Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 342/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 31. mája 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením

potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom ako prvostupňový súd, tak aj krajský súd

svoje rozhodnutia „odôvodnili nezložením preddavku na trovy konania zo strany

sťažovateľa ako navrhovateľa v zmysle ustanovenia [zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

pozn.] platného a účinného od 01.01.2015 v súčinnosti s prechodným ustanovením

k úpravám účinným od 01.01.2015 v “, ktoré sťažovateľ považuje

za „účelovo diskriminačné v prospech štátu ako odporcu, ktorý je však oslobodený od

platenia súdnych poplatkov a súčasne zastupovaný pred súdom svojimi zamestnancami

a teda mu trovy konania na náhradu ktorých by mal v prípade úspechu právo ani

nevznikajú, a súčasne aj v rozpore s princípom právnej istoty, ktorých aplikáciou došlo

k odňatiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu a navyše retroaktívnym spôsobom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 29. januára 2016

č. k. -192 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa

29. januára 2016 č. k. -192 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava

na ďalšie konanie.“

II.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu podľa

predložil 29. júna 2016 vyjadrenie k sťažnosti (ďalej len „vyjadrenie krajského súdu“),

v ktorom stručne zhrnul dôvody potvrdenia prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na to,

že napadnuté uznesenie obsahuje všetky náležitosti v zmysle príslušných ustanovení

a dodal, že krajský súd o veci rozhodoval v čase,

keď ustanovenie bolo platné a účinné (účinnosť stratilo až 14. júnom 2016,

t. j. vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

pod. č. ). V závere vyjadrenia krajský súd súhlasil s upustením od ústneho

pojednávania vo veci v zmysle .

Sťažovateľ sa na výzvu ústavného súdu k vyjadreniu krajského súdu v určenej lehote

nevyjadril.

Keďže krajský súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

a sťažovateľa vlastná vec nezaujímala ani do tej miery, aby sa na výzvu ústavného súdu

vyjadril, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, napriek tomu, že doručenie

predmetnej výzvy bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa riadne vykázané, ústavný súd

podľa upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo založené

na nezložení preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia (ktoré

považuje za účelové a diskriminačné v prospech štátu). Na základe nesplnenia predmetnej

povinnosti bolo konanie v konečnom dôsledku napadnutým uznesením zastavené a toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením krajského súdu, že v čase rozhodovania

krajského súdu o napadnutom uznesení bolo ustanovenie platným

aj účinným.

Nálezom ústavného súdu sp. zn. z 11. mája 2016 bol vyslovený

nesúlad s a .

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle ,

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení .

Podľa ostatné právoplatné rozhodnutia vydané

v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Textácia explicitne rieši sťažovateľovu

situáciu. Pretože okresný súd napadnutým uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania v civilnom procese a napadnuté uznesenie je právoplatné,

v zmysle verba legalia ostáva napadnuté uznesenie účinkami nálezu o nesúlade sp. zn.

nedotknuté.

Nad rámec veci je potrebné uviesť, že ústavný súd v období pred vydaním nálezu

o nesúlade sp. zn. vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval,

že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní (, III. 591/2013). Podľa judikovaného

názoru ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti

možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej

moci priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite

aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn.

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.

80/2012).

V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa senát ústavného súdu

nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum

je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už

viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom

type konania (napr. , , ). Argumentácia sťažovateľa

o neproporcionalite právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti

fyzickej osoby podľa nedôvodná.

K celej veci je nutné dodať, že ústavný súd vníma aj skoršie vydané zjednocujúce

stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. (ďalej len „zjednocujúce

stanovisko“), podľa ktorého hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu č. k.

-89 zo 17. mája 2004 o nesúlade § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,

o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových,

podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

(ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13

ods. 3 a 4 uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pred právoplatným

skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má aplikovať § 38 ods. 4 zákona

o zdravotnom poistení, nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc.

Od zjednocujúceho stanoviska sa ústavný súd odchýlil z týchto dôvodov.

V období pred vydaním nálezu o nesúlade sp. zn. bolo v konaniach

pred ústavným súdom predmetom posúdenia viacero totožných, resp. obdobných sťažností

(napr. , , , ,

), pričom tieto boli vo výsledku pri predbežnom prerokovaní odmietané

z dôvodov podľa (najmä z dôvodu neprípustnosti alebo

zjavnej neopodstatnenosti v závislosti od koncepcie námietok porušenia ).

In medias res (i) námietky neproporcionality aplikácie práva považoval ústavný súd

pri odmietaní sťažností za zjavne neopodstatnené, pretože platná a účinná právna úprava iný

postup všeobecným súdom neumožňovala (verba legalia ), alebo za neprípustné

(v prípade ak bolo v konaní pred všeobecným súdom namietané len procesné rozhodnutie,

pretože tu bola daná možnosť brániť sa v odvolacom konaní po rozhodnutí o zastavení

konania) a (ii) námietky neústavnosti právnej úpravy typovo za zjavne neopodstatnené

pre ich posúdenie v konaní o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických

osôb, pretože takýto prieskum považoval ústavný súd za vyhradený plénu v konaní

podľa (konanie o súlade právnych predpisov). V súvislosti

s uvedeným bodom (ii) ústavný súd viackrát prízvukoval, že účel konania o súlade právnych

predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. , ,

).

Navyše, ako to vyplýva z posudzovania námietok neústavnosti v konaní

o individuálnych sťažnostiach ako zjavne neopodstatnených, ústavný súd v týchto

prípadoch presadzuje vo svojich rozhodnutiach (iii) prezumpciu ústavnosti právnych

predpisov (do vyslovenia opačného rozhodnutia). Vyabstrahovaný záver implicitne

podporuje koncepciu odmietania námietok neústavnosti právnej úpravy v

konaní o individuálnych sťažnostiach z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (zjednodušene

povedané, kým nie je vyslovený nesúlad namietanej zákonnej úpravy s je námietka

neproporcionality takej zákonnej úpravy zjavne neopodstatnená, lebo text zákona je taký,

aký je).

Z princípu právnej istoty ako základného princípu právneho štátu vyplývajú

legitímne očakávania vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Z tohto

pohľadu ústavný súd pri posudzovaní sťažností v obdobných veciach ustálil svoj už

uvedený postoj.

Teda, čo sa týka preskúmavanej veci, ústavný súd v čase pred vydaním nálezu

o nesúlade sp. zn. svoje rozhodnutia týkajúce sa posúdenia

opieral o (i) prezumpciu súladu napádaného s , (ii) o zjavnú

neopodstatnenosť námietok neproporcionality aplikácie a (iii) o neprípustnosť

preskúmavania procesného rozhodnutia, v ktorom došlo k aplikácii

(proti ktorému bola daná možnosť brániť sa v odvolacom konaní po rozhodnutí o zastavení

konania).

Summa summarum ústavný súd v uvedených konaniach de facto nepripustil

existenciu excesu vyžadujúcu jeho korekciu a (; ) per se

korekciu právoplatného rozhodnutia v civilnom procese po vydaní rozhodnutia v zmysle

považuje (z hľadiska zachovania právnej istoty) za nežiaducu.

Nález ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s zasahuje

do normotvorby sistačnou právomocou vo vzťahu k platnej a účinnej právnej úprave, čo je

charakteristickým rysom legislatívy, nie súdnictva. Možno ho preto zaradiť medzi

špecifické pramene práva. Jeho špecifikom je, že v súdnom rozhodnutí nachádzame

legislatívnu právomoc sistovať platnú a účinnú právnu úpravu. Z toho dôvodu je potrebné

pri náleze ústavného súdu o nesúlade ustanovenia zákona s zohľadniť uvedené

špecifikum aj z pohľadu legitímnych očakávaní na rozhodovaciu činnosť, ktorá je rýdzo

prejavom súdnictva (nárokov na obsah rozhodnutí). Ústavný súd musí totiž

pri rozhodovacej činnosti reagovať na vlastným rozhodnutím zmenenú právnu úpravu.

Preto, vrátiac sa späť k legitímnym očakávaniam, pri vyslovenom náleze ústavného

súdu o nesúlade ustanovenia s príslušnými článkami , je

v prejednávanom prípade vhodné zohľadňovať aj stav vecí judikovaných ústavným súdom

do vyslovenia tohto nesúladu. Do množiny obdobných ba aj identických vecí, ako už dosiaľ

judikovaných, by sa opačným prístupom vniesla neistota a nespravodlivosť z toho pohľadu,

že prípady identické s tými, aké boli pred vyslovením nesúladu ustanovenia

s príslušnými ustanoveniami odmietané, by boli po vyslovení nesúladu (napriek

tomu, že v tejto súvislosti sťažnosti podľa namietajúce porušenie

základných práv boli ústavnému súdu doručené počas platnosti a účinnosti až dodatočne

nesúladnej právnej úpravy) rozhodované s úplne protichodnými závermi. To, k akému

záveru by prejednávaná vec dospela, by záležalo na čase rozhodovania o podanej sťažnosti

ústavným súdom. To znamená, že sťažnosť namietajúca porušenie

doručená ústavnému súdu ešte za platnosti a účinnosti by bola v období

pred vyslovením nesúladu s príslušnými ustanoveniami odmietnutá podľa

a tá istá sťažnosť by po vyslovení nálezu o nesúlade

s príslušnými ustanoveniami viedla k vydaniu nálezu konštatujúceho porušenie

ods. 1 aj napriek tomu, že všeobecný súd vydal rozhodnutie na základe platnej

a účinnej právnej úpravy. Zmienené predstavuje aj sťažovateľov prípad.

Ústavnému súdu sa javí byť v posudzovanom prípade iracionálnym taký záver,

podľa ktorého by sa civilné konanie rozhodnuté za platnej a účinnej právnej úpravy,

za ktorej účastník konania vopred vedel o podmienke, že nezložením preddavku podľa

bude jeho konanie zastavené a z vlastného rozhodnutia sa textom zákona

odmietol riadiť, malo znovu otvárať na prejednanie a rozhodnúť mimo rámca ústavným

súdom nastolenej rozhodovacej línie len preto, že sa v zmysle

po právoplatnom rozsúdení veci všeobecným súdom ex post zmenila právna úprava.

Výrazom korekcie tohto názoru v zmysle rebríčka hodnôt (cez vyjadrenie konaní),

do ktorých je spoločensky nutné zasahovať, aj napriek uvedenému je § 41b zákona

o ústavnom súde, ktorý však vec sťažovateľa znovu otvárať výslovne taktiež nepožaduje.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie

napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie konanie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016