Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 277/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátskou kanceláriou

SKLEGAL s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Pavel Poliak, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 13. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. februára 2014 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť P. K. (ďalej len

„sťažovateľ“), doplnená písomným podaním doručeným 19. februára 2014, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v označenom konaní sp. zn.

okresného súdu je v postavení žalobcu, pričom jeho pôvodný protinávrh v konaní vedenom

pod sp. zn. bol vylúčený na samostatné konanie. Sťažovateľ si v napadnutom

konaní vedenom pod sp. zn. uplatnil proti odporcovi sumu 1 060 392,65 €

s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Sťažovateľ v napadnutom konaní požiadal

o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu nepriaznivých osobných a majetkových

pomerov, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 13. decembra 2013 tak, že

sťažovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 97 %. V ten istý deň

zároveň okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľovi, aby zložil preddavok

na trovy konania v sume 53 019,60 €. Sťažovateľ sa proti uzneseniu o oslobodení

od súdnych poplatkov neodvolal.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„Sťažovateľ má preto za to, že Odporca si vydaním Uznesenia o čiastočnom

oslobodení od súdnych poplatkov pripravil formálne predpoklady na vydanie Rozhodnutia.

Priznaním oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu, by nemohlo zo strany

Odporcu dôjsť k vydaniu Rozhodnutia a Odporca by nebol v súlade s

oprávnený vydať Rozhodnutie, pretože bez existencie Uznesenia o čiastočnom oslobodení

od súdnych poplatkov by neboli naplnené predpoklady .

Skutočnosť, že Odporca Uznesením o čiastočnom oslobodení od súdnych poplatkov

nepriznal Sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 3 %, a v ten istý deň

na základe tohto predpokladu vydal Rozhodnutie, predstavuje také konanie Odporcu,

ktorým Odporca odňal Sťažovateľovi možnosť na nezákonnom a nestrannom súde

uplatňovať si ochranu svojich práv a právom chránených záujmov.

Rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, z akých faktických okolností mal

za preukázané, že existuje nutnosť zloženia preddavku na trovy konania, a nielenže

neskúmal pre aký účel T. P. navrhoval zloženie preddavku na trovy konania v celkovej

výške 53.019,60 EUR, ani samotný Odporca neuvádza žiadny účel, pre ktorý by mal byť

predmetný preddavok zložený.

Odporca sa zároveň vôbec nevysporiadal a nezohľadnil majetkové pomery

Sťažovateľa, ktoré boli dôvodom na vydanie Uznesenie o čiastočnom oslobodení od

súdnych poplatkov a oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 97 %, a ktoré majú

podstatný vplyv na jemu uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Odporca vo

veci formálno-právne rozhodol aplikujúc ustanovenie , keďže

Rozhodnutie je založené len na formálnych predpokladoch bez ohľadu na faktické okolnosti

prípadu.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky až faktickým (nie iba formálnym)

preskúmaním predpokladov na strane dotknutého účastníka konania môže rezultovať záver

o splnení predpokladov na uloženie povinností tomuto účastníkovi konania spočívajúcej

v nutnosti zložiť preddavok na trovy konania, avšak pri rešpektovaní princípu

proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania boli

minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá

výska budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania; nesmie byť teda len

mechanickým určením do 5 % z predmetu konania.

Povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania vo výške 53.019,60 EUR, ktorý viac

ako 3-násobne prevyšuje súdny poplatok v pôvodnej výške (16.596,50 EUR) a viac ako 106-

násobne prevyšuje súdny poplatok po uznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu

97 % (497,50 EUR) a zároveň predstavuje sumu zodpovedajúcu odmene za 20 úkonov

právnej pomoci, je neproporcionálna a arbitrárna.

Postup Odporcu je svojvoľný, arbitrárny a zjavne neodôvodnený, ale najmä

v rozpore s ústavným právom Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, a na reálny

prístup k nestrannému a nezávislému súdu za účelom ochrany svojich práv a právom

chránených záujmov.

Odporca nebol schopný zaplatiť súdny poplatok vo výške 16.596,50 EUR a z toho

dôvodu žiadal Odporcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. O to viac nie je Odporca

schopný zaplatiť preddavok na trovy konania vo výške 53.019,60 EUR, pričom v prípade ak

si Sťažovateľ nesplní Odporcom uloženú povinnosť, Odporca je oprávnený konanie

zastaviť.

Uznesením o čiastočnom oslobodení od súdnych poplatkov dal Odporca

Sťažovateľovi síce možnosť uplatňovať si na nestrannom a nezávislom súde svoje práva

a právom chránené záujmy, a to tak aby mu v dôsledku jeho nepriaznivej finančnej situácie

nebola táto možnosť odňatá, avšak následne, po zabezpečení si formálnych predpokladov

na vydanie Rozhodnutia (a to neuznaním oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu 3

%), mu Rozhodnutím túto možnosť odníme, keďže pod hrozbou zastavenia konania ho

zaviazal na zaplatenie preddavku na trovy konania vo výške 53.019,60 EUR.“

Na základe uvedených sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (

Slovenskej republiky) bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica č. k.:

-155 zo dňa 13.12.2013.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k.: -155, zo dňa

13.12.2013, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Banská Bystrica

povinnosť uhradiť Sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej žiadal, aby ústavný súd predbežným opatrením odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia z dôvodov uvedených v sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej

napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného

práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jeho práva na prístup k súdu, keďže v zmysle

poslednej vety v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) preddavok

v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd

konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

Podľa výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej

sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Okresný súd je v zmysle uvedeného pri rozhodovaní o uložení povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania povinný vždy, keď odporca navrhne, aby súd uložil

navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, skúmať splnenie kumulatívne

formulovaných zákonných predpokladov. Týmito predpokladmi sú výška žalovanej sumy

a naplnenie podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zo sťažovateľom predloženej fotokópie uznesenia okresného súdu vyplýva, že

okresný súd sa oboma kumulatívne formulovanými zákonnými predpokladmi uloženia

preddavku na trovy konania podrobne zaoberal.

Pokiaľ ide o určovanie výšky preddavku na trovy konania, okresný súd vychádzal

z výšky žalovanej sumy uplatnenej sťažovateľom v žalobnom návrhu, pričom pri určovaní

výšky preddavku na trovy konania postupoval v presne v matematicky konštruovaných

intenciách . Svoj postup podrobne a zrozumiteľne vysvetlil uvedením spôsobu

výpočtu výšky preddavku v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite

aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn.

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.

80/2012).

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok

na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa splnené boli, potom

nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi

uloží. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je povinný navrhovateľovi predpísať

preddavok na trovy konania v sume päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku.

Sťažovateľ namietajúci sumu uloženého preddavku na trovy konania vo svojej

podstate namieta neprimeranosť zákonnej právnej regulácie preddavku na trovy konania, nie

chýbajúcu proporcionalitu aplikácie okresným súdom. V konaní o sťažnosti

fyzickej osoby podľa však senát ústavného súdu nie je oprávnený

preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum je vyhradený

plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už viackrát

zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type

konania (napr. , , ). Argumentácia sťažovateľa

o neprimeranosti výšky sumy uloženého preddavku na trovy konania v jeho prípade je preto

nedôvodná.

Vo vzťahu k druhej kumulatívnej podmienke na uloženie povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania je okresný súd povinný posudzovať splnenie podmienok

pre oslobodenie navrhovateľa od súdneho poplatku, a to v intenciách , čo

explicitne vyplýva z ustanovenia . Aj v tomto prípade okresný súd

postupoval v súlade s uvedenými procesnoprávnymi ustanoveniami, keďže sťažovateľ

požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov pred vydaním napadnutého uznesenia.

Okresný súd v tejto súvislosti vydal uznesenie, ktorým sťažovateľa oslobodil v 97 % miere

od súdnych poplatkov. V nadväznosti na uznesenie o čiastočnom oslobodení od súdnych

poplatkov okresný súd vzhľadom na návrh odporcu bol povinný rozhodnúť o uložení

povinnosti podľa .

O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom

konaní tak v posudzovanom prípade na prvý pohľad nemožno uvažovať. To vylučuje aj

ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho

právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o sume uloženého

preddavku na trovy konania. Ústavný súd v postupe a uznesení okresného súdu nezistil

žiadne signály vád, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť

k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa. Preto bolo potrebné sťažnosť už

pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

nerozhodoval.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd k okolnostiam prípadu

uvádza, že proti uzneseniu okresného súdu o čiastočnom oslobodení od súdnych poplatkov,

ktoré umožňovalo okresnému súdu aplikovať predmetnú právnu úpravu, teda uložiť

povinnosť zložiť sťažovateľovi preddavok na trovy konania, mohol sťažovateľ podať

odvolanie, ktorým mal možnosť eliminovať možnú aplikáciu predmetných ustanovení

dosiahnutím úplného oslobodenia od súdnych poplatkov,

sťažovateľ nevyužil, hoci podľa zákona () bolo proti

uzneseniu o čiastočnom oslobodení sťažovateľa od súdneho poplatku prípustné

odvolanie. Navyše, podľa kópie predmetného uznesenia išlo o rozhodnutie vyššieho

súdneho úradníka, proti rozhodnutiu ktorého je vždy prípustné odvolanie. Tým, že

sťažovateľ nevyužil jemu dostupný opravný prostriedok, ktorým mohol eliminovať účinky

aplikácie ustanovení týkajúce sa povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania, sťažovateľova argumentácia stráca na relevancii. Navyše,

ústavný súd zistil, že v čase predbežného prerokovania tejto sťažnosti bolo napadnuté

konanie právoplatne zastavené 29. marca 2014 (teda ani proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu sťažovateľ nepodal odvolanie, pozn.), a to jednak z dôvodu, že sťažovateľ

nezaplatil vyrubený súdny poplatok v sume 497,90 € ani po písomnej výzve súdu, hoci bol

poučený o následkoch nezaplatenie súdneho poplatku, a jednak z dôvodu, že odporca

v napadnutom konaní na rozdiel od sťažovateľa zložil preddavok na trovy konania v určenej

výške. Vzhľadom na uvedené procesné okolnosti a právoplatné zastavenie napadnutého

konania ani prípadné vyhovenie návrhu sťažovateľa ústavným súdom by nemalo žiaden

relevantný význam pre sťažovateľa, pretože za žiadnych okolností by už nemohlo zvrátiť

nepriaznivý výsledok napadnutého konania pre sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014