Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 293/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpenej

advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného

porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s a Slovenskej

republiky a základného práva vlastniť majetok podľa

konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 6. novembra

2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1

a a základného práva vlastniť majetok podľa konaním

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. júla 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom rozhodol o odvolaní sťažovateľky ako žalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -124 z 18. mája 2016 (ďalej len

,,rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie sťažovateľky č.

zo 17. januára 2014, ktorým sťažovateľka odmietla žalobcovi vydať poľovný

lístok, a vec vrátil sťažovateľke na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok krajského súdu.

3. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti v podstate namieta nesprávne

označenie účastníka konania na strane žalovaného. Namieta, že žalobca v podanej žalobe

ako žalovaného označil , ktoré však

podľa tvrdenia sťažovateľky nemá právnu subjektivitu a nemá spôsobilosť byť účastníkom

súdneho konania. Uvedený nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je podľa názoru

sťažovateľky neodstrániteľnou vadou konania a už krajský súd mal preto zastaviť konanie

vo veci. Uvedený nedostatok mal mať podľa sťažovateľky za následok to, že v momente

začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Dodala, že samotný krajský

súd v odôvodnení rozsudku krajského súdu uvádza, že právnu subjektivitu má podľa stanov

výlučne a

je len jej výkonným orgánom. Tiež uviedla, že bolo povinnosťou žalobcu

správne označiť údaje potrebné na identifikáciu žalovaného.

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že namietala, že nie je

pasívne legitimovaná. K tomu ďalej uviedla: «Je neprípustné, aby konajúci súd

“neformálne“, bez akejkoľvek procesnej aktivity žalobcu, zmenil účastníka konania

v procesnom postavení žalovaného, keďže sa nejedná o konanie, ktoré by správny súd

2

mohol začať z úradnej povinnosti... nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania

je neodstrániteľnou podmienkou súdneho konania, na ktorú musí konajúci správny súd

ktoréhokoľvek stupňa prihliadnuť z úradnej povinnosti, pričom táto má mať za následok

zastavenie súdneho konania. Tento nedostatok nie je možné... odstrániť v priebehu súdneho

konania, pretože nejde o neúplnosť resp. nesprávnosť, ale o neodstrániteľnú vadu konania.»

5. K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka zároveň uviedla,

že najvyšší súd sťažovateľke vytkol, že mala podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov postupovať v úzkej

súčinnosti so žalobcom a vo vzťahu k žalobcovi mala poučovaciu povinnosť, mala

ho sťažovateľka upozorniť, že jeho podanie má nedostatky, a mala mu ich pomôcť

odstrániť. K tomu sťažovateľka uviedla, že si myslí, že jej poučovacia povinnosť existuje

v rovine procesnoprávnej, ktorú podľa jej názoru aj dodržala. S prihliadnutím na znenie

ustanovení a o poľovníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je však presvedčená, že nemá

poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o hmotné právo. V závere

sťažovateľka dodala: ,,... právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy –

po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení – zistia spoľahlivo skutkový stav. Po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné a tak, že tieto neboli prijaté v omyle konajúcich súdov, ktorý

popiera zmysel a podstatu celého práva na spravodlivý proces.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na

ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 46 ods. (1)

, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1)

a Článkom 2 ods. (2) a práva

vlastniť majetok podľa Článku 20 .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31.07.2018, sp. zn.: , zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi – so sídlom

, , priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 325,42 EUR (slovom: tristodvadsaťpäťeuro a štyridsaťdvacentov) za dva úkony

právnej služby á 153,50 EUR + 2x režijný paušál á 9,21 EUR (úkony právnej služby:

1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 05.11.2018; 2/ vypracovanie ústavnej sťažnosti

zo dňa 06.11.2018), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet

JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa Andreja Kmeťa 28,

036 01 Martin, číslo účtu IBAN: SK3511000000002936158349, do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

4

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

13. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku

uvedeného v tejto , nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,

potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže

byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických

osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo

právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď

to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

III.

6

17. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a základného práva vlastniť majetok podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru malo podľa jej tvrdení dôjsť v dôsledku toho,

že žalobca mal nesprávne označiť ako žalovaného

, ktoré však nemá právnu subjektivitu a v dôsledku toho nemá spôsobilosť

byť účastníkom súdneho konania, pričom to je podľa názoru sťažovateľky neodstrániteľnou

vadou konania a tento nedostatok mal mať za následok, že v momente začatia konania nebol

platne založený procesnoprávny vzťah. Sťažovateľka teda namietala, že nie je pasívne

legitimovaným subjektom a tento nedostatok nie je možné v konaní odstrániť.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného

súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m.

).

20. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

21. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním... zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky

na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle

jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť

a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv

().

22. V súvislosti s ústavnými sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv

a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho

úloha pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite

a presvedčivo odôvodniť ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval,

8

že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. ).

23. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu v relevantnej časti

vo vzťahu k sťažovateľkou namietaným skutočnostiam uviedol: «... Odvolací súd dospel

k záveru, že krajský súd vec skutkovo a právne posúdil správne, jeho závery zodpovedajú

logike a vychádzajú z obsahov spisov. Majúc rozhodnutie krajského súdu vo výroku

za vecne správne a stotožniac sa s jeho odôvodnením, ho odvolací súd potvrdil...

K námietke žalovaného, že žalobcom v žalobe označený žalovaný

nie je spôsobilý byť účastníkom konania, odvolací

súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa

ktorej ,,Nesprávne označenie žalovaného správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so

správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby.

Nesprávne, resp. neúplné označenie žalovaného správneho orgánu nemôže mať za následok

zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ

žaloba obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti ( ), t. j. najmä

označenie rozhodnutia správneho orgánu ktoré napadá, nakoľko správne, resp. úplné

označenie žalovaného správneho orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia.“...

V danom prípade vydal rozhodnutie o odvolaní žalobcu výkonný orgán žalovaného –

, ktoré nemá právnu subjektivitu...

a preto nemôže byť účastníkom súdneho konania, nakoľko nemá spôsobilosť byť účastníkom

konania. Takúto spôsobilosť má len ako právnická

osoba zriadená na základe zákona o poľovníctve...

... krajský súd nepochybil, keď konal s ako

so žalovaným, keď táto skutočnosť vyplýva zo žaloby, v ktorej je riadne označené

rozhodnutie správneho orgánu, ktorá napáda a správne označenie žalovaného správneho

orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia... uvedené vyplýva už z uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17.12.2015, ktorým

bol zrušený skorší rozsudok krajského súdu č. k. -64 zo 14.05.2014 a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie.»

24. Po posúdení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že v ňom nevzhliadol ústavne nekonformné či svojvoľné závery najvyššieho súdu, ktoré

by ústavný súd oprávňovali vysloviť záver o jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Po jeho preskúmaní ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá

by signalizovala zo strany najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho jeho svojvoľný postup,

teda postup nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku najvyššieho

súdu ústavnoprávne konformným spôsobom reagoval na sťažovateľkou predostreté

námietky, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je

možné vyhodnotiť ako ústavne nekonformné, nepreskúmateľné či arbitrárne.

25. Ústavný súd dáva do pozornosti, že v správnom súdnom konaní žalovaného

určuje zákon ( v spojení s Správneho

súdneho poriadku a ). Pokiaľ ide o vecné námietky

vznesené v sťažnosti, tieto budú predmetom ďalšieho konania pred správnym orgánom,

keďže rozhodnutie žalovaného bolo správnym súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie.

26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

27. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru procesnej

10

povahy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie časti

ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie práv hmotnej povahy podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Všeobecný súd totiž zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by bol ústavný súd

opravnou inštanciou proti všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Takýmto postupom by ústavný súd

nahrádzal skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, avšak bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(m. m. ).

28. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa dohovoru procesnej povahy

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

základného práva podľa , je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Okrem toho v danej veci vzhľadom

na predmet konania ústavný súd ani nevzhliadol nijakú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a porušením práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20

, keď sťažovateľka porušenie tohto práva v sťažnosti ani nijako nešpecifikovala.

Preto je aj v tejto časti ústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená v zmysle § 56

ods. 2 písm. g) .

29. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie a

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že uvedené články patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie

právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré nemajú charakter samostatne uplatňovaného

práva. Z toho vyplýva, že ich porušenie je možné namietať len súčasne s ochranou

konkrétnych základných práv a slobôd zaručených , resp. medzinárodnou zmluvou.

Keďže v posudzovanom prípade nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru, ako ani práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto

základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky

preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa §

56 ods. 2 písm. g) .

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019

12