Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 448/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou Advokátskou kanceláriou ECKER ̶KÁN & PARTNERS, s. r. o.,

Námestie Martina Benku 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej

Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 12. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti Tatra banka, a. s., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -21 z 8. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Tatra

banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob

98/2014 z 12. septembra 2014 (ďalej aj „uznesenie odvolacieho súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. januára 2015 (ďalej aj „uznesenie dovolacieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako odporkyňa

v konaní o náhradu škody v sume 33 000 000,00 € s príslušenstvom vedenom Okresným

súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Navrhovateľ

v uvedenom konaní po podaní svojho návrhu vo veci samej na základe výzvy súdu zaplatil

súdny poplatok za návrh. Okresný súd v označenom konaní na základe návrhu sťažovateľky

uznesením zo 14. marca 2012 uložil povinnosť účastníkom zložiť preddavok na trovy

konania v sume 1 650 000 €. Navrhovateľ návrhom doručeným 10. apríla 2012 požiadal

o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a zároveň zobral späť návrh v časti

o zaplatenie 31 045 390 € a žiadal konanie v tejto časti zastaviť a súčasne žiadal o zrušenie

uznesenia zo 14. marca 2012. Okresný súd uznesením z 27. júna 2012 priznal

navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktoré nadobudlo právoplatnosť

24. júla 2012. Následne okresný súd po zložení preddavku sťažovateľkou a márnom

uplynutí lehoty na zloženie preddavku aplikujúc Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) rozhodol o zastavení konania

uznesením sp. zn. z 21. marca 2014 pre nesplnenie povinnosti uloženej

2

právoplatným uznesením, ktorým súd uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal navrhovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 12. septembra

2014, ktorým odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka proti označenému

zrušovaciemu uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

71/2014 z 30. januára 2015 dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že krajský súd nerešpektoval právoplatné

uznesenie okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, pričom tvrdila,

že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov nemá v danom prípade žiadnu

relevanciu. Taktiež tvrdila, že argumentácia krajského súdu, že okresný súd neskúmal či sú

splnené podmienky na oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov ako predpoklad

uloženia povinnosti zložiť preddavok sa nezakladá na pravde, keď citovala z odôvodnenia

uznesenia okresného súdu, že okresný súd vychádzal jednak zo skutočnosti, že navrhovateľ

zaplatil vyrubený súdny poplatok a nežiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesenie odvolacieho súdu považovala za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne

a za porušujúce jej označené práva. Vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu sťažovateľka

namietala, že je rovnako arbitrárne a porušujúce jej označené práva, pretože je toho názoru,

že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať, pretože krajský súd svojím

odvolacím uznesením „znemožnil sťažovateľovi realizovať jeho jediné procesné právo,

ktoré mu priznáva na ochranu jeho ekonomických záujmov, t. j. právo na krytie jeho

trov právneho zastúpenia preddavkom zloženým žalobcom podľa ust.

pod sankciou zastavenia konania“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 8. októbra 2015 vyzval predsedu

krajského súdu, ako aj predsedníčku najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke

prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

3

Zberný spis a vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené

3. novembra 2015. Predseda krajského súdu v ňom zhodnotil námietky uvedené

sťažovateľkou v sťažnosti ako nedôvodné a zastal zhodný názor, aký zaujal najvyšší súd

vo svojom napadnutom uznesení, že v okolnostiach veci, ak by krajský súd svojím

napadnutým uznesením nezrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania, došlo by

k zásahu do práva navrhovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj

základného práva na súdnu ochranu podľa . V závere vyjadrenia

predseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti a navrhol nálezom vysloviť neporušenie označených práv uznesením odvolacieho

súdu.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení doručenom 10. novembra 2015 uviedol, že „podľa

názoru dovolacieho súdu tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa

o zastavení konania, zabránil zásahu do žalobcovho práva na súdnu ochranu, lebo podľa

jeho názoru podmienky pre zastavenie konania splnené neboli. Účelom, ktorým

zákonodarca sledoval ustanovením , bolo zabrániť tzv. šikanóznym žalobám

v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma. Vychádzajúc zo zmieneného

účelu zákona, súd musí preto pri interpretácii ust. 141a dbať aj na to, aby bola

uchovaná primeraná rovnováha medzi legitímnou regulačnou funkciou preddavku

a právom žalobcu na prístup k súdu.“. V závere vyjadrenia predsedníčka najvyššieho súdu

vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 7. decembra

2015 vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň zotrval

na argumentácii v prospech vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky uvedenej

v sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

4

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia označených práv

napadnutým uznesením odvolacieho súdu, ktorým krajský súd zrušil uznesenie okresného

súdu o zastavení konania z dôvodu, že navrhovateľ nezložil preddavok na trovy konania,

ako aj napadnutým uznesením dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ) (napr.

, ).

5

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

6

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou

napadnuté uznesenie odvolacieho a dovolacieho súdu.

1. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu predniesla

zásadnú námietku, že krajský súd nerešpektoval právoplatné uznesenie o povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania, pričom podľa jej názoru boli splnené zákonné predpoklady

na aplikáciu v tom zmysle, že sťažovateľka rešpektujúc uznesenie okresného

súdu zložila súdom určený preddavok včas, pričom navrhovateľ túto povinnosť nesplnil,

preto krajský súd mal potvrdiť uznesenie okresného súdu o zastavení konania. Vychádzala

z toho, že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov nemá v danom prípade

relevanciu, keďže pre uznesenie o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania bolo

rozhodujúce posúdenie predpokladov u navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov

v čase vydania uznesenia o povinnosti zložiť preddavok.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

7

Pre závery okresného súdu o spornej podmienke splnenia predpokladov

na oslobodenie od súdnych poplatkov bolo rozhodujúce zistenie, že sťažovateľ súdny

poplatok za podanú žalobu zaplatil a o oslobodenie od súdneho poplatku pred jeho

zaplatením nepožiadal. Krajský súd však za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že

navrhovateľ po vydaní uznesenia okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok bol

právoplatne uznesením oslobodený od súdnych poplatkov, a to ešte pre vydaním uznesenia

o zastavení konania podľa .

Ústavný súd k problematike aplikácie všeobecným súdom uvádza,

že ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok

na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa splnené boli, potom

nemá priestor na úvahu o tom, či a v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi

uloží. Z formulácie zákonodarcu conditio sone qua non pre pozitívne rozhodnutie o návrhu

na zloženie preddavku na trovy konania je zistenie, že u navrhovateľa nie sú splnené

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Okresný súd v okolnostiach prípadu toto svoje zistenie oprel o skutočnosť, že

navrhovateľ zaplatil súdny poplatok za návrh a že do vydania uznesenia o povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania nepožiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Navrhovateľ však v zapätí po vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a súd po preskúmaní pomerov

navrhovateľa ho uznesením oslobodil od súdnych poplatkov. Z uvedenej postupnosti

úkonov okresného súdu a účastníkov je zrejmé, že úsudok súdu o predpokladoch

na oslobodenie od súdnych poplatkov bol založený na anticipácii, že ak navrhovateľ zaplatil

súdny poplatok za návrh a nežiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak je dostatočne

solventný, a teda neexistujú u neho predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov

v celom rozsahu pre účely rozhodnutia podľa a ods. 1 . Tento predpoklad sa však

ukázal ako mylný, keďže okresný súd na základe žiadosti navrhovateľa rozhodol uznesením

o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov. Obe uznesenia nadobudli právoplatnosť,

čím okresný súd sa ocitol v procesnej situácii, keď formálne boli splnené predpoklady

na aplikáciu , na druhej strane právoplatné uznesenie o oslobodení

8

navrhovateľa od súdnych poplatkov vyvolávalo pochybnosti o povinnosti súdu aplikovať

citované ustanovenie za daných okolností a konanie uznesením zastaviť.

Z chronologickej postupnosti úkonov okresného súdu je zrejmé, že okresný súd

pri vydaní uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nedostatočne skúmal

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov u navrhovateľa. V tejto súvislosti nie je

bez významu aj skutočnosť, že uznesenie okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania nie je možné napadnúť odvolaním alebo dovolaním, preto takéto

uznesenie po jeho vydaní nadobudne právoplatnosť.

Okresný súd pri vydaní uznesenia o zastavení konania podľa názoru ústavného súdu

uprednostnil formalistický výklad zákona tým, že aplikoval bez toho,

aby zohľadnil svoje následné rozhodnutie o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov

a vyslovil arbitrárny názor, že následné oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov

nemá vplyv na súdom uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Krajský súd sa

však v odôvodnení svojho rozhodnutia s právnym názorom okresného súdu nestotožnil

a uznesenie okresného súdu o zastavení konania zrušil, pričom v odôvodnení svojho

uznesenia poukázal na to, že okresný súd nedostatočne skúmal predpoklady na oslobodenie

u navrhovateľa a začal sa nimi zaoberať až po doručení návrhu navrhovateľa na oslobodenie

od súdnych poplatkov a že v čase vydania uznesenia o zastavení konania pre nezloženie

preddavku na trovy konania podľa nebola splnená procesná situácia

pre zastavenie konania podľa uvedeného dôvodu.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,

že interpretácia a aplikácia do úvahy pripadajúcich ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku krajským súdom zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z označených článkov

a dohovoru. Úvaha krajského súdu o nemožnosti aplikácie citovaného

je v okolnostiach prípadu logická a nepopiera zmysel a účel aplikovanej normy,

ktorým je zabezpečiť prípadné trovy konania, ktoré vzniknú žalovanej strane, pod sankciou

zastavenia konania. Na druhej strane nemožno opomínať to, že uvedená sankcia má byť

následkom nesplnenia uloženej povinnosti súdom za súčasného splnenia ostatných

9

podmienok, ktorej predpokladom je aj pozitívne zistenie súdu o neexistencii predpokladov

na úplné oslobodenie od súdnych trov navrhovateľa.

Ústavný súd preto konštatuje, že ak všeobecný súd po vydaní uznesenia o povinnosti

zložiť preddavok na trovy konania podľa 141a ods. 1 zistí, že u účastníka sú splnené

predpoklady na úplné oslobodenie od súdnych poplatkov a súd takémuto návrhu účastníka

aj vyhovie v plnej miere, potom je potrebné v záujme zachovania práva na prístup k súdu

konštatovať, že materiálne nie sú splnené podmienky na zastavenie konania podľa

uvedeného ustanovenia . V opačnom prípade by tak došlo

k neprípustnému zásahu do práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa dohovoru, pretože by účastníkovi konania, u ktorého je

preukázané, že splnil predpoklady na oslobodenie trov od konania v plnom rozsahu, bol

sankcionovaný zastavením konania za to, že nie je spôsobilý splniť povinnosť, ktorú

z objektívnych príčin uznaných súdom ani nedokáže.

Ústavný súd tak konštatuje, že pri prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil žiadne

signály spochybňujúce z ústavného hľadiska napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

preto dospel k záveru, že napadnutým uznesením odvolacieho súdu neboli porušené

označené práva sťažovateľky.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keď nezistil dôvody

prípustnosti dovolania podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny

poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

10

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné

len z dôvodov uvedených v až písm. g) . Dovolanie je prípustné aj proti

uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v a .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky

a konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa

nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu

nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom

zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp.

svojvoľné závery tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j.

také, ktoré by nemali oporu v zákone.

11

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj jej práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016

12