Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 589/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v a ,

základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a práv

zaučených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. apríla 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2015

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základných práv zaručených v a (ďalej len

„ústava“), základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. apríla 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. mája 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. júna 2012 schválil dohodu o vine a treste uzatvorenú medzi príslušným

prokurátorom a sťažovateľkou, a tým ju uznal vinnou zo spáchania zločinu lúpeže

spolupáchateľstvom podľa k a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na písm.

a) a zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa k a

písm. b) s poukazom na , za čo jej bol

uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov so zaradením na jeho

výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia veci.

3. Neskôr bola sťažovateľka rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

z 13. septembra 2012 na základe schválenia dohody o vine a treste uznaná

vinnou zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi „podľa § 172 ods. 1 písm. c) písm. d)

“, za čo bola „podľa a ods. 1 “ odsúdená „na 10 rokov odňatia

slobody... s použitím trestnej sadzby podľa , v zmysle zásad ukladania

súhrnného (úhrnného) trestu“. Zároveň „Okresný súd Bratislava V... zrušil výrok

Okresného súdu Bratislava II o treste v rozsudku sp. zn.: “.

4. Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012,

ktorým vyslovil, že ustanovenie vo vtedy aktuálnom znení

v texte za bodkočiarkou: „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody“, ktoré bolo aplikované aj na trestné veci sťažovateľky, nie

je v súlade s , podala sťažovateľka návrhy na povolenie obnovy tak konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ako aj konania vedeného Okresným

súdom Bratislava V pod sp. zn. .

5. Okresný súd Bratislava V návrhu sťažovateľky vyhovel a obnovu konania

vedeného pod sp. zn. povolil. Následne bolo vo veci opäť rozhodnuté

rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2014 (schválením dohody o vine a treste) tak,

že sťažovateľka bola uznaná vinnou zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a , za čo bola okrem iného odsúdená podľa

ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 2 a 4, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4, § 42

ods. 1 a na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8

rokov a 6 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia

a súčasne jej bol uložený trest prepadnutia veci a ochranné liečenie. Zároveň bol v zmysle

ustanovenia zrušený výrok o treste uloženom sťažovateľke

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. júna 2012, keďže rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 30. apríla 2014 jej bol uložený trest

súhrnný.

6. Návrhu na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

(podanie z 31. marca 2014), ktorým sa sťažovateľka z dôvodu existencie

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 domáhala zmiernenia

trestu uloženého jej v tomto trestnom konaní, však okresný súd nevyhovel. Rozhodol o ňom

uznesením č. k. -29 z 2. apríla 2015 tak, že ho podľa § 399 ods. 1 písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietol, pretože smeroval proti výroku, proti ktorému obnova konania nie je

prípustná, keďže „napadnutý výrok o treste tunajšieho rozsudku, sp. zn. bol

v plnom rozsahu zrušený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.

“.

7. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú

krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 6. mája 2015 podľa § 193

ods. 1 písm. c) zamietol ako nedôvodnú, keďže s rozhodnutím

okresného súdu sa stotožnil.

8. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd, ako aj krajský súd porušili jej základné

právo „na spravodlivý súdny proces“, právo „na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“ a právo „na zákonné a preskúmateľné súdne

rozhodnutie“.

9. Rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu nie sú podľa slov sťažovateľky

„vykonané zákonným spôsobom“. Za potrebné považuje uviesť, že „tak Okresný súd

Bratislava V, ako aj Okresný súd Bratislava II, použili pri svojom rozhodovaní právnu

normu neskôr vyhlásenú Ústavným súdom SR za nesúladnú s , teda... podmienky“

pre povolenie obnovy konania „boli v zmysle ustanovení naplnené, čoho dôkazom je

i povolenie obnovy Okresným súdom Bratislava V... Aby sa naplnil účel ustanovenia § 41b

ods. 1 musí dôjsť k opätovnému rozhodnutiu o treste v oboch

prípadoch“.

10. Sťažovateľka tvrdí, že „V pôvodnom konaní“ jej „Okr. súd Bratislava II znížil

trest o jednu tretinu zo sprísnenej tr. sadzby 11 rokov a 6 mesiacov, a teda logicky by sa

mal súd aj v novom konaní riadiť touto zásadou, ktorú si osvojil v pôvodnom konaní a teda

logicky by v novom výroku súdu o treste nemal byť uložený trest vyšší, ako o jednu tretinu

znížený zo spodnej hranice. Lenže... súčasný trest je 8 rokov a 6 mesiacov, čo je výrazne

viac, než spodná hranica zákl. trestnej sadzby, t. j. 7 rokov, nehovoriac o samotnom znížení

trestu v rámci dohody o vine a treste, s čím však Okr. súd Bratislava V v obnovenom konaní

ani nemohol nič spraviť, pretože mu v tom účinne bránilo práve ust. a bol by

musel uložiť trest nižší, než bol trest uložený rozsudkom Okr. súdu Bratislava II, ktorý sám

zrušil svojim výrokom.“.

11. Podľa sťažovateľky nastala situácia, keď „Okresný súd Bratislava V konať

nemôže, pretože by porušil ust. a Okr. súd Bratislava II pretože podľa

uznesení Okresného súdu a Krajského súdu je pôvodný rozsudok zrušený a obnova proti

nemu nie je prípustná... ale napriek tomu, že pôvodný rozsudok Okr. súdu Bratislava II bol

vynesený na základe ústavne nesúladnej právnej normy, logicky je teda protiústavný a jej

potrebné ho reparovať.“.

12. Sťažovateľka je presvedčená, že nepovolením obnovy konania okresným súdom

„má... za následok aj porušenie práva nebyť odsúdený mimo zákonom stanovenej trestnej

sadzby (resp. zákona)“.

13. Poukazujúc na ustanovenie (ak bola povolená

obnova konania len v prospech obvineného, nesmie mu byť novým rozsudkom uložený trest

prísnejší, než aký mu bol uložený v pôvodnom rozsudku) sťažovateľka argumentuje, že „ak

v pôvodnom konaní bolo použité moderačné ust. , nepoužitie tohto ustanovenia

v obnovenom konaní by znamenalo porušenie tejto zásady“. Za ústavne konformný

by sťažovateľka „považovala rozsudok, kde vynesený výrok o treste by sa pohyboval

v rozmedzí 5 – 6 rokov, pretože... v podstate uzavrela dve dohody o vine a treste, ktorých

právny zmysel a účinok je pri treste 8,5 roka... úplne popretý a... trest je takto uložený mimo

zákona“.

14. V ďalšom sťažovateľka tvrdí, že okresný súd, ako aj krajský súd „sa vo svojich

uzneseniach zaoberajú takmer výlučne neprípustnosťou konania o obnove,

resp. neprípustnosťou povolenia obnovy konania vo výroku o treste, ale s... argumentmi“

sťažovateľky „v pôvodnom návrhu na povolenie obnovy konania, ako aj v sťažnosti proti

odmietnutiu návrhu sa ani 1. stupňový, ani 2. stupňový súd nevysporiadal... Predovšetkým

Krajský súd Bratislava... obišiel“ jej „obranu vyjadrenú v sťažnosti zo 17. 04. 2015 a jej

doplneniach z 11. 05. 2015 a 21. 05. 2015 a nevysporiadal sa s ňou . Odôvodnenie tohto

uznesenia budí dojem, akoby“ sťažovateľka „sťažnosť ani nebola odôvodnila. Absentuje

v ňom zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia, čím došlo k porušeniu

ústavného princípu zákazu ľubovôle, preto je i z tohto dôvodu potrebné považovať toto

rozhodnutie za stojace v rozpore s , Listiny a

Dohovoru.“.

15. Sťažovateľka nesprávnosť rozhodnutí o nepovolení obnovy konania okresným

súdom a krajským súdom vidí aj v skutočnosti, že návrhu jej spolupáchateľa na povolenie

obnovy konania okresný súd vyhovel a môže nastať situácia, keď by „po obnove konania

v jeho prípade mohol nastať iný, priaznivejší výrok o vine, následne aj o treste a... právna

kvalifikácia trestného činu (identického)“, pre ktorý bola odsúdená sťažovateľka „by podľa

vyjadrení napadnutých uznesení ostala nezmenená“.

16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II postupom v konaní sp. zn. a jeho

uznesením zo dňa 02. 04. 2015, Krajský súd Bratislava postupom v konaní sp. zn.:

a jeho uznesením zo dňa 06. 05. 2015 porušili právo sťažovateľky

na spravodlivý súdny proces, právo sťažovateľky na rozhodnutie o trestnom obvinení

v súlade s konaním ustanoveným zákonom a právo sťažovateľky na zákonné

a preskúmateľné súdne rozhodnutie, vyplývajúce z , 36 ods. 1 Listiny,

ods. Dohovoru, , Listiny a Dohovoru.

2. Zrušujú sa, uznesenie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.:

z 02. 04. 2015 a uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn.: zo 06. 05. 2015

a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie...

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke ako primerané zadosťučinenie peňažnú sumu

5.000,- eur, ktorú sú jej povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II

a Krajský súd Bratislava do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

17. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

20. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

22. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

23. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

24. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ/ka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

25. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 a , základných práv zaručených v a listiny a práv

zaučených v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2015, ako aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. mája

2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy napriek

presvedčeniu sťažovateľky o splnení podmienok pre povolenie obnovy konania vo veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. jej návrhu na povolenie obnovy tohto

konania nevyhoveli. Zároveň sťažovateľka považuje odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu za nedostatočné, ktoré sa nevysporadúva so všetkými sťažovateľkou predostretými

námietkami.

26. Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa a obdobne listiny len zákon ustanoví, ktoré konanie je

trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť

za jeho spáchanie.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

29. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2015

30. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

32. Sťažovateľka mala podľa príslušných ustanovení právo podať

proti uzneseniu okresného súdu z 2. apríla 2015 sťažnosť (čo aj urobila), o ktorej bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, a v prípade zistenia zásahu do základných

práv alebo slobôd sťažovateľky postupom alebo rozhodnutím súdu prvého stupňa týmto

poskytnúť náležitú ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o opravnom prostriedku

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 49

, základných práv zaručených v a listiny a práva zaručeného

v čl. 7 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. mája 2015

34. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

35. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

(strany konania) na spravodlivý proces (, ). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

36. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (a listiny), porušenia ktorého sa sťažovateľka dovoláva, zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

37. Sťažovateľka rozhodnutiu krajského súdu vytýka jeho nezákonnosť, pretože

podľa jej názoru podmienky povolenia obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. boli splnené, o čom svedčí aj povolenie obnovy konania v jej inej

trestnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. , ale aj

povolenie obnovy konania okresným súdom na základe návrhu podaného jej

spoluobvineným v tej istej trestnej veci. Je presvedčená, že okresný súd mal postupovať tak,

že jej mal byť pôvodne uložený trest (v konaní sp. zn. ) znížený. Napadnuté

uznesenie krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, pretože nedáva odpovede

na všetky sťažovateľkou položené otázky (argumenty), ale zaoberá sa „takmer výlučne

neprípustnosťou konania o obnove“.

38. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. zo 6. mája 2015 v časti

vzťahujúcej sa na jej námietky sťažovateľky predneseným ústavnému súdu v podstatnom

uviedol:

„Sťažnostný súd... z predloženého spisového materiálu zistil, že v prejednávanej

trestnej veci prvostupňový súd v súlade so zákonom a vecne správne postupoval, keď

v zmysle návrh odsúdenej na povolenie

obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II sp. zn. odmietol...

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 19. 6. 2012 bola

schválená dohoda o vine a treste a ktorým bola odsúdená uznaná vinnou

zo spáchania zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva... a zločinu krádeže formou

spolupáchateľstva..., za čo jej bol okrem iného uložený úhrnný trest odňatia slobody v

trvaní 7 rokov a 8 mesiacov.

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 30. 4. 2014 bola

schválená dohoda o vine a treste a ktorým bola obvinená uznaná vinnou

zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi..., za čo bola, okrem iného, odsúdená...

k úhrnnému a súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov, pričom

súčasne došlo v zmysle § 42 ods. 2 Tr. zák. k zrušeniu výroku o treste, uloženom odsúdenej

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 19. 6. 2012.

Dňa 2. 4. 2014 podala odsúdená návrh na povolenie obnovy konania

v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , v ktorom

v podstate poukázala na skutočnosť, že žiada zmenu uloženého trestu, ktorý jej bol uložený

v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. ako úhrnný trest ukladaný podľa asperačnej zásady.

Argumentovala pritom nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012, ktorý vyslovil,

že slová v texte § 41 ods. 2 Tr. zák. za bodkočiarkou nie sú v súlade sústavou SR a dňom

vyhlásenia nálezu strácajú účinnosť...

V kontexte... podmienok povolenia obnovy konania je nevyhnutné upriamiť pozornosť

na absenciu základnej formálnej podmienky - existenciu právoplatného rozhodnutia súdu

(resp. výroku), na ktorú skutočnosť správne poukázal aj súd prvého stupňa a bez ktorého

ani nebol prítomný zákonný podklad pre skúmanie splnenia ďalších podmienok

(materiálnych).

Návrh odsúdenej na povolenie obnovy konania smeroval proti rozsudku Okresného

súdu Bratislava II, sp. zn. z 19. 6. 2012, konkrétne proti výroku o uloženom

treste, ktorý považovala odsúdená v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR za neprimerane

vysoký.

Sťažnostný súd mal zo spisového materiálu jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností preukázanú neexistenciu výroku rozhodnutia proti ktorému návrh na obnovu

konania smeroval.

Druhým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. z 30. 4. 2014

(prvý vyhlásený 13. 9. 2012 a následne 12. 2. 2014 povolená obnova konania), došlo

k zrušeniu výroku o treste uloženom odsúdenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava II,

sp. zn. spôsobujúc v tomto štádiu konania procesnú neprípustnosť povolenia

obnovy konania v rozsahu napádaného výroku o treste, nakoľko tento neexistuje.

Argument sťažovateľky špecifikujúci rozhodnutia, výroky, resp. postup súdu kedy

môže odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania nemožno aplikovať nakoľko primárne

by musela byť splnená základná premisa, existencia právne účinného a záväzného

rozhodnutia resp. výroku, aby vôbec bolo zrejmé ohľadne čoho sa má obnova konania

povoliť.

Krajský súd sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu, ktorý správne použil § 399

ods. 1 písm. b) , nakoľko obnova konania nie je prípustná ohľadne neexistujúceho

rozhodnutia alebo výroku, čo zároveň vyplýva aj z elementárnej logiky.

Neušlo ďalej pozornosti sťažnostného súdu, že odsúdená podala návrh na povolenie

obnovy konania (sp. zn. ) aj v konaní vedenom na Okresnom súdu Bratislava V

pod sp. zn. , pričom bolo zistené, že obnova konania bola 12. 2. 2014 povolená

a vo veci bolo opätovne rozhodnuté rozsudkom z 30. 4. 2014. V obnovenom konaní bol

odsúdenej... uložený znížený trest odňatia slobody z pôvodných 10 rokov na 8 rokov a 6

mesiacov. Išlo o trest úhrnný a zároveň súhrnný, z dôvodu ktorého Okresný súd Bratislava

V zrušil výrok o treste uložený odsúdenej Okresným súdom Bratislava II ()

a súčasne uložil nový trest podľa trestnej sadzby vychádzajúcej z § 188 ods. 2 Tr. zák.

(zločin lúpeže) napriek tomu, že v trestnej veci bola odsúdená... uznaná

vinnou zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák.

a nie zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., ako tomu bolo práve vo veci Okresného

súdu Bratislava II pod sp. zn. . Zrejmá je teda skutočnosť, že pri ukladaní

nového trestu v obnovenom konaní na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. ,

bol a aj musel byť zohľadnený zrušený výrok o treste, pôvodne vo výmere 7 rokov a 8

mesiacov (), ktorý už ale aktuálne neexistuje.

Požiadavke odsúdenej na nutnosť rovnakého postupu (povolenie obnovy konania

na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. ) aj pri treste uloženom Okresným

súdom Bratislava II () nie je možné vyhovieť práve v kontexte dôvodov

prezentovaných okresným ako aj nadriadeným súdom o neexistencii výroku, proti ktorému

smeroval návrh na povolenie obnovy konania a tým nesplnenia jednej zo základných

zákonných podmienok obnovy konania.

Námietka sťažovateľky poukazujúca na diskriminačný charakter uznesenia

a porušenie princípu právnej istoty resp. potreby právneho posudzovania obdobných

situácií rovnakým spôsobom rovnako nie je na mieste, pretože v predmetnej veci ide

o odlišnú situáciu, kedy bol výrok o treste úplne zrušený iným rozsudkom a ďalej neexistuje.

Tvrdenia odsúdenej prezentované v doplnení sťažnosti z 11. 5. 2015 sťažnostný súd

pri rozhodovaní nemohol vziať do úvahy z dôvodu ich doručenia súdu až po prijatí

rozhodnutia. Napriek tomu sa s nimi krajský súd oboznámil pri vypracovávaní rozhodnutia

a nad rámec považuje za nevyhnutné vyvrátiť mylný výklad odsúdenej uvedený v doplnení

sťažnosti.

Podľa , o všetkom,

čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo

známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných

právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Nález Ústavného súdu z 28. 11. 2012 bol uverejnený v Zbierke

, ako konštatovala aj sama sťažovateľka. Ide o skutočnosť

uverejnenú v Zbierke zákonov a každý má možnosť sa s ňou riadne oboznámiť, pričom z § 2

jednoznačne vyplýva nevyvrátiteľná domnienka, že dňom uverejnenia sa

citovaný nález Ústavného súdu SR stal známym každému, koho sa týka. Nebolo a nie je

povinnosťou súdu ani prokuratúry oznamovať existenciu a prijatie akéhokoľvek nálezu

pléna ústavného súdu jednotlivým osobám či už vo výkone trestu alebo na slobode

na ktorých by sa teoreticky mohol vzťahovať.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, krajský súd sťažnosť

odsúdenej... vyhodnotil ako nedôvodnú a preto ju postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.

por. zamietol.“

39. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd

v ňom jasne a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu

okresného súdu o nepovolení obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn.

zamietol. Svoje závery pritom oprel o konkrétne zákonné ustanovenia ,

ako aj ustanovenie , ktoré sa na konanie priamo vzťahovali a ktoré

vo svojom rozhodnutí citoval. Jednoznačným a zo skutkového hľadiska sťažovateľkou

nespochybňovaným dôvodom nepovolenia obnovy konania bola absencia výroku

rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorého existencia bola elementárnym predpokladom

prípadnej úspešnosti domáhania sa povolenia obnovy konania zo strany sťažovateľky. Inak

povedané, (a z napadnutého rozhodnutia krajského súdu to zjavne vyplýva) výrok o treste

sťažovateľky, ktorý by hypoteticky bol spôsobilým za splnenia ďalších podmienok privodiť

povolenie obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , bol

v relevantnom rozhodnutí zrušený iným rozhodnutím (rozsudok Okresného súdu Bratislava

V sp. zn. z 30. apríla 2014). Sťažovateľka akoby prehliadala rozhodnú

skutočnosť zvýraznenú krajským súdom, že „pri ukladaní nového trestu v obnovenom

konaní na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. , bol a aj musel byť zohľadnený

zrušený výrok o treste, pôvodne vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov (), ktorý už ale

aktuálne neexistuje“. Uvedená citácia je odpoveďou, ktorá stručne, ale zároveň dostatočne

vystihuje nosný dôvod nevyhovenia návrhu sťažovateľky na povolenie obnovy konania.

40. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu konštatuje,

že tento súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol opravný prostriedok sťažovateľky proti

rozhodnutiu okresného súdu náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca zo skutkových záverov zistených v konaní a na tomto základe vyvodených

právnych záverov.

41. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych dôvodov, pričom ústavný súd nezistil, že by

výklad všeobecnými súdmi aplikovaných právnych noriem a ich závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). V danej veci však o takýto prípad nejde.

42. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujúci skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali na elementárnej logike založené

závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní.

43. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základných

práv sťažovateľky podľa a , a listiny a

ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. mája 2015

44. Ústavný súd pripomína, že predmetom sťažovateľkou napadnutého konania

a uznesenia krajského súdu bolo rozhodovanie a rozhodnutie o jej návrhu na povolenie

obnovy konania.

45. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne

o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie

je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani

povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

46. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, , obdobne aj

rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010,

č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371,

ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 ()]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je

aplikovateľný až na obnovené konanie.

47. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom konaní

ako aj jeho rozhodnutie mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

48. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy

konania nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru

podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje

absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta, a napadnutým rozhodnutím

krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

49. Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jej ďalšími procesnými požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody (pozri a 3 ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

50. Z dôvodu zrejmej bezúspešnosti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nepristúpil

ani k posudzovaniu opodstatnenosti jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016