Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 546/2016
PDF · 223.17 KB
No categories available
III. ÚS 546/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, podanú advokátkou Mgr. Andreou Rusnákovou, Advokátska
kancelária Zelemová & Stankovianska, Heydukova 16, Bratislava, pre namietané porušenie
ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 55/2015-288 z 31. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. decembra 2015 doručená sťažnosť a , obaja bytom
(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 Co 55/2015-288 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd
Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 6 C 150/2013-262
z 1. októbra 2014 zamietol návrh (ďalej len
„navrhovateľka“), ktorým sa proti sťažovateľom ako odporcom v 1. a 2. rade domáhala
určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. patria do vlastníctva
navrhovateľky, a zároveň rozhodol, že navrhovateľka je povinná nahradiť sťažovateľom
„spoločne a nerozdielne na účet ich právnej zástupkyne trovy konania vo výške 100 %
uplatnených účelne vynaložených trov právneho zastúpenia“ s tým, že „o konkrétnej výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku“.
3. Následne okresný súd uznesením č. k. 6 C 150/2013-271 z 21. novembra 2014
rozhodol, že navrhovateľka je povinná nahradiť sťažovateľom „spoločne a nerozdielne
na účet ich právnej zástupkyne trovy konania vo výške 2.673,94 eur, a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto uznesenia“, ktoré v zmysle jeho odôvodnenia pozostávali z trov
právneho zastúpenia sťažovateľov za konkrétne špecifikované úkony právnych služieb
a z k nim prislúchajúcich režijných paušálov, ako aj z náhrad cestovného a náhrad za stratu
času podľa relevantných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Okresný súd zároveň uviedol,
že „nepriznal právnemu zástupcovi odporcov náhradu trov právneho zastúpenia za úkon
písomné podanie – vyjadrenie zo dňa 16. 06. 2014 (vyjadrenie odporcov k vyjadreniu
navrhovateľky zo dňa 19. 05. 2014) a za úkon písomné podania vo veci samej – vyjadrenie
zo dňa 06. 08. 2014 (vyjadrenie odporcov k výpovediam svedkov na pojednávaní
dňa 17. 06. 2014 a doloženie príloh do spisu), nakoľko súd právneho zástupcu odporcov
na takéto vyjadrenie nevyzýval a toto vyjadrenie mohol právny zástupca predniesť
na ďalšom pojednávaní (dňa 17. 06. 2014 a dňa 10. 09. 2014), a teda tieto úkony právnej
služby súd nepovažuje za účelné“.
4. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,
v ktorom s poukazom na § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov v znení neskorších predpisov namietali, že im nebola priznaná náhrada
trov právneho zastúpenia aj za úkony právnej služby vykonané 16. júna 2014 a 6. augusta
2014, ktoré podľa ich názoru „boli hospodárne a účelné pre uplatňovanie práva odporcov
v tomto konaní“. Sťažovatelia zároveň krajskému súdu navrhli, aby vydal opravné
uznesenie, ktorým opraví uvedené uznesenie okresného súdu v časti výšky priznaných trov
konania tak, už priznanú náhradu trov konania zvýši o DPH „vzhľadom na opisovú chybu
urobenú v podaní odporcov zo dňa 22. 9. 2014 označenom ako Vyčíslenie trov právneho
zastúpenia, keď došlo k vynechaniu riadku s výpočtom DPH“.
5. Krajský súd napadnutým uznesením uvedené uznesenie okresného súdu ako vecne
správne podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) potvrdil.
6. Sťažovatelia opakujúc identické argumenty, aké uplatnili už vo svojom odvolaní,
v sťažnosti uvádzajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu „v časti, v ktorej súd
nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony poskytnutej právnej služby a
ktorým nepriznal k vyčísleným trovám DPH, je arbitrárne a nezákonné... Máme za to, že
vyššie uvedené úkony... boli hospodárne a účelné... Právna zástupkyňa sťažovateľov je
platcom dane z priadnej hodnoty. Túto skutočnosť súdu preukázala (doložila osvedčenie o
registrácii o DPH) avšak opomenula túto skutočnosť uviesť priamo v texte (písomnom
vyhotovení zo dňa 22. 09. 2014) k vyčísleným trovám konania.“. Sťažovatelia preto
vyslovujú presvedčenie, že „odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského
súdu je nedostatočné a nezrozumiteľné, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky, jeho
dôvody sú zjavne jednostranné a jeho závery sú v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti“, v dôsledku čoho napadnuté uznesenie krajského súdu „neprípustne
zasahuje do práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny, práva na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a predstavuje
protiústavný zásah do majetkových práv sťažovateľa, t. j. je v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR“.
7. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 4 Co/55/2015-288 z 31. augusta 2015 bolo
porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
13. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že uplatnenie jeho právomocí
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania stanovených v § 20 a § 49
a nasl. zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikuje,
že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce
sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu (III. ÚS 349/2015).
14. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho
zástupca.
15. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
16. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci túto v mene
sťažovateľov koncipovala a na poštovú prepravu podala kvalifikovaná právna zástupkyňa,
spolu s ňou nepredložila splnomocnenie na ich zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom. Okrem toho, sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
krajského súdu, nie je osobitne odôvodnená, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie
je jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania
podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom v spojení s petitom v podstate
vymedzujú rozsah ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní
realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.
18. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi
relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]
vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia
ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným
porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky,
pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa
uvedených v petite ani nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012,
III. ÚS 26/2016 a iné).
19. Ústavný súd pritom už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
judikoval, že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
20. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je
námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Co/55/2015-288 z 31. augusta 2015, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 6 C/150/2013-271 z 21. novembra 2014 v časti
týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania sťažovateľom ako úspešným účastníkom
prvostupňového konania za úkony právnej služby vykonané 16. júna 2014 a 6. augusta 2014
z dôvodu ich neúčelnosti.
21. K oprávneniu ústavného súdu preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu označených práv ústavný súd uvádza, že:
22. Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,
ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
23. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).
Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať
len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51
ods. 1 ústavy).
24. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný
súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
25. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zároveň považuje
za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
27. Podstatou vznesených námietok je tvrdenie sťažovateľov, že napriek
hospodárnosti a účelnosti úkonov právnej služby vykonaných ich právnou zástupkyňou pred
prvostupňovým súdom 16. júna 2014 a 6. augusta 2014 im za ne nebola priznaná finančná
náhrada, s čím sa krajský súd stotožnil bez toho, aby sa dostatočne a zrozumiteľne
vysporiadal s ich argumentáciou, ktorú uplatnili v rámci podaného odvolania. Okrem tohto
sťažovatelia krajskému súdu vytýkajú, že nevyhovel ich návrhu na vydanie opravného
uznesenia, ktorým by prvostupňovým súdom priznané trovy konania zvýšil o DPH, ktorú
si ich právna zástupkyňa v podaní z 22. septembra 2014 opomenula uplatniť.
28. Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd
oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti
odôvodnenia uviedol:
„Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal zo zásady
úspechu odporcov 1/ a 2/ v konaní podľa § 142 ods. 1 O. s. p., ako aj z právoplatného
rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 01. 10. 2014 č. k. 6 C/150/2013-262... Súd prvého
stupňa priznal odporcom náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 673.94 eur za úkony
právnych služieb, ktoré presne špecifikoval, a ktoré považoval za účelné. Súd však nepriznal
právnemu zástupcovi odporcov náhradu trov právneho zastúpenia za úkon písomné podanie
– vyjadrenie zo dňa 16. 06. 2014 (vyjadrenie odporcov k vyjadreniu navrhovateľky zo dňa
19. 05. 2014) a za úkon písomné podanie vo veci samej – vyjadrenie zo dňa 06. 08. 2014
(vyjadrenie odporcov k výpovediam svedkov na pojednávaní dňa 17. 06. 2014 a doloženie
príloh do spisu), nakoľko súd právneho zástupcu odporcov na takéto vyjadrenie nevyzýval
a toto vyjadrenie mohol právny zástupca predniesť na ďalšom pojednávaní
(dňa 17. 06. 2014 a dňa 10. 09. 2014). Tieto úkony právnej službe nepovažoval za účelné...
Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p. je
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným
účastníkom konania v spore... Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo
na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo
na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať
samostatne...
Odvolací súd po preskúmaní týchto úkonov právnej služby zdieľa rovnaký názor
ako súd prvého stupňa. Písomné vyjadrenie odporcov zo dňa 16. 06. 2014 reaguje
na písomné vyjadrenie navrhovateľky zo dňa 19. 05. 2014, ktorým táto reagovala
na pojednávanie konané dňa 07. 05. 2014, pričom z tohto pojednávania vyplýva, že sa ho
zúčastnili obaja právni zástupcovia sporných strán a mali tak možnosť sa ústne vyjadrovať
k dôkazom vykonaným na tomto pojednávaní, alebo následne na ďalších dvoch
pojednávaniach, ktoré sa vo veci ešte konali. Preto aj odvolací súd uvedené písomné
vyjadrenie nepovažoval za účelné z hľadiska priznania odmeny za tento úkon právnej
služby. Rovnako tak aj písomné vyjadrenie odporcov zo dňa 06. 08. 2014 je vyjadrením
k výpovediam svedkov vypočutých na pojednávaní dňa 17. 06. 2014, ktorého sa zúčastnil
právny zástupca odporcov a mal možnosť sa k svedkom vyjadriť na tomto pojednávaní.
Pokiaľ tak urobil ešte aj písomne, nešlo o účelné vynaloženú odmenu za tento úkon právnej
služby. Právny zástupca odporcov všetky skutočnosti uvedené v týchto dvoch písomných
vyjadreniach podľa názoru odvolacieho sudu mal možnosť zhrnúť do záverečného návrhu
na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku. Pokiaľ ide o nepriznanie DPH z odmeny
právneho zastúpenia, zo špecifikácie trov právneho zastúpenia vyplýva, že právny zástupca
odporcov si DPH neuplatnil. Preto zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k omylu
pri vyčíslení trov právneho zastúpenia, nebol tak dôvod vykonať v tomto smere opravu
napadnutého uznesenia. Pokiaľ sa tohto omylu dopustil právny zástupca odporcov,
že nedopatrením si DPH neuplatnil, takýto omyl nepodlieha postupu podľa § 164 O. s. p.
Odvolacie námietky odporcov boli preto nedôvodné...
Odvolací sú preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
29. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľov nepovažuje právne závery napadnutého
uznesenia krajského súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, keďže z tohto rozhodnutia
(v spojení s uznesením okresného súdu, pozn.) vyplýva dostatok právne relevantných
argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Preskúmaním napadnutého uznesenia
ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,
keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným
a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené
tvrdenia aj návrhy, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne
a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia okresného súdu presvedčivo a náležite
odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že čo sa týka náhrady trov prvostupňového konania,
krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ktorej sa sťažovatelia pred ním domáhali.
30. Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že aj v súčasnosti účinná zákonná úprava
náhrady trov súdneho konania podľa § 251 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok vychádza zo zásady úspechu tej-ktorej strany vo veci, resp. v spore,
ako esenciálneho kritéria priznania náhrady trov konania, pričom za trovy konania pokladá
všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré museli byť stranou
nevyhnutne vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie jej subjektívneho práva
na príslušnom súde.
31. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s názorom krajského súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
32. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených, rovnako ako riešiť nepripojenie plnej moci
zo strany advokátskej kancelárie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016