Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 351/2018
PDF · 221.59 KB
No categories available
III. ÚS 351/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2018 prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46,
Košice, konajúcou advokátom a konateľom JUDr. Pavlom Šteinerom, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 17/2016 z 26. septembra 2017
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 76/2016 z 26. septembra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 29. decembra
2017 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 17/2016 z 26. septembra
2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu I“) a rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžf 76/2016 z 26. septembra 2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu II“). Uznesením sp. zn. PLs. ÚS 12/2018 zo 16. mája 2018 boli predmetné sťažnosti
spojené na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. Rvp 2446/2017.
2. Sťažovateľka sa v podaných sťažnostiach venovala najprv opísaniu skutkového
stavu a následných konaní pred správcom dane, a to Daňovým úradom Košice (ďalej len
,,daňový úrad“), a pred Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len ,,finančné
riaditeľstvo“), tiež súdnym konaniam pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len ,,krajský
súd“) a odvolacím konaniam pred najvyšším súdom, ktorých výsledkom bolo vydanie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu I a napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu II. Uviedla, že 11. februára 2011 uzatvorila so spoločnosťou v prvom
aj v druhom prípade zmluvu o poskytovaní poradenských služieb, na základe ktorej mala
uvedená spoločnosť pre sťažovateľku zabezpečiť poradenskú a konzultačnú činnosť
v oblasti zníženia výdavkov a optimalizácie ekonomických procesov u sťažovateľky
a záverečným výstupom mala byť analýza konkrétnych možností šetrenia nákladov.
jej následne 20. júla 2011 odovzdala v prvom aj v druhom
prípade analýzu príležitostí na nákup strojov, strojárenských zariadení vrátane auditu
nákupných cien obchodných partnerov a auditu činností nákupcov sťažovateľky (ďalej
len ,,analýzy“), pričom o jej odovzdaní bol v oboch prípadoch vypracovaný protokol
o odovzdaní a prevzatí analýzy z 20. júla 2011. Tieto analýzy sa skladali z popisnej časti
a konkrétneho auditu jednotlivých procesov obsiahnutých v piatich zložkách a výsledne
mali sťažovateľke priniesť úsporu ekonomických nákladov vo výške približne 570 000 €.
Na základe toho sťažovateľka vystavila spoločnosti v prvom prípade
faktúru č. 1135008 (interné č. FPS-185/2011) z 8. augusta 2011 na sumu 200 000 €, z čoho
DPH bolo vo výške 33 333,33 €, ako aj faktúru č. 1135009 (interné č. FPS-186/2011)
z 9. augusta 2011 na sumu 200 000 €, z čoho DPH bolo vo výške 33 333,33 €, a v druhom
prípade podľa tvrdení sťažovateľky niekoľko faktúr, pričom predmetom celého konania
bola faktúra č. 1135014 z 3. októbra 2011 na sumu 80 000 €, z čoho DPH bolo vo výške
13 333,33 €. Dodala, že všetky dokumenty boli podpísané konateľom spoločnosti
.
2
3. Ďalej sťažovateľka uvádza, že v období od 19. septembra 2012 do 20. júna 2013
bola u nej daňovým úradom vykonaná daňová kontrola, predmetom ktorej bola kontrola
DPH a výsledkom ktorej bolo, že sťažovateľke nebolo priznané právo na odpočet DPH
za vystavené už uvedené faktúry pre spoločnosť , teda v prvom prípade
v celkovej sume 66 666,66 € a v druhom prípade v sume 13 333,33 €. V podaných
sťažnostiach sťažovateľka ďalej cituje z rozhodnutí daňového úradu, ktorými jej nebolo
priznané právo na odpočet DPH, a ďalej uvádza, že voči týmto rozhodnutiam v oboch
prípadoch podala odvolanie, o ktorom rozhodlo finančné riaditeľstvo, a to tak, že potvrdilo
rozhodnutia daňového úradu. Aj v tejto časti sťažovateľka v podaných sťažnostiach cituje
z rozhodnutí finančného riaditeľstva.
4. Následne v podaných sťažnostiach sťažovateľka uvádza, že voči rozhodnutiam
finančného riaditeľstva podala na krajskom súde žaloby o preskúmanie zákonnosti týchto
rozhodnutí. Argumentovala tým, že bola ukrátená na svojom práve vlastniť majetok, pretože
musela dvakrát zaplatiť daň z pridanej hodnoty, a to jednak vo faktúrach spoločnosti
a následne aj na základe rozhodnutí daňového úradu. V tejto časti
v podaných sťažnostiach uvádza ňou predostreté tvrdenia v podanej žalobe a následne
uvádza dôvody, ktoré krajský súd uviedol vo vydaných rozhodnutiach, ktorými jej žalobu
zamietol a dal za pravdu záverom finančného riaditeľstva.
5. V nasledujúcej časti podaných sťažností sťažovateľka uvádza, že proti rozsudkom
krajského súdu podala odvolania na najvyššom súde, v ktorých napádala predmetné
rozsudky krajského súdu v celom rozsahu a namietala nesprávnu interpretáciu právnych
predpisov súdom, ich nesprávnu aplikáciu na zistený skutkový stav a nerešpektovanie
judikatúry najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora Európskej únie. Uviedla: ,,Sťažovateľ
v odvolaní preukazoval naplnenie všetkých svojich povinností vo vzťahu k preukázaniu
zdaniteľného obchodu a znova sa odvolal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3 Sžf 1/2010, ktorý prejednával takmer totožný prípad. Namietal, že Krajský súd
v Košiciach sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie nesprávne
odôvodnil.“ Dodal, že o podaných odvolaniach najvyšší súd rozhodol napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu I a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu II, ktorými
potvrdil predchádzajúce rozhodnutia krajského súdu.
6. Sťažovateľka v ďalšej časti podaných sťažností uvádza, z akých dôvodov došlo
k porušeniu jej už označených základných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu I
a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu II, pričom podľa jej tvrdení ide v oboch
prípadoch o rozhodnutia, ktoré sú arbitrárne a svojvoľné a porušenie jej práv spočíva
v ich neodôvodnení, resp. zmätočnom odôvodnení. Uvedené sťažovateľka odôvodňuje
takto: ,,Na jednej strane tak Najvyšší súd SR potvrdil skutočnosť, že konateľ spoločnosti
podpísal všetky dokumenty vo vzťahu k predmetnému obchodu, na strane
druhej Najvyšší súd SR tvrdí, že za spoločnosť nemôže konať nik iný ako jej štatutárny
zástupca, ktorý však v prípade, že podpíše predložené dokumenty bez znalosti veci reálne
nerealizuje obchod. Tiež najvyšší súd uvádza, že konanie spoločnosti nie je možné oddeliť
od konania konateľa (zrejme asi ako fyzickej osoby). Tomuto odôvodneniu konania
konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným vôbec nerozumieme, a považujeme poskytnuté
odôvodnenie za arbitrárne. Uvedený argument pritom prispel k záveru správcu dane
o nepreukázaní dodaných služieb, čím v konečnom dôsledku došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (arbitrárnym rozhodnutím)... Najvyšší súd SR pri posudzovaní tohto
prípadu vykladal ustanovenie § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty platného v čase
uskutočnenia predmetného obchodu (dodania služieb) v rozpore s jeho znením a svojou
vlastnou rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie najvyšších súdnych autorít musí byť také,
aby plne vychádzalo a bolo založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí
zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia... Princíp právnej istoty okrem iného
spočíva aj v tom, že súdy pri výklade práva postupujú konštantne, a jednotlivci sa tak majú
možnosť spoľahnúť na to, že obdobná vec bude posúdená príslušným súdom rovnako.
Uvedené však Najvyšší súd SR vôbec nerešpektoval... tak porušil článok 1 ods. 1 Ústavy SR
(princíp právneho štátu), pričom jeho rozhodnutie je značne svojvoľné a s úmyslom
za každú cenu potvrdiť rozsudok krajského súdu (porušenie článku 46 Ústavy SR).“
Sťažovateľka namieta, že v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu I a v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu II absentuje zdôvodnenie, prečo najvyšší súd na jej prípady
neaplikoval svoju predchádzajúcu judikatúru vo veciach sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta
4
2010 a sp. zn. 4 Sžf 16/2010 z 18. novembra 2010, pokiaľ ide o otázku tzv. rozloženia
dôkazného bremena pri odpočte DPH, na ktorú v odvolaní sťažovateľka poukazovala.
K uvedenému dodala: ,,V prípade, že akýkoľvek súd sa rozhodne nerešpektovať závery
ustanovené vo svojich skorších rozhodnutiach dotvárajúcich stav právnej istoty účastníkov
konania a predvídateľnosť rozhodnutia, musí takýto odklon relevantne odôvodniť... Najvyšší
súd SR v podstate povedal, že rozhodnutiam, ktoré sťažovateľ cituje nesprávne rozumie (t. j.
týkajú sa iných vecí), avšak vôbec nevysvetlil v čom sú iné resp. prečo ich závery nie sú na
prejednávaný prípad aplikovateľné... závery Najvyššieho súdu SR... ktorými odmietol
posúdiť prejednávanú vec z hľadiska sťažovateľom navrhovaných judikátov Najvyššieho
súdu SR (svojej vlastnej rozhodovacej činnosti) ako i činnosti Súdneho dvora EÚ nie sú
vôbec jasné a zrozumiteľné. Najvyšší súd SR vôbec nevysvetlil v čom sťažovateľ zle pochopil
závery judikátov, na ktoré v odvolaní poukazoval, prečo ich závery nie je možné aplikovať
na túto situáciu... jednoducho povedal, že sťažovateľ zle porozumel judikatúre súdov,
skutkovo je jeho prípad odlišný a vôbec sa nemožno na ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR odvolávať, bez bližšieho zrozumiteľného vysvetlenia... Jeho
rozhodnutie resp. odôvodnenie rozhodnutia je tak arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
čím spôsobil porušenie práva na spravodlivý proces... porušil princíp právnej istoty
vo vzťahu k očakávaniu konštantného rozhodovania najvyšších súdnych autorít
v obdobných veciach rovnako...“ Tiež uviedla: ,,Najvyšší súd je viazaný ústavnou
povinnosťou vykladať zákony v zmysle ústavy (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) a v prípade
pochybností zvoliť ústavne konformný výklad právnych noriem. Výklad ustanovení vo
vzťahu ku konaniu konateľa spoločnosti, aplikácii svojej predchádzajúcej judikatúre či
vyvodenie neplnenia podmienok na odpočet DPH vyplývajúcich z ust. § 49 zákona o DPH je
neodôvodnený, sťažovateľovi nejasný a podľa názoru sťažovateľa arbitrárny. Ak použije
súd výklad právnej normy pre ustálenie právnych záverov, tento výklad musí jasne,
zrozumiteľne odôvodniť, a to nielen súdu, ale i účastníkovi konania, nakoľko sa rozhoduje
o jeho právnej veci. V posudzovanom prípade však podľa sťažovateľa rozsudok Najvyššieho
súdu SR vykazuje vysoké znaky arbitrárnosti... ak Najvyšší súd SR nepostupoval podľa
zákonom vymedzených postupov a právne normy (predovšetkým daňovo-právne
a obchodnoprávne normy) vykladal ústavne neprijateľným spôsobom, neposkytol
sťažovateľovi jeho zaručené právo na súdnu ochranu... tak v prejednávanom prípade
rozhodol arbitrárne, svojvoľne a bez toho, aby záver... mal oporu v spisovom materiáli či
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR.“ V závere sťažovateľka namieta, že najvyšší
súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu I a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu
II nevysvetlil, resp. neodôvodnil zamietnutie ňou požadovanej konfrontácie svedkov.
7. V petitoch sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
,,1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžf/17/2016 z 26. septembra 2017 porušené
bolo.“
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžf/17/2016 z 26. Septembra 2017 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
a
,,1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžf/76/2016 zo dňa 26. septembra 2017
porušené bolo.“
,,2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžf/76/2016 zo dňa 26. septembra 2017
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
6
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa), ak tento
zákon neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
11. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
14. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy.
16. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
17. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu I
a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu II namietala predovšetkým porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ostatnými
označenými článkami ústavy a podstata jej argumentácie spočíva v namietaní arbitrárnosti
a nedostatočnosti ich odôvodnenia.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 155/2018).
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
8
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok porušenie niektorého
z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)
postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
20. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním... Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky
na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle
jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť
a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv
21. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (III. ÚS 627/2017). K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite
a presvedčivo odôvodniť ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval,
že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (III. ÚS 744/2016).
22. Na tomto mieste musí ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcim
sa arbitrárnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu I
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu II uviesť, že po ich preskúmaní nie je možné
s týmto súhlasiť. Najvyšší súd sa vo svojich už uvedených rozhodnutiach ústavne
akceptovateľným, relevantným a pomerne obšírnym spôsobom v oboch prípadoch
na niekoľkých stranách venoval vyargumentovaniu sťažovateľkou uplatnených námietok,
odôvodnil, prečo na dané prípady neaplikoval ňou uvádzaný iný rozsudok najvyššieho súdu
či ňou označené rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, tiež sa riadne venoval otázke
týkajúcej sa uplatnenia dôkazného bremena na strane sťažovateľky a vysvetlil, prečo bol
tento postup správne aplikovaný. Zároveň sa tiež vyjadril aj k otázke vykonaného
dokazovania, resp. k odmietnutiu jeho doplnenia, ako to sťažovateľka požadovala. Ústavný
súd opätovne pripomína už uvedené, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov
a pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav.
23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu I a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu
II svoj právny názor odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom, všeobecne záväzné
10
právne predpisy aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom a duchom.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu I a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu II
sú ústavne konformné, nenesú znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej
neudržateľnosti v dôsledku zjavných pochybení alebo omylov v posudzovaní obsahu
aplikovanej právnej úpravy a niet relevantnej spojitosti medzi nimi a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
24. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu I
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu II, ako aj s poukazom na už uvedené, a to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní, a keďže ostatné označené a namietané články ústavy neupravujú žiadne
konkrétne základné práva alebo slobody a tiež z dôvodu, že sťažovateľka ich porušenie
namietala v spojení s namietaným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti v celom rozsahu.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018