Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 595/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátskou kanceláriou PRK Partners

s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Peter Oravec, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , práva na zákonného sudcu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti so základným

právom na ochranu súkromia podľa , na ochranu

obydlia podľa a práva na rešpektovanie súkromia podľa

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti so základným

právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. februára 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na zákonného sudcu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojitosti so základným právom na ochranu

súkromia podľa , na ochranu obydlia podľa a práva

na rešpektovanie súkromia podľa čl. 8 dohovoru v spojitosti so základným právom

na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 2. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

proti nezákonnému zásahu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.

domáhala, aby najvyšší súd zakázal Štátnej veterinárnej a potravinovej správe Slovenskej

republiky (ďalej len „štátna veterinárna a potravinová správa“, alebo v citovanom texte

„odporkyňa“) pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky na ochranu súkromia, ktorej sa

štátna veterinárna a potravinová správa mala dopúšťať počas kontroly vykonávanej

v priestoroch prevádzky sťažovateľky v Bardejove 19. júna 2015; súčasne žiadala zákaz pre

štátnu veterinárnu a potravinovú správu použiť podklady a dôkazy počas kontroly získané

a informácie z nich vyplývajúce, ako aj uloženie jej povinnosti obnoviť stav pred

nezákonným zásahom, t. j. zničenie všetkých podkladov a dôkazov získaných počas

kontroly.

3. Najvyšší súd nezistiac „v postupe a konaní odporkyne porušenie zákona či

Dohovoru tak, ako to namieta navrhovateľ v návrhu. Zákon o potravinách celkom

jednoznačne a explicitne ukladá príslušným orgánom kontroly, ktorými sú aj regionálne

veterinárne a potravinové správy, či štátna veterinárna a potravinová správa, vykonávať

kontrolu dodržiavania príslušných ustanovení zákona o potravinách, konkrétne

dodržiavania požiadaviek stanovených zákonom o potravinách a Nariadením,“ rozsudkom

sp. zn. z 2. februára 2016 návrh sťažovateľky zamietol. Skonštatoval, že

„odporkyňa pri výkone kontroly postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

o potravinách i Nariadenia. Kontrola bola vykonaná v súlade s právom, sledovala legitímny

cieľ a taktiež jej vykonanie bolo nevyhnutné, vzhľadom na zabezpečenie dôslednej ochrany

života a zdravia ľudí, preto nemožno hovoriť o tom, že by zo strany odporkyne došlo

k porušeniu článku 6 a článku 8 Dohovoru. Najvyšší súd nemôže uložiť odporkyni zákazy

a opatrenia tak, ako to žiada v petite návrhu navrhovateľ, nakoľko v prípade zistených

nedostatkov je povinnosťou kontrolného orgánu pokračovať v konaní a vyvodiť dôsledky

zo zistených porušení zákona, samozrejme za predpokladu naplnenia zákona o potravinách

a Nariadenia.

Je viac ako zrejmé, že samotné začatie i priebeh vykonania kontroly nemôže byť

nezákonným zásahom, keďže oprávnenia v súvislosti s vykonaním kontroly vyplývajú

odporkyni priamo zo zákona o potravinách. Rovnako i rozsah a spôsob realizácie

kontroly.“.

4. Sťažovateľka je toho názoru, že týmto rozsudkom najvyšší súd porušil jej základné

práva podľa , , a a práva podľa

a čl. 8 dohovoru tým, že sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej

argumentáciou a dospel k právnym záverom popierajúcim účel a zmysel základného práva

na ochranu obydlia a súkromia.

5. Sťažovateľka v sťažnosti vzniesla námietky obdobné tým, ktoré vo svojom návrhu

podľa účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)

nasmerovala voči kontrole samej. Za podstatu jej sťažnosti označila „nesúhlas Sťažovateľky

s tým, že Najvyšší súd v Napadnutom rozsudku neaplikoval závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti ESĽP na Kontrolu, ktorej zákonnosť Sťažovateľka spochybňovala

v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v

“. Podľa názoru sťažovateľky «z judikatúry ESĽP vyplývajú požiadavky na výkon

úradných kontrol, ktoré musia byť splnené, ak má byť ich výkon v súlade s čl. 8 Dohovoru

(a teda aj s a 21 ), a tieto požiadavky neboli v tomto prípade splnené. V záujme

toho, aby neboli subjekty vystavené výpravám kontrolných orgánov za lovením akýchkoľvek

dôkazov (tzv. „fishing expeditions“), smie kontrolný orgán zasiahnuť do ochrany obydlia

právnickej osoby iba vtedy, ak takýto zásah je (i) v súlade s právom; (ii) sleduje legitímny

cieľ; a (iii) je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd

nezohľadnil, že Kontrola nenaplnila podmienku nevyhnutnosti zásahu v demokratickej

spoločnosti». Následne namietla najvyšším súdom odmietnutú námietku nedostatku

predchádzajúceho súhlasu súdu s výkonom kontroly, ako aj absencie možnosti kontrolovať

zákonný rámec a primeranosť kontroly, k čomu argumentovala poukazom na rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci DELTA PEKÁRNY a. s.

proti Českej republike, poukazujúc v ňom najmä na to, že „tam kde vnútroštátne právo

oprávňuje správne orgány k vykonaniu prehliadky bez súdneho príkazu, je nevyhnutné vždy

venovať mimoriadnu pozornosť tomu, či boli poskytnuté primerané a dostatočné záruky

proti zneužitiu tohto oprávnenia. Najmä musí byť kontrolovanému subjektu umožnené overiť

si predmet kontroly, či už pri jej zahájení alebo aspoň počas jej priebehu.“.

6. Ďalej namietala, že najvyšší súd odmietol aplikáciu záverov vyplývajúcich

z rozhodovacej činnosti ESĽP aplikovateľných na veci úradnej kontroly potravín uvedením,

že podľa jeho názoru „Navrhovateľ síce argumentuje a odkazuje na aktuálnu judikatúru SD

EÚ ako aj ESĹP, avšak ide o prípady založené na inom druhu hmotného aj procesného

práva, týkajúce sa najmä porušenia práva hospodárskej súťaže“. Tento záver najvyššieho

súdu je podľa sťažovateľky „nesprávny a odporujúci účelu a zmyslu dotknutých základných

práv na rešpektovanie súkromia a obydlia, čím došlo nie len k ich porušeniu, ale aj

k porušeniu “. Argumentácia najvyššieho súdu, že na jej vec nemožno

aplikovať právne závery vzťahujúce sa na kontroly v oblasti hospodárskej súťaže z dôvodu

rozdielnosti hmotnoprávnej a procesnoprávnej úpravy, podľa sťažovateľky neobstojí. Tým,

že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nepripustil aplikáciu záverov ESĽP vo vzťahu

k čl. 8 dohovoru, porušil podľa sťažovateľky nielen jej právo podľa čl. 8 dohovoru, ale aj

tomu zodpovedajúce základné práva podľa a v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa . Súčasne namietla, že nezohľadnením

ústavnej požiadavky kladenej na výkon kontroly v priestoroch podnikateľa najvyšší súd

porušil jej základné práva na rešpektovanie súkromia a obydlia, ako aj práva na súdnu

ochranu. Dodala, že naďalej trvá na svojej „argumentácii obsiahnutej v Žalobe, že na výkon

úradnej kontroly potravín podľa Zákona je potrebné splnenie nižšie uvedených

predpokladov. V opačnom prípade by šlo o opatrenie, ktoré nie je nevyhnutným

a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa v demokratickej spoločnosti.“.

7. Sťažovateľka ďalej vyslovila obavu, že je obeťou „výprav za lovením dôkazov,

ktoré sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru“, a to vzhľadom na neprimerane vysokú frekvenciu

úradných kontrol potravín.

8. V závere sťažovateľka tvrdila porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu v zmysle vysloviac názor, že s ohľadom na aplikáciu Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 z 29. apríla 2004 o úradných kontrolách

uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie dodržiavania potravinového a krmivového

práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá (ďalej len „nariadenie“)

členské štáty zabezpečia, aby sa pravidelne vykonávali úradné kontroly na základe rizika

a s vhodnou frekvenciou, aby sa tak dosiahli ciele tohto nariadenia.

Podľa názoru sťažovateľky boli splnené predpoklady čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej len „zmluva“) pre obligatórne predloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru o výklade relevantných ustanovení nariadenia vo vzťahu k čl. 7 charty.

Dospela k záveru, že keďže najvyšší súd tak nepostupoval a len poukázal na to, že ide

o výkon kontroly podľa nariadenia, porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa

v spojení s a v konečnom dôsledku aj jej právo

podľa čl. 7 charty.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť

prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil:

„I. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , právo na zákonného sudcu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti

so základným právom na ochranu súkromia podľa Slovenskej

republiky, na ochranu obydlia podľa a právo na

rešpektovanie súkromia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojitosti so základným právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty

základných práv Európskej únie, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová

značka zo dňa 2. februára 2016 porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka

zo dňa 2. februára 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti

trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10

dní od právoplatností tohto nálezu.“

Súčasne požiadala o anonymizáciu jej údajov pre účely verejného sprístupňovania

rozhodnutí.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

15. Predmetom predloženej sťažnosti je námietka porušenia označených základných

práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 2. februára 2016.

Najvyšší súd týmto rozsudkom zamietol návrh sťažovateľky na ochranu pred nezákonným

zásahom podľa ako nedôvodný s prihliadnutím na to, že sťažovateľka neuniesla

dôkazné bremeno a nepreukázala nezákonnosť kontroly u nej vykonávanej štátnou

veterinárnou a potravinovou správou.

16. Najvyšší súd dospel k záveru, že „v tomto prípade nešlo o svojvoľný zásah

verejnej moci do práv zaručených článkom 8 Dohovoru. Zákon o potravinách umožňuje,

aby sa dotknutý subjekt mohol v prípade, ak je názoru, že prišlo k porušeniu zákona pri

úradnej kontrole potravín v prevádzke − predajni navrhovateľa hneď, najneskôr do piatich

dní od realizácie kontroly, brániť podaním námietok (§ 20 ods. 11 zákona o potravinách).

A v konaní o námietke je možné preskúmať i všetky výhrady, ktoré súvisia s postupom

odporkyne pri kontrole potravín.“. Poukázal na to, že sťažovateľka nepodala proti

vykonávanej kontrole a jej záverom námietky podľa § 20 ods. 11 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o potravinách v znení neskorších predpisov, čím

nevyužila zákonné inštitúty dané jej k dispozícii ako účinné prostriedky ochrany.

17. Najvyšší súd precízne reagoval na námietky sťažovateľky, že vykonávaná

kontrola nebola nevyhnutná, a teda ani prípustná, bola vykonaná bez predchádzajúceho

súhlasu súdu s plánovanou kontrolou, jej argumentáciu poukazmi na judikatúru ESĽP

a Súdneho dvora, ktorú vyhodnotil ako nevzťahujúcu sa na vec sťažovateľky s ohľadom na

odlišný skutkový a právny základ citovaných ňou konaní. Vysporiadal sa aj s námietkou

sťažovateľky, že vykonaním kontroly bolo porušené jej právo na ochranu súkromia, ktorú

najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože nezistil, že by sa týkala dokumentov

súkromnoprávneho charakteru, počítačov alebo súkromnej pošty.

18. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zároveň považuje za

potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

II. 1 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru

20. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ). Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

21. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľa na to, aby všeobecný

súd prevzal jeho tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle jeho návrhu. Takýto

postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť a nestrannosť

všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv.

22. Ústavný súd z napadnutého rozsudku nezistil nič, čo by potvrdzovalo alebo aspoň

nasvedčovalo pravdivosti námietok sťažovateľky. Najvyšší súd sa s námietkami

sťažovateľky vznesenými v jej návrhu riadne vysporiadal, pričom svoje právne závery

riadne a logicky odôvodnil. Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku je fakticky nad potrebnú mieru, keďže už samo zistenie, že

sťažovateľka nevyčerpala prostriedky ochrany dané jej k dispozícii zákonom, by

postačovalo na zamietnutie návrhu ako neprípustného ( ).

23. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje že nezistil možnú spojitosť medzi

napadnutým rozhodnutím a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky podľa

v spojení s dohovoru. V tejto časti ju preto ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( zákona o súde).

II. 2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa

24. Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu videla sťažovateľka

v tom, že najvyšší súd si sám urobil záver o súlade postupu štátnej veterinárnej

a potravinovej správy s nariadením. Podľa jej názoru boli naplnené všetky predpoklady na

to, aby najvyšší súd vec predložil Súdnemu dvoru na konanie o predbežnej otázke týkajúcej

sa aplikácie citovaného nariadenia na jej vec.

25. V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba

vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne

rozhodnutie so zreteľom na osobitosti prípadu posúdiť nevyhnutnosť podania návrhu na

začatie prejudiciálneho konania, aby mohol vyniesť rozhodnutie, ako aj dôležitosť otázok,

ktoré kladie Súdnemu dvoru (pozri k tomu napr. Procházka, R. – Čorba, J. Právo Európskej

únie Žilina. 2007, s. 131 a uznesenie ).

26. Z uvedeného vyplýva, že prerušenie konania podľa

závisí od úvahy všeobecného súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však jeho

povinnosť. Inými slovami, rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej

kompetencie všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať.

27. Z napadnutého rozsudku je ústavnému súdu zrejmé, že najvyšší súd bol zjavne

spôsobilý nariadenie na vec aplikovať bez ingerencie Súdneho dvora. Ústavný súd dodáva,

že vnútroštátny súd nie je povinný predložiť Súdnemu dvoru návrh na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke, a to ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona

platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem

Európskej únie alebo tieto na vec aplikuje priamo. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu

komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.

28. Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie vo veci sp. zn. ,

v zmysle ktorého ak sa v konaní pred všeobecným súdom nepreukázala potreba výkladu

komunitárneho práva Súdnym dvorom, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre

riešenie daného prípadu relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť

k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

.

29. Ústavný súd ani vo vzťahu k námietke porušenia základného práva sťažovateľky

podľa nevidel relevanciu s napadnutým rozsudkom, resp. konaním

predchádzajúcim jeho vydaniu. Preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

II. 3 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva na ochranu súkromia podľa , na ochranu obydlia

podľa a práva na rešpektovanie súkromia podľa dohovoru

v spojitosti so základným právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 charty

30. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd poukazuje na

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením ().

31. Ústavný súd zároveň dodáva, že v zásade totožné námietky boli obsahom návrhu

podľa , ktorým sa sťažovateľka domáhala ochrany pred tvrdeným nezákonným

zásahom zo strany štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Podľa názoru ústavného súdu

sa najvyšší súd s nimi vysporiadal precízne, logicky koherentne odôvodnil svoje závery

o neexistencii tvrdeného rozporu v postupe štátnej veterinárnej a potravinovej správy pri

kontrole u sťažovateľky a relevantnou právnou úpravou aj vo vzťahu k ochrane označených

základných práv a ľudských slobôd sťažovateľky.

32. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd konal v medziach svojej právomoci, príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci sťažovateľa interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto legitímne a právne

akceptovateľné. Ústavný súd teda nemá dôvod, no ani právomoc zasahovať do

rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

33. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o nesúlade napadnutého rozhodnutia

s požiadavkami ochrany jej základných práv a ľudských slobôd.

34. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv sťažovateľky, ústavný súd predloženú sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

35. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016