Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 638/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, pre namietané porušenie

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, ako aj

, ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3

a , ako aj (ďalej len „“), ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenského súdu (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. februára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom pred

Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal

v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy z titulu defamujúcich prejavov

odporcu v tomto konaní, ktorý bol zverejnený v šote odvysielanom v televízii 21. februára

2006, v článku v denníku 27. februára 2006 a videozáznamom zverejneným

24. septembra 2007 na pričom autorom videozáznamu (šotu) z 21. februára

2006 bol sám sťažovateľ. Okresný súd rozsudkom č. k. -672 z 24. januára 2012

žalobu sťažovateľa zamietol. Na sťažovateľom podané odvolanie Krajský súd v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. apríla 2012

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietol vadu

rozsudku krajského súdu podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 237 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože vo veci pred súdmi prvého a druhého stupňa

rozhodoval vylúčený sudca a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Svoje podozrenie o zaujatosti sudcu, resp. sudcov sťažovateľ tiež spojil

s rozhodnutím vo veci samej, ktoré označil ako prekvapivé a nesprávne, záver krajského

súdu označil za rozporný s vykonaným dokazovaním a úplne opačný, ako vyplýva z logiky.

Dovolanie doplnil podaním z 23. januára 2013 (čl. 799 spisu) a namietol, že krajský súd

nepostupoval dôsledne podľa , čím konanie zaťažil vadou v zmysle

písm. f) .

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. februára 2015 dovolanie

sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že týmto rozhodnutím ho najvyšší súd ukrátil na jeho

základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, povinnosti súdov

dbať a zachovávať rovnosť účastníkov podľa a tiež na práve na verejné

prerokovanie veci podľa , ako aj na práve na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukázal na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (najmä napr.

na nálezy vo veciach sp. zn. , , ), aby vyvodil

a zdôraznil nedostatky v odôvodnení dotknutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ je

toho názoru, že najvyšší súd neposkytol odpovede na jeho podstatné námietky osobitne tým,

že sa vysporiadal len s jednou z troch [konkrétne námietkou vady podľa § 237 písm. g)

], pričom zavádzajúco uviedol, že sťažovateľ iné vady podľa až f)

nenamietal, hoci sťažovateľ jednoznačne v troch dôvodoch namietal vadu konania pred

krajským súdom spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom [ ]:

krajský súd mal opomenúť doručiť vyjadrenie odporcu k odvolaniu (porušenie zásady

kontradiktórnosti konania), pochybiť vo vzťahu k právu na verejné vyhlásenie rozhodnutia,

a nedostatočne odôvodniť svoj rozsudok až do miery zakladajúcej uvedenú vadu konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol na podklade, arbitrárnych a zjavne

neopodstatnených záverov a svojím postupom neposkytol ochranu označeným základným

právam a slobodám, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva; samo

uznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle

a nemá legitímny základ. Najvyšší súd sa tým mal dopustiť zásahu do základných práv

sťažovateľa garantovaných a 2 v spojení s ,

, , ako aj práva podľa dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa SR,

SR, SR, SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa 10.02.2015 a konaním, ktoré mu

predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 10.02.2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dni od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu

Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že odmietnutie

dovolania sťažovateľa spočívalo v absencii podmienok pre jeho vecné prejednanie podľa

v spojení s , pričom najvyšší súd jednak z titulu vznesenej námietky,

ale aj povinnosti skúmať existenciu týchto vád konania, zisťoval, či sa krajský súd

vo svojom postupe nedopustil vady podľa . Na tomto mieste ústavný súd

poznamenáva, že hoci najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľ vady konania podľa § 237

písm. a) až f) nenamietal, neskôr sa v odôvodnení vadou podľa

zaoberá s odvolaním na námietku sťažovateľa.

Najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s námietkou neoboznámenia sťažovateľa

so zložením senátu, ktorému bolo odvolanie pridelené na rozhodnutie, ako aj s námietkou

podozrenia so zaujatosti sudcov spôsobom, ktorý je v plne s požiadavkami na riadne

odôvodnenie. Následne sa rovnako dostatočným a ústavnokonformným spôsobom najvyšší

súd vysporiadal s námietkou týkajúcou sa okolností vyhlásenia rozsudku krajského súdu

vznesenou v doplnení dovolania (doručenom po lehote na podanie dovolania – ),

kedy na základe obsahu spisu vyvodil, že čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku bolo

včas a po dostatočne dlhú dobu zverejnené na vývesnej tabuli súdu. Z uznesenia vyplýva

tiež, že sa najvyšší súd vysporiadal aj s treťou námietkou sťažovateľa, a to nesprávnym

právnym posúdením veci, resp. zmätočnosťou rozhodnutia. Najvyšší súd uviedol, že aj

za predpokladu, že by tieto tvrdenia sťažovateľa boli opodstatnené, tieto by mali za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku bez toho, že by zakladali prípustnosť

dovolania v zmysle . Zdôraznil, že ani (prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného

oprávnenia.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov

vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. .

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty

sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd v súlade so zákonom skúmal

v prvom rade prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zameraného,

ako naznačil aj sťažovateľ, v prvom rade na nápravu vád konania, ktoré by mohli vykazovať

znaky zásahu do základných práv účastníka súdneho konania. Pokiaľ však prípustnosť

dovolania nevyplýva priamo z povahy rozhodnutia ( ) a najvyšší súd nezistí vadu

podľa , nemôže sa dovolaním ďalej zaoberať a vecne ho prejednať. Ak by tak

urobil, postupoval by v rozpore s v spojení s .

Z predložených príloh nevyplýva pre ústavný súd pochybnosť, že by najvyšší súd právne

svoje zistenia o postupe krajského súdu neoprel o obsah podaní a pripojených spisov, resp.

ich interpretoval inak než na základe príslušných právnych predpisov interpretovaných

v súlade s .

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súd nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, že

síce ukladá súdom povinnosť vyhlasovať rozsudky verejne a v mene

Slovenskej republiky a porušenie tejto povinnosti zakladá porušenie základného práva

fyzických a právnických osôb na spravodlivé konanie, z označeného ustanovenia nevyplýva

základné právo alebo sloboda, ktorých porušenie by bolo možné priamo namietať, resp.

domáhať sa ich ochrany.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. februára 2014 ani z jeho

konfrontácii s tvrdeniami sťažovateľa a ďalšími ním predloženými listinami nijako

nevyplýva, že postupom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených základných práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015