Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 342/2016
PDF · 181.62 KB
No categories available
III. ÚS 342/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 451/2015
z 29. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 342/2016 z 31. mája 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 451/2015 z 29. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením
potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom ako prvostupňový súd, tak aj krajský súd
svoje rozhodnutia „odôvodnili nezložením preddavku na trovy konania zo strany
sťažovateľa ako navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. [zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
pozn.] platného a účinného od 01.01.2015 v súčinnosti s prechodným ustanovením
k úpravám účinným od 01.01.2015 v § 372w O. s. p.“, ktoré sťažovateľ považuje
za „účelovo diskriminačné v prospech štátu ako odporcu, ktorý je však oslobodený od
platenia súdnych poplatkov a súčasne zastupovaný pred súdom svojimi zamestnancami
a teda mu trovy konania na náhradu ktorých by mal v prípade úspechu právo ani
nevznikajú, a súčasne aj v rozpore s princípom právnej istoty, ktorých aplikáciou došlo
k odňatiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a navyše retroaktívnym spôsobom“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 29. januára 2016
č. k. 9Co/451/2015-192 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa
29. januára 2016 č. k. 9Co/451/2015-192 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava
na ďalšie konanie.“
II.
Krajský súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde
predložil 29. júna 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie krajského súdu“),
v ktorom stručne zhrnul dôvody potvrdenia prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na to,
že napadnuté uznesenie obsahuje všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku a dodal, že krajský súd o veci rozhodoval v čase,
keď ustanovenie § 141a OSP bolo platné a účinné (účinnosť stratilo až 14. júnom 2016,
t. j. vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod. č. 194/2016 Z. z.). V závere vyjadrenia krajský súd súhlasil s upustením od ústneho
pojednávania vo veci v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu k vyjadreniu krajského súdu v určenej lehote
nevyjadril.
Keďže krajský súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
a sťažovateľa vlastná vec nezaujímala ani do tej miery, aby sa na výzvu ústavného súdu
vyjadril, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, napriek tomu, že doručenie
predmetnej výzvy bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa riadne vykázané, ústavný súd
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo založené
na nezložení preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 OSP (ktoré
považuje za účelové a diskriminačné v prospech štátu). Na základe nesplnenia predmetnej
povinnosti bolo konanie v konečnom dôsledku napadnutým uznesením zastavené a toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením krajského súdu, že v čase rozhodovania
krajského súdu o napadnutom uznesení bolo ustanovenie § 141a ods. 1 OSP platným
aj účinným.
Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2016 bol vyslovený
nesúlad § 141a OSP s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané
v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Textácia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde explicitne rieši sťažovateľovu
situáciu. Pretože okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v civilnom procese a napadnuté uznesenie je právoplatné,
v zmysle verba legalia ostáva napadnuté uznesenie účinkami nálezu o nesúlade sp. zn.
PL. ÚS 30/2015 nedotknuté.
Nad rámec veci je potrebné uviesť, že ústavný súd v období pred vydaním nálezu
o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval,
že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05, III. 591/2013). Podľa judikovaného
názoru ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti
možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej
moci priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
80/2012).
V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu
nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum
je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už
viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom
type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľa
o neproporcionalite právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti
fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nedôvodná.
K celej veci je nutné dodať, že ústavný súd vníma aj skoršie vydané zjednocujúce
stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 (ďalej len „zjednocujúce
stanovisko“), podľa ktorého hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu č. k.
PL. ÚS 38/03-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,
podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení zákona č. 138/2003 Z. z.
(ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13
ods. 3 a 4 ústavy uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pred právoplatným
skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4 zákona
o zdravotnom poistení, nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.
Od zjednocujúceho stanoviska sa ústavný súd odchýlil z týchto dôvodov.
V období pred vydaním nálezu o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 bolo v konaniach
pred ústavným súdom predmetom posúdenia viacero totožných, resp. obdobných sťažností
(napr. III. ÚS 277/2014, III. ÚS 272/2014, III. ÚS 440/2013, II. ÚS 366/2016,
I. ÚS 520/2012), pričom tieto boli vo výsledku pri predbežnom prerokovaní odmietané
z dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (najmä z dôvodu neprípustnosti alebo
zjavnej neopodstatnenosti v závislosti od koncepcie námietok porušenia ústavy).
In medias res (i) námietky neproporcionality aplikácie práva považoval ústavný súd
pri odmietaní sťažností za zjavne neopodstatnené, pretože platná a účinná právna úprava iný
postup všeobecným súdom neumožňovala (verba legalia § 141a OSP), alebo za neprípustné
(v prípade ak bolo v konaní pred všeobecným súdom namietané len procesné rozhodnutie,
pretože tu bola daná možnosť brániť sa v odvolacom konaní po rozhodnutí o zastavení
konania) a (ii) námietky neústavnosti právnej úpravy typovo za zjavne neopodstatnené
pre ich posúdenie v konaní o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických
osôb, pretože takýto prieskum považoval ústavný súd za vyhradený plénu v konaní
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov). V súvislosti
s uvedeným bodom (ii) ústavný súd viackrát prízvukoval, že účel konania o súlade právnych
predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04,
Navyše, ako to vyplýva z posudzovania námietok neústavnosti § 141a OSP v konaní
o individuálnych sťažnostiach ako zjavne neopodstatnených, ústavný súd v týchto
prípadoch presadzuje vo svojich rozhodnutiach (iii) prezumpciu ústavnosti právnych
predpisov (do vyslovenia opačného rozhodnutia). Vyabstrahovaný záver implicitne
podporuje koncepciu odmietania námietok neústavnosti právnej úpravy § 141a OSP v
konaní o individuálnych sťažnostiach z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (zjednodušene
povedané, kým nie je vyslovený nesúlad namietanej zákonnej úpravy s ústavou je námietka
neproporcionality takej zákonnej úpravy zjavne neopodstatnená, lebo text zákona je taký,
aký je).
Z princípu právnej istoty ako základného princípu právneho štátu vyplývajú
legitímne očakávania vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Z tohto
pohľadu ústavný súd pri posudzovaní sťažností v obdobných veciach ustálil svoj už
uvedený postoj.
Teda, čo sa týka preskúmavanej veci, ústavný súd v čase pred vydaním nálezu
o nesúlade sp. zn. PL. ÚS 30/2015 svoje rozhodnutia týkajúce sa posúdenia § 141a OSP
opieral o (i) prezumpciu súladu napádaného § 141 OSP s ústavou, (ii) o zjavnú
neopodstatnenosť námietok neproporcionality aplikácie § 141 OSP a (iii) o neprípustnosť
preskúmavania procesného rozhodnutia, v ktorom došlo k aplikácii § 141 OSP
(proti ktorému bola daná možnosť brániť sa v odvolacom konaní po rozhodnutí o zastavení
konania).
Summa summarum ústavný súd v uvedených konaniach de facto nepripustil
existenciu excesu vyžadujúcu jeho korekciu a (zákon o ústavnom súde; § 41b) per se
korekciu právoplatného rozhodnutia v civilnom procese po vydaní rozhodnutia v zmysle
čl. 125 ústavy považuje (z hľadiska zachovania právnej istoty) za nežiaducu.
Nález ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s ústavou zasahuje
do normotvorby sistačnou právomocou vo vzťahu k platnej a účinnej právnej úprave, čo je
charakteristickým rysom legislatívy, nie súdnictva. Možno ho preto zaradiť medzi
špecifické pramene práva. Jeho špecifikom je, že v súdnom rozhodnutí nachádzame
legislatívnu právomoc sistovať platnú a účinnú právnu úpravu. Z toho dôvodu je potrebné
pri náleze ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s ústavou zohľadniť uvedené
špecifikum aj z pohľadu legitímnych očakávaní na rozhodovaciu činnosť, ktorá je rýdzo
prejavom súdnictva (nárokov na obsah rozhodnutí). Ústavný súd musí totiž
pri rozhodovacej činnosti reagovať na vlastným rozhodnutím zmenenú právnu úpravu.
Preto, vrátiac sa späť k legitímnym očakávaniam, pri vyslovenom náleze ústavného
súdu o nesúlade ustanovenia § 141a OSP s príslušnými článkami ústavy, je
v prejednávanom prípade vhodné zohľadňovať aj stav vecí judikovaných ústavným súdom
do vyslovenia tohto nesúladu. Do množiny obdobných ba aj identických vecí, ako už dosiaľ
judikovaných, by sa opačným prístupom vniesla neistota a nespravodlivosť z toho pohľadu,
že prípady identické s tými, aké boli pred vyslovením nesúladu ustanovenia § 141a OSP
s príslušnými ustanoveniami ústavy odmietané, by boli po vyslovení nesúladu (napriek
tomu, že v tejto súvislosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietajúce porušenie
základných práv boli ústavnému súdu doručené počas platnosti a účinnosti až dodatočne
nesúladnej právnej úpravy) rozhodované s úplne protichodnými závermi. To, k akému
záveru by prejednávaná vec dospela, by záležalo na čase rozhodovania o podanej sťažnosti
ústavným súdom. To znamená, že sťažnosť namietajúca porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
doručená ústavnému súdu ešte za platnosti a účinnosti § 141a OSP by bola v období
pred vyslovením nesúladu s príslušnými ustanoveniami ústavy odmietnutá podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a tá istá sťažnosť by po vyslovení nálezu o nesúlade § 141a OSP
s príslušnými ustanoveniami ústavy viedla k vydaniu nálezu konštatujúceho porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy aj napriek tomu, že všeobecný súd vydal rozhodnutie na základe platnej
a účinnej právnej úpravy. Zmienené predstavuje aj sťažovateľov prípad.
Ústavnému súdu sa javí byť v posudzovanom prípade iracionálnym taký záver,
podľa ktorého by sa civilné konanie rozhodnuté za platnej a účinnej právnej úpravy,
za ktorej účastník konania vopred vedel o podmienke, že nezložením preddavku podľa
§ 141a OSP bude jeho konanie zastavené a z vlastného rozhodnutia sa textom zákona
odmietol riadiť, malo znovu otvárať na prejednanie a rozhodnúť mimo rámca ústavným
súdom nastolenej rozhodovacej línie len preto, že sa v zmysle čl. 125 ústavy
po právoplatnom rozsúdení veci všeobecným súdom ex post zmenila právna úprava.
Výrazom korekcie tohto názoru v zmysle rebríčka hodnôt (cez vyjadrenie konaní),
do ktorých je spoločensky nutné zasahovať, aj napriek uvedenému je § 41b zákona
o ústavnom súde, ktorý však vec sťažovateľa znovu otvárať výslovne taktiež nepožaduje.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie
napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie konanie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2016