Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 407/2016
PDF · 192.41 KB
No categories available
III. ÚS 407/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o.,
Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Vasiľ,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č. k. 15 Co 8/2015-190 z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 15 Co 8/2015-190 z 29. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) 2. júla 2013 sa ,
(ďalej len „navrhovateľka“), domáhala proti sťažovateľovi
(bývalému manželovi) určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela v sume 150 €
mesačne, ktorý s poukazom na svoje osobné, sociálne a majetkové pomery odôvodňovala
tým, že nie je schopná sama sa živiť. Po vykonaní dokazovania výsluchom účastníkov,
súvisiacimi súdnymi rozhodnutiami, ako aj ďalšími listinnými dokumentmi okresný súd
(okrem iného) zistil, že odkedy sa navrhovateľke skončila materská dovolenka, je
nezamestnaná, býva v podnájme, sama sa stará o spoločné maloleté dieťa, ktorého
zdravotný stav neumožňuje, aby bolo zaradené do predškolského zariadenia, pričom jej
mesačný príjem predstavuje sumu 143,50 € pozostávajúcu z výživného na maloleté dieťa
v sume 120 €, ktoré platí sťažovateľ, a z rodinných prídavkov v sume 23,50 €. Z tejto sumy
sťažovateľka platí sumu 100 € na nájom a zvyšná suma približne 60 € jej ostáva na bežné
výdavky ako sú strava, hygiena, lieky a ošatenie. Čo sta týka sťažovateľa, ktorý s návrhom
navrhovateľky nesúhlasil, okresný súd považoval za preukázané, že v čase podania návrhu
pracoval v zahraničí, a hoci bol neskôr určitú dobu nezamestnaný, mal počas nej vyplatené
dávky v nezamestnanosti v celkovej sume 4 790 €, od 1. júla 2014 poberal dávku v hmotnej
núdzi v sume 117,40 € mesačne, a teda za obdobie od podania návrhu do vyhlásenia
rozsudku mal celkový príjem v sume 12 182,20 €. Okresný súd uznal, že sťažovateľ mohol
mať zvýšené výdavky, pokiaľ pracoval v zahraničí, avšak neskôr sa staral výlučne
sám o seba, a tieto už nepreukázal. K návrhu sťažovateľky, aby sa o maloleté dieťa
starali formou striedavej starostlivosti, čo by jej pomohlo pri hľadaní práce, sa
sťažovateľ nevyjadril. Na základe uvedených skutočností okresný súd v zmysle § 72 ods. 1
a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) prvým výrokom rozsudku
č. k. 11 C 191/2013-146 z 9. októbra 2014 zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu
navrhovateľky sumou 100 € mesačne od 2. júla 2013, ktorú je povinný zasielať
navrhovateľke vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k jej rukám; druhým výrokom návrh
navrhovateľky vo zvyšnej časti (týkajúcej sa sumy 50 €) zamietol.
Proti prvému výroku rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom
namietal jeho nevykonateľnosť pre nejasnosti týkajúce sa celkovej doby platenia
navrhovateľke priznaného príspevku a jeho spätnej splatnosti a v ktorom okresnému súdu
vytkol, že neskúmal príčiny rozvratu manželstva ani časové hľadisko trvania zhoršeného
zdravotného stavu maloletého dieťaťa a že nezohľadnil ani celkové majetkové a osobné
pomery sťažovateľa, ktoré sa u neho zmenili, pretože so svojou novou partnerkou
vo februári 2015 uzavrel manželstvo.
Krajský súd napadnutým rozsudkom prvý výrok rozsudku okresného súdu ako vecne
správny potvrdil.
Sťažovateľ opakujúc identické námietky, aké vzniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, v sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho
právo na spravodlivý súdny proces, keďže „napriek rozsiahlej argumentácii sťažovateľa
v odvolaní túto otázku odporca vybavil povrchne vyššie uvedeným spôsobom“, čím podľa
jeho názoru „došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď odporca sa jeho argumentmi
skutočne nezaoberal, hoci tieto argumenty mali pre danú vec podstatný význam“.
Sťažovateľ nesúhlasí ani s tým, že „súd priznal navrhovateľke nárok na príspevok na výživu
na rozvedenú manželku aj za čas, kedy bol sťažovateľ sám nezamestnaný“,
a je presvedčený, že „takáto aplikácia zákona o rodine absolútne nezodpovedá skutočnosti,
že výživné má byť primerané možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom povinného,
a v tejto časti tiež možno považovať rozhodnutie odporcu za neodôvodené“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 8/2015-190 z 29. apríla 2015 bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie, ktorému zároveň zakáže pokračovať v porušovaní označených práv,
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co/8/2015-190 z 29. apríla 2015,
ktorým ako vecne správny v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil rozsudok okresného
súdu č. k. 11 C 191/2013-146 z 9. októbra 2014 o uložení povinnosti sťažovateľovi
prispievať na výživu bývalej manželky.
Napadnutý rozsudok považuje sťažovateľ za zjavne neodôvodnený, pretože je
presvedčený, že zo strany krajského súdu (ale ani okresného súdu) nedostal odpovede
na všetky argumenty, ktoré vzniesol v priebehu súdneho konania, a že jeho závery
nezohľadňujú skutočné majetkové pomery sťažovateľa ani jeho možnosti a schopnosti živiť
seba a svoju bývalú rodinu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
V súvislosti námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj
pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru síce
ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno
chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok
vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah, na ktorý sa
povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy
rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré
účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch
v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko
z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú
účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania
veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd
posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí
(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež
pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
So zreteľom na citované východiská ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach
daného prípadu mu neprislúcha posudzovať, či návrhu navrhovateľky na určenie
vyživovacej povinnosti voči sťažovateľovi malo alebo nemalo byť vyhovené, a v prípade,
že takémuto návrhu vyhovené bolo, posudzovať správnosť všeobecným súdom priznaného
príspevku.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy úloha
ústavného súdu v takomto prípade spočíva v zaujatí stanoviska, či rozhodnutie krajského
súdu ako súdu odvolacieho vzhľadom na obsah podaného opravného prostriedku spĺňa
požiadavku ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej
právnej úpravy a tiež požiadavku presvedčivého a náležitého odôvodnenia prijatých
záverov.
Na účely overenia opodstatnenosti sťažnostnej argumentácie sa preto ústavný súd
oboznámil s odôvodnením napadnutého rozsudku, z relevantnej časti ktorého zistil, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia všeobecne
záväzných právnych predpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval
ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom
reflektoval na odvolacie námietky sťažovateľa, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku
poukázal na to, že sťažovateľ, pokiaľ ide o príčinu rozvratu manželstva, „nič neuvádza...
a nepreukazuje ani správanie sa navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi“, na rozdiel
od navrhovateľky, ktorá vo vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že „sa vracal domov
neskoro pod vplyvom alkoholu, na nočných žúroch bol sprevádzaný priateľkami, ktoré
správanie už nemienila znášať, preto ho vyhodila z bytu svojej matky, kde s odporcom
spoločne bývali v čase trvania manželstva“. Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom
sťažovateľa o nevykonateľnosti rozsudku okresného súdu, pričom s poukazom na znenie
§ 160 ods. 2 OSP a § 563 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že tento spĺňa zákonom
predpísané náležitosti, nie je nevykonateľný a netrpí ani procesnou vadou, pre ktorú by ho
bolo možné považovať na nesprávny, a že sťažovateľ je povinný vzniknutý „dlh“ splniť
na základe výzvy navrhovateľky. Aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa neurčenia časového
ohraničenia konca doby prispievania navrhovateľke na výživu považoval krajský súd
za právne irelevantnú, keďže táto doba je ohraničená priamo zákonom v § 72 ods. 3 zákona
o rodine dobou piatich rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, čo
znamená, že zanikne priamo zo zákona, ak k jej zániku nedôjde skôr na základe rozhodnutia
súdu alebo iných rozhodujúcich skutočností, v súvislosti s čím odporučil sťažovateľovi, aby
využil svoje zákonné oprávnenie zaujímať sa o zdravotný stav maloletého dieťaťa, zlepšenie
ktorého predstavuje jednu z možností dosiahnutia zmeny predmetného rozhodnutia.
Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že
sťažovateľom uplatnená argumentácia nie je v žiadnom prípade spôsobilá spochybniť jeho
záver o potvrdení rozsudku okresného súdu.
Napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu)
definuje zákonné podmienky priznania príspevku na výživu rozvedeného manžela a z toho
vyplývajúcu úlohu konajúceho súdu zodpovedať otázku osobných, sociálnych
a majetkových pomerov účastníkov (t. j. oboch strán) takéhoto typu konania, ktoré sa
následne premietnu aj do určenia samotnej výšky príspevku.
Krajský súd v napadnutom rozsudku zodpovedal všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním
domáhal, svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil, pričom v intenciách
prezentovaného výkladu prihliadajúc nielen na oficiálne príjmové pomery sťažovateľa,
ale aj na jeho pracovnú dispozíciu, ktorá vytvára dostatočné predpoklady na plnenie
vyživovacej povinnosti voči bývalej manželke, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých
dôvodov neakceptoval jeho argumentáciu o nedostatočných majetkových pomeroch.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd posúdil rozhodnutie krajského súdu
ako ústavne konformné s obsahom garancií vyplývajúcim účastníkom konania z čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016