Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2018 prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou Steiner & Associates s. r. o., Moyzesova 46,

Košice, konajúcou advokátom a konateľom JUDr. Pavlom Šteinerom, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,

, a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2017

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) boli 29. decembra

2017 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a (ďalej len ,a“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra

2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu I“) a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. septembra 2017 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu II“). Uznesením sp. zn. PLs. zo 16. mája 2018 boli predmetné sťažnosti

spojené na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. .

2. Sťažovateľka sa v podaných sťažnostiach venovala najprv opísaniu skutkového

stavu a následných konaní pred správcom dane, a to Daňovým úradom Košice (ďalej len

,,daňový úrad“), a pred Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len ,,finančné

riaditeľstvo“), tiež súdnym konaniam pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len ,,krajský

súd“) a odvolacím konaniam pred najvyšším súdom, ktorých výsledkom bolo vydanie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu I a napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu II. Uviedla, že 11. februára 2011 uzatvorila so spoločnosťou v prvom

aj v druhom prípade zmluvu o poskytovaní poradenských služieb, na základe ktorej mala

uvedená spoločnosť pre sťažovateľku zabezpečiť poradenskú a konzultačnú činnosť

v oblasti zníženia výdavkov a optimalizácie ekonomických procesov u sťažovateľky

a záverečným výstupom mala byť analýza konkrétnych možností šetrenia nákladov.

jej následne 20. júla 2011 odovzdala v prvom aj v druhom

prípade analýzu príležitostí na nákup strojov, strojárenských zariadení vrátane auditu

nákupných cien obchodných partnerov a auditu činností nákupcov sťažovateľky (ďalej

len ,,analýzy“), pričom o jej odovzdaní bol v oboch prípadoch vypracovaný protokol

o odovzdaní a prevzatí analýzy z 20. júla 2011. Tieto analýzy sa skladali z popisnej časti

a konkrétneho auditu jednotlivých procesov obsiahnutých v piatich zložkách a výsledne

mali sťažovateľke priniesť úsporu ekonomických nákladov vo výške približne 570 000 €.

Na základe toho sťažovateľka vystavila spoločnosti v prvom prípade

faktúru č. 1135008 (interné č. FPS-185/2011) z 8. augusta 2011 na sumu 200 000 €, z čoho

DPH bolo vo výške 33 333,33 €, ako aj faktúru č. 1135009 (interné č. FPS-186/2011)

z 9. augusta 2011 na sumu 200 000 €, z čoho DPH bolo vo výške 33 333,33 €, a v druhom

prípade podľa tvrdení sťažovateľky niekoľko faktúr, pričom predmetom celého konania

bola faktúra č. 1135014 z 3. októbra 2011 na sumu 80 000 €, z čoho DPH bolo vo výške

13 333,33 €. Dodala, že všetky dokumenty boli podpísané konateľom spoločnosti

.

2

3. Ďalej sťažovateľka uvádza, že v období od 19. septembra 2012 do 20. júna 2013

bola u nej daňovým úradom vykonaná daňová kontrola, predmetom ktorej bola kontrola

DPH a výsledkom ktorej bolo, že sťažovateľke nebolo priznané právo na odpočet DPH

za vystavené už uvedené faktúry pre spoločnosť , teda v prvom prípade

v celkovej sume 66 666,66 € a v druhom prípade v sume 13 333,33 €. V podaných

sťažnostiach sťažovateľka ďalej cituje z rozhodnutí daňového úradu, ktorými jej nebolo

priznané právo na odpočet DPH, a ďalej uvádza, že voči týmto rozhodnutiam v oboch

prípadoch podala odvolanie, o ktorom rozhodlo finančné riaditeľstvo, a to tak, že potvrdilo

rozhodnutia daňového úradu. Aj v tejto časti sťažovateľka v podaných sťažnostiach cituje

z rozhodnutí finančného riaditeľstva.

4. Následne v podaných sťažnostiach sťažovateľka uvádza, že voči rozhodnutiam

finančného riaditeľstva podala na krajskom súde žaloby o preskúmanie zákonnosti týchto

rozhodnutí. Argumentovala tým, že bola ukrátená na svojom práve vlastniť majetok, pretože

musela dvakrát zaplatiť daň z pridanej hodnoty, a to jednak vo faktúrach spoločnosti

a následne aj na základe rozhodnutí daňového úradu. V tejto časti

v podaných sťažnostiach uvádza ňou predostreté tvrdenia v podanej žalobe a následne

uvádza dôvody, ktoré krajský súd uviedol vo vydaných rozhodnutiach, ktorými jej žalobu

zamietol a dal za pravdu záverom finančného riaditeľstva.

5. V nasledujúcej časti podaných sťažností sťažovateľka uvádza, že proti rozsudkom

krajského súdu podala odvolania na najvyššom súde, v ktorých napádala predmetné

rozsudky krajského súdu v celom rozsahu a namietala nesprávnu interpretáciu právnych

predpisov súdom, ich nesprávnu aplikáciu na zistený skutkový stav a nerešpektovanie

judikatúry najvyššieho súdu, ako aj Súdneho dvora Európskej únie. Uviedla: ,,Sťažovateľ

v odvolaní preukazoval naplnenie všetkých svojich povinností vo vzťahu k preukázaniu

zdaniteľného obchodu a znova sa odvolal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , ktorý prejednával takmer totožný prípad. Namietal, že Krajský súd

v Košiciach sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie nesprávne

odôvodnil.“ Dodal, že o podaných odvolaniach najvyšší súd rozhodol napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu I a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu II, ktorými

potvrdil predchádzajúce rozhodnutia krajského súdu.

6. Sťažovateľka v ďalšej časti podaných sťažností uvádza, z akých dôvodov došlo

k porušeniu jej už označených základných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu I

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu II, pričom podľa jej tvrdení ide v oboch

prípadoch o rozhodnutia, ktoré sú arbitrárne a svojvoľné a porušenie jej práv spočíva

v ich neodôvodnení, resp. zmätočnom odôvodnení. Uvedené sťažovateľka odôvodňuje

takto: ,,Na jednej strane tak Najvyšší súd SR potvrdil skutočnosť, že konateľ spoločnosti

podpísal všetky dokumenty vo vzťahu k predmetnému obchodu, na strane

druhej Najvyšší súd SR tvrdí, že za spoločnosť nemôže konať nik iný ako jej štatutárny

zástupca, ktorý však v prípade, že podpíše predložené dokumenty bez znalosti veci reálne

nerealizuje obchod. Tiež najvyšší súd uvádza, že konanie spoločnosti nie je možné oddeliť

od konania konateľa (zrejme asi ako fyzickej osoby). Tomuto odôvodneniu konania

konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným vôbec nerozumieme, a považujeme poskytnuté

odôvodnenie za arbitrárne. Uvedený argument pritom prispel k záveru správcu dane

o nepreukázaní dodaných služieb, čím v konečnom dôsledku došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces (arbitrárnym rozhodnutím)... Najvyšší súd SR pri posudzovaní tohto

prípadu vykladal ustanovenie § 49 zákona o dani z pridanej hodnoty platného v čase

uskutočnenia predmetného obchodu (dodania služieb) v rozpore s jeho znením a svojou

vlastnou rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie najvyšších súdnych autorít musí byť také,

aby plne vychádzalo a bolo založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí

zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia... Princíp právnej istoty okrem iného

spočíva aj v tom, že súdy pri výklade práva postupujú konštantne, a jednotlivci sa tak majú

možnosť spoľahnúť na to, že obdobná vec bude posúdená príslušným súdom rovnako.

Uvedené však Najvyšší súd SR vôbec nerešpektoval... tak porušil SR

(princíp právneho štátu), pričom jeho rozhodnutie je značne svojvoľné a s úmyslom

za každú cenu potvrdiť rozsudok krajského súdu (porušenie článku 46 SR).“

Sťažovateľka namieta, že v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu I a v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu II absentuje zdôvodnenie, prečo najvyšší súd na jej prípady

neaplikoval svoju predchádzajúcu judikatúru vo veciach sp. zn. z 19. augusta

4

2010 a sp. zn. z 18. novembra 2010, pokiaľ ide o otázku tzv. rozloženia

dôkazného bremena pri odpočte DPH, na ktorú v odvolaní sťažovateľka poukazovala.

K uvedenému dodala: ,,V prípade, že akýkoľvek súd sa rozhodne nerešpektovať závery

ustanovené vo svojich skorších rozhodnutiach dotvárajúcich stav právnej istoty účastníkov

konania a predvídateľnosť rozhodnutia, musí takýto odklon relevantne odôvodniť... Najvyšší

súd SR v podstate povedal, že rozhodnutiam, ktoré sťažovateľ cituje nesprávne rozumie (t. j.

týkajú sa iných vecí), avšak vôbec nevysvetlil v čom sú iné resp. prečo ich závery nie sú na

prejednávaný prípad aplikovateľné... závery Najvyššieho súdu SR... ktorými odmietol

posúdiť prejednávanú vec z hľadiska sťažovateľom navrhovaných judikátov Najvyššieho

súdu SR (svojej vlastnej rozhodovacej činnosti) ako i činnosti Súdneho dvora EÚ nie sú

vôbec jasné a zrozumiteľné. Najvyšší súd SR vôbec nevysvetlil v čom sťažovateľ zle pochopil

závery judikátov, na ktoré v odvolaní poukazoval, prečo ich závery nie je možné aplikovať

na túto situáciu... jednoducho povedal, že sťažovateľ zle porozumel judikatúre súdov,

skutkovo je jeho prípad odlišný a vôbec sa nemožno na ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR odvolávať, bez bližšieho zrozumiteľného vysvetlenia... Jeho

rozhodnutie resp. odôvodnenie rozhodnutia je tak arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

čím spôsobil porušenie práva na spravodlivý proces... porušil princíp právnej istoty

vo vzťahu k očakávaniu konštantného rozhodovania najvyšších súdnych autorít

v obdobných veciach rovnako...“ Tiež uviedla: ,,Najvyšší súd je viazaný ústavnou

povinnosťou vykladať zákony v zmysle ( SR) a v prípade

pochybností zvoliť ústavne konformný výklad právnych noriem. Výklad ustanovení vo

vzťahu ku konaniu konateľa spoločnosti, aplikácii svojej predchádzajúcej judikatúre či

vyvodenie neplnenia podmienok na odpočet DPH vyplývajúcich z ust. § 49 zákona o DPH je

neodôvodnený, sťažovateľovi nejasný a podľa názoru sťažovateľa arbitrárny. Ak použije

súd výklad právnej normy pre ustálenie právnych záverov, tento výklad musí jasne,

zrozumiteľne odôvodniť, a to nielen súdu, ale i účastníkovi konania, nakoľko sa rozhoduje

o jeho právnej veci. V posudzovanom prípade však podľa sťažovateľa rozsudok Najvyššieho

súdu SR vykazuje vysoké znaky arbitrárnosti... ak Najvyšší súd SR nepostupoval podľa

zákonom vymedzených postupov a právne normy (predovšetkým daňovo-právne

a obchodnoprávne normy) vykladal ústavne neprijateľným spôsobom, neposkytol

sťažovateľovi jeho zaručené právo na súdnu ochranu... tak v prejednávanom prípade

rozhodol arbitrárne, svojvoľne a bez toho, aby záver... mal oporu v spisovom materiáli či

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR.“ V závere sťažovateľka namieta, že najvyšší

súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu I a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

II nevysvetlil, resp. neodôvodnil zamietnutie ňou požadovanej konfrontácie svedkov.

7. V petitoch sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

,,1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR v spojení s , , a

SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. septembra 2017 porušené

bolo.“

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 26. Septembra 2017 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

a

,,1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR v spojení s , , a

SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. septembra 2017

porušené bolo.“

,,2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. septembra 2017

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

6

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa), ak tento

zákon neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

11. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

14. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

15. Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy.

16. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

17. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu I

a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu II namietala predovšetkým porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s ostatnými

označenými článkami a podstata jej argumentácie spočíva v namietaní arbitrárnosti

a nedostatočnosti ich odôvodnenia.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

8

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok porušenie niektorého

z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)

postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

().

20. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním... zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky

na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle

jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť

a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv

().

21. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (). K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite

a presvedčivo odôvodniť ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval,

že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

22. Na tomto mieste musí ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcim

sa arbitrárnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu I

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu II uviesť, že po ich preskúmaní nie je možné

s týmto súhlasiť. Najvyšší súd sa vo svojich už uvedených rozhodnutiach ústavne

akceptovateľným, relevantným a pomerne obšírnym spôsobom v oboch prípadoch

na niekoľkých stranách venoval vyargumentovaniu sťažovateľkou uplatnených námietok,

odôvodnil, prečo na dané prípady neaplikoval ňou uvádzaný iný rozsudok najvyššieho súdu

či ňou označené rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, tiež sa riadne venoval otázke

týkajúcej sa uplatnenia dôkazného bremena na strane sťažovateľky a vysvetlil, prečo bol

tento postup správne aplikovaný. Zároveň sa tiež vyjadril aj k otázke vykonaného

dokazovania, resp. k odmietnutiu jeho doplnenia, ako to sťažovateľka požadovala. Ústavný

súd opätovne pripomína už uvedené, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov

a pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav.

23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu I a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

II svoj právny názor odôvodnil ústavne akceptovateľným spôsobom, všeobecne záväzné

10

právne predpisy aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom a duchom.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu I a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu II

sú ústavne konformné, nenesú znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej

neudržateľnosti v dôsledku zjavných pochybení alebo omylov v posudzovaní obsahu

aplikovanej právnej úpravy a niet relevantnej spojitosti medzi nimi a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa .

24. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu I

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu II, ako aj s poukazom na už uvedené, a to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní, a keďže ostatné označené a namietané články neupravujú žiadne

konkrétne základné práva alebo slobody a tiež z dôvodu, že sťažovateľka ich porušenie

namietala v spojení s namietaným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti v celom rozsahu.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018