Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 277/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014 z 30. septembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 1/2014

z 30. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. septembra 2015“) a jemu

predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) vydal zmenkový platobný rozkaz sp. zn. z 20. decembra 2005

(ďalej aj „platobný rozkaz z 20. decembra 2005“), ktorým uložil odporcom v 1. – 3. rade

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi ako navrhovateľovi sumu 204 000 000 Sk,

úrok vo výške 6 % od 27. februára 1999 do dňa zaplatenia a trovy konania. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 13. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu

z 13. apríla 2011“) ponechal v platnosti zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005

v časti zmenkovej sumy 99 581,76 € s úrokom 6 % od 27. februára 1999 do zaplatenia

a vo zvyšku zmenkový platobný rozkaz z 20. decembra 2005 zrušil a o trovách konania

rozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2013

(ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2013“) potvrdil rozsudok krajského súdu

z 13. apríla 2011. Napadnutým uznesením z 30. septembra 2015 najvyšší súd zastavil

konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“). Predmetné uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi

sťažovateľa 23. októbra 2015.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015

a jemu predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Sťažovateľ poukázal na znenie a dohovoru a taktiež

na ustálenú judikatúru ústavného súdu zaoberajúcu sa obsahom základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces (rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn.

, , , , , ,

, , , ).

K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,

že najvyšší súd odmietol vecne prerokovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

a konanie o ňom zastavil napriek tomu, že mimoriadne dovolanie bolo podané z iných

dôvodov než riadne dovolanie sťažovateľa. Podľa sťažovateľa „najväčším paradoxom

svedčiacim o odmietnutí spravodlivosti je, že cca o mesiac neskôr ten istý dovolací senát

Najvyššieho súdu SR v tom istom zložení odmietol vecne prejednať aj riadne dovolanie“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na stanovisko ústavného súdu vo veci

sp. zn. z 18. marca 2015, ktorým tento súd zjednotil rozdielne názory

svojich senátov, z ktorého mal podľa neho vychádzať v rámci ústavne konformného

výkladu prípustnosti a konkurencie riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania

aj najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci. Zo stanoviska sp. zn.

z 18. marca 2015 sťažovateľ poukázal na právny záver ústavného súdu, podľa ktorého:

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa ,

ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne použiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu z 13. apríla 2011 bol potvrdený

rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, sťažovateľ sa mohol účinne brániť výlučne

vadami spočívajúcimi v procesných porušeniach jeho práv v odvolacom konaní v zmysle

(ďalej aj „OSP“). Túto možnosť sťažovateľ využil

a v predmetnej veci podal riadne dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f)

a písm. g) .

Keďže v rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu

z 13. apríla 2011 videl sťažovateľ podľa neho zjavne nesprávnu aplikáciu noriem

zmenkového hmotného práva a procesného práva, t. j. nesprávne právne posúdenie veci

uvedenými súdmi, podal taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle

adresovaný generálnemu prokurátorovi.

Generálny prokurátor sa s podnetom sťažovateľa stotožnil a podal mimoriadne

dovolanie z 19. júna 2014 proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z 29. apríla 2013

a krajského súdu z 13. apríla 2011 výlučne z toho dôvodu, že uvedené rozhodnutia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle .

Najvyšší súd svoje uznesenie z 30. septembra 2015, ktorým rozhodol o zastavení konania

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, odôvodnil tým, že sťažovateľ

ako žalobca podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 riadne dovolanie,

čím využil svoje procesné právo podať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

je dostatočný na nápravu vád, a preto je mimoriadne dovolanie v uvedenej veci neprípustné.

Tento názor najvyššieho súdu je pritom podľa sťažovateľa formalistický, ústavne

neakceptovateľný a zjavne v rozpore s už spomenutým zjednocujúcim stanoviskom

prijatým v uznesení ústavného súdu sp. zn. z 18. marca 2015.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa opomenul

vziať do úvahy skutočnosť, že podanie riadneho dovolania z dôvodu samo osebe

nemusí znamenať efektívnu nápravu protiprávneho stavu založeného rozhodnutiami súdov

nižšieho stupňa, ako aj skutočnosť, že generálny prokurátor má omnoho širšie možnosti

zvrátiť nápravu protiprávneho stavu odvolacieho, ako aj prvostupňového konania, pretože

na rozdiel od sťažovateľa disponuje možnosťou zvrátiť protiprávny stav z dôvodu

nesprávneho posúdenia veci.

Podľa sťažovateľa otázka poskytnutia súdnej ochrany je základným aspektom

ústavnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V predmetnej veci podľa sťažovateľa

najvyšší súd formalistickým výkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý nemá

oporu v zákonnej úprave, mu znemožnil prístup k súdu v tom, že mimoriadny opravný

prostriedok nebol vôbec vecne prerokovaný, čo je z hľadiska ústavného neudržateľné.

V predmetnej veci je navyše podľa sťažovateľa potrebné zdôrazniť paradox celej

situácie, ktorý podľa neho spočíva aj v tom, že ten istý senát najvyššieho súdu v tom istom

zložení o mesiac neskôr potom, ako rozhodol o mimoriadnom dovolaní, ním podané riadne

dovolanie odmietol ako neprípustné, t. j. dôkazom toho, že logická úvaha najvyššieho súdu

v uznesení z 30. septembra 2015 o tom, že najvyšší súd riadne dovolanie sťažovateľa

prerokuje, je v rozpore s logickým uvažovaním, keďže približne jeden mesiac neskôr

ten istý súd uznesením z 28. októbra 2015 riadne dovolanie sťažovateľa odmietol

ako neprípustné. Uvedený postup najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa ústavne

neudržateľný a taktiež z uvedeného vyplýva, že záver najvyššieho súdu uvedený v jeho

uznesení z 30. septembra 2015, podľa ktorého riadne dovolanie z dôvodu podľa

bude dostatočným prostriedkom nápravy protiprávneho stavu, nemá zákonnú ani ústavnú

oporu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na podľa neho netradičný postup

najvyššieho súdu pri prerokovávaní riadneho dovolania a mimoriadneho dovolania tým

istým senátom najvyššieho súdu zasadajúcim v tom istom zložení.

Riadne dovolanie z 1. augusta 2013 bolo podané najvyššiemu súdu 2. augusta 2013

a mimoriadne dovolanie z 19. júna 2014 podal generálny prokurátor najvyššiemu súdu

24. júna 2014 (t. j. približne o rok neskôr). Napriek tomu, že riadne dovolanie sťažovateľa

bolo podané približne o rok skôr než mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, podľa

názoru sťažovateľa paradoxne najvyšší súd rozhodol o riadnom dovolaní asi o mesiac

neskôr než o mimoriadnom dovolaní. Podľa sťažovateľa v tomto postupe najvyššieho súdu

vidieť zjavnú účelovosť spočívajúcu v tom, že argumentáciu, ktorú použil najvyšší súd

v uznesení z 30. septembra 2015, by nemohol použiť, pokiaľ by najvyšší súd rozhodol

najprv o dovolaní sťažovateľa, ktoré by odmietol. Z uvedeného potom podľa sťažovateľa

jasne vyplýva, že riadne dovolanie v predmetnej veci nie je účinným prostriedkom nápravy,

čo vyplýva jednoznačne z limitov prípustnosti dovolania pri potvrdzujúcich rozsudkoch

odvolacích súdov, ktorých je štatisticky viac než 95 %.

Vzhľadom na závažné pochybenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu, ktoré

sú vytýkané rozsudku najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 a rozsudku krajského súdu

z 13. apríla 2011 generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, a to najmä nesprávna

aplikácia noriem procesného práva (, , a ) týkajúca sa

prechodu dôkazného bremena pri tvrdených a dokázaných skutočnostiach v súvislosti

s preukázaním práva sťažovateľom – navrhovateľom v zmenkovom konaní (čl. I § 17

zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov),

je aj v extrémnom rozpore s ústavnými princípmi práva na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd mal vecne

prerokovať a posúdiť meritórne dôvodnosť mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1

písm. c) .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 a jemu

predchádzajúcim postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie, a zároveň mu prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 30. septembra 2015

a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť

v dôsledku toho, že najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym

prokurátorom zastavil, t. j. podané mimoriadne dovolanie vecne nepreskúmal s poukazom

na to, že dovolanie podané sťažovateľom ako účastníkom konania predstavuje v tomto

prípade dostatočný účinný prostriedok ochrany jeho práv, hoci následne ten istý senát

najvyššieho súdu uznesením z 28. októbra 2015 dovolanie sťažovateľa odmietol

ako neprípustné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd vzhľadom na obsah argumentácie sťažovateľa preskúmal obsah

uznesenia z 30. septembra 2015, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skôr

ako pristúpil k vecnému prejednaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

konštatoval, že mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote (§ 243g

), a preto následne skúmal, či boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho

dovolania.

Podmienky prípustnosti dovolania stanovuje ustanovenie

Podľa ust. - ak generálny prokurátor na základe podnetu

účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím

súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Ústavný súd v súvislosti s konaním o súlade

týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s v uznesení sp. zn.: z 19. júla

2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší

mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne

výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor

a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom

konania.

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred

dôsledkami nespravodlivého procesu, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami

a postupmi súdov znamenajúcich až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento záver podľa

názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené v § 243f

().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov (s výnimkou dovolania - ) alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii tak, ako to je vo veciach správneho súdnictva,

kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využitie týchto právnych prostriedkov nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

(, ).

Uvedené závery ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti

napádanému rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia

sp. zn.: , sp. zn.: , sp. zn.: , sp. zn.:

, sp. zn.: 1 M Obdo V 2/2011, z odôvodnenia ktorých vyplýva názor,

že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia

vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho

opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú

správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel

môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritéria akceptovateľnosti

jeho právnej úpravy, jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne

prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.

Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska

princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (

) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými

Dohovoru (zhodne aj uznesenie ústavného súdu sp. zn.: ÚS zo 16. januára

2008, uznesenie ÚS zo 4. júna 2009, nález ústavného súdu sp. zn.:

z 12. novembra 2009).

Najvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval podľa ústavného súladného

výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu

nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Z obsahu spisu vyplýva, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie

24. júna 2014 proti zmenkovému platobnému rozkazu Krajského súdu v Bratislave

z 13. apríla 2011, č. k.: -372, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. apríla 2013, č. k.: -431, pričom rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sa stalo

právoplatným 4. júla 2013. Žalobca proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu

podal v zákonom ustanovenej jednomesačnej lehote (2. augusta 2013) dovolanie, ktoré sa

na najvyššom súde vedie pod sp. zn.: 1 Obdo V /3/2014 a o tom nie je dosiaľ rozhodnuté.

Táto forma mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti rozhodnutiu krajského

súdu v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu je žalobcovi priznaná zákonom -

a je v právomoci (dispozícii) žalobcu, či bude využitá.

Žalobca tento opravný prostriedok využil a podal dovolanie. Najvyšší súd preto

vychádzajúc z princípu subsidiarity dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora nespĺňa podmienky prípustnosti dovolania podľa , keďže

ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, v danom prípade rozhodnutím o

dovolaní podanom žalobcom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 13. apríla 2011, č. k.:

-372 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla

2013, č. k.: -431 zastavil. Rozhodol tak so zreteľom na uvedené nedostatky

jednej z podmienok pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

a neodstraniteľnosť takejto prekážky konania podľa ust. § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1

a prvá veta

V dovolacom konaní úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý dal podnet na podanie mimoriadneho dovolania

a ktorý úspech nemal ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže im v dovolacom konaní trovy nevznikli

(, , v spojení s ).“

V odôvodnení uznesenia z 30. septembra 2015 sa najvyšší súd oprel predovšetkým

o stabilnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa použitia mimoriadneho dovolania, ktoré

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou (napr. PL. ÚS. 57/99, , ), a preto sa za jedno

z kritérií akceptovateľnosti tohto mimoriadneho právneho prostriedku považuje povinnosť

vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom

dovolaní.

V tejto súvislosti ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP

k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu

verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie

a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.

V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty

právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade

alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti

prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno

považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna

istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom

je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou,

že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného

rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie,

pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania.

Zrušené môžu byť iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku

z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval,

že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou

okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku

z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

V súlade s uvedenou judikatúrou ESĽP ústavný súd už vo veci

sp. zn. uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení

a ich ústavne konformným výkladom ( a nasl. , pozn.), majúc na pamäti

judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť

mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie ,

kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne posúdenie

veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také porušenie procesného

práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj nesprávne právne

posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného charakteru). K takémuto

interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym predpokladom

prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu.

V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne s porušením

hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer každom

prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň „ďalšieho“

odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora, do ktorej právoplatne

skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa na nesprávne

právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva

na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov konania, zásady

nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou, odlišnou

od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázky,

či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov

na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila,

a to predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité

zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady

res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.

„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)

a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom

pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to

nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“

právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,

preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)

pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»

(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP

z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA,

s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní

a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti

a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. prijal zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégiá) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť

pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie

treba odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené

v predchádzajúcom období (R 36/2008).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s výkladom

aplikovaným najvyšším súdom, podľa ktorého konanie o dovolaní podanom proti

rozhodnutiu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu, predstavuje

dostatočný a účinný právny prostriedok ochrany ním označených práv. Podstata námietok

sťažovateľa v podanom dovolaní spočívala aj v namietanom nesprávnom právnom posúdení

predmetnej veci súdmi zúčastnenými na jej rozhodovaní [namietané dovolacie dôvody

podľa a ].

V súvislosti s uvedenou argumentáciou, ako aj záverom najvyššieho súdu týkajúcim

sa dovolania sťažovateľa ako účinného prostriedku ochrany jeho práv v uznesení

najvyššieho súdu z 30. septembra 2015 je podľa ústavného súdu potrebné poukázať

aj na stanovisko č. 2/2015 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015

(ďalej len „stanovisko z 3. decembra 2015“) k výkladu , v ktorom

toto kolégium dospelo k záveru, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

.

Najvyšší súd pri rozhodovaní predmetnej veci teda nijako nevybočil z medzí

v uvedenom stanovisku z 3. decembra 2015 sformulovanej doktríny v otázke posudzovania

splnenia podmienok prípustnosti dovolania, ktoré síce bolo prijaté po vydaní uznesenia

z 30. septembra 2015, avšak zároveň potvrdilo rozdielnosť v aplikácii § 237 ods. 1 písm. f)

jednotlivými senátmi najvyššieho súdu, ktoré zaujímali v tejto veci odlišné, avšak

oba ústavne akceptovateľné názory.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že len výnimočne by otázka

splnenia podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo

slobody (m. m. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad dotknutých ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku aplikovaných najvyšším súdom v predmetnej veci nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia uznesenia

z 30. septembra 2015 najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci

v potrebnom rozsahu, a preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov

za dostačujúci a ústavne relevantný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pri jej

predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou je podľa z hľadiska požiadavky na ochranu

ústavnosti viazaný petitom, avšak správnosť záverov súdov zúčastnených na rozhodovaní

v predmetnej veci (predovšetkým rozsudkov najvyššieho súdu z 28. októbra 2015

a krajského súdu z 29. apríla 2013) má možnosť sťažovateľ dosiahnuť aj prostredníctvom

využitia účinného prostriedku nápravy, ktorý v tomto prípade predstavuje sťažnosť

podľa smerujúca proti označeným rozhodnutiam.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2016