Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 462/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., C., zastúpenej advokátkou JUDr.

A. H. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcu

podľa , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 10. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. A. H. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na

zákonného sudcu podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný

súd“) prebieha súdne konanie vedené pod sp. zn. v právnej veci žalobcu –

sťažovateľky – a žalovaného – S. (ďalej len „žalovaný“) predmetom ktorého je nárok

sťažovateľky na náhradu škody v sume 23 183 243,64 € s príslušenstvom. Zákonnou

sudkyňou v predmetnej veci bola JUDr. M. M.

Podaním z 11. októbra 2010 podal žalovaný námietku zaujatosti proti zákonnej

sudkyni, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 3. novembra 2010

tak, že sudkyňu JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci nevylúčil.

Nálezom ústavného súdu sp. zn. zo 14. júna 2011 bolo predmetné

uznesenie zrušené.

Následne napadnutým uznesením krajský súd vylúčil všetkých sudcov okresného

súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

a vec prikázal Okresnému súdu Prešov.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na zákonného sudcu podľa , základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, a to najmä z dôvodu, že právne závery krajského súdu sú „vzhľadom na

skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu, z ktorej

vyplýva, že „vo vzťahu k nestrannosti súdu (či už subjektívnej alebo objektívnej), sa

posudzuje len pomer sudcu k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, nikdy však nie

ich pomer k svedkom alebo iným osobám zúčastneným na konaní. Z tohto dôvodu nemožno

nestrannosť konajúceho sudcu posudzovať s prihliadnutím na povahu a rozsah úkonov

vykonaných vo vzťahu k jeho osobe. Rovnako tak nemožno urobiť ani z dôvodu, že k jeho

výpovedi v konaní nedošlo a teda nie je možné prejudikovať budúci postoj konajúcej

sudkyne k svedkovi, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že výpoveď svedka môže byť

Slovenským pozemkovým fondom v konaní pred všeobecným súdom zákonnými dôkazmi

spochybnená, resp. vyvrátená.

Vzhľadom na skutočnosť, že

- vo vzťahu j zákonnej sudkyni neboli v námietkach zaujatosti uvedené žiadne

skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť jej vzťah (pomer) k veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom, ako to predpokladá ustanovenie § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. zaujatosť zákonnej sudkyne bola namietnutá výlučne pre jej pomer k procesne

neoprávnenej osobe (analogicky Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 31. 01. 2011),

- pre vylúčenie sudcu nie je postačujúca iba domnienka účastníka o možnej

neobjektívnosti sudcov (Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 05. 02. 2009,

Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 09. 03. 2009), ale naopak, vyžaduje sa, aby

obava účastníka konania bola preukázateľne a objektívne oprávnená, je Sťažovateľ toho

názoru, že neboli splnené náležitosti námietky zaujatosti a teda súd mal postupovať v súlade

s ustanovením ...“.

Sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že námietka zaujatosti bola podľa jej

názoru uplatnená po uplynutí zákonom ustanovenej doby, teda až 11. októbra 2010, napriek

tomu, že žalovaný sa o dôvodoch vylúčenia zákonnej sudkyne mohol dozvedieť už 5. apríla

2010, keď boli dôvody námietky proti zákonnej sudkyni zverejnené na internete, ako aj

v tlači.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že podľa jej názoru neboli splnené ani

„zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne, resp. všetkých sudcov Okresného

súdu Poprad“, pretože objektívny dôvod vylúčenia uvedených sudcov založený na existencii

kolegiálnych vzťahov s bývalým sudcom Okresného súdu Poprad JUDr. Š. Z. (ktorý bol v

blízkom príbuzenskom vzťahu s konateľom pôvodného žalobcu) nemôže byť, ako to vyplýva

z konštantnej judikatúry všeobecných súdov ako aj ústavného súdu, dôvodom na

„spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu... Až

v prípade, že by takýto vzťah prerástol cez takto chápaný profesionálny rámec a nadobudol

by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla by takáto okolnosť byť dôvodom pre

vylúčenie sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.“.

Podľa sťažovateľky žalovaný odôvodnil námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni

argumentujúc výlučne pôsobením zákonnej sudkyne JUDr. M. M. a sudcu JUDr. Š. Z. na

okresnom súde bez akýchkoľvek ďalších okolností a dôkazov vzbudzujúcich dôvodnú

obavu, že tento kolegiálny vzťah môže vplývať na jej nezaujatosť a nestrannosť. Keďže z

napadnutého uznesenia, z obsahu spisu ani z vyjadrenia zákonnej sudkyne nevyplýva, že by

uvedený vzťah prerástol profesionálny rámec alebo bol aj vzťahom osobným, neexistuje

dôvod, prečo by zákonná sudkyňa nemohla rozhodovať nezávisle a nestranne.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že ani ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.

, ktorým bol krajský súd viazaný, „nevyslovil právny názor spočívajúci

v tom, že samotná existencia kolegiálneho vzťahu medzi zákonnou sudkyňou a JUDr. Š. Z.

je automaticky dôvodom pre jej vylúčenie ako aj vylúčenie všetkých ostatných sudcov z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej Okresným súdom Poprad pod sp. zn.

“.

Vo vzťahu k vylúčeniu ostatných sudcov okresného súdu sa krajský súd podľa

názoru sťažovateľky vôbec nezaoberal otázkou, či sa existencia kolegiálneho vzťahu ako

dôvodu ich vylúčenia týka všetkých sudcov okresného súdu, neprihliadajúc najmä na

možnosť, že od zániku funkcie sudcu JUDr. Š. Z. 31. októbra 2010 mohol začať niektorý

sudca vykonávať funkciu sudcu, a teda kolegiálny vzťah medzi nimi nemohol vzniknúť.

Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože v opačnom prípade „môže dôjsť k reálnemu

ohrozeniu Sťažovateľom označených práv, čo by Sťažovateľovi spôsobilo väčšiu ujmu než

tá, aká môže vzniknúť iným účastníkom pri odložení vykonateľnosti Uznesenia...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal uznesenie,

ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia krajského súdu až do právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu vo veci samej.

Vo veci samej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví:

„1. Základné právo spoločnosti E., C..., na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1

, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných práv Uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2011

sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 08. 2011 sp. zn.

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť spoločnosti E., C., zapísanej... trovy

konania vo výške 314,18 € na účet jej právneho zástupcu, JUDr. A. H. R., do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa (ďalej len „OSP“) sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15

dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od

predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie označených

základných práv uznesením krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke

zaujatosti vznesenej žalovaným vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z jej prerokúvania

a rozhodovania a o prikázaní veci Okresnému súdu Prešov.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd porušil jej označené práva

napadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:

- uvedené uznesenie krajského súdu je arbitrárne,

- neboli splnené náležitosti podanej námietky zaujatosti predpokladané zákonom,

- krajský súd rozhodol v danej veci napriek okolnosti, že námietka zaujatosti bola

podaná oneskorene,

- neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne, resp. všetkých

sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu ústavného súdu vedeného pod

sp. zn. zistil, že žalovaný v podaní z 11. októbra 2010 doručenom

okresnému súdu 12. októbra 2010 uplatnil námietku zaujatosti v tomto znení:

„Na Okresnom súde v Poprade (kde sa vec prejednáva) pôsobí na civilnom úseku aj

sudca JUDr. Š. Z., pričom podľa medializovaných informácií sa môže jednať o otca Ing. Š.

Z., ktorý pôsobil ako konateľ spoločnosti pôvodného žalobcu (t. j. A., s. r. o.). O tomto sme

sa dozvedeli dňa 6. 10. 2010 z podania zo dňa 06. 10. 2010, ktoré bolo doručené tlačovému

oddeleniu žalovaného a toto prikladáme v prílohe.“

Sudkyňa JUDr. M. M. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla:

„Nepoznám účastníkov konania, bývalých, súčasných štatutárnych zástupcov

pôvodného žalobcu A. s. r. o., taktiež štatutárnych zástupcov súčasného žalobcu, osoby

oprávnené konať za žalovaného. Nie som v žiadnom vzťahu ani s právnymi zástupcami

účastníkov konania. Nemám žiadny záujem na predmete konania, na výsledku

prejednávanej veci.

K dôvodu vznesenej námietky zaujatosti právnym zástupcom žalovaného

konštatujem, že na Okresnom súde Poprad na civilnom úseku pôsobí sudca JUDr. Š. Z.,

ktorý je mojim kolegom. Z výpisu z Obchodného registra predchádzajúceho žalobcu A.

s. r. o. je zrejmé, že v období od 16. 08. 2006 do 17. 07. 2008 konateľom spoločnosti bol

Ing. Š. Z., bytom Ž. Mám vedomosť o tom, že Ing. Š. Z. je synom JUDr. Š. Z., sudcu

tunajšieho súdu. Uvádzam však, že s Ing. Š. Z. nie som v žiadnom osobnom kontakte,

nemám k nemu žiaden vzťah. S Ing. Š. Z. som sa stretla na pojednávaní v predmetnej veci,

kde sa dostavil za účelom výsluchu ako svedok.

Ponechávam na úvahu nadriadeného súdu, či v záujme vylúčenia akejkoľvek

pochybnosti o objektívnosti pojednávania veci tak, ako to má na mysli § 14 ods. 1

, je vhodné prejednávanie veci mnou ako zákonnou

sudkyňou resp. ktorýmkoľvek sudcom Okresného súdu Poprad.“

V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd citoval podstatnú časť

z nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 14. júna 2011, ktorým bolo zrušené

jeho predchádzajúce uznesenie sp. zn. z 2. novembra 2010 o nevylúčení

zákonnej sudkyne JUDr. M. M. z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. , a následne uviedol:

„Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že nie je možné uspokojiť sa len so

subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať, či sudca poskytuje záruky

nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa pritom neposudzuje

podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností, Je

potrebné zdôrazniť, že sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale

napriek tomu jeho nestrannosť môže byť spochybnená so zreteľom na jeho status, ktorý

môže súvisieť s prejednávanou vecou. Práve tu Európsky súd uplatnil tzv. teóriu zdania

(théorie des apparences), podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí

sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná;

musí sa aj javiť, že má byť vykonávaná (Justice must not only be done; it must also be seen

to be done). Tento princíp súd vyložil z čl. 6 ods. 1 Dohovoru prvýkrát v prípade Delcourt

proti Belgicku a neskôr aj v prípade Piersack proti Belgicku. Uvedený princíp spočívajúci

v objektívnom hľadisku nestrannosti sudcu Európsky súd aplikoval aj v prípade Ferrantelli

and Santangelo proti Taliansku, pričom ďalej zdôraznil, že sudca sa má objektívne javiť

v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená

pochybnosť o jeho nestrannosti. Ide o dôveryhodnosť, ktorú v demokratickej spoločnosti

musia súdy vzbudzovať vo verejnosti. Tento istý princíp bol aplikovaný aj v nedávnom

prípade Kyprianou proti Cypru. (VALKO, E. – JABLONKA, B.: Právo na nestranný súd

a jeho uplatnenie prostredníctvom námietky zaujatosti. Justičná revue, 56, 2004, č. 6 – 7,

s. 795 – 802).

Sudkyňa JUDr. M. M. napriek vedomosti o blízkom príbuzenskom vzťahu konateľa

pôvodného žalobcu a sudcu JUDr. Š. Z. neoznámila predsedovi súdu túto skutočnosť

napriek tomu, že môže objektívne vyvolávať pochybnosti o nedostatku nestrannosti súdu. Aj

s prihliadnutím na vysokú hodnotu sporu a na dôsledné dodržiavanie požiadavky nielen

účastníkov konania ale aj celej verejnosti na nestrannosť súdu nadriadený súd sudkyňu

JUDr. M. M. vylúčil z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Rovnaké dôvody

(objektívne kritérium) aj so zreteľom na závery ústavného súdu možno vzťahovať na

všetkých sudcov Okresného súdu Poprad, a preto nadriadený súd vylúčil všetkých sudcov

tohto súdu. V tomto smere považoval vyjadrenia sudcov za nerozhodujúce.“

Z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie

o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

pod sp. zn. odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa , v ktorých sťažovatelia namietajú

porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa (a to aj

v spojení s namietaným porušením ).

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju

ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. ,

), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí

pojmu „zákonný sudca“ podľa treba brať do úvahy nielen príslušnú

zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia a dohovoru o nezávislom

a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,

či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré

môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj

tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený

výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého

„spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“

(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera,

ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať ().

Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (,

). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

V danom prípade je uznesenie krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnené.

Nemožno z neho však vyvodiť, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky

týkajúcimi sa splnenia podmienok na podanie námietky zaujatosti ustanovených v § 15a

ods. 2 a 3 , t. j. s námietkou, že v danom prípade bola námietka zaujatosti podaná

oneskorene a súčasne že nebola žalovaným riadne odôvodnená.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že vo svojej

rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva

okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri

riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie

(rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti

(m. m. , , , , ). Priorizovanie

formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie

právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom

upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú

v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku

môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu

na to, či dôjde k porušeniu tohto práva len vo vzťahu k jednému alebo vo vzťahu

ku všetkým účastníkom súdneho konania. Tieto zásady musí mať na zreteli pri svojej

rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.

V zmysle štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej

doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo

v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu

normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s

a medzinárodnými dohovormi a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný

dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú

povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s .“ (). Zásadu prednosti

ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje ale aj v konaniach o návrhoch

fyzických osôb alebo právnických, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“ (,

m. m. tiež napr. ). Ústavný súd v súvislosti s citovaným dodáva, že ústavne

konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade, aj keď krajský súd rozhodol o vylúčení

všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn.

bez toho, aby vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa splnenia

podmienok na podanie námietky zaujatosti podľa a , ktoré mu navyše

neboli a ani nemohli byť v čase rozhodovania o žalovaným vznesenej námietke zaujatosti

známe, napadnutým uznesením a jemu predchádzajúcim postupom v tejto veci podľa

názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods.

1 , ako aj príslušnej judikatúry ESĽP. Krajský súd vylúčením všetkých sudcov

okresného súdu, teda aj zákonnej sudkyne JUDr. M. M., z prerokúvania a rozhodovania veci

vedenej pod sp. zn. odstránil akékoľvek pochybnosti o prípadnej absencii ich

nestrannosti vyplývajúcej z objektívnych dôvodov založených na existencii kolegiálnych

vzťahov medzi sudcami pracujúcimi na spoločnom pracovisku. Z týchto okolností sa

nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky o tom, že namietané uznesenie najvyššieho

súdu je arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol, že všetkých sudcov okresného súdu vylúčil

v záujme nestranného rozhodnutia, zohľadňujúc vysokú hodnotu sporu a s cieľom

odstránenia akýchkoľvek pochybností o ich nezaujatosti.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež podotýka, že zo spisu vedeného okresným súdom

pod sp. zn. vyplýva, že sama sťažovateľka vzniesla podaním z 3. septembra

2010 (doručeným okresnému súdu 6. septembra 2010) námietku zaujatosti proti zákonnej

sudkyni JUDr. M. M., pretože aj podľa jej názoru vznikli objektívne pochybnosti o

nestrannosti a nezaujatosti zákonnej sudkyne v predmetnom konaní, a navrhla jej vylúčenie.

Krajský súd o uvedenej námietke zaujatosti rozhodol uznesením sp. zn. z

23. septembra 2010 tak, že zákonnú sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania veci okresného

súdu pod sp. zn. nevylúčil.

Krajský súd preto rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych

predpisov a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne, ako aj všetkých sudcov

okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania danej veci zachoval rovnosť účastníkov

konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, aby rozhodovanie o danej veci mohlo byť

uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie

v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru

ústavného súdu uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutým

uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa a tiež jej základného práva podľa , ktorá by po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok

zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011