Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 554/2016
PDF · 174 KB
No categories available
III. ÚS 554/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. Otom Salokym, Hlavná 94, Prešov, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/61/2015 z 18. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Obdo/61/2015 z 18. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý postup“ alebo „napadnuté
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 12. januára 2012 sa obchodná spoločnosť
, domáhala proti sťažovateľovi ako fyzickej
osobe – podnikateľovi podnikajúcom v tom čase pod obchodným menom
, zaplatenia sumy 3 651,18 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenia
kúpnej ceny za tovar mu dodaný. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k.
18 Cb/130/2010-245 z 3. októbra 2014 tak, že sťažovateľa zaviazal na úhradu dlžnej sumy
s príslušenstvom v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania
sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
2 Cob/106/2014-304 z 21. mája 2015 rozsudok súdu prvého stupňa podľa v tom čase
účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil. Proti
uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z § 237 ods. 1 písm. f) OSP, namietajúc pritom, že okresný súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu, ktorý nemal oporu vo vykonanom dokazovaní,
no napriek tomu sa s ním krajský súd stotožnil. Podľa názoru sťažovateľa „súdy oboch
stupňov žalovanému neposkytli po vykonanom dokazovaní riadne a vyčerpávajúce
odôvodnenie svojich rozhodnutí , pretože sa len obmedzili selektívne na uvedenie tvrdení
v prospech žalobcu, pričom vo vzťahu k tvrdeniam a obrane žalovaného tieto posúdili ako
účelové, pričom z ich rozhodnutí nevyplýva, aké úvahy a dôkazy boli podkladom pre tieto
závery“.
3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné podľa § 238 OSP, pričom konštatoval, že prípustnosť dovolania nezistil ani
danosťou niektorej z vád konania podľa § 237 OSP.
4. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a poukazujúc na obsah
svojho dovolania v sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že najvyšší súd sa ním „zaoberal iba
celkom formálne“, pretože „v odôvodnení napadnutého uznesenia presvedčivým spôsobom
nedal odpovede ani na najpodstatnejšie námietky sťažovateľa, odmietol sa primeraným
a adekvátnym spôsobom argumentáciou sťažovateľa zaoberať, a porušil tak jeho právo na
spravodlivý proces a súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... čl. 36 ods. 1
Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Citujúc z konkrétnej judikatúry najvyššieho súdu, ako
aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004 sťažovateľ zároveň
vyslovuje názor, že nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivý súdny proces, pričom takáto vada zakladá aj prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/61/2015
z 18. decembra 2015 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 279,42 €.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/61/2015
z 18. decembra 2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
12. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti vyjadruje
presvedčenie, že hoci v jeho prípade bola splnená podmienka prípustnosti dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f) OSP, najvyšší súd mu odňal možnosť pred súdom tým, že jeho
dovolanie odmietol bez vysporiadania sa s najpodstatnejšími námietkami týkajúcimi sa
dokazovania vykovaného okresným súdom.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
14. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, pozn.), ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva
na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší
súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takýchto dôvodov bolo (s účinnosťou do
30. júna 2016, pozn.) aj odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP, v súvislosti s ktorým ústavný súd judikoval, že ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09). Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky
štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V sťažovateľom
napadnutom dovolacom konaní procesné podmienky tohto konania upravovali ustanovenia
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania z ustanovení § 237
ods. 1 OSP vyslovene vyplývalo, že dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.
16. Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia
civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS
75/2010).
17. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za
porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (m. m. I. ÚS 145/2010).
18. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu
v procesnom kódexe, ktorý bol účinný v čase jeho rozhodovania.
19. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd zistil, že najvyšší
súd osobitne reagoval na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1
písm. f) OSP, t. j. že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď
konštatoval, že z obsahu súdneho spisu takú vadu konania, ktorá by sťažovateľovi
znemožnila realizáciu jeho procesných práv, nezistil, a preto ani jeho námietku smerujúcu
proti dokazovaniu vykonanému okresným súdom nepovažoval za dôvodnú. Vo vzťahu
k rozsudku okresného súdu najvyšší súd zároveň uviedol, že tento súd „v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, aké účastníkmi navrhnuté dôkazy vykonal, k akým skutkovým
záverom došiel, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých
vyvodil svoje právneho závery. Prijatý záver o splnení podmienok pre vyhovenie návrhu
zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.“. Citujúc z relevantnej judikatúry ústavného
súdu najvyšší súd následne dospel k záveru, že „skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy... v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.“. Keďže v danom prípade
prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP a najvyšší súd nezistil ani danosť
niektorej z vád konania podľa § 237 OSP, dovolanie sťažovateľa podľa § 218 ods. 1
písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP odmietol.
20. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho
dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod, ale aj
ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny záver
o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom
predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú ústavne udržateľné.
21. Keďže v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi námietkou
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konaie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd jeho sťažosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016