Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 624/2012
PDF · 189.33 KB
No categories available
IV. ÚS 624/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej F., s. r.
o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Senica sp. zn. 3 C 98/2012 z 26. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Senica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 98/2012 z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 3 C 98/2012, pričom jej žaloba smeruje proti Slovenskej
republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.
Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v sume 1 601 387 €, a to do 40 dní od právoplatnosti
napadnutého uznesenia. Proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného
hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež
s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov
konania. Výrok v napadnutom uznesení je podľa sťažovateľky založený na nesprávnom
právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu
právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.
Podľa sťažovateľky interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je
vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to
navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom
u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom
rozsahu, je nesprávna.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania
nie je totižto právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o
konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.
Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy
konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,
súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania
zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ust. § 141a OSP. Bolo
by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh
vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie pred
súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie
racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s
udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o
konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojim
úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať
bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu
rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva
žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou
súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ust.
§ 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý
má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal
žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nebude mať
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho
majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú
interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.
Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je
žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj
keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»
Sťažovateľka upozorňuje na to, že okresný súd si túto jej argumentáciu osvojil
v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa
rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok
natrovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia
Okresného súdu Bratislava I č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k.
16 C 163/2011-161 z 21. marca 2012).
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že je v konaní vedenom okresným súdom vecne
oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych
poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, a preto
nie je dôvod, aby bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od
súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od
platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a
ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len
vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a
ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných prípadoch je
zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku prevyšuje 5 %
uplatňovanej istiny.
Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd sa
účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej
sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu
vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je
preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do
bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv
a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na
vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012
prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia
Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom
a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním
uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania. ...
Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ
L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie
konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v
ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. ...
Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných
veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva
k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie ňou označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu
napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie
konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Po preskúmaní sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená,
a to aj napriek zohľadneniu závažnosti námietok sťažovateľky a akceptácii skutočnosti, že
meritórna argumentácia sťažovateľky obsiahnutá v sťažnostiach má ústavnoprávnu
relevanciu.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej
napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného
práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle
§ 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží
a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od
uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým
uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného základného práva dôjsť
nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie právoplatnosti
tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre
sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo
dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už citovaného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012,
Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1
poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu
proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre
nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými základnými
právami, porušenie ktorých sťažovateľka namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje
podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať
v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 3 C 98/2012 k dispozícii účinné právne
prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako
neprípustnú.
Ústavný súd ďalej skúmal, či sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti. Ústavný
súd poukazuje na to, že sťažovateľka zastúpená v konaní kvalifikovaným právnym
zástupcom, síce namieta porušenie svojich práv označeným uznesením okresného súdu, to
však k sťažnosti nepriložila, hoci na prvej strane sťažnosti uvádza, že k sťažnosti sú
priložené „dokumenty podľa textu“ (z obsahu sťažnosti vyplýva, že vrátane uznesenia).
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh
obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania
a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podaní sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že
nemožno preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené
predpoklady na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Nad rámec ústavnej sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa
k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých
prípadoch, pričom podľa sťažovateľky s prihliadnutím na nález sp. zn. I. ÚS 112/2012
zo 6. júna 2012 sa ústavný súd „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ
L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie, a „dokonca
konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje
ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s
uvedeným ústavný súd síce dáva za pravdu sťažovateľke, že v obdobnej právnej veci
nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a
dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938
z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na
trovy konania, avšak zároveň dodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,
ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej
veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012
(teda po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť meritórne neposudzoval, ale ju
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012