Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 155/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom, advokátska kancelária, Františkánske

námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení

žalobcu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vydanie bezdôvodného obohatenia

a zničenia veci v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom

z 21. novembra 2012, ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu

prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 18. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

Sťažovateľ proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie. Okresným

súdom bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 42 552 €, ktorý

však v stanovenej lehote nezaplatil. Na základe tejto skutočnosti okresný súd uznesením

sp. zn. z 13. októbra 2015 dovolacie konanie zastavil. Proti označenému

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 29. februára 2016 tak, že

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho konania potvrdil.

Sťažovateľ nespokojný s označeným rozhodnutím krajského súdu podal dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že zrušil uznesenie krajského

súdu, aj okresného súdu o zastavení dovolacieho konania a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Polemizuje s jeho právnym názorom v otázke, či oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) sa vzťahuje len na základné konanie, alebo aj na konanie

o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Vychádzajúc z vlastnej argumentácie, sťažovateľ

dospieva k záveru, že úplné oslobodenie od súdnych poplatkov platí pre celé konanie

vrátanie konania o dovolaní. Pokiaľ ide o namietané základné právo podľa čl. 48 ods. 1

, tvrdí, že vzhľadom na existenciu rozličnej rozhodovacej činnosti iných senátov

najvyššieho súdu v obdobných veciach, poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu

vo veci vedenej pod sp. zn. z 30. septembra 2005, mal dovolací senát vec

predložiť veľkému senátu podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Sťažovateľ namieta, že „dovolací

súd takto nepostupoval, porušil právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.

Na základe uvedených argumentov a vlastného právneho posúdenia veci dochádza k záveru,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí

tejto sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a

prizná mu náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd podľa 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým tvrdenie sťažovateľa o porušení základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd zrušil uznesenia krajského súdu a okresného súdu o zastavení

dovolacieho konania iniciovaného sťažovateľom z dôvodu, že ustálil v odôvodnení svojho

rozhodnutia, že oslobodenie od súdnych poplatkov podľa sa nevzťahuje

na dovolacie konanie.

8. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

10. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

11. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura

novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

14. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,

že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Najvyšší súd v odôvodnení

svojho napadnutého rozhodnutia sa ústavne konformným spôsobom zaoberal a vysporiadal

so sťažovateľovou kľúčovou otázkou a vysvetlil pomerne na širokom priestore

a presvedčivo, prečo oslobodenie od súdnych poplatkov na základe rozhodnutia súdu

podľa (ktorému zodpovedá platného , pozn.) na celé konanie sa

nevzťahuje na mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Ústavný súd

bez toho, aby zopakoval logickú a konzistentnú argumentáciu najvyššieho súdu, ktorá je

podopretá ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, v tejto otázke konštatuje, že

sťažovateľ neuviedol žiadny relevantný argument, prečo ustálený výklad nie je správny,

resp. je nejednotný. Sťažovateľov argument, že použitý výraz celé konanie v § 138 ods. 1

treba vykladať v zmysle ním uvedených rozhodnutí ESĽP, je nenáležitý, pretože

v označených rozhodnutiach sa ESĽP síce zaoberal pojmom celé konanie, ale len

v súvislosti a na účely namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takisto argument sťažovateľa, že o otázke jeho

oslobodenia bolo právoplatne rozhodnuté, a preto tu existuje prekážka rozhodnutej veci, je

mylný, pretože to platí len pre účely základného konania, teda do právoplatného skončenia

veci, pričom poplatková povinnosť sťažovateľa vznikla v súvislosti s podaným dovolaním.

15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej

spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa z dôvodu, že nerešpektoval povinnosť

postupovať podľa , hoci podľa jeho názoru boli splnené zákonné

predpoklady na takýto postup, keďže poukazoval na nejednotnosť judikatúry najvyššieho

súdu v danej otázke s poukazom na rozhodnutie vo veci sp. zn. V 79/2004

z 30. septembra 2005, a preto malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho označeného

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , ústavný súd

konštatuje, že námietka sťažovateľa je neopodstatnená, pretože v ním namietanom uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2005 išlo o dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu o procesnej otázke (oslobodenie od súdnych poplatkov, pozn.),

a nie dovolanie vo veci samej. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v prípade

dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu všeobecného súdu procesnej povahy sa súdny

poplatok až do 1. januára 2016 nehradil. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľom označené rozhodnutie nie je dôkazom o nejednotnosti judikatúry

najvyššieho súdu v danej veci, preto najvyššiemu súdu ani nevznikla povinnosť postupu

podľa 48 ods. 1 , keďže nejde o odlišný právny názor v tej istej otázke. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju

v rámci predbežného prerokovania podľa z tohto

dôvodu odmietol.

17. Nad rámec uvedených dôvodov odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti mohla byť bez ďalšieho

odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, a to aj z dôvodu, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo dovolaniu sťažovateľa de facto vyhovené. Z uvedeného hľadiska je

záväzný len výrok rozhodnutia, ktorý bol pre sťažovateľa priaznivý. Skutočnosť, že

sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením pre neho priaznivého výroku napadnutého uznesenia,

nie je dôvodom a ani dôkazom o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti ako takej, ústavný súd sa nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľa (na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie. Zároveň konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa v nadväznosti na odmietnutie sťažnosti stalo

tiež bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2018