Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 562/2020
PDF · 404.51 KB
No categories available
I. ÚS 562/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie svätého
Egídia 40/93, Poprad, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Pavol Antoš, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
E 6114646216 zo 16. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , narodeného
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. E 6114646216 zo 16. mája 2019 (ďalej
aj ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 bola predbežne
prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu)
a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 19/2015
z 21. júna 2016 uložená povinnosť nahradiť trovy trestného konania určené paušálnou
sumou vo výške 320 €. Sťažovateľ uviedol, že sa o začatí exekučného konania proti jeho
osobe dozvedel 16. januára 2017 na základe upovedomenia o začatí exekúcie
č. EX 612/2016-6 z 11. januára 2017. Proti predmetnému upovedomeniu podal 20. januára
2017 námietky a návrh na zastavenie exekúcie. Sťažovateľove námietky následne krajský
súd uznesením sp. zn. E 6114646216 z 5. apríla 2017 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu
z 5. apríla 2017“) ako nedôvodné zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu z 5. apríla 2017
následne podal sťažovateľ sťažnosť, ktorej celé znenie uviedol v ústavnej sťažnosti. O tejto
sťažnosti bolo rozhodnuté napadnutým uznesením tak, že jej krajský súd nevyhovel
a uznesenie krajského súdu z 5. apríla 2017 potvrdil.
4. Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd v predmetnom konaní vykonal šetrenie
na okresnom súde, ktorý predmetnú pohľadávku postúpil, no samotný sťažovateľ o tomto
úkone nebol nijak upovedomený a nebol ani vyzvaný, aby sa vyjadril k stanovisku
okresného súdu. V dôsledku toho tak podľa názoru sťažovateľa bolo odňaté jeho právo
konať pred súdom, ako aj právo vyjadriť sa v konaní, ktorého bol účastníkom.
5. Porušenie namietaných práv sťažovateľ vidí v tom, že sa jednotlivé súdy
nevysporiadali s ním uvádzanými námietkami v jednotlivých sťažnostiach. Namietal,
že v napadnutom uznesení sa krajský súd nevysporiadal s tým, aký právny predpis bol
v konaní použitý, tiež s tým, ako mohol nadobudnúť exekučný titul právoplatnosť
a vykonateľnosť v deň jeho vydania, rovnako s jeho námietkou diskriminácie – prečo
sa exekučné konanie v jeho prípade uplatnilo cestou súdneho exekútora, a nakoniec
s otázkou, prečo nebol sťažovateľ upovedomený o vykonanom šetrení na okresnom súde
a prečo mu nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k takto získaným podkladom.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , bytom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo nebyť
diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1, článkom 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaným uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 16.05.2019 porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave
E 6114646216 zo dňa 16.05.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.07.2019
sa zrušuje v celom rozsahu a vracia Krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
2. Krajskému súdu v Bratislave – Justičná pokladnica ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia právnemu zástupcovi, za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
14. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí
byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (I. ÚS 331/2019). Z doterajšej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení
základných práv podľa čl. 12 ods. 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 a podľa čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu. K porušeniu
označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd nemal v napadnutom uznesení
reflektovať na námietky sťažovateľa, ktoré zhrnul konkrétne do otázok, aký právny predpis
bol v jeho exekučnom konaní použitý, ako mohol nadobudnúť exekučný titul právoplatnosť
a vykonateľnosť v deň jeho vydania, rovnako s jeho námietkou diskriminácie – prečo
sa exekučné konanie v jeho prípade uplatnilo cestou súdneho exekútora a nakoniec
s otázkou, prečo nebol sťažovateľ upovedomený o vykonanom šetrení na okresnom súde
a prečo mu nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k takto získaným podkladom.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne (II. ÚS 35/2020).
18. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,
ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 326/2018).
19. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci (súdu) a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 449/2020).
20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
20.1 Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľa na to,
aby všeobecný súd prevzal jeho tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle jeho
návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť
a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv
21. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, dôvodov uvedených v jeho
odôvodnení, na základe ktorých dospel krajský súd k záveru o zamietnutí sťažovateľovej
sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 5. apríla 2017, musí konštatovať,
že z ústavnoprávneho hľadiska nevzhliadol dôvod ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.
V odôvodnení napadnutého uznesenia podľa názoru ústavného súdu krajský súd jasne
a dostatočne presvedčivým spôsobom odôvodnil závery, na ktorých postavil svoje
rozhodnutie. Keďže sťažovateľovi je obsah predmetného napadnutého uznesenia dobre
známy, ústavný súd ho v podrobnostiach na tomto mieste nebude bližšie rozvádzať.
21.1 Zároveň je ale možné s poukazom na sťažovateľom uplatnené námietky uviesť,
že v odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd obsiahol aj odpovede na zásadné
otázky týkajúce sa predmetného konania. Uviedol relevantné právne predpisy, ktoré boli
v danej veci použité, na základe ktorých koniec koncov aj došlo k vydaniu poverenia
súdnemu exekútorovi. Na tomto mieste ústavný súd musí reagovať aj na sťažovateľom
vznesenú námietku, prečo bol v jeho veci na zabezpečenie plnenia poverený súdny
exekútor, ak v niektorých iných prípadoch sa takto nepostupovalo, v čom videl
diskrimináciu svojej osoby. Ústavný súd tu dáva do pozornosti, že je plne v kompetencii
oprávneného, ak tento posúdi, že je to potrebné na dosiahnutie uspokojenia jeho
pohľadávky, obrátiť sa na účel vymoženia judikovanej pohľadávky na súdneho exekútora.
Práve ten je koniec koncov štátom určeným orgánom na vykonávanie tejto činnosti.
Obzvlášť to platí v prípade, ak povinný, teda v tomto prípade sťažovateľ, svoju povinnosť
dobrovoľne nesplnil. Zároveň sa krajský súd v napadnutom uznesení jasne venoval
aj zodpovedaniu otázky okamihu nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného
titulu v sťažovateľovej veci, keď podrobne opísal priebeh doručovania exekučného titulu
sťažovateľovi a uviedol tiež aj to, aké ustanovenia akého právneho predpisu pri tom boli
uplatnené. Snáď ešte k námietke sťažovateľa o jeho nemožnosti vyjadriť sa k výsledkom
vykonávaného šetrenia na okresnom súde je možné dodať, že keďže je exekučné konanie
osobitným druhom súdneho konania, v ktorom už súd nerozhoduje o sporných nárokoch
účastníkov, ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie
podmienok pre nútený výkon exekučného titulu, zásada kontradiktórnosti je v rámci
exekučného konania ako nesporového konania značne oslabená, osobitne ak exekučný súd
nevykonáva žiadne dôkazy a nezisťuje žiadne nové skutočnosti (m. m. IV. ÚS 20/2019).
21.2 Vzhľadom na uvedené závery krajského súdu v napadnutom uznesení je možné
považovať za primerane odôvodnené. Napadnuté uznesenie tak nie je podľa posúdenia
ústavného súdu možné označiť za neodôvodnené, arbitrárne či svojvoľné, teda také, ktoré
by bolo postavené na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich
podstatu, zmysel a účel uplatnených právnych predpisov. Z ústavnoprávneho hľadiska tak
nie je dôvod na spochybnenie záverov v ňom uvedených.
22. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 311/2020).
23. Ústavný súd s poukazom na uvedené závery ústavnú sťažnosť odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
24. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu