Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 258/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko,

advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Dušan Divko, ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na právnu pomoc podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 29. januára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), na súdnu

ochranu podľa , základného práva na právnu pomoc podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že žalobcom bola uznesením Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. júla 2015 uložená povinnosť

spoločne a nerozdielne nahradiť trovy sťažovateľovi spolu v sume 1 851,05 €. Proti

označenému uzneseniu okresného súdu podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

zmenil a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách

konania ustálil plnú procesnú zodpovednosť žalobcov v zmysle § 146 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Krajský súd na odvolanie žalobcov však napadnutým uznesením zmenil výrok tak, že

žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ je

presvedčený o tom, že krajský súd napadnutým uznesením neprípustným a protiústavným

spôsobom zasiahol do jeho označených. V tejto súvislosti sťažovateľ predostiera svoj

vlastný pohľad na vec, pričom skutkovo argumentuje.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského

súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a sťažovateľovi prizná náhradu trov

konania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

porušené jeho základné právo podľa . Ide o uznesenie, ktorým

všeobecný súd rozhodol o náhrade trov konania.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako

námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.

samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dôjsť aj

v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že

rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu

predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, , ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj

k posúdeniu napadnutého uznesenia okresného súdu.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa . V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na

konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že zistenie zavinenia toho ktorého účastníka

na tom, že konanie bolo zastavené, je viazané na spoľahlivé objasnenie motivácie

smerujúcej k tomu, že návrh je vzatý späť. Pokiaľ súd nemá preukázanú procesnú vinu

účastníka, nemôže mu uložiť povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté druhej procesnej

strane. Krajský súd bol presvedčený, že navrhovatelia nemali dôvod zotrvávať na

uplatnenom nároku týkajúcom sa parcely , pretože na nej už

odporca nehospodári a tým odpadol predmet konania. Odporca trval na stanovisku, že

ukončenie hospodárenia na predmetnej parcele nebolo dobrovoľné a o sporných otázkach

sa vedú ďalšie konania. Procesné zavinenie na tom, že konanie bolo zastavené, nemožno

podľa názoru krajského súdu pričítať žiadnemu z účastníkov, z ktorého dôvodu tu bolo

nevyhnutné vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 146 ods. 1

písm. d Uvedené ustanovenie použil odvolací súd vo vzťahu k celému predmetu

konania, hoci v prípade parciel to boli

navrhovatelia, ktorí zavinili zastavenie konania; ich výmera však v porovnaní s výmerou

parcely bola zanedbateľná. Zastavenie konania v podstatnej

časti konania nebolo zavinené žiadnym z účastníkov, a preto nemá žiaden z nich právo na

úhradu trov konania.

Výsledný stav, keď konanie bolo zastavené bez zavinenia navrhovateľov i bez

zavinenia odporcu, mal za následok tiež zmenu rozhodnutia v časti náhrady trov štátu podľa

Obom účastníkom bolo preto uložené, aby sa v rovnakom pomere

podieľali na vzniknutých trovách v celkovej sume 536,15 Eur (teda každý po 268,075 Eur),

ktorú sumu účastníci nijako nespochybnili.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere dostatočným

spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

rozhodovaní o námietkach sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným reagoval na jeho námietku, že žalobcovia vzali späť svoju žalobu,

a teda oni procesne zavinili zastavenie konania, keď skutočnosť späťvzatia žaloby ani

nepovažoval za spornú. Na druhej strane krajský súd poukázal na potrebu preukázania

procesného zavinenia na tom, že konanie sa muselo zastaviť. Krajský súd považoval za

preukázané, že sťažovateľ prestal hospodáriť na rozlohou najväčšej parcele, pričom toto

jeho správanie nebolo výsledkom dobrovoľného správania, keďže od začiatku nárok

žalobcov neuznával a sám pripustil, že ukončenie hospodárenia na predmetnej parcele

nebolo dobrovoľné, a v tejto súvislosti poukázal aj na aktuálne prebiehajúce konania vo veci

hospodárenia na sporných pozemkoch. Vchádzajúc z uvedených preukázaných skutočností

krajský súd dospel k záveru, že procesné zavinenie nemožno pričítať ani jednému

z účastníkov konania, preto náhradu trov nepriznal ani jednému z účastníkov konania.

Uznesenie krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru preto nemožno

považovať za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.

Sťažovateľov nesúhlas s obsahom uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľom označeným

článkom , teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne

konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa , respektíve že

by napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu ústavný

súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením krajského súdu a sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny

ústavný súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením

uvedeného základného práva sťažovateľa podľa listiny a napadnutým uznesením krajského

súdu.

Základnému právu na právnu pomoc podľa analogicky aj

základnému právu podľa čl. 37 ods. 2 listiny totiž zodpovedá povinnosť súdu, ako aj iného

štátneho orgánu alebo orgánu verejnej moci vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej

pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (mutatis mutandis

alebo ). Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu

účelne vynaložených trov konania ().

Krajský súd v rámci rozhodovania o úhrade trov napadnutým uznesením krajského

súdu podľa názoru ústavného súdu nezasiahol do podstaty a zmyslu základného práva na

právnu pomoc sťažovateľa podľa , len aplikoval ústavne konformným

spôsobom príslušné ustanovenia procesného predpisu, preto bolo potrebné aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa v rámci jej predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016