Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 65/2016
PDF · 275.87 KB
No categories available
II. ÚS 65/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman
Blažek, s. r. o., Pohraničná 4, Komárno, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Blažek,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 18/2015 pôvodne vedenom pod sp. zn.
1 T 136/2010, za účasti Okresného súdu Komárno, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 18/2015 pôvodne vedenom pod sp. zn.
1 T 136/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 18/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Roman Blažek, s. r. o., Pohraničná 4, Komárno, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 18/2015 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 136/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].
Sťažovateľ svoju sťažnosť v relevantnej časti odôvodňuje takto:
„Konanie sp. zn. 2 T 18/2015, pôvodne vedené Okresným súdom Komárno pod
sp. zn. 1 T 136/2000, trvá už vyše 15 rokov, čo sa v podmienkach právneho štátu...
v ústavnej rovine javí ako odmietnutie spravodlivosti...
Neefektívny, resp. nesústredený postup prvostupňového súdu a vzhľadom na jeho
nečinnosť a na to, že ani jedno hlavné pojednávanie ešte nebolo otvorené... má sťažovateľ
za to, že takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty účastníka konania
do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym...“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že jeho sťažnosť „... na prieťahy v konaní zo dňa
26. 10. 2015 bola predsedom Okresného súdu Komárno listom zo dňa 16. 11. 2015 pod
č. Spr 1543/15 vyhodnotená ako dôvodná“.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, čo odôvodňuje
predovšetkým tým, že v dôsledku „... intenzívneho zásahu do jeho práv na spravodlivé
konanie bez zbytočných prieťahov... je... dlhodobo vystavený trvalej psychickej traume, ako
aj neustálymi zbytočnými prípravami na hlavné pojednávania...“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 18/2015, predtým sp. zn. 1 T 136/2000,
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 18/2015 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. ... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 EUR,
ktoré mu je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Komárno je povinný nahradiť ... trovy
konania v sume 956,26 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho
právneho zástupcu...“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
a uznesením č. k. II. ÚS 65/2016-11 z 28. januára 2016 ju podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 65/2016-15 z 3. marca 2016 ústavný súd
doručil predsedovi okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 65/2016-11 z 28. januára 2016,
ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti
písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom stanovisku
č. Spr 191/16 z 18. apríla 2016 (doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2016) uvádza
v chronologickom poradí priebeh a popisuje stručný obsah jednotlivých procesných úkonov
uskutočnených súdom takto:
«Dňa 22. 12. 2000 bola súdu doručená obžaloba Okresnej prokuratúry v Komárne...
Dňa 28. júna 2001 sa uskutočnilo neverejné zasadnutie, ktoré rozhodlo, že bude
určený termín hlavného pojednávania (ďalej iba „HP“).
Termíny hlavných pojednávaní stanovené a uskutočnené pôvodným zákonným
sudcom :
13. 09. 2001 - odročenie pre neprítomnosť viacerých obžalovaných,
14. 03. 2002 - zrušené, pretože sa vopred ospravedlnili viacerí obhajcovia
obžalovaných, pretože im kolidovali pojednávania,
20. 06. 2002 - termín pojednávania bol zrušený, pretože vypovedal
plnomocenstvo obžalovanému , zároveň bolo pojednávanie
odročené na neurčito stým, že bude vyzvaný, aby si zvolil obhajcu,
pretože sa jedná o nutnú obhajobu, sa na pojednávanie nedostavil,
pričom predvolanie mal doručené dňa 31. 05. 2005,
11. 12. 2002 - termín zrušený pre závady v doručovaných predvolaniach viacerým
obžalovaným, si neprevzal predvolanie,
10. 02. 2003 - termín zrušený, si neprevzal predvolanie,
04. 09. 2003 - termín HP odročený, pretože sa nedostavili viacerí obžalovaní, aj
, ktorý si neprevzal predvolanie,
07. - 08. 04. 2004 - HP odročené na neurčito z dôvodu závad na doručenkách – aj
,
30. 09. 2004 - HP odročené na neurčito, na predmetné pojednávanie sa bez
ospravedlnenia nedostavil , pričom doručenie predvolania má vykázané
dňa 16. 08. 2004,
11. 05. 2005 - HP odročené pre neprítomnosť o to na 12.- 13. 09.
2005,
09. 09. 2005 - bol ustanovený obhajca obžalovanému
12. - 13. 09. 2005 - HP odročené na neurčito, (aby po telefonickej dohode
so všetkými obhajcami obžalovaných bol zosúladený termín HP), pre neprítomnosť
viacerých obhajcov obžalovaných,
21. - 22. 11. 2005 - HP odročené na 08. - 09. 02. 2006, pretože sa nedostavili traja
obžalovaní a viacerí svedkovia,
08. 09. 2006 - HP zrušené pre PN obžalovaného a chorobu obhajkyne,
14. 02. 2007 - HP odročené, si predvolanie neprevzal, následne
vypovedal plnú moc ,
14. 12. 2007 - HP odročené z dôvodu neúčasti viacerých obžalovaných
a poškodených, si neprevzal predvolanie a ani sa na predmetné
pojednávanie nedostavil,
12. 03. 2008 - HP odročené z dôvodu neprítomnosti viacerých obžalovaných
a svedkov,
04. 06. 2008 - HP odročené z dôvodu neprítomnosti viacerých obžalovaných
a svedkov, sa na pojednávanie nedostavil, termín HP vzal na vedomie
na predchádzajúcom pojednávaní,
10. 09. 2008 - HP odročené z technických dôvodov, bol
na pojednávaní neprítomný
10. 09. 2009 - HP odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti predsedu
senátu, bol na pojednávaní neprítomný, závada v doručení predvolania
24. 02. 2010 - trestná vec bola po odchode zákonného sudcu
pridelená náhodným výberom zákonnému sudcovi , ktorý následne odišiel
do dôchodku
06. 07. 2010 - trestná vec bola po odchode zákonného sudcu
do dôchodku, pridelená náhodným výberom zákonnému sudcovi
Termíny hlavných pojednávaní stanovené a uskutočnené zákonným sudcom
:
24. 05. 2011 - HP bolo zrušené z dôvodu nedoručiteľnosti predvolaní a upovedomení
obžalovaným a poškodeným a iné,
24. 11. 2011 - HP bolo zrušené,
08. - 09. 11. 2012 - HP zrušené z dôvodu nedoručiteľnosti predvolania obžalovaným
a poškodeným,
21. - 22. 02. 2013 - HP zrušené z dôvodu nedoručiteľnosti predvolania obžalovaným
a poškodenému,
18. - 19. 04. 2013 - HP zrušené kvôli účasti zákonného sudcu na zasadnutiach kolégií
Krajského súdu v Nitre,
06. - 07. 06. 2013 - HP zrušené z dôvodu nedoručiteľnosti predvolania obžalovaným
a poškodenému, a ospravedlnenie obhajcu ,
12. - 13. 06. 2014 - HP zrušené vzhľadom na žiadosti obhajcov o odročenie HP
z dôvodu čerpania dovolenky, ako aj niekoľko závad v doručení predvolaní, resp.
upovedomení u obžalovaných a poškodených,
10. 09. 2014 - trestná vec bola po odchode zákonného sudcu na
súd vyššej inštancie, pridelená náhodným výberom zákonnému sudcovi
,
11. 02. 2015 - sudca vylúčil zo spoločného konania 1T/136/2000 trestné činy...
Nové konanie o vylúčených trestných činoch sa bude viesť na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 2T/18/2015
02. 09. 2015 - trestná vec bola po odchode zákonného sudcu
do dôchodku pridelená náhodným výberom zákonnému sudcovi ,
27. 11. 2015 - trestná vec bola pridelená náhodným výberom na základe Dodatku
k rozvrhu práce č. 13 na rok 2015 zákonnému sudcovi ,
14. 03. 2016- boli vykonané lustrácie v RT GP, STA a ZVJS na obvinených...
17. - 18. 06. 2015 - vytýčený termín HP, HP odročené, nedostavili sa obhajcovia...
07. - 08. 10. 2015 - bol vytýčený termín HP, termín bol zrušený dňa 08. 08. 2015
z dôvodu odchodu do dôchodku (vzdal sa funkcie sudcu),
02. 09. 2015 - trestná vec bola po odchode zákonného sudcu
do dôchodku pridelená náhodným výberom zákonnému sudcovi , ktorej
boli prerozdelené aj ďalšie nevybavené a reštančné spisy,
27. 11. 2015 - trestná vec bola pridelená náhodným výberom na základe Dodatku
č. 13 Rozvrhu práce Okresného súdu Komárno na rok 2015 zákonnému sudcovi
, ktorý dostal 60 nevybavených, reštančných spisov, ktoré
potreboval naštudovať vrátane predmetných spisov...
18. 03. 2016 - bol určený termín HP na 16. 06. 2016 a 17. 06. 2016.»
Predseda okresného súdu svoje stanovisko č. Spr 191/16 z 18. apríla 2016 k sťažnosti
odôvodňuje takto:
«Spis sp. zn. 1 T/136/2000 má približne 2000 listov, spis sp. zn. 2 T/18/2015 má
približne 450 listov.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetná trestná vec je skutkovo zložitou vecou,
pričom možno právne zložitou nie je. Zložitosť veci však zvyšuje aj prepletenosť skutkov
a počet obžalovaných, ktorí sa podieľali na ich spáchaní, problémy s predvolávaním
poškodených. V tejto súvislosti sú naznačené aj v chronológii jednotlivých úkonov.
Je pravdou, že „Sťažnosť“ na prieťahy v konaní, ktorú podal sťažovateľ, ako aj
námietky ohľadne neukončenia trestnej veci, ktorá sa vedie už viac ako 15 rokov a v ktorej
bola obžaloba Okresnej prokuratúry v Komárne číslo Pv 1192/2000, zo dňa 18. 12. 2000,
doručená Okresnému súdu Komárno dňa 22. 12. 2000 v pôvodnom konaní vedenom pod
sp. zn. 1T/136/2000 Okresného súdu Komárno t. č. po vylúčení niektorých trestných činov
na samostatné konanie a to uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 1T/136/2000-1967,
zo dňa 8. 3. 2015 pod sp. zn. 2 T/18/2015 považoval predseda súdu z pohľadu posúdenia
dĺžky konania a spôsobených prieťahov za dôvodnú tak, ako to vyplýva aj zo záveru
uvedenom v Spr 1543/15 Okresného súdu Komárno. Naďalej možno konštatovať, že
prvotnou nečinnosťou zákonného sudcu (cca 9 rokov) boli
spôsobené najmarkantnejšie prieťahy v konaní. Počas ďalšieho obdobia t. j. od 22. 12. 2000
až doteraz však došlo k veľkému množstvu nevyhnutných a nutných zmien v obsadení
predmetnej trestnej veci sudcami, ktoré boli vyvolané zmenami v obsadení Okresného súdu
Komárno sudcami. Preto bola predmetná trestná vec v zmysle rozvrhu práce súdu
prerozdelená a to najprv z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu , proti
ktorému bol podaný aj návrh na disciplinárne konanie práve v súvislosti s touto trestnou
vecou. Neskôr po vzdaní sa funkcie sudcu , ale aj po preložení sudcu
na Krajský súd v Nitre a ďalšieho jeho kariérneho postupu, mimoriadnej
preťaženosti sudcov Okresného súdu Komárno a nástupu nového sudcu
, došlo k prerozdeleniu vecí zákonným spôsobom.
Je nutné poukázať na úsilie zákonných sudcov vykonať procesné úkony smerujúce
k rozhodnutiu veci, ale pre zložitosť veci a najmä ťažkostí s akumulovaním všetkých
obvinených, ale aj obhajcov a poškodených na jednotlivé pojednávania, nedošlo
ku skončeniu trestnej veci dodnes, čomu však prispeli aj samotní obžalovaní, vrátane
sťažovateľa.»
Prípisom č. k. II. ÚS 65/2015-21 z 26. apríla 2016 ústavný súd vyzval právneho
zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu
zaslal stanovisko predsedu okresného súdu č. Spr 191/16 z 18. apríla 2016 na vedomie
a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom
ústavnému súdu 6. mája 2016 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy.
Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnosti
namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne
rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia
ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený
právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo
je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý
charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.
Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd
a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je
pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej
prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby
konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci
König v. Nemecko z 28. 6. 1978).
Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.
Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu
prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci
prvého kritéria prihliada aj na povahu prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o vine a treste sťažovateľa,
ktorý je v napadnutom konaní v postavení obžalovaného. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť
veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno považovať z právneho hľadiska za
zložité, pretože ide o vec, ktorá patrí k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov
v trestných veciach. Faktickú zložitosť čiastočne zvyšuje počet obžalovaných (spolu 13),
ktorých selektívna neúčasť na verejných zasadnutiach a nariadených hlavných
pojednávaniach nezanedbateľnou mierou prispela k spomaleniu napadnutého konania, avšak
iba tieto okolnosti nie sú spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku.
Čo sa týka významu veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného
konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to
vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv
na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta
v. Taliansko z 25. 6. 1987)].
Už samotný charakter tohto konania kladie na orgány činné v trestnom konaní
zvýšené nároky na jeho prednostné a rýchle vybavenie v záujme čo najrýchlejšieho
dosiahnutia právnej istoty strán trestného konania tak, ako to priamo vyplýva aj z § 2 ods. 7
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo
a v „primeranej lehote“ prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje
inak (obdobne § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005).
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ je stranou napadnutého
trestného konania v procesnom postavení obžalovaného. Z vyjadrení účastníkov konania
a zo súdneho spisu ústavný súd zistil také skutočnosti, na základe ktorých by mohol
čiastočne pripísať negatívny podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke napadnutého konania,
pretože v jeho priebehu si sťažovateľ napr. štyrikrát neprevzal predvolania na hlavné
pojednávania a v septembri 2004 sa na nariadený termín hlavného pojednávania bez
ospravedlnenia nedostavil, avšak dôvody, pre ktoré došlo k odročeniu týchto pojednávaní,
nesúviseli výlučne s označeným správaním sťažovateľa, ale na ich odročenie malo vplyv aj
správanie niektorých spoluobžalovaných, prípadne nesústredený postup okresného súdu.
Uvedené správanie sťažovateľa síce nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku
napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy finančného
zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže
zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní,
popis ktorého v zásade zodpovedá aj obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný
súd zistil, že v doterajšom postupe okresného súdu možno identifikovať viaceré obdobia
jeho nečinnosti, a to od septembra 2001 do marca 2002, od júna 2002 do decembra 2002,
od septembra 2003 do apríla 2004, od mája 2004 do septembra 2004, od októbra 2004
do mája 2005, od februára 2006 do septembra 2006, od októbra 2006 do februára 2007,
od marca 2007 do decembra 2007, od septembra 2008 do septembra 2009, od júla 2010
do mája 2011 a od júna 2013 do júna 2014, ktoré sú v rozpore s ústavnou požiadavkou
prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v tomto období
nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty
sťažovateľa.
Okrem uvedeného však okresný súd podľa zistenia ústavného súdu prispel
k predĺženiu skúmaného trestného konania aj svojou neefektívnou a nesústredenou
činnosťou.
Z chronológie citovaných úkonov ďalej vyplýva, že k významnému spomaleniu jeho
priebehu došlo aj z dôvodov na strane obžalovaných a ich právnych zástupcov, ktorí sa
z rôznych dôvodov nedostavili na nariadené hlavné pojednávania, v niektorých prípadoch aj
bez náležitého ospravedlnenia. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že správanie
účastníkov konania alebo tretích osôb nemožno samo osebe pričítať na ťarchu vec
prerokúvajúceho súdu, avšak uvedené ho nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné
prerokovanie veci a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli
k porušeniu práv ostatných účastníkov konania. Okresnému súdu možno v tomto smere
vytknúť najmä jeho nedostatočný dôraz na zabezpečenie procesnej disciplíny obžalovaných,
prípadne ich obhajcov v priebehu napadnutého konania, ako aj absenciu včasného prijatia
iných procesných opatrení (vylúčenie niektorých trestných vecí zo spoločného konania),
ktoré by mohli ovplyvniť plynulosť a tempo jeho priebehu zvlášť v situácii, keď hlavné
pojednávania boli odročované bez podstatného posunu v zisťovaní skutkového stavu veci.
Napokon ústavný súd konštatuje, že o neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí
predovšetkým skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po viac 15 rokoch a od začatia
konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska neakceptovateľné
(napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010), bez ohľadu na hodnotenie
miery, v akej okresný súd prispel k tomuto stavu.
Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v priebehu napadnutého konania došlo
k viacerým zmenám zákonných sudcov, čím sa spomalil priebeh napadnutého konania,
ústavný súd túto argumentáciu nemohol akceptovať. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti
v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal
alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu
okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný
na rozhodnutie vo veci (pozri napr. I. ÚS 156/02). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03,
II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť
sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02,
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného najmä jeho neefektívnou činnosťou, zohľadňujúc pritom charakter
a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že
v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto
rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu
porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označeného základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto
svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto
považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa na
priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty
postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €. Tento návrh
odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim
stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakter
jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet sporu,
skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj jej význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa
v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za
primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839
€, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal sťažovateľovi
za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu s paušálnou
náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby po
8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje sumu 296,44 € (bod
4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku (bod 4 výroku tohto nálezu)].
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016