Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 96/2020
PDF · 195.07 KB
No categories available
II. ÚS 96/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti BOBOSTYLING, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 2332/64, Topoľčany, IČO
44 289 936, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o.,
Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná advokát JUDr. Svorad Petruška, ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
11 S 165/2017 z 28. novembra 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Asan 21/2019 zo 17. októbra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BOBOSTYLING, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BOBOSTYLING, s. r. o.,
P. O. Hviezdoslava 2332/64, Topoľčany, IČO 44 289 936 (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
11 S 165/2017 z 28. novembra 2018 (ďalej aj „rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Asan 21/2019
zo 17. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa správnou žalobou podanou
na krajskom súde domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Slovenskej
obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) sp. zn. SK/0138/99/2017 z 12. septembra 2017,
ktorým SOI zamietla odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu Inšpektorátu SOI v Nitre
sp. zn. I/0339/04/16 z 30. januára 2017. Krajský súd rozsudkom súdu prvej inštancie žalobu
sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že
z predloženého administratívneho spisu a preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia
SOI, ako aj Inšpektorátu SOI v Nitre nezistil vady tvrdené sťažovateľkou, preto dospel
k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú správne a zákonné. Sťažovateľka proti
rozsudku súdu prvej inštancie podala kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť meritórne zamietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu
prvej inštancie, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že krajský súd, ako aj
najvyšší súd nesprávne jej vec posúdil. V nadväznosti na okolnosti prípadu, uloženie pokuty
za porušenie § 23b ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel
v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 725/2004 Z. z.“) argumentuje tým, že ona
nebola vlastníkom motorového vozidla, vystupovala len ako sprostredkovateľ predaja a že
nemala možnosť zistiť, že ide o motorové vozidlo, u ktorého došlo k neoprávnenej
manipulácii s odometrom. Sťažovateľka v súvislosti s tým tiež tvrdí, že neporušila
povinnosť konať s odbornou starostlivosťou. Taktiež spochybňuje záver vo veci konajúcich
súdov, že k predmetnému skutku došlo. Sťažovateľka tvrdí, že nebolo hodnoverne v konaní
preukázané, či skutočne došlo k neoprávnenej manipulácii s odometrom. V rámci svojej
argumentácie tiež dospieva k záveru protiústavnosti ustanovenia § 23b ods. 2 zákona
č. 725/2004 Z. z. z dôvodu, že za porušenie povinnosti neuvádzať na trh alebo neponúkať
na trhu Slovenskej republiky takéto vozidlo sa sankcionuje len podnikateľ, ale fyzická
osoba nie.
4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej
sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo Rozsudkom Krajského súdu
Nitra 11S/165/2017 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Asan/21/2019
porušené
2. Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo Rozsudkom
Krajského súdu Nitra 11S/165/2017 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3Asan/21/2019 porušené
3. Zásada rovnosti občanov pred zákonom zaručená v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR bola
Rozsudkom Krajského súdu Nitra 11S/165/2017 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3Asan/21/2019 porušená.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). V súvislosti
so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami
všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07,
14. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c.
Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
ako súdu prvej inštancie
15. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie ani
jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe kasačnej sťažnosti
najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej
právam (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku
súdu prvej inštancie odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.B K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
17. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná.
18. Sťažovateľka tvrdila, že rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, pretože najvyšší
súd nereflektoval podľa jej názoru na relevantnú skutočnosť, že sťažovateľka nebola
vlastníkom motorového vozidla. Ďalšia námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že
v konaní nebolo hodnoverne preukázané, že k došlo k neoprávnenej manipulácii
s odometrom.
19. Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva,
že vo veci konajúci súd vychádzal z inšpekčného záznamu, ktorý bol vyhotovený
u autorizovaného predajcu a servisu. Z neho vyplynulo, že 27. októbra 2015 bol
na predmetnom vozidle zaznamenaný stav najazdených 152 948 kilometrov, pričom
sťažovateľka prostredníctvom inzerátu na stránke www.autobazar.autovia.sk neskôr
25. mája 2016 uvádzala, že stav na „tacho“ je 139 000 km. Krajský súd v odôvodnení
svojho rozsudku tiež uviedol, že ani údaj (141 500 km, pozn.) uvedený
v sprostredkovateľskej zmluve z 13. júna 2016 nemohol byť pravdivý. Vychádzajúc
z obrany sťažovateľky, že mohlo dôjsť k omylu v autorizovanom servise, krajský súd
konštatoval, že sťažovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala, že údaj zistený 27. októbra
2015 by bol nesprávny. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že ona bola len
sprostredkovateľom, a nie vlastníkom alebo držiteľom predmetného motorového vozidla,
krajský súd, ako aj najvyšší súd uviedol, že z hľadiska porušenia § 23b ods. 3 zákona
č. 725/2004 Z. z. je vlastníctvo k motorovému vozidlu irelevantné. Za podstatné skutočnosti
z hľadiska aplikácie označenej normy krajský súd, ako aj najvyšší súd považoval to, či
došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu, a to ponúkaniu na trhu Slovenskej
republiky motorové vozidlo, na ktorom došlo k neoprávnenej manipulácii s počítadlom
prejdenej vzdialenosti právnickou osobou alebo fyzickou osobou podnikateľom.
Z vykonaného dokazovania, snímky z verejne dostupného portálu
www.autobazar.autovia.sk bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľka ako predávajúca
s uvedením údajov na seba (adresa, telefón) ponúkala na trhu Slovenskej republiky vozidlo,
na ktorom došlo k neoprávnenej manipulácii s počítadlom prejdenej vzdialenosti.
20. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že z obsahu napadnutého rozsudku sa
presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľka v napadnutom uznesení dostala odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
21. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Sťažovateľkou prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu relevantne
nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov najvyšším súdom. Ústavný
súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti bolo potrebné podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
22. Pokiaľ ide o ostatne namietaný čl. 12 ods. 1 ústavy, tento neupravuje žiadne
konkrétne základné práva alebo slobody, preto vyslovenie jeho porušenia v rámci konania
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neprichádza do úvahy bez spojenia
s konštatovaným porušením iného substantívneho ústavného práva. Tento predpoklad
v konaní naplnený nebol, preto ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
23. Sťažovateľka s poukazom na obsah čl. 12 ods. 1 ústavy v rámci argumentácie tiež
namietala protiústavnosť aplikovaného ustanovenia § 23b ods. 3 zákona č. 725/2004 Z. z.
Táto námietka sťažovateľky však následne nenašla svoj odraz v navrhovanom petite
sťažnosti, v ktorom bolo vytýkané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy výlučne napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov.
24. Ústavný súd napriek uvedenému pripomína, že v konaní o sťažnosti fyzickej
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu nie je oprávnený
preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený
plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát
zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type
konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Argumentácia sťažovateľa
o protiústavnosti právnej úpravy je teda v prípade konania o individuálnej sťažnosti fyzickej
osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevýznamná (m. m. III. ÚS 342/2016).
25. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako celok, nezaoberal sa ďalšími
v nej obsiahnutými návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na splnenie predpokladu
vyhovenia sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu