Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 462/2011
PDF · 239.52 KB
No categories available
I. ÚS 462/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., C., zastúpenej advokátkou JUDr.
A. H. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 NcC 20/2011 z 10. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. A. H. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 NcC 20/2011 z 10. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný
súd“) prebieha súdne konanie vedené pod sp. zn. 17 C 257/2008 v právnej veci žalobcu –
sťažovateľky – a žalovaného – S. (ďalej len „žalovaný“) predmetom ktorého je nárok
sťažovateľky na náhradu škody v sume 23 183 243,64 € s príslušenstvom. Zákonnou
sudkyňou v predmetnej veci bola JUDr. M. M.
Podaním z 11. októbra 2010 podal žalovaný námietku zaujatosti proti zákonnej
sudkyni, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 3. novembra 2010
tak, že sudkyňu JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci nevylúčil.
Nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011 bolo predmetné
uznesenie zrušené.
Následne napadnutým uznesením krajský súd vylúčil všetkých sudcov okresného
súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
17 C 257/2008 a vec prikázal Okresnému súdu Prešov.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to najmä z dôvodu, že právne závery krajského súdu sú „vzhľadom na
skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu, z ktorej
vyplýva, že „vo vzťahu k nestrannosti súdu (či už subjektívnej alebo objektívnej), sa
posudzuje len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie
ich pomer k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Z tohto dôvodu nemožno
nestrannosť konajúceho sudcu posudzovať s prihliadnutím na povahu a rozsah úkonov
vykonaných vo vzťahu k jeho osobe. Rovnako tak nemožno urobiť ani z dôvodu, že k jeho
výpovedi v konaní nedošlo a teda nie je možné prejudikovať budúci postoj konajúcej
sudkyne k svedkovi, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že výpoveď svedka môže byť
Slovenským pozemkovým fondom v konaní pred všeobecným súdom zákonnými dôkazmi
spochybnená, resp. vyvrátená.
Vzhľadom na skutočnosť, že
- vo vzťahu j zákonnej sudkyni neboli v námietkach zaujatosti uvedené žiadne
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť jej vzťah (pomer) k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom, ako to predpokladá ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, t. j. zaujatosť zákonnej sudkyne bola namietnutá výlučne pre jej pomer k procesne
neoprávnenej osobe (analogicky Uznesenie NS SR sp. zn. 1Ndz 1/2011 zo dňa 31. 01. 2011),
- pre vylúčenie sudcu nie je postačujúca iba domnienka účastníka o možnej
neobjektívnosti sudcov (Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Nc 2/2009 zo dňa 05. 02. 2009,
Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Nc 4/2009 zo dňa 09. 03. 2009), ale naopak, vyžaduje sa, aby
obava účastníka konania bola preukázateľne a objektívne oprávnená, je Sťažovateľ toho
názoru, že neboli splnené náležitosti námietky zaujatosti a teda súd mal postupovať v súlade
s ustanovením § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku...“.
Sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že námietka zaujatosti bola podľa jej
názoru uplatnená po uplynutí zákonom ustanovenej doby, teda až 11. októbra 2010, napriek
tomu, že žalovaný sa o dôvodoch vylúčenia zákonnej sudkyne mohol dozvedieť už 5. apríla
2010, keď boli dôvody námietky proti zákonnej sudkyni zverejnené na internete, ako aj
v tlači.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že podľa jej názoru neboli splnené ani
„zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne, resp. všetkých sudcov Okresného
súdu Poprad“, pretože objektívny dôvod vylúčenia uvedených sudcov založený na existencii
kolegiálnych vzťahov s bývalým sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. Š. Z. (ktorý bol v
blízkom príbuzenskom vzťahu s konateľom pôvodného žalobcu) nemôže byť, ako to vyplýva
z konštantnej judikatúry všeobecných súdov ako aj ústavného súdu, dôvodom na
„spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu... Až
v prípade, že by takýto vzťah prerástol cez takto chápaný profesionálny rámec a nadobudol
by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla by takáto okolnosť byť dôvodom pre
vylúčenie sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.“.
Podľa sťažovateľky žalovaný odôvodnil námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni
argumentujúc výlučne pôsobením zákonnej sudkyne JUDr. M. M. a sudcu JUDr. Š. Z. na
okresnom súde bez akýchkoľvek ďalších okolností a dôkazov vzbudzujúcich dôvodnú
obavu, že tento kolegiálny vzťah môže vplývať na jej nezaujatosť a nestrannosť. Keďže z
napadnutého uznesenia, z obsahu spisu ani z vyjadrenia zákonnej sudkyne nevyplýva, že by
uvedený vzťah prerástol profesionálny rámec alebo bol aj vzťahom osobným, neexistuje
dôvod, prečo by zákonná sudkyňa nemohla rozhodovať nezávisle a nestranne.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že ani ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.
III. ÚS 105/2011, ktorým bol krajský súd viazaný, „nevyslovil právny názor spočívajúci
v tom, že samotná existencia kolegiálneho vzťahu medzi zákonnou sudkyňou a JUDr. Š. Z.
je automaticky dôvodom pre jej vylúčenie ako aj vylúčenie všetkých ostatných sudcov z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej Okresným súdom Poprad pod sp. zn.
Vo vzťahu k vylúčeniu ostatných sudcov okresného súdu sa krajský súd podľa
názoru sťažovateľky vôbec nezaoberal otázkou, či sa existencia kolegiálneho vzťahu ako
dôvodu ich vylúčenia týka všetkých sudcov okresného súdu, neprihliadajúc najmä na
možnosť, že od zániku funkcie sudcu JUDr. Š. Z. 31. októbra 2010 mohol začať niektorý
sudca vykonávať funkciu sudcu, a teda kolegiálny vzťah medzi nimi nemohol vzniknúť.
Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože v opačnom prípade „môže dôjsť k reálnemu
ohrozeniu Sťažovateľom označených práv, čo by Sťažovateľovi spôsobilo väčšiu ujmu než
tá, aká môže vzniknúť iným účastníkom pri odložení vykonateľnosti Uznesenia...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal uznesenie,
ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu vo veci samej.
Vo veci samej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví:
„1. Základné právo spoločnosti E., C..., na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných práv Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2011
sp. zn. 6NcC 20/2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2011 sp. zn. 6NcC 20/2011
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť spoločnosti E., C., zapísanej... trovy
konania vo výške 314,18 € na účet jej právneho zástupcu, JUDr. A. H. R., do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15
dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od
predloženia veci nadriadený súd v senáte.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie označených
základných práv uznesením krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke
zaujatosti vznesenej žalovaným vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
17 C 257/2008 o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z jej prerokúvania
a rozhodovania a o prikázaní veci Okresnému súdu Prešov.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd porušil jej označené práva
napadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:
- uvedené uznesenie krajského súdu je arbitrárne,
- neboli splnené náležitosti podanej námietky zaujatosti predpokladané zákonom,
- krajský súd rozhodol v danej veci napriek okolnosti, že námietka zaujatosti bola
podaná oneskorene,
- neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne, resp. všetkých
sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľky.
Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu ústavného súdu vedeného pod
sp. zn. III. ÚS 105/2010 zistil, že žalovaný v podaní z 11. októbra 2010 doručenom
okresnému súdu 12. októbra 2010 uplatnil námietku zaujatosti v tomto znení:
„Na Okresnom súde v Poprade (kde sa vec prejednáva) pôsobí na civilnom úseku aj
sudca JUDr. Š. Z., pričom podľa medializovaných informácií sa môže jednať o otca Ing. Š.
Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu (t. j. A., s. r. o.). O tomto sme
sa dozvedeli dňa 6. 10. 2010 z podania zo dňa 06. 10. 2010, ktoré bolo doručené tlačovému
oddeleniu žalovaného a toto prikladáme v prílohe.“
Sudkyňa JUDr. M. M. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla:
„Nepoznám účastníkov konania, bývalých, súčasných štatutárnych zástupcov
pôvodného žalobcu A. s. r. o., taktiež štatutárnych zástupcov súčasného žalobcu, osoby
oprávnené konať za žalovaného. Nie som v žiadnom vzťahu ani s právnymi zástupcami
účastníkov konania. Nemám žiadny záujem na predmete konania, na výsledku
prejednávanej veci.
K dôvodu vznesenej námietky zaujatosti právnym zástupcom žalovaného
konštatujem, že na Okresnom súde Poprad na civilnom úseku pôsobí sudca JUDr. Š. Z.,
ktorý je mojim kolegom. Z výpisu z Obchodného registra predchádzajúceho žalobcu A.
s. r. o. je zrejmé, že v období od 16. 08. 2006 do 17. 07. 2008 konateľom spoločnosti bol
Ing. Š. Z., bytom Ž. Mám vedomosť o tom, že Ing. Š. Z. je synom JUDr. Š. Z., sudcu
tunajšieho súdu. Uvádzam však, že s Ing. Š. Z. nie som v žiadnom osobnom kontakte,
nemám k nemu žiaden vzťah. S Ing. Š. Z. som sa stretla na pojednávaní v predmetnej veci,
kde sa dostavil za účelom výsluchu ako svedok.
Ponechávam na úvahu nadriadeného súdu, či v záujme vylúčenia akejkoľvek
pochybnosti o objektívnosti pojednávania veci tak, ako to má na mysli § 14 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, je vhodné prejednávanie veci mnou ako zákonnou
sudkyňou resp. ktorýmkoľvek sudcom Okresného súdu Poprad.“
V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd citoval podstatnú časť
z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. júna 2011, ktorým bolo zrušené
jeho predchádzajúce uznesenie sp. zn. 6 NcC 8/2010 z 2. novembra 2010 o nevylúčení
zákonnej sudkyne JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 17 C 257/2008, a následne uviedol:
„Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že nie je možné uspokojiť sa len so
subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky
nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa pritom neposudzuje
podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností, Je
potrebné zdôrazniť, že sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale
napriek tomu jeho nestrannosť môže byť spochybnená so zreteľom na jeho status, ktorý
môže súvisieť s prejednávanou vecou. Práve tu Európsky súd uplatnil tzv. teóriu zdania
(théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí
sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná;
musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only be done; it must also be seen
to be done). Tento princíp súd vyložil z čl. 6 ods. 1 Dohovoru prvýkrát v prípade Delcourt
proti Belgicku a neskôr aj v prípade Piersack proti Belgicku. Uvedený princíp spočívajúci
v objektívnom hľadisku nestrannosti sudcu Európsky súd aplikoval aj v prípade Ferrantelli
and Santangelo proti Taliansku, pričom ďalej zdôraznil, že sudca sa má objektívne javiť
v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená
pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o dôveryhodnosť, ktorú v demokratickej spoločnosti
musia súdy vzbudzovať vo verejnosti. Tento istý princíp bol aplikovaný aj v nedávnom
prípade Kyprianou proti Cypru. (VALKO, E. – JABLONKA, B.: Právo na nestranný súd
a jeho uplatnenie prostredníctvom námietky zaujatosti. Justičná revue, 56, 2004, č. 6 – 7,
s. 795 – 802).
Sudkyňa JUDr. M. M. napriek vedomosti o blízkom príbuzenskom vzťahu konateľa
pôvodného žalobcu a sudcu JUDr. Š. Z. neoznámila predsedovi súdu túto skutočnosť
napriek tomu, že môže objektívne vyvolávať pochybnosti o nedostatku nestrannosti súdu. Aj
s prihliadnutím na vysokú hodnotu sporu a na dôsledné dodržiavanie požiadavky nielen
účastníkov konania ale aj celej verejnosti na nestrannosť súdu nadriadený súd sudkyňu
JUDr. M. M. vylúčil z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Rovnaké dôvody
(objektívne kritérium) aj so zreteľom na závery ústavného súdu možno vzťahovať na
všetkých sudcov Okresného súdu Poprad, a preto nadriadený súd vylúčil všetkých sudcov
tohto súdu. V tomto smere považoval vyjadrenia sudcov za nerozhodujúce.“
Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie
o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej
pod sp. zn. 17 C 257/2008 odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú
porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj
v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju
ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03,
I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí
pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú
zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom
a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa
subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania
konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,
či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré
môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj
tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený
výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého
„spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“
(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera,
ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému
rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,
ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by
znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00,
IV. ÚS 287/04). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).
V danom prípade je uznesenie krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnené.
Nemožno z neho však vyvodiť, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky
týkajúcimi sa splnenia podmienok na podanie námietky zaujatosti ustanovených v § 15a
ods. 2 a 3 OSP, t. j. s námietkou, že v danom prípade bola námietka zaujatosti podaná
oneskorene a súčasne že nebola žalovaným riadne odôvodnená.
V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že vo svojej
rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva
okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri
riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie
(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti
(m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie
formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie
právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom
upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú
v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku
môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu
na to, či dôjde k porušeniu tohto práva len vo vzťahu k jednému alebo vo vzťahu
ku všetkým účastníkom súdneho konania. Tieto zásady musí mať na zreteli pri svojej
rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.
V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej
doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo
v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu
normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný
dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti
ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje ale aj v konaniach o návrhoch
fyzických osôb alebo právnických, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež
požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do
úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (II. ÚS 148/06,
m. m. tiež napr. IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne
konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade, aj keď krajský súd rozhodol o vylúčení
všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.
17 C 257/2008 bez toho, aby vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa splnenia
podmienok na podanie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 2 a 3 OSP, ktoré mu navyše
neboli a ani nemohli byť v čase rozhodovania o žalovaným vznesenej námietke zaujatosti
známe, napadnutým uznesením a jemu predchádzajúcim postupom v tejto veci podľa
názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods.
1 ústavy, ako aj príslušnej judikatúry ESĽP. Krajský súd vylúčením všetkých sudcov
okresného súdu, teda aj zákonnej sudkyne JUDr. M. M., z prerokúvania a rozhodovania veci
vedenej pod sp. zn. 17 C 257/2008 odstránil akékoľvek pochybnosti o prípadnej absencii ich
nestrannosti vyplývajúcej z objektívnych dôvodov založených na existencii kolegiálnych
vzťahov medzi sudcami pracujúcimi na spoločnom pracovisku. Z týchto okolností sa
nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky o tom, že namietané uznesenie najvyššieho
súdu je arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol, že všetkých sudcov okresného súdu vylúčil
v záujme nestranného rozhodnutia, zohľadňujúc vysokú hodnotu sporu a s cieľom
odstránenia akýchkoľvek pochybností o ich nezaujatosti.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež podotýka, že zo spisu vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 17 C 257/2008 vyplýva, že sama sťažovateľka vzniesla podaním z 3. septembra
2010 (doručeným okresnému súdu 6. septembra 2010) námietku zaujatosti proti zákonnej
sudkyni JUDr. M. M., pretože aj podľa jej názoru vznikli objektívne pochybnosti o
nestrannosti a nezaujatosti zákonnej sudkyne v predmetnom konaní, a navrhla jej vylúčenie.
Krajský súd o uvedenej námietke zaujatosti rozhodol uznesením sp. zn. 19 NcC 17/2010 z
23. septembra 2010 tak, že zákonnú sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania veci okresného
súdu pod sp. zn. 17 C 257/2008 nevylúčil.
Krajský súd preto rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych
predpisov a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne, ako aj všetkých sudcov
okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania danej veci zachoval rovnosť účastníkov
konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, aby rozhodovanie o danej veci mohlo byť
uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie
v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru
ústavného súdu uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým
uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.
Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len
zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie
a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí
priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok
zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť
(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom
prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011