Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 278/2013
PDF · 176.2 KB
No categories available
IV. ÚS 278/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W. s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. S. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/142/2010 a jeho
uznesením z 2. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti W. s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013
faxom a následne 10. mája 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W. s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/142/2010 a jeho
uznesením z 2. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že v konaní vedenom okresným
súdom proti obchodnej spoločnosti N., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaná“, v citáciách
aj „žalovaný“), sa domáha zaplatenia sumy 481 046,27 € z titulu nárokov vzniknutých
v dôsledku predčasného skončenia lízingovej zmluvy zo strany žalovanej.
Potom, ako sťažovateľka deklarovala svoje majetkové pomery, požiadala
o oslobodenie od súdnych poplatkov, na základe čoho jej okresný súd uznesením č. k.
25 Cb/142/2010-186 z 3. novembra 2011 toto oslobodenie priznal v rozsahu nad sumu
1 000 €.
Uznesením č. k. 25 Cb/142/2010-286 z 2. apríla 2013 jej však okresný súd uložil
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 24 052,31 € do 30 dní odo dňa
právoplatnosti tohto uznesenia. Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým uznesením boli
porušené jej v petite sťažnosti označené práva, a to v dôsledku „extrémne nesprávnej
interpretácie konkrétnej právnej normy“, ako aj postupu konajúceho súdu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého uznesenia, čo pre ňu znamená odňatie možnosti
konať pred súdom. Poukazuje na to, že finančné prostriedky na úhradu okresným súdom
určenej sumy preddavku objektívne nemá, čo síce v konečnom dôsledku už predtým
okresný súd konštatoval, avšak napriek tomu jej bola táto povinnosť bez toho, aby boli
opätovne skúmané jej aktuálne majetkové pomery, uložená. Sťažovateľka poznamenáva, že
okresný súd nezvážil, aký dopad na ňu bude mať uloženie tejto povinnosti a jej prístup
k súdu, čím pre ňu de facto vytvoril „nezvratnú situáciu, v ktorej bude súdne konanie
zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku“.
Sťažovateľka považuje „za neprijateľné, aby všeobecný súd takýmto spôsobom
aplikoval § 141a ods. 1 OSP bez toho, aby zvážil jeho možný dopad do majetkovej sféry
sťažovateľa a jeho práva na slobodný prístup k súdu. Sťažovateľ po nezložení preddavku
totiž bude v zmysle § 141a ods. 1 OSP sankcionovaný zastavením prebiehajúceho súdneho
konania, pričom uplatnenie jeho peňažného nároku voči žalovanému bude definitívne
zmarené. Je neprijateľné, aby v právnom štáte bola v procesnom predpise tvorená
akákoľvek prekážka, brániaca účastníkovi v slobodnom prístupe k súdu. Všeobecný súd je
povinný primárne chrániť základné práva a slobody formulované v Ústave SR a až následne
aplikovať procesné ustanovenia ústavne súladným spôsobom. Mechanickú aplikáciu § 141a
ods. 1 OSP nemožno považovať za ústavne súladnú, nakoľko minimálne v sťažovateľovej
situácii vytvára nespravodlivý nepomer medzi účastníkmi konania, pričom žalovanému
poskytuje neodôvodnenú výhodu, v dôsledku ktorej sa môže zbaviť svojej peňažnej
povinnosti voči sťažovateľovi. Sťažovateľ sa tak bez svojej viny nemusí domôcť
spravodlivého rozhodnutia vo svojej veci, nakoľko Okresný súd Bratislava II pri vydaní
napadnutého rozhodnutia vytvoril prekážku ďalšieho postupu v konaní, ktorá je
nezlučiteľná s právom na spravodlivé súdne konanie.“.
Sťažovateľka argumentuje aj tým, že okresným súdom určená suma preddavku je
neadekvátna okolnostiam danej veci, keďže „zodpovedá cca 17 úkonom právnej služby,
pričom dosiahnutie až takého počtu úkonov pri súdnom spore nie je zrejme možné
racionálne očakávať“. Ďalej poukazuje na to, že v jej právnej veci „bolo aplikovateľnou
právnou normou ustanovenie § 141a ods. 1 OSP. Nakoľko Okresný súd Bratislava II
vykonal krajne nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 141a ods. 1 OSP, pričom ho
aplikoval do takej miery, ktorá zjavne odporuje pravidlám formálnej a právnej logiky,
flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, princíp právnej
istoty účastníka konania, pričom sťažovateľa vystavil extrémnej nespravodlivosti
sprevádzanej objektívne nasledujúcim procesným neúspechom v konaní.
Sťažovateľ má aj vzhľadom na ustanovenie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR právo, aby
Okresný súd Bratislava II konal predvídateľne a v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Uvedený súd však vydal rozhodnutie, ktoré je v zjavnom rozpore so správnou
aplikáciou § 141a ods. 1 OSP, a tak jeho rozhodnutím nemohlo byť zachované právo
sťažovateľa na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu.“.
Vzhľadom na uvedené a taktiež s poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje
sťažovateľka napadnuté uznesenie za „zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho neudržateľne
zasahuje do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces (tieto okolnosti zakladajú dôvodnosť podanej sťažnosti, a to v súlade
so závermi ÚS SR prezentovanými v náleze I. ÚS 112/2012)“.
Sťažovateľka s poukazom na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa
sťažovateľky bez odloženia vykonateľnosti napadnutého uznesenia môže dôjsť k vydaniu
uznesenia o zastavení konania [§ 14a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“)]. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. mája 2013 sťažovateľka doplnila
svoju sťažnosť upresniac spisovú značku rozhodnutia, proti ktorému smeruje jej sťažnosť,
ako aj jej návrh podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka, odvolávajúc sa na uvedenú argumentáciu, navrhuje, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených práv
napadnutým uznesením, toto uznesenie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň sa domáha priznania úhrady trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa
ktorej uznesením okresného súdu č. k. 25 Cb/142/2010-286 z 2. apríla 2013 došlo
k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to konkrétne
vytváraním neprimeraných prekážok v jej prístupe k súdu, resp. odňatím možnosti konať
pred súdom.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým
uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky dôjsť
nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie právoplatnosti
tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre
sťažovateľku. K takýmto dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia
o zastavení konania v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP, podľa ktorej
ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má
povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty
na zloženie preddavku na trovy konania zastaví (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012,
II. ÚS 135/2012, IV. ÚS 624/2012, II. ÚS 142/2013, IV. ÚS 145/2013).
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu
voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
V rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka
možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či
prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom
prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka touto sťažnosťou
namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 25 Cb/142/2010 k dispozícii účinné právne prostriedky
na ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
vyjadriť sa aj k poukázaniu sťažovateľky na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012
zo 6. júna 2012. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemôže spochybňovať, že v obdobnej
právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv
sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu
Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím
na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného
zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj neskoršie uznesenie toho
istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra
2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne
neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013