Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 467/2016
PDF · 277.44 KB
No categories available
II. ÚS 467/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom,
Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Ndt 7/2016 z 31. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6
ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Ndt 7/2016 z 31. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
V úvode sťažnosti sťažovateľ uvádza, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd rozhodol, že trestnú vec sťažovateľa a spol., vedenú Krajským súdom
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pre pokračovací obzvlášť závažný zločin poisťovacieho
podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona tomuto súdu neodňal, boli porušené jeho základné práva, a to „právo na zákonného
sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3,
ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR
a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR
a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru, právo na prejednanie veci verejne a bez
zbytočných prieťahov a zásada rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovor
a tiež právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...“.
Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 38/2014 zo 16. mája 2014 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 25/2014 z 26. mája 2014 podľa § 72 ods. 1 a 2
Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného
poriadku. Väzba sťažovateľovi začala plynúť dňom zadržania, t. j. 13. mája 2014.
Dňa 16. októbra 2015 bola okresnému súdu podaná na sťažovateľa a ďalších
obvinených obžaloba pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223
ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i)
Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 30. októbra 2015 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 88/2015 z 11. novembra 2015 v bode 1 uznesenia
krajského súdu bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)
a c) Trestného poriadku.
2
Dňa 3. februára 2016 doručila obžalovaná (ďalej len „obžalovaná“)
prostredníctvom svojho obhajcu predsedovi krajského súdu návrh na odňatie a prikázanie
veci, ktorým „namietala“ všetkých sudcov krajského súdu a žiadala trestnú vec krajskému
súdu odňať a prikázať ju na rozhodnutie inému zákonnému súdu mimo Nitrianskeho kraja.
Rovnaký návrh na odňatie veci adresoval obhajca obžalovanej aj predsedovi
trestnoprávneho kolégia krajského súdu.
Dňa 14. marca 2016 podal obhajca obžalovanej na krajskom súde návrh na vylúčenie
sudcov krajského súdu z rozhodovania a návrh na odňatie veci a jej pridelenie inému
príslušnému súdu.
Dňa 24. marca 2016 bolo najvyššiemu súdu prostredníctvom obhajcu doručené
vyjadrenie obžalovanej a sťažovateľa ku konaniu o odňatí a prikázaní veci, vo vzťahu
ku ktorému mal najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviesť, že zotrvali na stanovisku,
že krajský súd je v ich trestnej veci zaujatý, a preto navrhli ich návrhu na odňatie veci
vyhovieť.
Dňa 31. marca 2016 najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozhodol, že trestnú vec
sťažovateľa a spol., vedenú krajským súdom pre pokračovací obzvlášť závažný zločin
poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného zákona, v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona tomuto súdu neodňal.
Podľa sťažovateľa už uvedené vyjadrenie najvyššieho súdu nie je celkom pravdivé.
Sťažovateľ uvádza, že v ich vyjadrení z 24. marca 2016 bola namietaná príslušnosť
okresného súdu aj krajského súdu, no najvyšší súd sa týmto podaním a dôvodmi v ňom
uvedenými absolútne nezaoberal a napriek tomu, že obžalovaná a sťažovateľ žiadali
o odňatie predmetnej veci okresnému súdu, najvyšší súd rozhodol napadnutým rozhodnutím
len o neodňatí veci krajskému súdu. Podľa sťažovateľa v predmetnom vyjadrení boli jasne
popísané všetky pochybenia okresného súdu aj krajského súdu, ktoré sú podľa neho natoľko
závažné, že ich je treba jednoznačne považovať za dôležité dôvody podľa § 23 ods. 1
Sťažovateľ uvádza, že sám najvyšší súd v napadnutom uznesení definoval dôležité
dôvody ako okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie uplatnenie
základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná.
Za dôležité okolnosti najvyšší súd považuje také okolnosti, ktoré zabezpečia náležité
zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady ústnosti a bezprostrednosti,
čo najrýchlejšie prerokovanie veci, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného
i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne
a spravodlivé rozhodnutie súdu v prípadoch, keď sú vylúčení všetci sudcovia príslušného
súdu. Zastáva názor, že všetky už uvedené okolnosti, ktoré najvyšší súd považuje
za dôležité dôvody, by boli splnené práve delegáciou veci inému súdu toho istého stupňa.
Podľa neho tým, že je predmetná vec stále vedená okresným súdom a krajským súdom,
dochádza k porušovaniu týchto okolností. Neobstojí podľa neho ani ústavný princíp
neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 48 ods. 1 ústavy, keďže v tomto prípade dôležité dôvody prevažujú nad touto
zásadou, a to aj s prihliadnutím na jeho názor, že okresný súd a krajský súd nepovažuje za
zákonný. Je presvedčený, že zásahy okresného súdu a krajského súdu do jeho základných
práv a slobôd sú natoľko závažné, že neexistuje dôvod, ktorý by mal odňatiu tejto trestnej
veci a prikázaniu inému súdu toho istého druhu brániť.
Podľa sťažovateľa jeden z najzávažnejších dôvodov, ktorý svedčí v prospech odňatia
a prikázania veci inému súdu, ktorý bol namietaný od počiatku konania, je fakt, že sudkyňa
okresného súdu je zaujatá voči obhajcovi obžalovaných, aj voči
samotným obžalovaným. Námietky zaujatosti boli podávané v priebehu konania viackrát.
Sťažovateľ je toho názoru, že kvôli osobným sporom medzi sudkyňou a obhajcom,
ale aj kvôli zaujatosti sudkyne voči obžalovaným boli viackrát porušené ich práva, a to
najmä aby bola trestná vec obžalovaných prerokovaná spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o ich
4
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého sú
obžalovaní.
Sťažovateľ následne popisuje, ako je potrebné vnímať nestrannosť sudcu,
a v tejto súvislosti uvádza aj viacero judikátov ústavného súdu (III. ÚS 16/00, III. ÚS 24/05,
IV. ÚS 38/09, III. ÚS 198/09, pozn.), zároveň poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (rozsudok vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. 1. 1970, rozsudok vo veci
Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, rozsudok vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993,
pozn.).
Sťažovateľ je toho názoru, že za dôležitý dôvod podľa § 23 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ustálenej súdnej praxe treba považovať „aj zistenie takých konkrétnych
skutočností, ktoré vzhľadom na svoju závažnosť môžu opodstatňovať vznik pochybností
verejnosti alebo strán o nezaujatosti príslušného súdu a o tom, či vec bude nestranne
a nezaujato rozhodnutá. V prípade zistenia okolností uvedeného charakteru, treba v záujme
dosiahnutia účelu trestného konania vylúčiť možnosť vzniku takých pochybností, a je preto
namieste rozhodnúť o odňatí veci príslušnému súdu a jej prikázaní inému súdu toho istého
druhu a stupňa, na ktorom vznik naznačených pochybností o nezaujatosti a nestrannosti
nehrozí.“.
K pochybeniu podľa neho došlo „aj v priebehu prvých hlavných pojednávaní, ktoré
sa z kapacitných dôvodov uskutočňovali v priestoroch väznice . Hneď na jeho samom
začiatku rozhodol senát Okresného súdu Nitra (pod vedením )
o vylúčení verejnosti z tohto pojednávania, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil
údajným ohrozením bezpečnosti. Zo strany súdu nebolo toto jeho rozhodnutie bližšie
odôvodnené a nebolo žiadnym spôsobom vysvetlené, koho bezpečnosť by mala byť v tejto
veci ohrozená. Týmto konaním súdu bolo zasiahnuté do základnej zásady trestného konania,
a to do zásady verejnosti, ako aj do základného práva Sťažovateľa.
Rozhodnutie Okresného súdu Nitra považujeme za účelové odňatie možnosti verejnej
kontroly priebehu tohto konania, ktorej sa snaží senát súdu vyhnúť aj za cenu porušenia
základného práva obžalovaných na verejné prejednanie ich trestnej veci. Podľa názoru
Sťažovateľa Okresný súd Nitra zneužil svoje právo rozhodnúť o vedení konania a zabránil
prístupu verejnosti na toto pojednávanie a to bez uvedenia akéhokoľvek objektívne
akceptovateľného dôvodu...
Rozhodnutie Okresného súdu Nitra o vylúčení verejnosti považuje Sťažovateľ
za účelové odňatie možnosti verejnej kontroly priebehu tohto konania, ktorej sa snaží senát
súdu vyhnúť aj za cenu porušenia základného práva Sťažovateľa na verejné prejednanie
jeho trestnej veci. Podľa názoru Sťažovateľa Okresný súd Nitra zneužil svoje právo
rozhodnúť o vedení konania a zabránil prístupu verejnosti na toto pojednávanie a to bez
uvedenia akéhokoľvek objektívne akceptovateľného dôvodu. Aj pod dojmom tejto
skutočnosti, kedy je priebeh pojednávania vylúčený spod verejnej kontroly, nadobudlo
podľa Sťažovateľa toto súdne konanie povahu takmer inkvizičného konania, v ktorom
dochádza k porušovaniu základných práv...
Okresný súd Nitra postupoval aj pri tomto svojom rozhodovaní v rozpore
so základnými ústavnými a procesnými zásadami, čim ešte viac zvýšil nedôveru Sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces, ktorý mu musí byť v právnom štáte garantovaný nielen
formálne, ale aj reálne, a to aj takým postupom súdu v konaní, ktorý nevyvoláva žiadne
pochybnosti o jeho nezávislom nestrannom a objektívnom postupe v konaní.“.
Podľa sťažovateľa aj krajský súd je zaujatý z dôvodu, že vo všetkých veciach,
týkajúcich sa obžalovaných smerujúcich voči rozhodnutiam okresného súdu rozhoduje vždy
rovnaký a ten istý senát krajského súdu. Rozhodovanie o sťažnostiach obžalovaných, ktoré
sú momentálne na krajskom súde, ale aj odňatie a prikázanie veci boli podľa sťažovateľa
tiež najskôr pridelené tomuto senátu a až po intervencii ich obhajcu došlo k zmene
pridelenia veci podľa rozvrhu práce súdu na rok 2016.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že k ďalším prieťahom došlo aj v prípade predkladania
dôkazov, a to znaleckého posudku, ktorý mal byť vypracovaný znaleckou organizáciou
Namieta, že pôvodný termín na vypracovanie tohto znaleckého
posudku bol určený na 30. apríl 2015, neskôr bol predĺžený do 30. septembra 2015, no ani
do tohto dátumu nebol nakoniec znalecký posudok kompletne predložený. Zvyšná časť
znaleckého posudku (druhá a tretia časť, pozn. sťažovateľa) nebola predložená ani do
6
skončenia prípravného konania, resp. do dňa podania obžaloby. Táto zvyšná časť
znaleckého posudku bola okresnému súdu a najmä obhajobe sťažovateľa predložená až
7. marca 2016, teda v čase, keď už prebiehali prvé hlavné pojednávania. K predmetnému
znaleckému posudku sťažovateľ zaslal prostredníctvom obhajcu na okresný súd vyjadrenie,
v ktorom namietal zákonnosť takto vyhotoveného znaleckého posudku, ktorý považuje ako
celok za nezákonný a pre účely trestného konania nepoužiteľný.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na
ďalšie konanie a následne vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4
a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 5 Ndt
7/2016, porušené boli.
2. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 363,79 EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Dávida Štefanku, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02
Bratislava číslo účtu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
8
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým
najvyšší súd rozhodol, že trestnú vec sťažovateľa a spol., vedenú krajským súdom pre pokra
ovací obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3
písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného
zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona tomuto súdu neodňal.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody
domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho
spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného
výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol
bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti síce uvádza, prečo by mala byť vec odňatá
okresnému súdu, resp. krajskému súdu, ale neuvádza, čím mali byť napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu porušené ním označené základné práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu
nezodpovedá návrhu na rozhodnutie, ktorého sa sťažovateľ domáha, a to aj napriek tomu, že
sťažnosť predložil prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu.
10
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu
podanie sťažovateľa neobsahuje. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal
existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených základných práv, preto už z tohto samotného faktu
možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.
Ústavný súd pripomína, že nesúhlas sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu sám osobe nestačí na vyslovenie záveru, že týmto rozhodnutím boli
porušené jeho základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
preskúmal návrh obžalovaných na odňatie veci krajskému súdu a jej prikázanie inému
príslušnému súdu, ako aj obsah súdneho spisu, pričom dospel k záveru, že návrh
obžalovaných nespĺňa zákonom požadované podmienky.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: «V prvom rade je potrebné uviesť,
že na prerokovanie a rozhodnutie trestnej veci obžalovaných a spol.
je príslušný Okresný súd Nitra, ktorého vecná príslušnosť vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 1
písm. b/ Tr. por. a miestna príslušnosť z ustanovenia § 17 ods. 2 Tr. por. O príslušnosti
tohto súdu na prerokovanie veci napokon rozhodol i Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 11. januára 2016 sp. zn. 2 Ndt 27/2015.
Podľa § 23 ods. 1 Tr. nor, z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu
odňatá a prikázaná inému sudu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje
súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že odňatie veci príslušnému súdu a jej
prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné len za podmienok, že pre takýto
procesný postup existujú dôležité dôvody. Za dôležité dôvody v zmysle citovaného
ustanovenia je potrebné považovať také okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci
zabezpečia lepšie uplatnenie základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu,
ktorému je vec delegovaná. Dôležitými dôvodmi sú okolnosti, ktoré zabezpečia náležité
zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady ústnosti a bezprostrednosti,
čo najrýchlejšie prerokovanie veci, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného
i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne
a spravodlivé rozhodnutie súdu v prípadoch, kedy sú vylúčení všetci sudcovia príslušného
súdu. Námietku zaujatosti vznesenú procesnou stranou voči všetkým sudcom príslušného
súdu považuje súdna prax za návrh na delegáciu v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por.
Z článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok,
ktorým sa mu konkrétna vec odníma a prikazuje sa inému súdu toho istého druhu a stupňa,
musia byť splnené tak závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú porovnateľné s významom
ústavného princípu neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi.
Preskúmaním spisového materiálu najvyšší súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
odôvodňovali postup podľa § 23 ods. 1 Tr. por. Obžalovaná a napokon
i svoj návrh na odňatie veci a zaujatosti sudcov krajského súdu založili iba
na všeobecnej námietke. Že sudcovia krajského súdu sú zaujatí pre ich predchádzajúce
rozhodovanie v trestnej veci.
Z ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. por. vyplýva že z vykonávania úkonov trestného
konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný
a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť napr., že uvedený orgán alebo jemu
blízka osoba boli poškodení prejednávanou trestnou činnosťou. Pomerom k osobám,
12
ktorých sa úkon priamo týka a k ďalším osobám uvedeným v citovanom ustanovení
sa rozumie, že je k uvedeným osobám najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha
a družky, pripadne vo vzťahu úzko priateľskom alebo nepriateľskom. Osobami, ktorých
úkon sa priamo týka, sú najmä strany trestného konania. Námietka zaujatosti nemôže byť
v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. založená len na výhradách smerujúcich k procesnému postupu
súdu.
K osobnej zaujatosti sudcu môže dôjsť iba vtedy, ak je vzťah sudcu k osobám
uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý
rozhodnúť nestranne a nezávisle a tento vzťah by sa takým mohol javiť aj navonok.
Kolegiálne vzťahy, ktoré vyplývajú z výkonu funkcie sudcu nemôžu samé o sebe opodstatniť
vylúčenie sudcu, hoci by išlo o vzťahy priateľské. Je nevyhnutnou súčasťou profesionality
sudcu, aby bol schopný nestranne rozhodnúť aj vo veciach, v ktorých vystupujú osoby,
ku ktorým ma uvedený vzťah. V posudzovanej veci o sťažnostiach obžalovaných ma v zmysle
Rozvrhu práce na rok 2016 rozhodovať senát
ktorého členmi sú a , u ktorých najvyšší
súd napriek výhradám obžalovanej . nezistil žiadny zákonný dôvod pre ich
vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. V tejto súvislosti najvyšší súd
pripomína, že každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecné
záväzné predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia
v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení zmien a doplnkov a je povinný prerokovať
a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu.
Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď
výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však v posudzovanej
veci neboli splnené. Námietky uvádzané v návrhu na odňatie veci možno subsumovať pod
procesný postup, ktorý je podľa už vyššie uvedeného ustanovenia § 32 ods. 6 Tr. por.
vylúčený ako dôvod námietky s tým dôsledkom, že o takej námietke sa nekoná. Najvyšší súd
pripomína, že inštitút odňatia a prikázania veci „tzv. delegácia“ sa nesmie stať
prostriedkom na porušenie práva na zákonného sudcu, ale ani prostriedkom k tomu, aby
procesné strany určovali, kto bude zákonným sudcom v konkrétnej trestnej veci bez splnenia
zákonných podmienok v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por.
V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového
materiálu zhromaždeného v priebehu doterajšieho konania nezistil dôvod na odňatie veci
Krajskému súdu v Nitre pre pochybnosti o zaujatosti všetkých jeho sudcov, ako to
obžalovaní naznačovali vo svojich podaniach, preto nemohol návrhu obžalovaných
vyhovieť a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Nad rámec uvedeného považuje najvyšší súd uviesť, že obhajca podal prvý návrh
na odňatie veci krajskému súdu adresovaný predsedovi krajského súdu, kde došiel
3. februára 2016, teda žiadosť podával ešte v čase, kedy krajský súd vo veci nerozhodoval,
teda nebol dôvod na predkladanie veci najvyššiemu súdu. Obdobný návrh adresoval
i predsedovi trestnoprávneho kolégia krajského súdu. Keďže trestný spis sa nachádzal
na súde prvého stupňa, predseda krajského súdu i predseda trestnoprávneho kolégia
správne postúpili podania obžalovanej súdu prvého stupňa na ďalší procesný postup.
Najvyšší súd pripomína, že ani predseda súdu ani predseda trestnoprávneho kolégia nie sú
v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov oprávnení zasahovať do rozhodovacej činnosti. Oprávnenia
predsedu kolégia sú upravené v ustanovení § 17 ods. 4 tohto zákona a oprávnenia predsedu
krajského súdu, ako orgánu správy a riadenia súdov, upravuje § 74 citovaného zákona.»
Vo vzťahu k návrhu obžalovanej a sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu
najvyšší súd uviedol, že o tomto návrhu nerozhodoval „vzhľadom na predchádzajúce
rozhodnutie z 10. februára 2016. sp. zn. 3 Ndt 4/2016, nakoľko návrhy neobsahovali žiadne
nové skutočnosti, najvyššiemu súdu predtým neznáme“.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre neustále zdôrazňuje, že vo veciach,
ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil. Úloha
14
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 27/2010). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd
dospel k záveru, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odňatí veci krajskému súdu postupoval
v medziach svojej právomoci, jeho úvahy sú logické, právne akceptovateľné a ústavne
udržateľné. Napadnuté rozhodnutie je napokon aj náležite odôvodnené. V tejto súvislosti
ústavný súd konštatuje, že ani námietka sťažovateľa týkajúca sa nerozhodovania
najvyššieho súdu o odňatí veci okresnému súdu nie je na mieste, keďže najvyšší súd riadne
odôvodnil, prečo o tomto návrhu nerozhodoval.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a právami podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti
sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016
16