Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 555/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária

, , v mene ktorej koná konateľ a advokát

, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 29. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným

súdom Bratislava II pod sp. zn. vo veci návrhu

, ktorým sa proti sťažovateľke ako odporkyni domáhal zaplatenia sumy 12 708,20 €

s príslušenstvom z titulu neuhradených stavebných prác na základe uzatvorenej zmluvy

o dielo, vzniesla sťažovateľka 12. februára 2016 námietku zaujatosti proti konajúcemu

sudcovi JUDr. M. H. (ďalej len „sudca“), ktorú odôvodnila tým, že s otcom sudcu – pánom

E. H. v minulosti pred Okresným súdom Bratislava III viedla viacero súdnych sporov, ktoré

«sa týkali prác na stavbe „Viacúčelová hala “,

pričom tento sudca rozhodoval priamo spor vo veci týkajúcej sa tejto stavby, a to

v neprospech klienta advokátskej kancelárie ako odporcu», čo u sťažovateľky

vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti sudcu v tomto konaní. O tejto skutočnosti sa

mala sťažovateľka dozvedieť na pojednávaní okresného súdu konanom vo veci vedenej

pod sp. zn. dňa 9. februára 2016, keď sudca na otázku právneho zástupcu

sťažovateľky, či je v príbuzenskom pomere s osobou E. H., odpovedal kladne v tom zmysle,

že ide o jeho príbuzného v priamom rade.

3. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudca nie je vylúčený

z prejednávania rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

4. S takýmto záverom krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti vyslovuje

presvedčenie, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia „nevenoval pozornosť

relevantným skutočnostiam“, ktoré sú podľa jej názoru kľúčové v tomto type konania.

Podľa jej názoru „odôvodnenie napadnutého uznesenia nedáva odpoveď na podstatu

vznesenej námietky zaujatosti, ktorou sa sťažovateľ snažil preukázať objektívne pochybnosti

o nezaujatosti zákonného sudcu. Napadnuté uznesenie je arbitrárne, čím krajský súd poprel

účel významu inštitútu vylúčenia sudcov podľa až .

V predmetnom uznesení absentuje odpoveď na relevantné otázky, ktoré tvorili podstatu

námietky zaujatosti. To má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa v SR, ako aj jeho práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. februára 2016 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 363,80 €.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -70 z 29. februára 2016,

ktorý o sťažovateľkou vznesenej námietke zaujatosti proti konajúcemu sudcovi rozhodol

tak, že tento nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. .

12. S takýmto záverom krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti

vyslovuje presvedčenie, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia „nevenoval

pozornosť relevantným skutočnostiam“, ktoré sú podľa jej názoru kľúčové v tomto type

konania.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

14. Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

15. Ústavný súd konštatuje, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci

nestranným súdom podľa bolo v čase rozhodovania krajského súdu

o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z ďalšieho prerokúvania veci pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16 Občianskeho

súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, ďalej len „OSP“).

16. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že obsahom základného

práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa nie je

povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal

takýto návrh podľa § 15 ods. 1, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa

) a vylúčiť nimi označeného sudcu/ov z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (m. m. , , , , ,

a iné).

17. Problematikou nestrannosti sudcu sa však vo svojej judikatúre viackrát zaoberal

aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý pri jej riešení vychádzal z toho,

že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať na zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho

a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania

o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)

je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne

neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym

pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

18. V spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru ESĽP osobitne judikoval, že súd, ktorý

prerokúva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci

(sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. 1. 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia

súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože

ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie

na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo týkať práv

a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. 7. 1971,

séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť

č. 58751/00, rozhodnutie z 11. 12. 2003). ESĽP taktiež vyslovil, že konanie o námietke

zaujatosti sudcu je nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, netýka sa

oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, preto je tento článok na takéto konanie neaplikovateľný (Ovcharenko proti

Ukrajine, rozhodnutie z 20. 10. 2009, č. 26362/02; Mianowicz proti Nemecku, čiastočné

rozhodnutie z 19. 5. 2009, č. 37111/04).

19. K podobným záverom ako ESĽP dospel aj ústavný súd, ktorý vo svojej

judikatúre vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu je „výsledkové“, čo znamená, že

mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ), ako aj to, že ústavné

súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených

vecí (m. m. ). Predmet konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho

sudcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca koná

a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým

konkrétny sudca je alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto

rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania,

v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto

predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu

slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita

rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak nachádza svoj odraz i v kvalite

meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcu vznesená

(m. m. ).

20. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie všeobecného súdu o námietke zaujatosti by

mohlo zakladať porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného

len v prípade, ak by bolo spojené s takým konkrétnym nepriaznivým

dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý by sa vzťahoval na výsledok konania, pričom by ho

nebolo možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach.

21. Z obsahu predloženej sťažnosti však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť ani

dôvod na to, aby sa od svojej citovanej ustálenej judikatúry odklonil, pretože v danom

prípade sťažovateľka takúto námietku nielenže nevzniesla, ale ani nepreukázala.

22. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že krajský súd sa

vznesenou námietkou zaujatosti neodmietol zaoberať, rozhodol o nej zákonom

predpokladaným spôsobom po tom, ako nezistil žiadne zákonné dôvody na vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci, čo okrem iného odôvodnil aj tým, že

„... k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nepostačujú subjektívne

domnienky o možnej neobjektívnosti sudcu, ale musí existovať konkrétny zákonom

stanovený dôvod, z ktorého vyplýva pochybnosť o nezaujatosti sudcu. V prípade vnesenia

námietky zaujatosti je tiež potrebné svoje tvrdenia aspoň osvedčiť. Otázka zaujatosti teda

nemôže vychádzať iba zo subjektívnych nepodložených pochybností účastníka konania, ale

musí vychádzať aj z právneho rozboru objektívnych skutočností, ktoré sú podkladom týchto

pochybností. Rozhodovanie o zaujatosti sudcu spočíva v zisťovaní, či existuje takýto jeho

vzťah k veci, o ktorej má rozhodnúť alebo k účastníkovi konania, resp. jeho právnemu

zástupcovi, ktorý by mohol založiť objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti, pričom

existenciu takéhoto vzťahu odvolací súd v danom prípade nezistil, keď skutočnosti uvádzané

odporcom, dotýkajúce sa nestrannosti sudcu neboli ničím preukázané, a teda ním uvádzané

skutočnosti, ktoré zostali iba v rovine tvrdení a subjektívnych pocitov odporcu nemôžu

objektívne spochybniť nestrannosť sudcu. Tiež neúspech vo veci v inom konaní nemôže byť

takým dôvodom. Odporca nepreukázal vzťah sudcu k prejednávanej veci, k účastníkom

konania alebo k ich zástupcom.“.

23. Ústavný súd konštatuje, že napadnutému uzneseniu krajského súdu nemožno

vytknúť jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu relevantných

ustanovení v tom čase účinného procesného kódexu, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu, a preto ani skutkové a právne závery krajského súdu nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, resp. porušujúce označené

práva sťažovateľky. Možno teda uzavrieť, že krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené

tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávne ustanovenia a svoje

rozhodnutie o nevylúčení sudcu presvedčivo a náležite odôvodnil, čím zodpovedal všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa

sťažovateľka pred ním domáhala.

24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

25. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, túto odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Na základe uvedeného sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

27. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že 1. júla 2016 nadobudol

účinnosť (ďalej len „“), ktorý

rovnako ako predchádzajúca zákonná úprava umožňuje strane uplatniť námietku zaujatosti

proti konajúcemu sudcovi, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, stranám, ich zástupcom

alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho

nezaujatosti (). Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. Podľa § 53

ods. 3 ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom

postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada;

v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016