Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 467/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom,

Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a 2 a a práv podľa

ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5, a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6

ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

V úvode sťažnosti sťažovateľ uvádza, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd rozhodol, že trestnú vec sťažovateľa a spol., vedenú Krajským súdom

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pre pokračovací obzvlášť závažný zločin poisťovacieho

podvodu podľa a a s poukazom

na a , v štádiu pokusu podľa Trestného

zákona tomuto súdu neodňal, boli porušené jeho základné práva, a to „právo na zákonného

sudcu uvedené v , 2 a 5, a , ods. 3,

ods. 4 a Dohovoru, právo na osobnú slobodu uvedené v SR

a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v SR

a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru, právo na prejednanie veci verejne a bez

zbytočných prieťahov a zásada rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovor

a tiež právo na obhajobu podľa SR a Dohovoru...“.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. mája 2014 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2014 podľa § 72 ods. 1 a 2

vzatý do väzby z dôvodov podľa , a Trestného

poriadku. Väzba sťažovateľovi začala plynúť dňom zadržania, t. j. 13. mája 2014.

Dňa 16. októbra 2015 bola okresnému súdu podaná na sťažovateľa a ďalších

obvinených obžaloba pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223

ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) s poukazom na a

.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. októbra 2015 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. novembra 2015 v bode 1 uznesenia

krajského súdu bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)

a c) .

2

Dňa 3. februára 2016 doručila obžalovaná (ďalej len „obžalovaná“)

prostredníctvom svojho obhajcu predsedovi krajského súdu návrh na odňatie a prikázanie

veci, ktorým „namietala“ všetkých sudcov krajského súdu a žiadala trestnú vec krajskému

súdu odňať a prikázať ju na rozhodnutie inému zákonnému súdu mimo Nitrianskeho kraja.

Rovnaký návrh na odňatie veci adresoval obhajca obžalovanej aj predsedovi

trestnoprávneho kolégia krajského súdu.

Dňa 14. marca 2016 podal obhajca obžalovanej na krajskom súde návrh na vylúčenie

sudcov krajského súdu z rozhodovania a návrh na odňatie veci a jej pridelenie inému

príslušnému súdu.

Dňa 24. marca 2016 bolo najvyššiemu súdu prostredníctvom obhajcu doručené

vyjadrenie obžalovanej a sťažovateľa ku konaniu o odňatí a prikázaní veci, vo vzťahu

ku ktorému mal najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviesť, že zotrvali na stanovisku,

že krajský súd je v ich trestnej veci zaujatý, a preto navrhli ich návrhu na odňatie veci

vyhovieť.

Dňa 31. marca 2016 najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozhodol, že trestnú vec

sťažovateľa a spol., vedenú krajským súdom pre pokračovací obzvlášť závažný zločin

poisťovacieho podvodu podľa a a

s poukazom na a , v štádiu pokusu podľa

tomuto súdu neodňal.

Podľa sťažovateľa už uvedené vyjadrenie najvyššieho súdu nie je celkom pravdivé.

Sťažovateľ uvádza, že v ich vyjadrení z 24. marca 2016 bola namietaná príslušnosť

okresného súdu aj krajského súdu, no najvyšší súd sa týmto podaním a dôvodmi v ňom

uvedenými absolútne nezaoberal a napriek tomu, že obžalovaná a sťažovateľ žiadali

o odňatie predmetnej veci okresnému súdu, najvyšší súd rozhodol napadnutým rozhodnutím

len o neodňatí veci krajskému súdu. Podľa sťažovateľa v predmetnom vyjadrení boli jasne

popísané všetky pochybenia okresného súdu aj krajského súdu, ktoré sú podľa neho natoľko

závažné, že ich je treba jednoznačne považovať za dôležité dôvody podľa § 23 ods. 1

.

Sťažovateľ uvádza, že sám najvyšší súd v napadnutom uznesení definoval dôležité

dôvody ako okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie uplatnenie

základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná.

Za dôležité okolnosti najvyšší súd považuje také okolnosti, ktoré zabezpečia náležité

zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady ústnosti a bezprostrednosti,

čo najrýchlejšie prerokovanie veci, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného

i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne

a spravodlivé rozhodnutie súdu v prípadoch, keď sú vylúčení všetci sudcovia príslušného

súdu. Zastáva názor, že všetky už uvedené okolnosti, ktoré najvyšší súd považuje

za dôležité dôvody, by boli splnené práve delegáciou veci inému súdu toho istého stupňa.

Podľa neho tým, že je predmetná vec stále vedená okresným súdom a krajským súdom,

dochádza k porušovaniu týchto okolností. Neobstojí podľa neho ani ústavný princíp

neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a , keďže v tomto prípade dôležité dôvody prevažujú nad touto

zásadou, a to aj s prihliadnutím na jeho názor, že okresný súd a krajský súd nepovažuje za

zákonný. Je presvedčený, že zásahy okresného súdu a krajského súdu do jeho základných

práv a slobôd sú natoľko závažné, že neexistuje dôvod, ktorý by mal odňatiu tejto trestnej

veci a prikázaniu inému súdu toho istého druhu brániť.

Podľa sťažovateľa jeden z najzávažnejších dôvodov, ktorý svedčí v prospech odňatia

a prikázania veci inému súdu, ktorý bol namietaný od počiatku konania, je fakt, že sudkyňa

okresného súdu je zaujatá voči obhajcovi obžalovaných, aj voči

samotným obžalovaným. Námietky zaujatosti boli podávané v priebehu konania viackrát.

Sťažovateľ je toho názoru, že kvôli osobným sporom medzi sudkyňou a obhajcom,

ale aj kvôli zaujatosti sudkyne voči obžalovaným boli viackrát porušené ich práva, a to

najmä aby bola trestná vec obžalovaných prerokovaná spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o ich

4

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého sú

obžalovaní.

Sťažovateľ následne popisuje, ako je potrebné vnímať nestrannosť sudcu,

a v tejto súvislosti uvádza aj viacero judikátov ústavného súdu (, ,

, , pozn.), zároveň poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (rozsudok vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. 1. 1970, rozsudok vo veci

Piersack v. Belgicko z 21. 9. 1982, rozsudok vo veci Padovani v. Taliansko z 26. 2. 1993,

pozn.).

Sťažovateľ je toho názoru, že za dôležitý dôvod podľa § 23 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ustálenej súdnej praxe treba považovať „aj zistenie takých konkrétnych

skutočností, ktoré vzhľadom na svoju závažnosť môžu opodstatňovať vznik pochybností

verejnosti alebo strán o nezaujatosti príslušného súdu a o tom, či vec bude nestranne

a nezaujato rozhodnutá. V prípade zistenia okolností uvedeného charakteru, treba v záujme

dosiahnutia účelu trestného konania vylúčiť možnosť vzniku takých pochybností, a je preto

namieste rozhodnúť o odňatí veci príslušnému súdu a jej prikázaní inému súdu toho istého

druhu a stupňa, na ktorom vznik naznačených pochybností o nezaujatosti a nestrannosti

nehrozí.“.

K pochybeniu podľa neho došlo „aj v priebehu prvých hlavných pojednávaní, ktoré

sa z kapacitných dôvodov uskutočňovali v priestoroch väznice . Hneď na jeho samom

začiatku rozhodol senát Okresného súdu Nitra (pod vedením )

o vylúčení verejnosti z tohto pojednávania, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil

údajným ohrozením bezpečnosti. Zo strany súdu nebolo toto jeho rozhodnutie bližšie

odôvodnené a nebolo žiadnym spôsobom vysvetlené, koho bezpečnosť by mala byť v tejto

veci ohrozená. Týmto konaním súdu bolo zasiahnuté do základnej zásady trestného konania,

a to do zásady verejnosti, ako aj do základného práva Sťažovateľa.

Rozhodnutie Okresného súdu Nitra považujeme za účelové odňatie možnosti verejnej

kontroly priebehu tohto konania, ktorej sa snaží senát súdu vyhnúť aj za cenu porušenia

základného práva obžalovaných na verejné prejednanie ich trestnej veci. Podľa názoru

Sťažovateľa Okresný súd Nitra zneužil svoje právo rozhodnúť o vedení konania a zabránil

prístupu verejnosti na toto pojednávanie a to bez uvedenia akéhokoľvek objektívne

akceptovateľného dôvodu...

Rozhodnutie Okresného súdu Nitra o vylúčení verejnosti považuje Sťažovateľ

za účelové odňatie možnosti verejnej kontroly priebehu tohto konania, ktorej sa snaží senát

súdu vyhnúť aj za cenu porušenia základného práva Sťažovateľa na verejné prejednanie

jeho trestnej veci. Podľa názoru Sťažovateľa Okresný súd Nitra zneužil svoje právo

rozhodnúť o vedení konania a zabránil prístupu verejnosti na toto pojednávanie a to bez

uvedenia akéhokoľvek objektívne akceptovateľného dôvodu. Aj pod dojmom tejto

skutočnosti, kedy je priebeh pojednávania vylúčený spod verejnej kontroly, nadobudlo

podľa Sťažovateľa toto súdne konanie povahu takmer inkvizičného konania, v ktorom

dochádza k porušovaniu základných práv...

Okresný súd Nitra postupoval aj pri tomto svojom rozhodovaní v rozpore

so základnými ústavnými a procesnými zásadami, čim ešte viac zvýšil nedôveru Sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces, ktorý mu musí byť v právnom štáte garantovaný nielen

formálne, ale aj reálne, a to aj takým postupom súdu v konaní, ktorý nevyvoláva žiadne

pochybnosti o jeho nezávislom nestrannom a objektívnom postupe v konaní.“.

Podľa sťažovateľa aj krajský súd je zaujatý z dôvodu, že vo všetkých veciach,

týkajúcich sa obžalovaných smerujúcich voči rozhodnutiam okresného súdu rozhoduje vždy

rovnaký a ten istý senát krajského súdu. Rozhodovanie o sťažnostiach obžalovaných, ktoré

sú momentálne na krajskom súde, ale aj odňatie a prikázanie veci boli podľa sťažovateľa

tiež najskôr pridelené tomuto senátu a až po intervencii ich obhajcu došlo k zmene

pridelenia veci podľa rozvrhu práce súdu na rok 2016.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že k ďalším prieťahom došlo aj v prípade predkladania

dôkazov, a to znaleckého posudku, ktorý mal byť vypracovaný znaleckou organizáciou

Namieta, že pôvodný termín na vypracovanie tohto znaleckého

posudku bol určený na 30. apríl 2015, neskôr bol predĺžený do 30. septembra 2015, no ani

do tohto dátumu nebol nakoniec znalecký posudok kompletne predložený. Zvyšná časť

znaleckého posudku (druhá a tretia časť, pozn. sťažovateľa) nebola predložená ani do

6

skončenia prípravného konania, resp. do dňa podania obžaloby. Táto zvyšná časť

znaleckého posudku bola okresnému súdu a najmä obhajobe sťažovateľa predložená až

7. marca 2016, teda v čase, keď už prebiehali prvé hlavné pojednávania. K predmetnému

znaleckému posudku sťažovateľ zaslal prostredníctvom obhajcu na okresný súd vyjadrenie,

v ktorom namietal zákonnosť takto vyhotoveného znaleckého posudku, ktorý považuje ako

celok za nezákonný a pre účely trestného konania nepoužiteľný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na

ďalšie konanie a následne vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2

a a práva podľa , ods. 3, ods. 4

a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 5 Ndt

7/2016, porušené boli.

2. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 363,79 EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Dávida Štefanku, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02

Bratislava číslo účtu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou z možností, pre ktoré môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa

podľa , je aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

8

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a 2 a a práv podľa , ods. 3

a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým

najvyšší súd rozhodol, že trestnú vec sťažovateľa a spol., vedenú krajským súdom pre pokra

ovací obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3

písm. c) a ods. 5 písm. a) s poukazom na a Trestného

zákona v štádiu pokusu podľa tomuto súdu neodňal.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre

dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody

domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho

spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného

výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti síce uvádza, prečo by mala byť vec odňatá

okresnému súdu, resp. krajskému súdu, ale neuvádza, čím mali byť napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu porušené ním označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru. Odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu

nezodpovedá návrhu na rozhodnutie, ktorého sa sťažovateľ domáha, a to aj napriek tomu, že

sťažnosť predložil prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu.

10

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich

v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd

rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou

konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej

samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu

podanie sťažovateľa neobsahuje. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal

existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených základných práv, preto už z tohto samotného faktu

možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Ústavný súd pripomína, že nesúhlas sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu sám osobe nestačí na vyslovenie záveru, že týmto rozhodnutím boli

porušené jeho základné práva podľa a práva podľa dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

preskúmal návrh obžalovaných na odňatie veci krajskému súdu a jej prikázanie inému

príslušnému súdu, ako aj obsah súdneho spisu, pričom dospel k záveru, že návrh

obžalovaných nespĺňa zákonom požadované podmienky.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol: «V prvom rade je potrebné uviesť,

že na prerokovanie a rozhodnutie trestnej veci obžalovaných a spol.

je príslušný Okresný súd Nitra, ktorého vecná príslušnosť vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 1

písm. b/ a miestna príslušnosť z ustanovenia O príslušnosti

tohto súdu na prerokovanie veci napokon rozhodol i Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 11. januára 2016 sp. zn. .

Podľa § 23 ods. 1 Tr. nor, z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu

odňatá a prikázaná inému sudu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje

súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že odňatie veci príslušnému súdu a jej

prikázanie inému súdu toho istého stupňa je prípustné len za podmienok, že pre takýto

procesný postup existujú dôležité dôvody. Za dôležité dôvody v zmysle citovaného

ustanovenia je potrebné považovať také okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci

zabezpečia lepšie uplatnenie základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu,

ktorému je vec delegovaná. Dôležitými dôvodmi sú okolnosti, ktoré zabezpečia náležité

zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady ústnosti a bezprostrednosti,

čo najrýchlejšie prerokovanie veci, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného

i na ostatných občanov a zabezpečia najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne

a spravodlivé rozhodnutie súdu v prípadoch, kedy sú vylúčení všetci sudcovia príslušného

súdu. Námietku zaujatosti vznesenú procesnou stranou voči všetkým sudcom príslušného

súdu považuje súdna prax za návrh na delegáciu v zmysle

Z článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 48 ods. 1

Slovenskej republiky vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok,

ktorým sa mu konkrétna vec odníma a prikazuje sa inému súdu toho istého druhu a stupňa,

musia byť splnené tak závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú porovnateľné s významom

ústavného princípu neodňateľnosti veci zákonnému sudcovi.

Preskúmaním spisového materiálu najvyšší súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by

odôvodňovali postup podľa Obžalovaná a napokon

i svoj návrh na odňatie veci a zaujatosti sudcov krajského súdu založili iba

na všeobecnej námietke. Že sudcovia krajského súdu sú zaujatí pre ich predchádzajúce

rozhodovanie v trestnej veci.

Z ustanovenia vyplýva že z vykonávania úkonov trestného

konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný

a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť napr., že uvedený orgán alebo jemu

blízka osoba boli poškodení prejednávanou trestnou činnosťou. Pomerom k osobám,

12

ktorých sa úkon priamo týka a k ďalším osobám uvedeným v citovanom ustanovení

sa rozumie, že je k uvedeným osobám najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha

a družky, pripadne vo vzťahu úzko priateľskom alebo nepriateľskom. Osobami, ktorých

úkon sa priamo týka, sú najmä strany trestného konania. Námietka zaujatosti nemôže byť

v zmysle založená len na výhradách smerujúcich k procesnému postupu

súdu.

K osobnej zaujatosti sudcu môže dôjsť iba vtedy, ak je vzťah sudcu k osobám

uvedeným v takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý

rozhodnúť nestranne a nezávisle a tento vzťah by sa takým mohol javiť aj navonok.

Kolegiálne vzťahy, ktoré vyplývajú z výkonu funkcie sudcu nemôžu samé o sebe opodstatniť

vylúčenie sudcu, hoci by išlo o vzťahy priateľské. Je nevyhnutnou súčasťou profesionality

sudcu, aby bol schopný nestranne rozhodnúť aj vo veciach, v ktorých vystupujú osoby,

ku ktorým ma uvedený vzťah. V posudzovanej veci o sťažnostiach obžalovaných ma v zmysle

Rozvrhu práce na rok 2016 rozhodovať senát

ktorého členmi sú a , u ktorých najvyšší

súd napriek výhradám obžalovanej . nezistil žiadny zákonný dôvod pre ich

vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. V tejto súvislosti najvyšší súd

pripomína, že každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecné

záväzné predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia

v zmysle v znení zmien a doplnkov a je povinný prerokovať

a rozhodnúť všetky veci, ktoré mu boli pridelené v súlade s platným rozvrhom práce súdu.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď

výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré však v posudzovanej

veci neboli splnené. Námietky uvádzané v návrhu na odňatie veci možno subsumovať pod

procesný postup, ktorý je podľa už vyššie uvedeného ustanovenia

vylúčený ako dôvod námietky s tým dôsledkom, že o takej námietke sa nekoná. Najvyšší súd

pripomína, že inštitút odňatia a prikázania veci „tzv. delegácia“ sa nesmie stať

prostriedkom na porušenie práva na zákonného sudcu, ale ani prostriedkom k tomu, aby

procesné strany určovali, kto bude zákonným sudcom v konkrétnej trestnej veci bez splnenia

zákonných podmienok v zmysle

V posudzovanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní spisového

materiálu zhromaždeného v priebehu doterajšieho konania nezistil dôvod na odňatie veci

Krajskému súdu v Nitre pre pochybnosti o zaujatosti všetkých jeho sudcov, ako to

obžalovaní naznačovali vo svojich podaniach, preto nemohol návrhu obžalovaných

vyhovieť a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Nad rámec uvedeného považuje najvyšší súd uviesť, že obhajca podal prvý návrh

na odňatie veci krajskému súdu adresovaný predsedovi krajského súdu, kde došiel

3. februára 2016, teda žiadosť podával ešte v čase, kedy krajský súd vo veci nerozhodoval,

teda nebol dôvod na predkladanie veci najvyššiemu súdu. Obdobný návrh adresoval

i predsedovi trestnoprávneho kolégia krajského súdu. Keďže trestný spis sa nachádzal

na súde prvého stupňa, predseda krajského súdu i predseda trestnoprávneho kolégia

správne postúpili podania obžalovanej súdu prvého stupňa na ďalší procesný postup.

Najvyšší súd pripomína, že ani predseda súdu ani predseda trestnoprávneho kolégia nie sú

v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov oprávnení zasahovať do rozhodovacej činnosti. Oprávnenia

predsedu kolégia sú upravené v ustanovení § 17 ods. 4 tohto zákona a oprávnenia predsedu

krajského súdu, ako orgánu správy a riadenia súdov, upravuje § 74 citovaného zákona.»

Vo vzťahu k návrhu obžalovanej a sťažovateľa na odňatie veci okresnému súdu

najvyšší súd uviedol, že o tomto návrhu nerozhodoval „vzhľadom na predchádzajúce

rozhodnutie z 10. februára 2016. sp. zn. , nakoľko návrhy neobsahovali žiadne

nové skutočnosti, najvyššiemu súdu predtým neznáme“.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre neustále zdôrazňuje, že vo veciach,

ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil. Úloha

14

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd

dospel k záveru, že najvyšší súd pri rozhodovaní o odňatí veci krajskému súdu postupoval

v medziach svojej právomoci, jeho úvahy sú logické, právne akceptovateľné a ústavne

udržateľné. Napadnuté rozhodnutie je napokon aj náležite odôvodnené. V tejto súvislosti

ústavný súd konštatuje, že ani námietka sťažovateľa týkajúca sa nerozhodovania

najvyššieho súdu o odňatí veci okresnému súdu nie je na mieste, keďže najvyšší súd riadne

odôvodnil, prečo o tomto návrhu nerozhodoval.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a 2 a a právami podľa ,

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016

16