Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 293/2019
PDF · 226.16 KB
No categories available
I. ÚS 293/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej
advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného
porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 84/2016
z 31. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 6. novembra
2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy konaním
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.
7 Sžo 84/2016 z 31. júla 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým
rozsudkom rozhodol o odvolaní sťažovateľky ako žalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 21 S 13/2014-124 z 18. mája 2016 (ďalej len
,,rozsudok krajského súdu“), ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie sťažovateľky č.
P 03/2014 zo 17. januára 2014, ktorým sťažovateľka odmietla žalobcovi vydať poľovný
lístok, a vec vrátil sťažovateľke na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok krajského súdu.
3. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti v podstate namieta nesprávne
označenie účastníka konania na strane žalovaného. Namieta, že žalobca v podanej žalobe
ako žalovaného označil , ktoré však
podľa tvrdenia sťažovateľky nemá právnu subjektivitu a nemá spôsobilosť byť účastníkom
súdneho konania. Uvedený nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je podľa názoru
sťažovateľky neodstrániteľnou vadou konania a už krajský súd mal preto zastaviť konanie
vo veci. Uvedený nedostatok mal mať podľa sťažovateľky za následok to, že v momente
začatia konania nebol platne založený procesnoprávny vzťah. Dodala, že samotný krajský
súd v odôvodnení rozsudku krajského súdu uvádza, že právnu subjektivitu má podľa stanov
výlučne a
je len jej výkonným orgánom. Tiež uviedla, že bolo povinnosťou žalobcu
správne označiť údaje potrebné na identifikáciu žalovaného.
4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že namietala, že nie je
pasívne legitimovaná. K tomu ďalej uviedla: «Je neprípustné, aby konajúci súd
“neformálne“, bez akejkoľvek procesnej aktivity žalobcu, zmenil účastníka konania
v procesnom postavení žalovaného, keďže sa nejedná o konanie, ktoré by správny súd
2
mohol začať z úradnej povinnosti... nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania
je neodstrániteľnou podmienkou súdneho konania, na ktorú musí konajúci správny súd
ktoréhokoľvek stupňa prihliadnuť z úradnej povinnosti, pričom táto má mať za následok
zastavenie súdneho konania. Tento nedostatok nie je možné... odstrániť v priebehu súdneho
konania, pretože nejde o neúplnosť resp. nesprávnosť, ale o neodstrániteľnú vadu konania.»
5. K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka zároveň uviedla,
že najvyšší súd sťažovateľke vytkol, že mala podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov postupovať v úzkej
súčinnosti so žalobcom a vo vzťahu k žalobcovi mala poučovaciu povinnosť, mala
ho sťažovateľka upozorniť, že jeho podanie má nedostatky, a mala mu ich pomôcť
odstrániť. K tomu sťažovateľka uviedla, že si myslí, že jej poučovacia povinnosť existuje
v rovine procesnoprávnej, ktorú podľa jej názoru aj dodržala. S prihliadnutím na znenie
ustanovení § 51 ods. 4 a § 51 ods. 7 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je však presvedčená, že nemá
poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o hmotné právo. V závere
sťažovateľka dodala: ,,... právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy –
po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení – zistia spoľahlivo skutkový stav. Po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné a tak, že tieto neboli prijaté v omyle konajúcich súdov, ktorý
popiera zmysel a podstatu celého práva na spravodlivý proces.“
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na
ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 7Sžo/84/2016
porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 46 ods. (1)
Ústavy Slovenskej republiky, ľudské právo na spravodlivý proces podľa Článku 6 ods. (1)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Článkom 1 ods. (1)
Ústavy Slovenskej republiky a Článkom 2 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky a práva
vlastniť majetok podľa Článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.07.2018, sp. zn.: 7Sžo/84/2016, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi – so sídlom
, , priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 325,42 EUR (slovom: tristodvadsaťpäťeuro a štyridsaťdvacentov) za dva úkony
právnej služby á 153,50 EUR + 2x režijný paušál á 9,21 EUR (úkony právnej služby:
1/ príprava a prevzatie zastúpenia dňa 05.11.2018; 2/ vypracovanie ústavnej sťažnosti
zo dňa 06.11.2018), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet
JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa Andreja Kmeťa 28,
036 01 Martin, číslo účtu IBAN: SK3511000000002936158349, do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohoto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
4
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
13. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku
uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti,
potravinovej bezpečnosti štátu, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže
byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických
osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,
ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide
o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď
to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
III.
6
17. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a práva podľa dohovoru malo podľa jej tvrdení dôjsť v dôsledku toho,
že žalobca mal nesprávne označiť ako žalovaného
, ktoré však nemá právnu subjektivitu a v dôsledku toho nemá spôsobilosť
byť účastníkom súdneho konania, pričom to je podľa názoru sťažovateľky neodstrániteľnou
vadou konania a tento nedostatok mal mať za následok, že v momente začatia konania nebol
platne založený procesnoprávny vzťah. Sťažovateľka teda namietala, že nie je pasívne
legitimovaným subjektom a tento nedostatok nie je možné v konaní odstrániť.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného
súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m.
20. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (III. ÚS 638/2015).
21. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním... Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky
na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle
jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť
a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv
22. V súvislosti s ústavnými sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv
a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho
úloha pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite
a presvedčivo odôvodniť ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval,
8
že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. III. ÚS 351/2018).
23. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu v relevantnej časti
vo vzťahu k sťažovateľkou namietaným skutočnostiam uviedol: «... Odvolací súd dospel
k záveru, že krajský súd vec skutkovo a právne posúdil správne, jeho závery zodpovedajú
logike a vychádzajú z obsahov spisov. Majúc rozhodnutie krajského súdu vo výroku
za vecne správne a stotožniac sa s jeho odôvodnením, ho odvolací súd potvrdil...
K námietke žalovaného, že žalobcom v žalobe označený žalovaný
nie je spôsobilý byť účastníkom konania, odvolací
súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa
ktorej ,,Nesprávne označenie žalovaného správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so
správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ táto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby.
Nesprávne, resp. neúplné označenie žalovaného správneho orgánu nemôže mať za následok
zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane správneho orgánu, pokiaľ
žaloba obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti (§ 249 ods. 2 OSP), t. j. najmä
označenie rozhodnutia správneho orgánu ktoré napadá, nakoľko správne, resp. úplné
označenie žalovaného správneho orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia.“...
V danom prípade vydal rozhodnutie o odvolaní žalobcu výkonný orgán žalovaného –
, ktoré nemá právnu subjektivitu...
a preto nemôže byť účastníkom súdneho konania, nakoľko nemá spôsobilosť byť účastníkom
konania. Takúto spôsobilosť má len ako právnická
osoba zriadená na základe zákona o poľovníctve...
... krajský súd nepochybil, keď konal s ako
so žalovaným, keď táto skutočnosť vyplýva zo žaloby, v ktorej je riadne označené
rozhodnutie správneho orgánu, ktorá napáda a správne označenie žalovaného správneho
orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia... uvedené vyplýva už z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/59/2014 zo 17.12.2015, ktorým
bol zrušený skorší rozsudok krajského súdu č. k. 21S/13/2014-64 zo 14.05.2014 a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie.»
24. Po posúdení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že v ňom nevzhliadol ústavne nekonformné či svojvoľné závery najvyššieho súdu, ktoré
by ústavný súd oprávňovali vysloviť záver o jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Po jeho preskúmaní ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá
by signalizovala zo strany najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho jeho svojvoľný postup,
teda postup nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku najvyššieho
súdu ústavnoprávne konformným spôsobom reagoval na sťažovateľkou predostreté
námietky, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preto z ústavnoprávneho hľadiska nie je
možné vyhodnotiť ako ústavne nekonformné, nepreskúmateľné či arbitrárne.
25. Ústavný súd dáva do pozornosti, že v správnom súdnom konaní žalovaného
určuje zákon (§ 250 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 492 Správneho
súdneho poriadku a § 32 ods. 2 Správneho súdneho poriadku). Pokiaľ ide o vecné námietky
vznesené v sťažnosti, tieto budú predmetom ďalšieho konania pred správnym orgánom,
keďže rozhodnutie žalovaného bolo správnym súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie.
26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
27. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru procesnej
10
povahy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má význam aj pre posúdenie časti
ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie práv hmotnej povahy podľa
čl. 20 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Všeobecný súd totiž zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by bol ústavný súd
opravnou inštanciou proti všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Takýmto postupom by ústavný súd
nahrádzal skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, avšak bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(m. m. II. ÚS 568/2018).
28. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru procesnej povahy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
základného práva podľa čl. 20 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Okrem toho v danej veci vzhľadom
na predmet konania ústavný súd ani nevzhliadol nijakú súvislosť medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a porušením práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy, keď sťažovateľka porušenie tohto práva v sťažnosti ani nijako nešpecifikovala.
Preto je aj v tejto časti ústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená v zmysle § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
29. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že uvedené články ústavy patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie
právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré nemajú charakter samostatne uplatňovaného
práva. Z toho vyplýva, že ich porušenie je možné namietať len súčasne s ochranou
konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou.
Keďže v posudzovanom prípade nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani práva podľa čl. 20 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto
základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel. Ústavnú sťažnosť sťažovateľky
preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa §
56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2019
12