Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 595/2016
PDF · 244.28 KB
No categories available
III. ÚS 595/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátskou kanceláriou PRK Partners
s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Peter Oravec, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti so základným
právom na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na ochranu
obydlia podľa čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromia podľa
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti so základným
právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžnz 5/2015 z 2. februára 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojitosti so základným právom na ochranu
súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu obydlia podľa čl. 21 ústavy a práva
na rešpektovanie súkromia podľa čl. 8 dohovoru v spojitosti so základným právom
na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Sžnz 5/2015 z 2. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
proti nezákonnému zásahu v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Sžnz/5/2015
domáhala, aby najvyšší súd zakázal Štátnej veterinárnej a potravinovej správe Slovenskej
republiky (ďalej len „štátna veterinárna a potravinová správa“, alebo v citovanom texte
„odporkyňa“) pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky na ochranu súkromia, ktorej sa
štátna veterinárna a potravinová správa mala dopúšťať počas kontroly vykonávanej
v priestoroch prevádzky sťažovateľky v Bardejove 19. júna 2015; súčasne žiadala zákaz pre
štátnu veterinárnu a potravinovú správu použiť podklady a dôkazy počas kontroly získané
a informácie z nich vyplývajúce, ako aj uloženie jej povinnosti obnoviť stav pred
nezákonným zásahom, t. j. zničenie všetkých podkladov a dôkazov získaných počas
kontroly.
3. Najvyšší súd nezistiac „v postupe a konaní odporkyne porušenie zákona či
Dohovoru tak, ako to namieta navrhovateľ v návrhu. Zákon o potravinách celkom
jednoznačne a explicitne ukladá príslušným orgánom kontroly, ktorými sú aj regionálne
veterinárne a potravinové správy, či štátna veterinárna a potravinová správa, vykonávať
kontrolu dodržiavania príslušných ustanovení zákona o potravinách, konkrétne
dodržiavania požiadaviek stanovených zákonom o potravinách a Nariadením,“ rozsudkom
sp. zn. 4 Sžnz 5/2015 z 2. februára 2016 návrh sťažovateľky zamietol. Skonštatoval, že
„odporkyňa pri výkone kontroly postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona
o potravinách i Nariadenia. Kontrola bola vykonaná v súlade s právom, sledovala legitímny
cieľ a taktiež jej vykonanie bolo nevyhnutné, vzhľadom na zabezpečenie dôslednej ochrany
života a zdravia ľudí, preto nemožno hovoriť o tom, že by zo strany odporkyne došlo
k porušeniu článku 6 a článku 8 Dohovoru. Najvyšší súd nemôže uložiť odporkyni zákazy
a opatrenia tak, ako to žiada v petite návrhu navrhovateľ, nakoľko v prípade zistených
nedostatkov je povinnosťou kontrolného orgánu pokračovať v konaní a vyvodiť dôsledky
zo zistených porušení zákona, samozrejme za predpokladu naplnenia zákona o potravinách
a Nariadenia.
Je viac ako zrejmé, že samotné začatie i priebeh vykonania kontroly nemôže byť
nezákonným zásahom, keďže oprávnenia v súvislosti s vykonaním kontroly vyplývajú
odporkyni priamo zo zákona o potravinách. Rovnako i rozsah a spôsob realizácie
kontroly.“.
4. Sťažovateľka je toho názoru, že týmto rozsudkom najvyšší súd porušil jej základné
práva podľa čl. 16, čl. 21, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 dohovoru tým, že sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej
argumentáciou a dospel k právnym záverom popierajúcim účel a zmysel základného práva
na ochranu obydlia a súkromia.
5. Sťažovateľka v sťažnosti vzniesla námietky obdobné tým, ktoré vo svojom návrhu
podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)
nasmerovala voči kontrole samej. Za podstatu jej sťažnosti označila „nesúhlas Sťažovateľky
s tým, že Najvyšší súd v Napadnutom rozsudku neaplikoval závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti ESĽP na Kontrolu, ktorej zákonnosť Sťažovateľka spochybňovala
v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v
OSP“. Podľa názoru sťažovateľky «z judikatúry ESĽP vyplývajú požiadavky na výkon
úradných kontrol, ktoré musia byť splnené, ak má byť ich výkon v súlade s čl. 8 Dohovoru
(a teda aj s čl. 16 a 21 Ústavy), a tieto požiadavky neboli v tomto prípade splnené. V záujme
toho, aby neboli subjekty vystavené výpravám kontrolných orgánov za lovením akýchkoľvek
dôkazov (tzv. „fishing expeditions“), smie kontrolný orgán zasiahnuť do ochrany obydlia
právnickej osoby iba vtedy, ak takýto zásah je (i) v súlade s právom; (ii) sleduje legitímny
cieľ; a (iii) je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd
nezohľadnil, že Kontrola nenaplnila podmienku nevyhnutnosti zásahu v demokratickej
spoločnosti». Následne namietla najvyšším súdom odmietnutú námietku nedostatku
predchádzajúceho súhlasu súdu s výkonom kontroly, ako aj absencie možnosti kontrolovať
zákonný rámec a primeranosť kontroly, k čomu argumentovala poukazom na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci DELTA PEKÁRNY a. s.
proti Českej republike, poukazujúc v ňom najmä na to, že „tam kde vnútroštátne právo
oprávňuje správne orgány k vykonaniu prehliadky bez súdneho príkazu, je nevyhnutné vždy
venovať mimoriadnu pozornosť tomu, či boli poskytnuté primerané a dostatočné záruky
proti zneužitiu tohto oprávnenia. Najmä musí byť kontrolovanému subjektu umožnené overiť
si predmet kontroly, či už pri jej zahájení alebo aspoň počas jej priebehu.“.
6. Ďalej namietala, že najvyšší súd odmietol aplikáciu záverov vyplývajúcich
z rozhodovacej činnosti ESĽP aplikovateľných na veci úradnej kontroly potravín uvedením,
že podľa jeho názoru „Navrhovateľ síce argumentuje a odkazuje na aktuálnu judikatúru SD
EÚ ako aj ESĹP, avšak ide o prípady založené na inom druhu hmotného aj procesného
práva, týkajúce sa najmä porušenia práva hospodárskej súťaže“. Tento záver najvyššieho
súdu je podľa sťažovateľky „nesprávny a odporujúci účelu a zmyslu dotknutých základných
práv na rešpektovanie súkromia a obydlia, čím došlo nie len k ich porušeniu, ale aj
k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy“. Argumentácia najvyššieho súdu, že na jej vec nemožno
aplikovať právne závery vzťahujúce sa na kontroly v oblasti hospodárskej súťaže z dôvodu
rozdielnosti hmotnoprávnej a procesnoprávnej úpravy, podľa sťažovateľky neobstojí. Tým,
že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nepripustil aplikáciu záverov ESĽP vo vzťahu
k čl. 8 dohovoru, porušil podľa sťažovateľky nielen jej právo podľa čl. 8 dohovoru, ale aj
tomu zodpovedajúce základné práva podľa čl. 16 a čl. 21 ústavy v spojení so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasne namietla, že nezohľadnením
ústavnej požiadavky kladenej na výkon kontroly v priestoroch podnikateľa najvyšší súd
porušil jej základné práva na rešpektovanie súkromia a obydlia, ako aj práva na súdnu
ochranu. Dodala, že naďalej trvá na svojej „argumentácii obsiahnutej v Žalobe, že na výkon
úradnej kontroly potravín podľa Zákona je potrebné splnenie nižšie uvedených
predpokladov. V opačnom prípade by šlo o opatrenie, ktoré nie je nevyhnutným
a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa v demokratickej spoločnosti.“.
7. Sťažovateľka ďalej vyslovila obavu, že je obeťou „výprav za lovením dôkazov,
ktoré sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru“, a to vzhľadom na neprimerane vysokú frekvenciu
úradných kontrol potravín.
8. V závere sťažovateľka tvrdila porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy vysloviac názor, že s ohľadom na aplikáciu Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 z 29. apríla 2004 o úradných kontrolách
uskutočňovaných s cieľom zabezpečiť overenie dodržiavania potravinového a krmivového
práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá (ďalej len „nariadenie“)
členské štáty zabezpečia, aby sa pravidelne vykonávali úradné kontroly na základe rizika
a s vhodnou frekvenciou, aby sa tak dosiahli ciele tohto nariadenia.
Podľa názoru sťažovateľky boli splnené predpoklady čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej len „zmluva“) pre obligatórne predloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru o výklade relevantných ustanovení nariadenia vo vzťahu k čl. 7 charty.
Dospela k záveru, že keďže najvyšší súd tak nepostupoval a len poukázal na to, že ide
o výkon kontroly podľa nariadenia, porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a v konečnom dôsledku aj jej právo
podľa čl. 7 charty.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť
prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil:
„I. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti
so základným právom na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na ochranu obydlia podľa čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
rešpektovanie súkromia podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojitosti so základným právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 Charty
základných práv Európskej únie, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová
značka 4Sžn2/5/2015 zo dňa 2. februára 2016 porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 4Sžnz/5/2015
zo dňa 2. februára 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti
trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 10
dní od právoplatností tohto nálezu.“
Súčasne požiadala o anonymizáciu jej údajov pre účely verejného sprístupňovania
rozhodnutí.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
15. Predmetom predloženej sťažnosti je námietka porušenia označených základných
práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžnz 5/2015 z 2. februára 2016.
Najvyšší súd týmto rozsudkom zamietol návrh sťažovateľky na ochranu pred nezákonným
zásahom podľa § 250v OSP ako nedôvodný s prihliadnutím na to, že sťažovateľka neuniesla
dôkazné bremeno a nepreukázala nezákonnosť kontroly u nej vykonávanej štátnou
veterinárnou a potravinovou správou.
16. Najvyšší súd dospel k záveru, že „v tomto prípade nešlo o svojvoľný zásah
verejnej moci do práv zaručených článkom 8 Dohovoru. Zákon o potravinách umožňuje,
aby sa dotknutý subjekt mohol v prípade, ak je názoru, že prišlo k porušeniu zákona pri
úradnej kontrole potravín v prevádzke − predajni navrhovateľa hneď, najneskôr do piatich
dní od realizácie kontroly, brániť podaním námietok (§ 20 ods. 11 zákona o potravinách).
A v konaní o námietke je možné preskúmať i všetky výhrady, ktoré súvisia s postupom
odporkyne pri kontrole potravín.“. Poukázal na to, že sťažovateľka nepodala proti
vykonávanej kontrole a jej záverom námietky podľa § 20 ods. 11 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov, čím
nevyužila zákonné inštitúty dané jej k dispozícii ako účinné prostriedky ochrany.
17. Najvyšší súd precízne reagoval na námietky sťažovateľky, že vykonávaná
kontrola nebola nevyhnutná, a teda ani prípustná, bola vykonaná bez predchádzajúceho
súhlasu súdu s plánovanou kontrolou, jej argumentáciu poukazmi na judikatúru ESĽP
a Súdneho dvora, ktorú vyhodnotil ako nevzťahujúcu sa na vec sťažovateľky s ohľadom na
odlišný skutkový a právny základ citovaných ňou konaní. Vysporiadal sa aj s námietkou
sťažovateľky, že vykonaním kontroly bolo porušené jej právo na ochranu súkromia, ktorú
najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože nezistil, že by sa týkala dokumentov
súkromnoprávneho charakteru, počítačov alebo súkromnej pošty.
18. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru zároveň považuje za
potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
II. 1 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
20. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05). Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
21. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľa na to, aby všeobecný
súd prevzal jeho tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle jeho návrhu. Takýto
postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť a nestrannosť
všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv.
22. Ústavný súd z napadnutého rozsudku nezistil nič, čo by potvrdzovalo alebo aspoň
nasvedčovalo pravdivosti námietok sťažovateľky. Najvyšší súd sa s námietkami
sťažovateľky vznesenými v jej návrhu riadne vysporiadal, pričom svoje právne závery
riadne a logicky odôvodnil. Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku je fakticky nad potrebnú mieru, keďže už samo zistenie, že
sťažovateľka nevyčerpala prostriedky ochrany dané jej k dispozícii zákonom, by
postačovalo na zamietnutie návrhu ako neprípustného (§ 250v ods. 3 OSP).
23. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje že nezistil možnú spojitosť medzi
napadnutým rozhodnutím a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti ju preto ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavom súde).
II. 2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
24. Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu videla sťažovateľka
v tom, že najvyšší súd si sám urobil záver o súlade postupu štátnej veterinárnej
a potravinovej správy s nariadením. Podľa jej názoru boli naplnené všetky predpoklady na
to, aby najvyšší súd vec predložil Súdnemu dvoru na konanie o predbežnej otázke týkajúcej
sa aplikácie citovaného nariadenia na jej vec.
25. V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba
vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne
rozhodnutie so zreteľom na osobitosti prípadu posúdiť nevyhnutnosť podania návrhu na
začatie prejudiciálneho konania, aby mohol vyniesť rozhodnutie, ako aj dôležitosť otázok,
ktoré kladie Súdnemu dvoru (pozri k tomu napr. Procházka, R. – Čorba, J. Právo Európskej
únie Žilina. 2007, s. 131 a uznesenie III. ÚS 86/2012).
26. Z uvedeného vyplýva, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
závisí od úvahy všeobecného súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však jeho
povinnosť. Inými slovami, rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej
kompetencie všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať.
27. Z napadnutého rozsudku je ústavnému súdu zrejmé, že najvyšší súd bol zjavne
spôsobilý nariadenie na vec aplikovať bez ingerencie Súdneho dvora. Ústavný súd dodáva,
že vnútroštátny súd nie je povinný predložiť Súdnemu dvoru návrh na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke, a to ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie alebo tieto na vec aplikuje priamo. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
28. Ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie vo veci sp. zn. III. ÚS 388/2010,
v zmysle ktorého ak sa v konaní pred všeobecným súdom nepreukázala potreba výkladu
komunitárneho práva Súdnym dvorom, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre
riešenie daného prípadu relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť
k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
29. Ústavný súd ani vo vzťahu k námietke porušenia základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nevidel relevanciu s napadnutým rozsudkom, resp. konaním
predchádzajúcim jeho vydaniu. Preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II. 3 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia
základného práva na ochranu súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, na ochranu obydlia
podľa čl. 21 ústavy a práva na rešpektovanie súkromia podľa čl. 8 dohovoru
v spojitosti so základným právom na rešpektovanie obydlia podľa čl. 7 charty
30. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj
právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
31. Ústavný súd zároveň dodáva, že v zásade totožné námietky boli obsahom návrhu
podľa § 250v OSP, ktorým sa sťažovateľka domáhala ochrany pred tvrdeným nezákonným
zásahom zo strany štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Podľa názoru ústavného súdu
sa najvyšší súd s nimi vysporiadal precízne, logicky koherentne odôvodnil svoje závery
o neexistencii tvrdeného rozporu v postupe štátnej veterinárnej a potravinovej správy pri
kontrole u sťažovateľky a relevantnou právnou úpravou aj vo vzťahu k ochrane označených
základných práv a ľudských slobôd sťažovateľky.
32. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd konal v medziach svojej právomoci, príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre
posúdenie veci sťažovateľa interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto legitímne a právne
akceptovateľné. Ústavný súd teda nemá dôvod, no ani právomoc zasahovať do
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.
33. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o nesúlade napadnutého rozhodnutia
s požiadavkami ochrany jej základných práv a ľudských slobôd.
34. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv sťažovateľky, ústavný súd predloženú sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
35. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016