Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)III. ÚS 155/2018
PDF · 167.5 KB
No categories available
III. ÚS 155/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Kotrbancom, advokátska kancelária, Františkánske
námestie 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 21/2017 z 29. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 21/2017 z 29. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení
žalobcu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vydanie bezdôvodného obohatenia
a zničenia veci v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 30 C 99/2000. Okresný súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom
z 21. novembra 2012, ktorým žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu
prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 5 Co 162/2013 z 18. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
Sťažovateľ proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie. Okresným
súdom bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume 42 552 €, ktorý
však v stanovenej lehote nezaplatil. Na základe tejto skutočnosti okresný súd uznesením
sp. zn. 30 C 99/2000 z 13. októbra 2015 dovolacie konanie zastavil. Proti označenému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 46/2016 z 29. februára 2016 tak, že
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho konania potvrdil.
Sťažovateľ nespokojný s označeným rozhodnutím krajského súdu podal dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že zrušil uznesenie krajského
súdu, aj okresného súdu o zastavení dovolacieho konania a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Polemizuje s jeho právnym názorom v otázke, či oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa § 138 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) sa vzťahuje len na základné konanie, alebo aj na konanie
o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Vychádzajúc z vlastnej argumentácie, sťažovateľ
dospieva k záveru, že úplné oslobodenie od súdnych poplatkov platí pre celé konanie
vrátanie konania o dovolaní. Pokiaľ ide o namietané základné právo podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, tvrdí, že vzhľadom na existenciu rozličnej rozhodovacej činnosti iných senátov
najvyššieho súdu v obdobných veciach, poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu
vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 79/2004 z 30. septembra 2005, mal dovolací senát vec
predložiť veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Sťažovateľ namieta, že „dovolací
súd takto nepostupoval, porušil právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.
Na základe uvedených argumentov a vlastného právneho posúdenia veci dochádza k záveru,
že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí
tejto sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a
prizná mu náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd podľa 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým tvrdenie sťažovateľa o porušení základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd zrušil uznesenia krajského súdu a okresného súdu o zastavení
dovolacieho konania iniciovaného sťažovateľom z dôvodu, že ustálil v odôvodnení svojho
rozhodnutia, že oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP sa nevzťahuje
na dovolacie konanie.
8. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
10. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
11. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,
a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura
novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
13. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov
strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
14. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,
že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Najvyšší súd v odôvodnení
svojho napadnutého rozhodnutia sa ústavne konformným spôsobom zaoberal a vysporiadal
so sťažovateľovou kľúčovou otázkou a vysvetlil pomerne na širokom priestore
a presvedčivo, prečo oslobodenie od súdnych poplatkov na základe rozhodnutia súdu
podľa § 138 OSP (ktorému zodpovedá § 254 platného CSP, pozn.) na celé konanie sa
nevzťahuje na mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Ústavný súd
bez toho, aby zopakoval logickú a konzistentnú argumentáciu najvyššieho súdu, ktorá je
podopretá ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, v tejto otázke konštatuje, že
sťažovateľ neuviedol žiadny relevantný argument, prečo ustálený výklad nie je správny,
resp. je nejednotný. Sťažovateľov argument, že použitý výraz celé konanie v § 138 ods. 1
OSP treba vykladať v zmysle ním uvedených rozhodnutí ESĽP, je nenáležitý, pretože
v označených rozhodnutiach sa ESĽP síce zaoberal pojmom celé konanie, ale len
v súvislosti a na účely namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takisto argument sťažovateľa, že o otázke jeho
oslobodenia bolo právoplatne rozhodnuté, a preto tu existuje prekážka rozhodnutej veci, je
mylný, pretože to platí len pre účely základného konania, teda do právoplatného skončenia
veci, pričom poplatková povinnosť sťažovateľa vznikla v súvislosti s podaným dovolaním.
15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet relevantnej
spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením
označených práv sťažovateľa. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého uznesenia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy z dôvodu, že nerešpektoval povinnosť
postupovať podľa § 48 ods. 1 CSP, hoci podľa jeho názoru boli splnené zákonné
predpoklady na takýto postup, keďže poukazoval na nejednotnosť judikatúry najvyššieho
súdu v danej otázke s poukazom na rozhodnutie vo veci sp. zn. 1 Obdo V 79/2004
z 30. septembra 2005, a preto malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho označeného
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy , ústavný súd
konštatuje, že námietka sťažovateľa je neopodstatnená, pretože v ním namietanom uznesení
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 79/2004 z 30. septembra 2005 išlo o dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu o procesnej otázke (oslobodenie od súdnych poplatkov, pozn.),
a nie dovolanie vo veci samej. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v prípade
dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu všeobecného súdu procesnej povahy sa súdny
poplatok až do 1. januára 2016 nehradil. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľom označené rozhodnutie nie je dôkazom o nejednotnosti judikatúry
najvyššieho súdu v danej veci, preto najvyššiemu súdu ani nevznikla povinnosť postupu
podľa 48 ods. 1 CSP, keďže nejde o odlišný právny názor v tej istej otázke. Ústavný súd
preto dospel k záveru, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju
v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto
dôvodu odmietol.
17. Nad rámec uvedených dôvodov odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti mohla byť bez ďalšieho
odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, a to aj z dôvodu, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu bolo dovolaniu sťažovateľa de facto vyhovené. Z uvedeného hľadiska je
záväzný len výrok rozhodnutia, ktorý bol pre sťažovateľa priaznivý. Skutočnosť, že
sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením pre neho priaznivého výroku napadnutého uznesenia,
nie je dôvodom a ani dôkazom o ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti ako takej, ústavný súd sa nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľa (na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie. Zároveň konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa v nadväznosti na odmietnutie sťažnosti stalo
tiež bezpredmetným.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2018