Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 258/2016
PDF · 192.36 KB
No categories available
III. ÚS 258/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko,
advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Dušan Divko, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 12/2016 z 29. januára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 6 Co 12/2016 z 29. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že žalobcom bola uznesením Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 62/2003 z 3. júla 2015 uložená povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť trovy sťažovateľovi spolu v sume 1 851,05 €. Proti
označenému uzneseniu okresného súdu podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
zmenil a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách
konania ustálil plnú procesnú zodpovednosť žalobcov v zmysle § 146 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Krajský súd na odvolanie žalobcov však napadnutým uznesením zmenil výrok tak, že
žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ je
presvedčený o tom, že krajský súd napadnutým uznesením neprípustným a protiústavným
spôsobom zasiahol do jeho označených. V tejto súvislosti sťažovateľ predostiera svoj
vlastný pohľad na vec, pričom skutkovo argumentuje.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského
súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a sťažovateľovi prizná náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo
porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ide o uznesenie, ktorým
všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako
námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.
samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dôjsť aj
v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že
rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu
predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred
všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného
výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj
k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na
konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP
pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:
„Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že zistenie zavinenia toho ktorého účastníka
na tom, že konanie bolo zastavené, je viazané na spoľahlivé objasnenie motivácie
smerujúcej k tomu, že návrh je vzatý späť. Pokiaľ súd nemá preukázanú procesnú vinu
účastníka, nemôže mu uložiť povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté druhej procesnej
strane. Krajský súd bol presvedčený, že navrhovatelia nemali dôvod zotrvávať na
uplatnenom nároku týkajúcom sa parcely , pretože na nej už
odporca nehospodári a tým odpadol predmet konania. Odporca trval na stanovisku, že
ukončenie hospodárenia na predmetnej parcele nebolo dobrovoľné a o sporných otázkach
sa vedú ďalšie konania. Procesné zavinenie na tom, že konanie bolo zastavené, nemožno
podľa názoru krajského súdu pričítať žiadnemu z účastníkov, z ktorého dôvodu tu bolo
nevyhnutné vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 146 ods. 1
písm. d O.s.p. Uvedené ustanovenie použil odvolací súd vo vzťahu k celému predmetu
konania, hoci v prípade parciel to boli
navrhovatelia, ktorí zavinili zastavenie konania; ich výmera však v porovnaní s výmerou
parcely bola zanedbateľná. Zastavenie konania v podstatnej
časti konania nebolo zavinené žiadnym z účastníkov, a preto nemá žiaden z nich právo na
úhradu trov konania.
Výsledný stav, keď konanie bolo zastavené bez zavinenia navrhovateľov i bez
zavinenia odporcu, mal za následok tiež zmenu rozhodnutia v časti náhrady trov štátu podľa
§ 148 ods. 1 O.s.p. Obom účastníkom bolo preto uložené, aby sa v rovnakom pomere
podieľali na vzniknutých trovách v celkovej sume 536,15 Eur (teda každý po 268,075 Eur),
ktorú sumu účastníci nijako nespochybnili.“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným
spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
rozhodovaní o námietkach sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným reagoval na jeho námietku, že žalobcovia vzali späť svoju žalobu,
a teda oni procesne zavinili zastavenie konania, keď skutočnosť späťvzatia žaloby ani
nepovažoval za spornú. Na druhej strane krajský súd poukázal na potrebu preukázania
procesného zavinenia na tom, že konanie sa muselo zastaviť. Krajský súd považoval za
preukázané, že sťažovateľ prestal hospodáriť na rozlohou najväčšej parcele, pričom toto
jeho správanie nebolo výsledkom dobrovoľného správania, keďže od začiatku nárok
žalobcov neuznával a sám pripustil, že ukončenie hospodárenia na predmetnej parcele
nebolo dobrovoľné, a v tejto súvislosti poukázal aj na aktuálne prebiehajúce konania vo veci
hospodárenia na sporných pozemkoch. Vchádzajúc z uvedených preukázaných skutočností
krajský súd dospel k záveru, že procesné zavinenie nemožno pričítať ani jednému
z účastníkov konania, preto náhradu trov nepriznal ani jednému z účastníkov konania.
Uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.
Sťažovateľov nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľom označeným
článkom ústavy, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne
konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, respektíve že
by napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný
súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej
časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny
ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením
uvedeného základného práva sťažovateľa podľa listiny a napadnutým uznesením krajského
súdu.
Základnému právu na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy analogicky aj
základnému právu podľa čl. 37 ods. 2 listiny totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj iného
štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej
pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis II. ÚS 60/98
alebo I. ÚS 58/01). Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu
účelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).
Krajský súd v rámci rozhodovania o úhrade trov napadnutým uznesením krajského
súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiahol do podstaty a zmyslu základného práva na
právnu pomoc sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, len aplikoval ústavne konformným
spôsobom príslušné ustanovenia procesného predpisu, preto bolo potrebné aj túto časť
sťažnosti sťažovateľa v rámci jej predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016