súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr. 3757/2016

z 5. decembra 2016, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci,

a k meritu veci uviedol, že zaplatený súdny poplatok sťažovateľke byť vrátený nemohol,

pretože by tým došlo k porušeniu . Okresný súd v tomto

zmysle poukázal na znenie , ako aj na to,

že napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo ako vecne správne potvrdené odvolacím

súdom.

Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr. 3612/16

z 12. decembra 2016, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania, a k meritu

veci iba odkázal na dôvody rozhodnutia uvedené v napadnutom rozhodnutí krajského súdu.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 21. decembra 2016, v ktorom

súhlasila s upustením od ústneho pojednávania, a k meritu veci uviedla, že žalobou

uplatnený nárok považuje za dôvodný, a preto zastáva názor, že vrátenie zaplateného

súdneho poplatku je v prerokúvanej veci opodstatnené. Sťažovateľka v ďalšom trvala

na obsahu podanej sťažnosti. Nad rámec jej obsahu poukázala na to, že nálezom ústavného

súdu sp. zn. z 11. mája 2016 bol vyslovený nesúlad

(na základe ktorého jej bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania) s čl. 1

ods. 1 a a predmetné ustanovenie bolo z právneho poriadku vypustené,

čo podľa jej názoru treba v konaní zohľadniť. Sťažovateľka teda atakuje rozhodnutie súdov

nevrátiť jej zaplatený súdny poplatok argumentom, podľa ktorého nevrátenie súdneho

poplatku bolo nespravodlivé preto, lebo zastavenie konania bolo založené na takom

zákonnom ustanovení ( ), ktoré bolo neskôr ako nesúladné s vypustené

z právneho poriadku, navyše v konaní sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

Podľa poplatok splatný podaním návrhu na

začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa

podanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo

dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný

rozkaz alebo rozkaz na plnenie. ...

Podľa o vrátení poplatku podľa

nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol

zaplatený; to neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo

dovolania späť pred prvým pojednávaním.

Predmet sťažnosti tvoria dve vzájomne prepletené línie tvrdení. Jednou z nich

sťažovateľka tvrdí, že došlo k zásahu do v záhlaví tohto rozhodnutia označených

základných práv tým, že všeobecné súdy jej znemožnili domáhať sa žalobou uplatneného

nároku (476 836,42 € s príslušenstvom) takým postupom, v ktorom založili rozhodnutie

o zastavení konania na tom, že v zmysle v tom čase platného a účinného ustanovenia § 141a

jej uložili absurdnú povinnosť zloženia pre ňu likvidačného preddavku na trovy

konania. Následne po jeho nezložení konanie zastavili.

Druhou líniou sťažovateľka atakuje nevrátenie súdneho poplatku zaplateného

za podanú žalobu (po zastavení konania). Nevrátenie súdneho poplatku za podanú žalobu

označuje za nespravodlivé, pričom tvrdenie o nespravodlivosti stavia na emočnej sile

prvého tvrdenia, teda poukazuje na to, že bol predsa ako nesúladný z

z právneho poriadku neskôr vypustený. K uvedenému pridáva úvahu o tom, že všeobecné

súdy mali povinnosť zaoberať sa tým, že „nespravodlivý“ bol do právneho

poriadku chronologicky zaradený až po nadobudnutí platnosti a účinnosti § 13 ods. 3

a túto skutočnosť mali vyhodnotiť v jej prospech. Ďalej

sťažovateľka opäť využíva emočnú silu argumentu, v ktorom poukazuje na to, že proti

rozhodnutiu o preddavku na trovy konania sa nemala možnosť odvolať a krajský súd jej

napriek tomu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu vytkol, že odvolanie podať mohla

a nepodala. Napätie umocňuje poukázaním na skutočnosť, že protistrana bola od zloženia

preddavku na trovy konania oslobodená ex lege, a tiež poukázaním na skutočnosť,

že vo veci sa neuskutočnilo ani len jedno pojednávanie (ergo nie je dôvod platiť súdny

poplatok).

Keďže posudzovaný prípad je plný emócií, rozhodol sa ústavný súd preskúmať

postup všeobecných súdov krok za krokom a do prípadu sa pokúsil vniesť istú dávku

pragmatizmu. Posúdenie tvrdenej nespravodlivosti viazal na konkrétne okolnosti prípadu.

Konanie v sťažovateľkinej veci bolo zastavené rozhodnutím okresného súdu

o zastavení konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka síce odvolala, avšak odvolala

sa iba proti výroku o trovách konania, nie proti výroku o zastavení konania. Krajský súd

teda v odvolacom konaní výrok o zastavení konania nepreskúmaval, venoval sa

sťažovateľkou jasne vymedzenému rozsahu odvolacieho prieskumu výroku o trovách

konania, zatiaľ čo výrok o zastavení konania nadobudol právoplatnosť.

Následkom odvolacieho prieskumu bolo do rozhodnutia o zastavení konania

zasiahnuté (zrušujúcim rozhodnutím krajského súdu). Avšak bolo tak urobené iba vo vzťahu

k napadnutému výroku o trovách konania – ten bol zrušený a vec bola v tejto časti vrátená

okresnému súdu na nové rozhodnutie. Okresný súd teda o trovách konania nanovo rozhodol

v napadnutom rozhodnutí okresného súdu (výroku o zastavení konania sa nedotkol, ten už

považoval za právoplatný). Sťažovateľka odvolaním napadla aj toto rozhodnutie. Napadnuté

rozhodnutie okresného súdu bolo ako vecne správne potvrdené napadnutým rozhodnutím

krajského súdu.

Ako však vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

sťažovateľka, a tu sa treba osobitne pristaviť, až v tomto štádiu konania začala uplatňovať

námietky smerujúce proti procesnému rozhodnutiu okresného súdu o preddavku na trovy

konania. Z uvedeného možno skonštatovať, že sťažovateľka odvolaním napadla výrok

o zastavení konania vyslovený v rozhodnutí o zastavení konania (pretože tvrdila pochybenia

v rozhodnutí o preddavku na trovy konania, voči ktorému sa nebolo možné odvolať a ktoré

nevyhnutne vyústilo do výroku o zastavení konania) až v odvolaní proti napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu, teda až v čase, kedy jej lehota na podanie odvolania proti

rozhodnutiu o zastavení konania dávno uplynula, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu síce

podala, ale zároveň odvolaním nežiadala preskúmať výrok o zastavení konania a odvolací

prieskum bežal už iba vo vzťahu k výroku o trovách konania. Takýto postup jej umožnila

skutočnosť, že celá vec sa tým, že prechádzala odvolacím prieskumom vo vzťahu k výroku

o trovách konania, zdala byť stále „živou“ aj vo vzťahu k výroku o zastavení konania.

Problémom vzniknutej situácie je, že krajský súd sa s napadnutým rozhodnutím

o preddavku na trovy konania až v tomto štádiu konania už odmietol zaoberať

a sťažovateľku odkázal na to, že rozhodnutie o preddavku na trovy konania je právoplatné,

keďže sa proti nemu nebolo možné odvolať. Svoje rozhodnutie založil na § 159 a § 162

. Uvedené sťažovateľka vníma ako nespravodlivé.

Ústavný súd preto na tomto mieste považuje za potrebné ujasniť, či postup

sťažovateľky a súdov bol adekvátny okolnostiam.

Sťažovateľka sa cíti byť dotknutá nespravodlivým rozhodnutím o preddavku na trovy

konania a nesúhlasí s tým, že nebola od zloženia preddavku na trovy konania oslobodená.

O neoslobodení sťažovateľky od zloženia preddavku na trovy konania bolo

rozhodnuté rozhodnutím o preddavku na trovy konania. Na tomto rozhodnutí bolo neskôr

založené rozhodnutie o zastavení konania (keďže sťažovateľka preddavok na trovy konania

neuhradila). Faktom vo veci zostáva, že proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania

sa sťažovateľka odvolaním brániť nevedela (proti tomuto rozhodnutiu nebolo odvolanie

prípustné). Sťažovateľka podanou sťažnosťou žiada vysloviť porušenie .

Ďalším faktom vo veci zas je, že nie je celkom pravdou, ako to sťažovateľka, ale aj

krajský súd tvrdia, že „nespravodlivé“ rozhodnutie o preddavku na trovy konania bolo

nenapadnuteľné.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštantne poukazuje na to, že základné

právo zaručené je právom „výsledkovým“, čo znamená, že tento článok

sleduje spravodlivosť konania ako celku (m. m. , ,

, , ). Teda v posudzovanom prípade

pri nemožnosti odvolania sa proti rozhodnutiu o preddavku na trovy konania to bolo

konečné rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o zastavení konania, ktoré mohlo a malo byť

sťažovateľkou napadnuté a zaťažené tvrdenou nespravodlivosťou (nesprávnym posúdením

oslobodenia od povinnosti zložiť preddavok na trovy konania), a to preto, že bolo

na rozhodnutí o preddavku na trovy konania bezprostredne založené a zároveň vo veci

konečné. V rozhodnutí o zastavení konania bolo teda možné odvolaním požadovať

zjednanie nápravy aj „nenapadnuteľného“ procesného rozhodnutia o preddavku na trovy

konania. Nakoniec tento záver bol ústavným súdom v obdobných veciach aj bežne

konštatovaný a ústavný súd v sťažnostiach, v ktorých došlo k napadnutiu správnosti

posúdenia oslobodenia od zloženia preddavkov na trovy konania, konštatoval neprípustnosť

takých sťažností. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach zastával názor, že k porušeniu

mohlo dôjsť až zastavením konania v zmysle poslednej vety

(m. m. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

naozaj postupoval nesprávne, keď sťažovateľke vytkol, že sa mala odvolať proti

rozhodnutiu, proti ktorému zákon podanie odvolania nepripúšťal (rozhodnutie o preddavku

na trovy konania). Na druhej strane, ako už bolo uvedené, sťažovateľka mohla rozhodnutie

o preddavku na trovy konania napadnúť v odvolaní sa proti konečnému rozhodnutiu

vo veci, teda proti výroku o zastavení konania vyslovenom v rozhodnutí o zastavení

konania. Sťažovateľka tak neurobila a výrok o zastavení konania nechala dospieť

k právoplatnosti, odvolala sa iba proti výroku o trovách konania. Uvedený nedostatok

procesného postupu sa následne snažila reparovať „zastretým odvolaním sa“ proti výroku

o zastavení konania v štádiu konania, kedy už bol tento výrok právoplatný a odvolací

prieskum prebiehal iba voči výroku o trovách konania.

Bez ohľadu na pochybenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

toto pochybenie nie je v zmysle nutné reparovať zrušením napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu je výrokovo

správne. Ústavný súd je totiž toho názoru, že námietky smerujúce proti rozhodnutiu

o preddavku na trovy konania uplatnené v štádiu konania, keď konanie prebiehalo už iba

vo vzťahu k výroku o trovách konania, stoja v spore tak či onak mimo jeho merita – sú

oneskorene vznesené.

Ústavný súd sa pre úplnosť venoval aj argumentu o neústavnosti ako

materiálneho základu pre zastavenie konania, aj keď treba vopred predznamenať, že táto

argumentačná línia je postavená tak isto mimo merita sporu, keďže zastavenie konania, ako

už bolo uvedené, nebolo vo veci sporné ‒nebolo včas napadnuté opravným prostriedkom.

Na jednej strane teda považuje ústavný súd za nespravodlivé pričítať na ťarchu

všeobecným súdom to, že sa správnosťou výroku o zastavení konania na základe § 141a

nezaoberali v situácii, keď taký výrok vydali jednak na základe platnej a účinnej

právnej úpravy (v čase rozhodnutia bol súčasťou právneho poriadku a zrušený

bol až 14. júna 2016; pre porovnanie posledné rozhodnutie vo veci, t. j. napadnuté

rozhodnutie krajského súdu, bolo vyhlásené už 30. apríla 2015, teda približne s ročným

predstihom pred zrušením ), a tiež keď vydanie takého výroku nebolo

sťažovateľkou odvolaním napadnuté (spochybnené).

Na druhej strane treba tiež priznať, že spochybnenie výroku o zastavení konania

podaním odvolania za situácie, že bol platnou a účinnou súčasťou právnej

úpravy, nebolo možné od sťažovateľky spravodlivo žiadať. Odvolanie sa proti výroku

o zastavení konania, v ktorom by bola tvrdená neústavnosť , a tým

nespravodlivosť konania, malo totiž za danej situácie minimálne vyhliadky na úspech,

keďže súdy mali k dispozícii silný argument formálnej platnosti litery zákona.

Sťažovateľka však pred ústavným súdom využíva argument, v ktorom tvrdí,

že bol ex post z právneho poriadku predsa vypustený ako nesúladný s ods.

1 a , teda vo veci bolo aplikované „nespravodlivé“ ustanovenie zákona

(logicky je takto koncipovaný argument použiteľný až po rozhodnutí ústavného súdu,

ktorým bol vyslovený nesúlad s príslušnými ustanoveniami ). Tomuto

argumentu je zas možné dať rovnako silný prívlastok ako argumentu o formálnej platnosti

litery zákona, a to, že tento argument je založený na retroaktivite. Sťažovateľkina vec bola

právoplatne zastavená v roku 2014, teda zhruba dva roky pred vypustením

z právneho poriadku ( bol zrušený 14. júna 2016), čo tomuto argumentu tiež

značne uberá na sile, a to aj v súvislosti s tým, že odvolací prieskum vo vzťahu k zastaveniu

konania ani neprebiehal.

Podľa ostatné právoplatné rozhodnutia vydané

v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nevidí ako spravodlivé pripustiť

nové prerokovanie celej veci iba na základe argumentu, ktorý vo veci vyzdvihuje

neústavnosť , pretože tento argument jednak atakuje neproporcionalitu v čase

rozhodnutia o zastavení konania platnej a účinnej právnej úpravy v konaní o sťažnosti (táto

problematika je vyhradená prieskumu najmä v konaní o súlade právnych predpisov

a ústavný súd obdobnú argumentáciu považoval z tohto dôvodu v obdobných konaniach

o sťažnostiach za zjavne neopodstatnenú; m. m. , )

a jednak je vznesený v odvolacom konaní vedenom proti výroku o trovách konania, a preto

výrok o zastavení konania nie je vôbec spôsobilý spochybniť, ba čo viac, výrok o zastavení

konania bol v čase vznesenia tohto argumentu právoplatný.

Ústavný súd sa k takému záveru prikláňa tiež z dôvodu, že nenachádza jadro

problému v „mechanickej“ aplikácii príslušnej právnej úpravy o zastavení konania (§ 141a

) po nesplnení ustanovených podmienok (nezložení preddavku na trovy konania)

na vec. Problematickým úsekom prerokúvanej veci je podľa názoru ústavného súdu tá časť

konania, v ktorej bolo rozhodované o neoslobodení sťažovateľky od zloženia preddavku na

trovy konania, pretože až na základe matérie tohto rozhodnutia došlo iba k mechanickej

aplikácii ďalšieho procesného postupu v zmysle zastavenia konania. Inak povedané, ak by

sťažovateľka bola oslobodená od zloženia preddavku na trovy konania alebo ak by

preddavok na trovy konania zložila, vec by bola prerokúvaná ďalej. Sťažovateľka vidí

nespravodlivosť v tom, že, ako sama tvrdí, nemala dosť finančných prostriedkov na zloženie

preddavku na trovy konania, a to súdy nezohľadnili.

Ústavný súd však nevidí v rozhodnutí okresného súdu o preddavku na trovy konania

svojvôľu. Okresný súd v bilancii aktív a pasív sťažovateľky dospel k záveru,

že sťažovateľka disponovala nehnuteľným majetkom ďaleko prevyšujúcim jej pasíva,

na základe čoho bola schopná zložiť okresnému súdu preddavok na trovy konania v určenej

lehote. Ťaživú situáciu sťažovateľky spočívajúcu v nízkej likvidite prevažne nehnuteľného

majetku okresný súd síce nevzal do úvahy, pre posúdenie prípadu to však podľa názoru

ústavného súdu nebolo rozhodujúce, pretože sťažovateľka bola schopná nízku likviditu

nehnuteľného majetku z dôvodu jeho vysokej hodnoty kryť z externých zdrojov (napr.

úverovo).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka bola okresným súdom oprávnene

považovaná za osobu povinnú zložiť preddavok na trovy konania. Preddavok na trovy

konania však v určenej lehote nezložila, a tak bolo konanie okresným súdom v zmysle

zastavené. O tomto dôsledku bola v rozhodnutí o preddavku na trovy konania aj

poučená.

Sťažovateľka mala po rozhodnutí o preddavku na trovy konania dve možnosti.

Preddavok na trovy konania zložiť (čo by znamenalo pokračovanie v spore) alebo nezložiť

(čo by viedlo k zastaveniu konania). Preddavok na trovy konania sa rozhodla nezložiť

a konanie nechala svojvoľne dospieť k zastaveniu.

Sťažovateľka však vo veci zjavne nerátala s ustanovením § 13 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch, ktorý jej umožňoval vrátenie zaplateného súdneho poplatku

za podanú žalobu po jej späťvzatí. Sťažovateľka tak bola v spore schopná (právna úprava jej

to umožňovala) racionálnym, aj keď je nutné povedať, že právnou úpravou vynúteným

rozhodnutím eliminovať tvrdenú stratu rovnajúcu sa výške zaplateného súdneho poplatku

za podanú žalobu. Podanú žalobu stačilo vziať späť, keďže vo veci sa ešte nepojednávalo.

To sťažovateľka neurobila.

Teda právna úprava umožňovala celej vzniknutej situácii predísť, pričom tvrdenie,

že sťažovateľka bola právnou úpravou takpovediac „dohnaná“ k späťvzatiu žaloby, čím jej

bolo zabránené v domáhaní sa zažalovanej sumy, by týmto úkonom neutrpelo

a sťažovateľka na základe toho mohla tvrdiť porušenie aj naďalej.

Avšak tvrdenie o tom, že sťažovateľke bolo zabránené v domáhaní sa žalobou uplatneného

nároku v zmysle za situácie, že odvolaním nenapadla výrok o zastavení

konania a tento výrok nadobudol právoplatnosť, je opäť iba tvrdením mimo merita sporu,

keďže v odvolacom konaní už bol sporný iba výrok o trovách konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila možnosť, ktorú jej ponúkal § 13 ods. 3

‒ využiť inštitút späťvzatia žaloby ‒ atým dosiahnuť

vrátenie súdneho poplatku zaplateného za podanú žalobu, nemožno v posudzovanom

prípade spravodlivo pričítať na ťarchu súdov. Ústavný súd sa k tomuto záveru priklonil tiež

z dôvodu, že rozhodnutie o uhradení alebo neuhradení preddavku na trovy konania, ako

aj rozhodnutie o späťvzatí žaloby bolo v dispozícii sťažovateľky, rozhodnutie okresného

súdu o zložení preddavku na trovy konania ústavný súd nevidí ako nespravodlivé, podanie

opravného prostriedku proti výroku o zastavení konania bolo opäť v dispozícii sťažovateľky

a nakoniec ani ostatná argumentácia sťažovateľky nebola ústavným súdom vyhodnotená

ako opodstatnená, pretože sťažovateľka ju v spore neuplatnila včas.

Argument o tom, že protistrana bola v spore ex lege od zloženia preddavku na trovy

konania oslobodená, argument o tom, že bol do právneho poriadku

chronologicky zaradený až po , ako aj argument

o tom, že nie je dôvod na platenie súdneho poplatku, ak sa vo veci neuskutočnilo žiadne

pojednávanie, obsahovo spadajú pod otázku námietky neproporcionality právnej úpravy ako

takej (čo je v zásade predmetom prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov, nie

v konaní o sťažnosti; v konaní o sťažnosti sa ústavný súd zaoberá najmä otázkou

proporcionality aplikácie práva), z toho dôvodu im ústavný súd nevenoval osobitnú

pozornosť.

Navyše ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite

aplikácie práva“ (uznesenie sp. zn. z 20. novembra 2012 uverejnené

v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 80/2012).

Obsahom sťažnosti je tvrdený zásah do . Zásah do

je viazaný iba na tvrdenie, že sťažovateľka nesprávnym postupom súdov utrpela

materiálnu ujmu vo výške nevráteného súdneho poplatku za podanie žaloby. Keďže tvrdený

zásah do je v prerokúvanej veci podmienený vyslovením porušenia

a keďže k zásahu do v posudzovanom prípade

nedošlo, ústavný súd nepovažuje za potrebné sa bližšie venovať možnosti porušenia čl. 46

ods. 3 .

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie

napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017