Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 145/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. H., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu –

P., spol. s r. o., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -221

zo 17. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. M. H. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), správcu konkurznej

podstaty úpadcu – P., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -221 zo 17. decembra 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že pôvodný správca konkurznej podstaty úpadcu podal

3. októbra 2003 krajskému súdu proti žalovanej – V., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“) –

žalobu o zaplatenie sumy 141 101 206 Sk (4 683 701,98 €) s príslušenstvom. Uvedené

konanie o zaplatenie pohľadávky zaradenej do súpisu konkurznej podstaty úpadcu je vedené

krajským súdom pod sp. zn. .

Podaním zo 14. marca 2012 v súlade s

(ďalej len „OSP“) žalovaná navrhla, aby konajúci súd uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo sumy uplatňovanej v označenom konaní,

tvrdiac, že podľa jej názoru sú splnené všetky zákonné podmienky na uloženie takejto

povinnosti.

V nadväznosti na návrh žalovanej krajský súd uznesením č. k. -198

z 2. júla 2012 rozhodol tak, že ho zamietol. Toto uznesenie však na odvolanie žalovanej

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k.

-216 z 27. septembra 2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie s tým, že „v novom konaní prvostupňový súd nebude splnenie podmienky danej

v posudzovať u správcu konkurznej podstaty ako u navrhovateľa

predmetného konania a zároveň bude splnenie podmienky posudzovať v súlade so zákonom

o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. 01. 2006“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd napadnutým uznesením uložil

sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 234 185,09 €, pričom

v zmysle odôvodnenia napadnutého uznesenia považoval krajský súd za preukázané, že

zákonné podmienky na uloženie povinnosti žalovanej zložiť preddavok na trovy konania

podľa sú splnené. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd napadnuté

uznesenie nedostatočne odôvodnil, pretože z neho nie je zrejmé, na základe akých

skutočností k takýmto záverom.

Sťažovateľ najmä tvrdí, „že v napadnutom uznesení o uložení povinnosti zloženia

preddavku na trovy konania absentujú skutočnosti, na základe ktorých Krajský súd

v Bratislave dospel k záveru, že u žalobcu nie sú v konaní pod spis. zn.

(správne má byť , pozn.) splnené predpoklady pre oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa v celom rozsahu“. V spojitosti s tým sťažovateľ namieta, že

krajský súd „v rozpore so záväzným pokynom súdu vyššieho stupňa a zákonnou úpravou

obsiahnutou v ust. neskúmal majetkové pomery úpadcu v čase rozhodovania

o návrhu žalovaného na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

V odôvodnení napadnutého uznesenia len jednoducho a vágne konštatoval, že žalobca nie je

oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom splnenie tejto podmienky súd

nielenže nezdôvodnil, ale napokon ani fakticky vôbec neskúmal aktuálne majetkové pomery

úpadcu, majúce podstatný vplyv na uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.

Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je tak založené iba na jeho dohadoch, resp.

predpokladoch o majetkových pomeroch úpadcu bez akéhokoľvek reálneho skutkového

zistenia o týchto skutočnostiach.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd neprihliadol na skutočnosť, že majetkové pomery

úpadcu sa od zaplatenia súdneho poplatku (ktorý bol zaplatený 16. augusta 2004 v sume

600 000 Sk) „mohli zmeniť takým spôsobom, že by mohli odôvodňovať oslobodenie

od súdnych poplatkov v celom rozsahu a tieto aktuálne pomery úpadcu v rozpore

so zákonom a záväzným pokynom súdu vyššie stupňa ani neskúmal“.

Sťažovateľ taktiež vyslovuje názor, že „uloženie povinnosti na zloženie preddavku

na trovy konania v konaní súvisiacom s konkurzným konaním vedeným Krajským súdom

v Bratislave pod sp. zn. je v rozpore s účelom ust. , v rozpore

s ustanoveniami § 25 ods. 2 a § 33 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/12991 Zb. o konkurze

a vyrovnaní, v znení neskorších predpisov, ako ja so samotným účelom konkurzného

konania“. Ako kolidujúce so zákonom sa sťažovateľovi javí, aby súdy ukladali povinnosť

zložiť preddavok na trovy konania správcovi konkurznej podstaty, ktorý v konečnom

dôsledku v prípade jeho neúspechu vo veci v zásade nemôže náhradu trov konania

uhrádzať.

Uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania v konaní, v ktorom sa ako

správca domáha zaplatenie pohľadávky patriacej do konkurznej podstaty úpadcu, považuje

sťažovateľ za hrubé a nezákonné znemožnenie „povinnosti správcu vykonávať svoju

funkciu s odbornou starostlivosťou, speňažovať majetok patriaci do konkurznej podstaty,

a tým aj uspokojovať nároky veriteľov úpadcu v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní“.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľ poukazuje na vec

vedenú pod sp. zn. , v rámci ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru tým, že jej

Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 7. marca 2012 prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

Okresného súdu Poprad. Neskôr nálezom č. k. -30 rozhodol, že základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v a jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené postupom

a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním

uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na uvedenú argumentáciu navrhuje, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ním označených práv

napadnutým uznesením, toto uznesenie zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej

uznesením krajského súdu č. k. -221 zo 17. decembra 2012 došlo

k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a to konkrétne

vytváraním neprimeraných prekážok v jeho prístupe k súdu.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé,

že napadnutým uznesením krajského súdu k neprípustnému zásahu do označených práv

sťažovateľa dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie

právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu

pre sťažovateľa. K takýmto dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním

uznesenia o zastavení konania v zmysle poslednej vety , podľa ktorého

ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má

povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty

na zloženie preddavku na trovy konania zastaví (obdobne pozri napr. ,

, , ).

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1

poslednej vety proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu

voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza

do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený .

V rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému

potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ

možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej

ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či

prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom

prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľ touto sťažnosťou namieta.

Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa

za predčasné, keďže sťažovateľ bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojho

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol ako

neprípustnú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

vyjadriť sa aj k poukázaniu sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 6. júna 2012. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemôže spochybňovať, že v obdobnej

právnej veci nálezom sp. zn. zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv

sťažovateľky podľa a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu

Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená

povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím

na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného

zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj neskoršie uznesenie toho

istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. z 3. októbra

2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. ) sťažnosť už meritórne

neposudzoval, ale ju odmietol podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013