Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 638/2015
PDF · 169.29 KB
No categories available
III. ÚS 638/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, ako aj
čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 471/2014 z 10. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2, ako aj čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenského súdu (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 471/2014 z 10. februára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom pred
Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C/30/2008 domáhal
v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy z titulu defamujúcich prejavov
odporcu v tomto konaní, ktorý bol zverejnený v šote odvysielanom v televízii 21. februára
2006, v článku v denníku 27. februára 2006 a videozáznamom zverejneným
24. septembra 2007 na pričom autorom videozáznamu (šotu) z 21. februára
2006 bol sám sťažovateľ. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/30/2008-672 z 24. januára 2012
žalobu sťažovateľa zamietol. Na sťažovateľom podané odvolanie Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co/118/2012 zo 17. apríla 2012
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietol vadu
rozsudku krajského súdu podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 237 písm. g) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože vo veci pred súdmi prvého a druhého stupňa
rozhodoval vylúčený sudca a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Svoje podozrenie o zaujatosti sudcu, resp. sudcov sťažovateľ tiež spojil
s rozhodnutím vo veci samej, ktoré označil ako prekvapivé a nesprávne, záver krajského
súdu označil za rozporný s vykonaným dokazovaním a úplne opačný, ako vyplýva z logiky.
Dovolanie doplnil podaním z 23. januára 2013 (čl. 799 spisu) a namietol, že krajský súd
nepostupoval dôsledne podľa § 156 ods. 3 OSP, čím konanie zaťažil vadou v zmysle § 237
písm. f) OSP.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 471/2014 z 10. februára 2015 dovolanie
sťažovateľa ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že týmto rozhodnutím ho najvyšší súd ukrátil na jeho
základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, povinnosti súdov
dbať a zachovávať rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež na práve na verejné
prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj na práve na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukázal na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (najmä napr.
na nálezy vo veciach sp. zn. I. ÚS 241/07, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 105/09), aby vyvodil
a zdôraznil nedostatky v odôvodnení dotknutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ je
toho názoru, že najvyšší súd neposkytol odpovede na jeho podstatné námietky osobitne tým,
že sa vysporiadal len s jednou z troch [konkrétne námietkou vady podľa § 237 písm. g)
OSP], pričom zavádzajúco uviedol, že sťažovateľ iné vady podľa § 237 písm. a) až f) OSP
nenamietal, hoci sťažovateľ jednoznačne v troch dôvodoch namietal vadu konania pred
krajským súdom spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]:
krajský súd mal opomenúť doručiť vyjadrenie odporcu k odvolaniu (porušenie zásady
kontradiktórnosti konania), pochybiť vo vzťahu k právu na verejné vyhlásenie rozhodnutia,
a nedostatočne odôvodniť svoj rozsudok až do miery zakladajúcej uvedenú vadu konania.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol na podklade, arbitrárnych a zjavne
neopodstatnených záverov a svojím postupom neposkytol ochranu označeným základným
právam a slobodám, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva; samo
uznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle
a nemá legitímny základ. Najvyšší súd sa tým mal dopustiť zásahu do základných práv
sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 142 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a vydal nález, ktorým vysloví, že:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, spis. zn. 8 Cdo 471/2014 zo dňa 10.02.2015 a konaním, ktoré mu
predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 8 Cdo/471/2014 zo dňa 10.02.2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
do 15 dni od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu
Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že odmietnutie
dovolania sťažovateľa spočívalo v absencii podmienok pre jeho vecné prejednanie podľa
§ 236 OSP v spojení s § 238 OSP, pričom najvyšší súd jednak z titulu vznesenej námietky,
ale aj povinnosti skúmať existenciu týchto vád konania, zisťoval, či sa krajský súd
vo svojom postupe nedopustil vady podľa § 237 OSP. Na tomto mieste ústavný súd
poznamenáva, že hoci najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľ vady konania podľa § 237
písm. a) až f) OSP nenamietal, neskôr sa v odôvodnení vadou podľa § 237 písm. f) OSP
zaoberá s odvolaním na námietku sťažovateľa.
Najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s námietkou neoboznámenia sťažovateľa
so zložením senátu, ktorému bolo odvolanie pridelené na rozhodnutie, ako aj s námietkou
podozrenia so zaujatosti sudcov spôsobom, ktorý je v plne s požiadavkami na riadne
odôvodnenie. Následne sa rovnako dostatočným a ústavnokonformným spôsobom najvyšší
súd vysporiadal s námietkou týkajúcou sa okolností vyhlásenia rozsudku krajského súdu
vznesenou v doplnení dovolania (doručenom po lehote na podanie dovolania – § 240 OSP),
kedy na základe obsahu spisu vyvodil, že čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku bolo
včas a po dostatočne dlhú dobu zverejnené na vývesnej tabuli súdu. Z uznesenia vyplýva
tiež, že sa najvyšší súd vysporiadal aj s treťou námietkou sťažovateľa, a to nesprávnym
právnym posúdením veci, resp. zmätočnosťou rozhodnutia. Najvyšší súd uviedol, že aj
za predpokladu, že by tieto tvrdenia sťažovateľa boli opodstatnené, tieto by mali za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku bez toho, že by zakladali prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 OSP. Zdôraznil, že ani (prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného
oprávnenia.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd
musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti
rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov
vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP.
Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty
sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať
za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd v súlade so zákonom skúmal
v prvom rade prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zameraného,
ako naznačil aj sťažovateľ, v prvom rade na nápravu vád konania, ktoré by mohli vykazovať
znaky zásahu do základných práv účastníka súdneho konania. Pokiaľ však prípustnosť
dovolania nevyplýva priamo z povahy rozhodnutia (§ 238 OSP) a najvyšší súd nezistí vadu
podľa § 237 OSP, nemôže sa dovolaním ďalej zaoberať a vecne ho prejednať. Ak by tak
urobil, postupoval by v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.
Z predložených príloh nevyplýva pre ústavný súd pochybnosť, že by najvyšší súd právne
svoje zistenia o postupe krajského súdu neoprel o obsah podaní a pripojených spisov, resp.
ich interpretoval inak než na základe príslušných právnych predpisov interpretovaných
v súlade s ústavou.
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súd nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že
čl. 142 ods. 3 ústavy síce ukladá súdom povinnosť vyhlasovať rozsudky verejne a v mene
Slovenskej republiky a porušenie tejto povinnosti zakladá porušenie základného práva
fyzických a právnických osôb na spravodlivé konanie, z označeného ustanovenia nevyplýva
základné právo alebo sloboda, ktorých porušenie by bolo možné priamo namietať, resp.
domáhať sa ich ochrany.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo/471/2014 z 10. februára 2014 ani z jeho
konfrontácii s tvrdeniami sťažovateľa a ďalšími ním predloženými listinami nijako
nevyplýva, že postupom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených základných práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015