Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 546/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, podanú advokátkou Mgr. Andreou Rusnákovou, Advokátska

kancelária Zelemová & Stankovianska, Heydukova 16, Bratislava, pre namietané porušenie

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -288 z 31. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2015 doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -288 z 31. augusta 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresný súd

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -262

z 1. októbra 2014 zamietol návrh (ďalej len

„navrhovateľka“), ktorým sa proti sťažovateľom ako odporcom v 1. a 2. rade domáhala

určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. patria do vlastníctva

navrhovateľky, a zároveň rozhodol, že navrhovateľka je povinná nahradiť sťažovateľom

„spoločne a nerozdielne na účet ich právnej zástupkyne trovy konania vo výške 100 %

uplatnených účelne vynaložených trov právneho zastúpenia“ s tým, že „o konkrétnej výške

náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozsudku“.

3. Následne okresný súd uznesením č. k. -271 z 21. novembra 2014

rozhodol, že navrhovateľka je povinná nahradiť sťažovateľom „spoločne a nerozdielne

na účet ich právnej zástupkyne trovy konania vo výške 2.673,94 eur, a to do 3 dní

od právoplatnosti tohto uznesenia“, ktoré v zmysle jeho odôvodnenia pozostávali z trov

právneho zastúpenia sťažovateľov za konkrétne špecifikované úkony právnych služieb

a z k nim prislúchajúcich režijných paušálov, ako aj z náhrad cestovného a náhrad za stratu

času podľa relevantných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Okresný súd zároveň uviedol,

že „nepriznal právnemu zástupcovi odporcov náhradu trov právneho zastúpenia za úkon

písomné podanie – vyjadrenie zo dňa 16. 06. 2014 (vyjadrenie odporcov k vyjadreniu

navrhovateľky zo dňa 19. 05. 2014) a za úkon písomné podania vo veci samej – vyjadrenie

zo dňa 06. 08. 2014 (vyjadrenie odporcov k výpovediam svedkov na pojednávaní

dňa 17. 06. 2014 a doloženie príloh do spisu), nakoľko súd právneho zástupcu odporcov

na takéto vyjadrenie nevyzýval a toto vyjadrenie mohol právny zástupca predniesť

na ďalšom pojednávaní (dňa 17. 06. 2014 a dňa 10. 09. 2014), a teda tieto úkony právnej

služby súd nepovažuje za účelné“.

4. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,

v ktorom s poukazom na o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov namietali, že im nebola priznaná náhrada

trov právneho zastúpenia aj za úkony právnej služby vykonané 16. júna 2014 a 6. augusta

2014, ktoré podľa ich názoru „boli hospodárne a účelné pre uplatňovanie práva odporcov

v tomto konaní“. Sťažovatelia zároveň krajskému súdu navrhli, aby vydal opravné

uznesenie, ktorým opraví uvedené uznesenie okresného súdu v časti výšky priznaných trov

konania tak, už priznanú náhradu trov konania zvýši o DPH „vzhľadom na opisovú chybu

urobenú v podaní odporcov zo dňa 22. 9. 2014 označenom ako Vyčíslenie trov právneho

zastúpenia, keď došlo k vynechaniu riadku s výpočtom DPH“.

5. Krajský súd napadnutým uznesením uvedené uznesenie okresného súdu ako vecne

správne podľa v tom čase účinného (ďalej len

„OSP“) potvrdil.

6. Sťažovatelia opakujúc identické argumenty, aké uplatnili už vo svojom odvolaní,

v sťažnosti uvádzajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu „v časti, v ktorej súd

nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony poskytnutej právnej služby a

ktorým nepriznal k vyčísleným trovám DPH, je arbitrárne a nezákonné... Máme za to, že

vyššie uvedené úkony... boli hospodárne a účelné... Právna zástupkyňa sťažovateľov je

platcom dane z priadnej hodnoty. Túto skutočnosť súdu preukázala (doložila osvedčenie o

registrácii o DPH) avšak opomenula túto skutočnosť uviesť priamo v texte (písomnom

vyhotovení zo dňa 22. 09. 2014) k vyčísleným trovám konania.“. Sťažovatelia preto

vyslovujú presvedčenie, že „odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského

súdu je nedostatočné a nezrozumiteľné, popiera pravidlá formálnej a právnej logiky, jeho

dôvody sú zjavne jednostranné a jeho závery sú v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti“, v dôsledku čoho napadnuté uznesenie krajského súdu „neprípustne

zasahuje do práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

listiny, práva na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a predstavuje

protiústavný zásah do majetkových práv sťažovateľa, t. j. je v rozpore s

SR“.

7. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. -288 z 31. augusta 2015 bolo

porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo

na súdnu ochranu podľa a listiny a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že uplatnenie jeho právomocí

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania stanovených v § 20 a § 49

a nasl. . V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikuje,

že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti týkajúce

sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu ().

14. Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho

zástupca.

15. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

16. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci túto v mene

sťažovateľov koncipovala a na poštovú prepravu podala kvalifikovaná právna zástupkyňa,

spolu s ňou nepredložila splnomocnenie na ich zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom. Okrem toho, sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa napadnutým uznesením

krajského súdu, nie je osobitne odôvodnená, a to napriek tomu, že takéto odôvodnenie

je jedným z esenciálnych predpokladov kvalifikovaného návrhu na začatie konania

podľa , pričom v spojení s petitom v podstate

vymedzujú rozsah ústavného prieskumu dodržiavania základných práv a slobôd v konaní

realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.

18. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi

relevantnými ustanoveniami [ a ]

vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia

ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Nedostatok právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným

porušeniam toho-ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky,

pretože ústavný súd nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva, takže bez splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa

uvedených v petite ani nemôže rozhodovať (napr. , ,

, , , , ,

a iné).

19. Ústavný súd pritom už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

judikoval, že: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

20. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je

námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -288 z 31. augusta 2015, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -271 z 21. novembra 2014 v časti

týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania sťažovateľom ako úspešným účastníkom

prvostupňového konania za úkony právnej služby vykonané 16. júna 2014 a 6. augusta 2014

z dôvodu ich neúčelnosti.

21. K oprávneniu ústavného súdu preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu označených práv ústavný súd uvádza, že:

22. Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom,

ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

23. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať

len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51

ods. 1 ).

24. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ). Ústavný

súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

25. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zároveň považuje

za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

26. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

27. Podstatou vznesených námietok je tvrdenie sťažovateľov, že napriek

hospodárnosti a účelnosti úkonov právnej služby vykonaných ich právnou zástupkyňou pred

prvostupňovým súdom 16. júna 2014 a 6. augusta 2014 im za ne nebola priznaná finančná

náhrada, s čím sa krajský súd stotožnil bez toho, aby sa dostatočne a zrozumiteľne

vysporiadal s ich argumentáciou, ktorú uplatnili v rámci podaného odvolania. Okrem tohto

sťažovatelia krajskému súdu vytýkajú, že nevyhovel ich návrhu na vydanie opravného

uznesenia, ktorým by prvostupňovým súdom priznané trovy konania zvýšil o DPH, ktorú

si ich právna zástupkyňa v podaní z 22. septembra 2014 opomenula uplatniť.

28. Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd

oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v relevantnej časti

odôvodnenia uviedol:

„Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal zo zásady

úspechu odporcov 1/ a 2/ v konaní podľa , ako aj z právoplatného

rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 01. 10. 2014 č. k. -262... Súd prvého

stupňa priznal odporcom náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 673.94 eur za úkony

právnych služieb, ktoré presne špecifikoval, a ktoré považoval za účelné. Súd však nepriznal

právnemu zástupcovi odporcov náhradu trov právneho zastúpenia za úkon písomné podanie

– vyjadrenie zo dňa 16. 06. 2014 (vyjadrenie odporcov k vyjadreniu navrhovateľky zo dňa

19. 05. 2014) a za úkon písomné podanie vo veci samej – vyjadrenie zo dňa 06. 08. 2014

(vyjadrenie odporcov k výpovediam svedkov na pojednávaní dňa 17. 06. 2014 a doloženie

príloh do spisu), nakoľko súd právneho zástupcu odporcov na takéto vyjadrenie nevyzýval

a toto vyjadrenie mohol právny zástupca predniesť na ďalšom pojednávaní

(dňa 17. 06. 2014 a dňa 10. 09. 2014). Tieto úkony právnej službe nepovažoval za účelné...

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa je

povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným

účastníkom konania v spore... Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo

na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo

na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať

samostatne...

Odvolací súd po preskúmaní týchto úkonov právnej služby zdieľa rovnaký názor

ako súd prvého stupňa. Písomné vyjadrenie odporcov zo dňa 16. 06. 2014 reaguje

na písomné vyjadrenie navrhovateľky zo dňa 19. 05. 2014, ktorým táto reagovala

na pojednávanie konané dňa 07. 05. 2014, pričom z tohto pojednávania vyplýva, že sa ho

zúčastnili obaja právni zástupcovia sporných strán a mali tak možnosť sa ústne vyjadrovať

k dôkazom vykonaným na tomto pojednávaní, alebo následne na ďalších dvoch

pojednávaniach, ktoré sa vo veci ešte konali. Preto aj odvolací súd uvedené písomné

vyjadrenie nepovažoval za účelné z hľadiska priznania odmeny za tento úkon právnej

služby. Rovnako tak aj písomné vyjadrenie odporcov zo dňa 06. 08. 2014 je vyjadrením

k výpovediam svedkov vypočutých na pojednávaní dňa 17. 06. 2014, ktorého sa zúčastnil

právny zástupca odporcov a mal možnosť sa k svedkom vyjadriť na tomto pojednávaní.

Pokiaľ tak urobil ešte aj písomne, nešlo o účelné vynaloženú odmenu za tento úkon právnej

služby. Právny zástupca odporcov všetky skutočnosti uvedené v týchto dvoch písomných

vyjadreniach podľa názoru odvolacieho sudu mal možnosť zhrnúť do záverečného návrhu

na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku. Pokiaľ ide o nepriznanie DPH z odmeny

právneho zastúpenia, zo špecifikácie trov právneho zastúpenia vyplýva, že právny zástupca

odporcov si DPH neuplatnil. Preto zo strany súdu prvého stupňa nedošlo k omylu

pri vyčíslení trov právneho zastúpenia, nebol tak dôvod vykonať v tomto smere opravu

napadnutého uznesenia. Pokiaľ sa tohto omylu dopustil právny zástupca odporcov,

že nedopatrením si DPH neuplatnil, takýto omyl nepodlieha postupu podľa

Odvolacie námietky odporcov boli preto nedôvodné...

Odvolací sú preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

podľa potvrdil.“

29. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľov nepovažuje právne závery napadnutého

uznesenia krajského súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, keďže z tohto rozhodnutia

(v spojení s uznesením okresného súdu, pozn.) vyplýva dostatok právne relevantných

argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Preskúmaním napadnutého uznesenia

ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené

tvrdenia aj návrhy, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne

a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení uznesenia okresného súdu presvedčivo a náležite

odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že čo sa týka náhrady trov prvostupňového konania,

krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, ktorej sa sťažovatelia pred ním domáhali.

30. Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že aj v súčasnosti účinná zákonná úprava

náhrady trov súdneho konania podľa a nasl. Civilný sporový

poriadok vychádza zo zásady úspechu tej-ktorej strany vo veci, resp. v spore,

ako esenciálneho kritéria priznania náhrady trov konania, pričom za trovy konania pokladá

všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré museli byť stranou

nevyhnutne vynaložené na riadne uplatňovanie alebo bránenie jej subjektívneho práva

na príslušnom súde.

31. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s názorom krajského súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

32. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd ich sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených, rovnako ako riešiť nepripojenie plnej moci

zo strany advokátskej kancelárie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016