Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 277/2016
PDF · 283.37 KB
No categories available
I. ÚS 277/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014 z 30. septembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014
z 30. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. septembra 2015“) a jemu
predchádzajúcim postupom.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 8 Cb 2/03 z 20. decembra 2005
(ďalej aj „platobný rozkaz z 20. decembra 2005“), ktorým uložil odporcom v 1. – 3. rade
spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi sumu 204 000 000 Sk,
úrok vo výške 6 % od 27. februára 1999 do dňa zaplatenia a trovy konania. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 8 Cb 2/2003 z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu
z 13. apríla 2011“) ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005
v časti zmenkovej sumy 99 581,76 € s úrokom 6 % od 27. februára 1999 do zaplatenia
a vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005 zrušil a o trovách konania
rozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.
Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Obo 57/2011 z 29. apríla 2013
(ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2013“) potvrdil rozsudok krajského súdu
z 13. apríla 2011. Napadnutým uznesením z 30. septembra 2015 najvyšší súd zastavil
konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“). Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi
sťažovateľa 23. októbra 2015.
Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015
a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ poukázal na znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež
na ustálenú judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa obsahom základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces (rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 260/06, II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 9/05).
K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,
že najvyšší súd odmietol vecne prerokovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
a konanie o ňom zastavil napriek tomu, že mimoriadne dovolanie bolo podané z iných
dôvodov než riadne dovolanie sťažovateľa. Podľa sťažovateľa „najväčším paradoxom
svedčiacim o odmietnutí spravodlivosti je, že cca o mesiac neskôr ten istý dovolací senát
Najvyššieho súdu SR v tom istom zložení odmietol vecne prejednať aj riadne dovolanie“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na stanovisko ústavného súdu vo veci
sp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015, ktorým tento súd zjednotil rozdielne názory
svojich senátov, z ktorého mal podľa neho vychádzať v rámci ústavne konformného
výkladu prípustnosti a konkurencie riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania
aj najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci. Zo stanoviska sp. zn. Plz. ÚS 3/2015
z 18. marca 2015 sťažovateľ poukázal na právny záver ústavného súdu, podľa ktorého:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne použiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011 bol potvrdený
rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, sťažovateľ sa mohol účinne brániť výlučne
vadami spočívajúcimi v procesných porušeniach jeho práv v odvolacom konaní v zmysle
§ 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Túto možnosť sťažovateľ využil
a v predmetnej veci podal riadne dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f)
a písm. g) OSP.
Keďže v rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu
z 13. apríla 2011 videl sťažovateľ podľa neho zjavne nesprávnu aplikáciu noriem
zmenkového hmotného práva a procesného práva, t. j. nesprávne právne posúdenie veci
uvedenými súdmi, podal taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle
§ 243f ods. 1 písm. c) OSP adresovaný generálnemu prokurátorovi.
Generálny prokurátor sa s podnetom sťažovateľa stotožnil a podal mimoriadne
dovolanie z 19. júna 2014 proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013
a krajského súdu z 13. apríla 2011 výlučne z toho dôvodu, že uvedené rozhodnutia
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP.
Najvyšší súd svoje uznesenie z 30. septembra 2015, ktorým rozhodol o zastavení konania
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, odôvodnil tým, že sťažovateľ
ako žalobca podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 riadne dovolanie,
čím využil svoje procesné právo podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
je dostatočný na nápravu vád, a preto je mimoriadne dovolanie v uvedenej veci neprípustné.
Tento názor najvyššieho súdu je pritom podľa sťažovateľa formalistický, ústavne
neakceptovateľný a zjavne v rozpore s už spomenutým zjednocujúcim stanoviskom
prijatým v uznesení ústavného súdu sp. zn. Plz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015.
Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa opomenul
vziať do úvahy skutočnosť, že podanie riadneho dovolania z dôvodu § 237 OSP samo osebe
nemusí znamenať efektívnu nápravu protiprávneho stavu založeného rozhodnutiami súdov
nižšieho stupňa, ako aj skutočnosť, že generálny prokurátor má omnoho širšie možnosti
zvrátiť nápravu protiprávneho stavu odvolacieho, ako aj prvostupňového konania, pretože
na rozdiel od sťažovateľa disponuje možnosťou zvrátiť protiprávny stav z dôvodu
nesprávneho posúdenia veci.
Podľa sťažovateľa otázka poskytnutia súdnej ochrany je základným aspektom
ústavnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V predmetnej veci podľa sťažovateľa
najvyšší súd formalistickým výkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý nemá
oporu v zákonnej úprave, mu znemožnil prístup k súdu v tom, že mimoriadny opravný
prostriedok nebol vôbec vecne prerokovaný, čo je z hľadiska ústavného neudržateľné.
V predmetnej veci je navyše podľa sťažovateľa potrebné zdôrazniť paradox celej
situácie, ktorý podľa neho spočíva aj v tom, že ten istý senát najvyššieho súdu v tom istom
zložení o mesiac neskôr potom, ako rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ním podané riadne
dovolanie odmietol ako neprípustné, t. j. dôkazom toho, že logická úvaha najvyššieho súdu
v uznesení z 30. septembra 2015 o tom, že najvyšší súd riadne dovolanie sťažovateľa
prerokuje, je v rozpore s logickým uvažovaním, keďže približne jeden mesiac neskôr
ten istý súd uznesením z 28. októbra 2015 riadne dovolanie sťažovateľa odmietol
ako neprípustné. Uvedený postup najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa ústavne
neudržateľný a taktiež z uvedeného vyplýva, že záver najvyššieho súdu uvedený v jeho
uznesení z 30. septembra 2015, podľa ktorého riadne dovolanie z dôvodu podľa § 237 OSP
bude dostatočným prostriedkom nápravy protiprávneho stavu, nemá zákonnú ani ústavnú
oporu.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na podľa neho netradičný postup
najvyššieho súdu pri prerokovávaní riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania tým
istým senátom najvyššieho súdu zasadajúcim v tom istom zložení.
Riadne dovolanie z 1. augusta 2013 bolo podané najvyššiemu súdu 2. augusta 2013
a mimoriadne dovolanie z 19. júna 2014 podal generálny prokurátor najvyššiemu súdu
24. júna 2014 (t. j. približne o rok neskôr). Napriek tomu, že riadne dovolanie sťažovateľa
bolo podané približne o rok skôr než mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, podľa
názoru sťažovateľa paradoxne najvyšší súd rozhodol o riadnom dovolaní asi o mesiac
neskôr než o mimoriadnom dovolaní. Podľa sťažovateľa v tomto postupe najvyššieho súdu
vidieť zjavnú účelovosť spočívajúcu v tom, že argumentáciu, ktorú použil najvyšší súd
v uznesení z 30. septembra 2015, by nemohol použiť, pokiaľ by najvyšší súd rozhodol
najprv o dovolaní sťažovateľa, ktoré by odmietol. Z uvedeného potom podľa sťažovateľa
jasne vyplýva, že riadne dovolanie v predmetnej veci nie je účinným prostriedkom nápravy,
čo vyplýva jednoznačne z limitov prípustnosti dovolania pri potvrdzujúcich rozsudkoch
odvolacích súdov, ktorých je štatisticky viac než 95 %.
Vzhľadom na závažné pochybenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu, ktoré
sú vytýkané rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu
z 13. apríla 2011 generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, a to najmä nesprávna
aplikácia noriem procesného práva (§ 120, § 129, § 133 a § 175 ods. 1 OSP) týkajúca sa
prechodu dôkazného bremena pri tvrdených a dokázaných skutočnostiach v súvislosti
s preukázaním práva sťažovateľom – navrhovateľom v zmenkovom konaní (čl. I § 17
zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov),
je aj v extrémnom rozpore s ústavnými princípmi práva na spravodlivý súdny proces.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd mal vecne
prerokovať a posúdiť meritórne dôvodnosť mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1
písm. c) OSP.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 a jemu
predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie, a zároveň mu prizná náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015
a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť
v dôsledku toho, že najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym
prokurátorom zastavil, t. j. podané mimoriadne dovolanie vecne nepreskúmal s poukazom
na to, že dovolanie podané sťažovateľom ako účastníkom konania predstavuje v tomto
prípade dostatočný účinný prostriedok ochrany jeho práv, hoci následne ten istý senát
najvyššieho súdu uznesením z 28. októbra 2015 dovolanie sťažovateľa odmietol
ako neprípustné.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Ústavný súd vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa preskúmal obsah
uznesenia z 30. septembra 2015, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v podstatnom uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) skôr
ako pristúpil k vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
konštatoval, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (§ 243g
O. s. p.), a preto následne skúmal, či boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho
dovolania.
Podmienky prípustnosti dovolania stanovuje ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p.
Podľa ust. § 243e ods. 1 O. s. p. - ak generálny prokurátor na základe podnetu
účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím
súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd v súvislosti s konaním o súlade Občianskeho súdneho poriadku
týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn.: PL. ÚS 57/99 z 19. júla
2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší
mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne
výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor
a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom
konania.
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred
dôsledkami nespravodlivého procesu, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami
a postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa
názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243f
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. d O. s. p.) alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva,
kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL. ÚS 57/99, III. ÚS 35/2014).
Uvedené závery ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti
napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia
sp. zn.: 4 M Cdo 19/2008, sp. zn.: 2 M Cdo 14/2005, sp. zn.: 2 M Cdo 15/2005, sp. zn.:
4 M Cdo 3/2006, sp. zn.: 1 M Obdo V 2/2011, z odôvodnenia ktorých vyplýva názor,
že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia
vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho
opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú
správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel
môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritéria akceptovateľnosti
jeho právnej úpravy, jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne
prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska
princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46
Ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6
Dohovoru (zhodne aj uznesenie ústavného súdu sp. zn.: ÚS II. ÚS 19/2008 zo 16. januára
2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009 zo 4. júna 2009, nález ústavného súdu sp. zn.:
II. ÚS 185/2009 z 12. novembra 2009).
Najvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval podľa ústavného súladného
výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu
nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Z obsahu spisu vyplýva, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie
24. júna 2014 proti zmenkovému platobnému rozkazu Krajského súdu v Bratislave
z 13. apríla 2011, č. k.: 8Cb/2/2003-372, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. apríla 2013, č. k.: 3 Obo 57/2011-431, pričom rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sa stalo
právoplatným 4. júla 2013. Žalobca proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu
podal v zákonom ustanovenej jednomesačnej lehote (2. augusta 2013) dovolanie, ktoré sa
na najvyššom súde vedie pod sp. zn.: 1 Obdo V /3/2014 a o tom nie je dosiaľ rozhodnuté.
Táto forma mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu krajského
súdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu je žalobcovi priznaná zákonom -
Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá.
Žalobca tento opravný prostriedok využil a podal dovolanie. Najvyšší súd preto
vychádzajúc z princípu subsidiarity dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďže
ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, v danom prípade rozhodnutím o
dovolaní podanom žalobcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2011, č. k.:
8Cb/2/2003-372 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla
2013, č. k.: 3 Obo 57/2011-431 zastavil. Rozhodol tak so zreteľom na uvedené nedostatky
jednej z podmienok pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
a neodstraniteľnosť takejto prekážky konania podľa ust. § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1
a § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho dovolania
a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže im v dovolacom konaní trovy nevznikli
(§ 246i ods. 2, § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.).“
V odôvodnení uznesenia z 30. septembra 2015 sa najvyšší súd oprel predovšetkým
o stabilnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa použitia mimoriadneho dovolania, ktoré
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou (napr. PL. ÚS. 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010), a preto sa za jedno
z kritérií akceptovateľnosti tohto mimoriadneho právneho prostriedku považuje povinnosť
vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom
dovolaní.
V tejto súvislosti ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP
k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu
verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie
a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.
V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty
právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade
alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti
prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno
považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna
istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom
je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou,
že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného
rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,
pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.
Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku
z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,
že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
V súlade s uvedenou judikatúrou ESĽP ústavný súd už vo veci
sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení OSP
a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti
judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť
mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f OSP,
kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie
veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného
práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne
posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto
interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom
prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.
V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením
hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom
prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“
odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne
skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne
právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva
na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady
nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou
od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky,
či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.
Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov
na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila,
a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité
zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady
res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)
a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom
pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to
nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“
právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,
preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)
pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»
(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP
z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,
s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní
a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy
generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.
Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégiá) prijal
20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie
treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené
v predchádzajúcom období (R 36/2008).
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výkladom § 243f ods. 1 OSP
aplikovaným najvyšším súdom, podľa ktorého konanie o dovolaní podanom proti
rozhodnutiu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu, predstavuje
dostatočný a účinný právny prostriedok ochrany ním označených práv. Podstata námietok
sťažovateľa v podanom dovolaní spočívala aj v namietanom nesprávnom právnom posúdení
predmetnej veci súdmi zúčastnenými na jej rozhodovaní [namietané dovolacie dôvody
podľa § 237 ods. 1 písm. f) a g) OSP].
V súvislosti s uvedenou argumentáciou, ako aj záverom najvyššieho súdu týkajúcim
sa dovolania sťažovateľa ako účinného prostriedku ochrany jeho práv v uznesení
najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 je podľa ústavného súdu potrebné poukázať
aj na stanovisko č. 2/2015 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015
(ďalej len „stanovisko z 3. decembra 2015“) k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) OSP, v ktorom
toto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP.
Najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzí
v uvedenom stanovisku z 3. decembra 2015 sformulovanej doktríny v otázke posudzovania
splnenia podmienok prípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uznesenia
z 30. septembra 2015, avšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii § 237 ods. 1 písm. f)
OSP jednotlivými senátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšak
oba ústavne akceptovateľné názory.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázka
splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo
slobody (m. m. I. ÚS 24/2000, III. ÚS 72/2001, IV. ÚS 35/02).
Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku aplikovaných najvyšším súdom v predmetnej veci nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia uznesenia
z 30. septembra 2015 najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci
v potrebnom rozsahu, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov
za dostačujúci a ústavne relevantný.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde z hľadiska požiadavky na ochranu
ústavnosti viazaný petitom, avšak správnosť záverov súdov zúčastnených na rozhodovaní
v predmetnej veci (predovšetkým rozsudkov najvyššieho súdu z 28. októbra 2015
a krajského súdu z 29. apríla 2013) má možnosť sťažovateľ dosiahnuť aj prostredníctvom
využitia účinného prostriedku nápravy, ktorý v tomto prípade predstavuje sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúca proti označeným rozhodnutiam.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2016