Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 311/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Čerevkom, Janka Kráľa 3, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. zo 4. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2020

doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky

(ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,okresný súd“)

sp. zn. zo 4. mája 2020 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako povinná

v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. na vymoženie sumy 16 533,38 €

s príslušenstvom domáhala na základe návrhu na zastavenie exekúcie z 27. augusta 2019

adresovanému súdnemu exekútorovi zastavenia exekúcie z dôvodu podľa § 61k ods. 1

písm. a) o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“), teda že po vzniku

exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku. Uvedený

návrh sťažovateľky bol uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2019,

vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len ,,uznesenie vyššieho súdneho úradníka“),

zamietnutý a oprávnenej ním bol priznaný nárok na náhradu trov konania. Proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka 17. októbra 2019 sťažnosť, o ktorej bolo

rozhodnuté napadnutým uznesením tak, že sťažovateľkina sťažnosť bola zamietnutá

a oprávnenej bola priznaná náhrada trov konania vo výške 203,96 €.

3. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka porušenie ňou

namietaného základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru vidí v tom,

že ,,... súd nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovenia ..

vydal rozhodnutie, v ktorom nesprávne posúdil, že neexistuje dôvod na zastavenie exekúcie,

tak ako tento namietala sťažovateľka v exekučnom konaní...“.

4. Sťažovateľka zároveň v podanej ústavnej sťažnosti uviedla genézu predmetného

exekučného konania, z ktorej vyplýva, že pohľadávka voči sťažovateľke vznikla na základe

rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 11. decembra 2018 (ďalej len

,,rozsudok krajského súdu“), na základe žaloby sťažovateľky o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území obce .

Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo, predmetné

nehnuteľnosti boli prikázané do výlučného vlastníctva sťažovateľke a zároveň bola

sťažovateľka zaviazaná, aby žalovanému zaplatila do 30 dní odo dňa výmazu záložného

práva z katastra nehnuteľností sumu vo výške 32 667 €. V rámci uvedeného konania

o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pôvodný žalovaný predložil zmluvu o zriadení

záložného práva na jeho spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/3 z predmetných

nehnuteľností v prospech oprávnenej na zabezpečenie pôžičky vo výške 55 000 €, ktorá

však podľa tvrdení sťažovateľky nebola oprávnenou žalovanému nikdy poskytnutá,

resp. jej poskytnutie nebolo preukázané. Sťažovateľka mala v rámci predmetných

nehnuteľností 2/3 spoluvlastnícky podiel.

5. Sťažovateľka ďalej uviedla, že nehnuteľnosti v katastrálnom území obce

nadobudla sťažovateľka a žalovaný do podielového spoluvlastníctva na základe

dedičstva, pričom výlučne žalovaný ich užíval od smrti poručiteľa 4. januára 2016

až do 28. decembra 2018. Na základe toho, že sťažovateľke bolo ako vlastníčke 2/3-nového

spoluvlastníckeho podielu v uvedenom období zo strany žalovaného znemožnené

nehnuteľnosti užívať, písomnou výzvou zo 6. februára 2019 si voči nemu uplatnila

pohľadávku vo výške 16 533,28 € splatnú do 14 dní od doručenia výzvy, ktorá zodpovedala

vyčísleniu prenájmu predmetných nehnuteľností za dané obdobie. Ďalej uviedla, že

splatnosť nastala k 15. marcu 2019, a teda ešte pred postúpením pohľadávky žalovaného

na oprávnenú. Dodala, že jednostranným započítaním tak došlo k zániku pohľadávky

oprávnenej v časti 16 533,28 € z pôvodnej pohľadávky vo výške 32 667 €. Zvyšnú časť

pohľadávky vo výške 16 133,72 € sťažovateľka poukázala na účet oprávnenej. Na záver

tejto časti uviedla, že k jednostrannému započítaniu pohľadávky došlo pred začatím

exekučného konania, pred podaním návrhu na začatie exekúcie a bez zbytočného odkladu

po tom, ako sa pohľadávky stretli.

6. Vo vzťahu k priebehu exekučného konania sťažovateľka namietala, že oprávnená

sa voči nej na základe návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý bol na okresný súd doručený

7. júna 2019, domáhala vymoženia sumy vo výške 16 533,38 € a po vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi sťažovateľka súdnemu exekútorovi

27. augusta 2019 doručila návrh na zastavenie exekúcie na základe § 61k ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku a súčasne na účet exekútora zložila zábezpeku v hodnote vymáhaného

nároku. Na základe toho bolo súdnym exekútorom rozhodnuté o odklade exekúcie

do právoplatného rozhodnutia okresného súdu. Ako už bolo uvedené aj v bode 2 tohto

rozhodnutia, po následnom vydaní uznesenia vyššieho súdneho úradníka sťažovateľka

proti nemu podala sťažnosť, ktorou namietala svojvoľné interpretovanie ustanovenia § 61e

Exekučného poriadku týkajúceho sa započítania pohľadávok. K tomu sťažovateľka

vyslovila, že ,,... má za to, že v žiadnom prípade nie je ustanovením citovaného paragrafu

dotknuté právo povinného uplatniť po začatí exekúcie inštitút započítania, ku ktorému došlo

pred začatím exekúcie a nedáva súdu právo ignorovať hmotnoprávny inštitút zániku

pohľadávky oprávneného v dôsledku jednostranného započítania povinným“. Zároveň

dodala, že zastáva názor, na rozdiel od okresného súdu, že slovné spojenie ,,po začatí

exekúcie“ vylučuje možnosť jednostranného zápočtu povinného okamihom začatia

exekúcie, no s výnimkou pohľadávky priznanej exekučným titulom. Postup okresného súdu

tak podľa sťažovateľky legalizoval neexistujúcu pohľadávku oprávnenej voči sťažovateľke.

Na záver dodala: ,,Výklad ustanovenia § 61e Exekučného poriadku, aký si osvojil súd

v tomto konaní, má za následok absolútne vylúčenie inštitútu jednostranného započítania,

ako jedného zo spôsobov zániku pohľadávky, tak ako ho upravuje ,

a zároveň legalizuje neexistujúcu pohľadávku oprávnenej...“

7. Sťažovateľka v dôvodoch svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd

v napadnutom uznesení vyslovil právny názor, podľa ktorého si mohla sťažovateľka proti

oprávnenej v uvedenom prípade započítať len pohľadávku, ktorá bola osvedčená

exekučným titulom. S týmto záverom sťažovateľka nesúhlasí a svoj nesúhlas odôvodnila

takto: ,,... v žiadnom prípade nie je ustanovením paragrafu § 61e Exekučného poriadku

dotknuté právo povinného uplatniť po začatí exekúcie inštitút započítania, ku ktorému došlo

pred začatím exekúcie a nedáva súdu právo ignorovať hmotnoprávny inštitút zániku

pohľadávky oprávneného v dôsledku jednostranného započítania povinným... Nie je teda

bez významu, či ku kompenzačnému prejavu dôjde pred alebo až po začatí exekúcie...“

8. K doplneniu § 61e do Exekučného poriadku, v súvislosti s ktorým sťažovateľka

spája svoje námietky, došlo na základe novely Exekučného poriadku vykonanej zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá v tejto časti

nadobudla účinnosť od 1. apríla 2017. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka

tvrdila, že okresný súd v napadnutom uznesení vychádzal pri aplikácii § 61e Exekučného

poriadku z nesprávnej a svojvoľnej interpretácie tohto zákonného ustanovenia,

preto napadnuté uznesenie považuje za arbitrárne, porušujúce jej základné právo

garantované , ako aj právo podľa dohovoru.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica,

sp. zn. , zo dňa 04.05.2020 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica,

sp. zn. , zo dňa 04.05.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“

10. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v zmysle § 129 zákona

o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci podanej ústavnej sťažnosti. Odôvodnila

to tým, že vydaním napadnutého uznesenia došlo k zrušeniu odkladu exekúcie voči

sťažovateľke a tej hrozí závažná ujma spočívajúca vo výkone exekúcie v celkovej výške

viac ako 21 000 €, zahŕňajúcej pohľadávku aj s príslušenstvom. Zároveň uviedla,

že napadnuté uznesenie vyvoláva právne účinky priamo v neprospech sťažovateľky,

v dôsledku čoho existuje hrozba vzniku nenávratnej finančnej ujmy, pričom naproti tomu

oprávnenej odložením vykonateľnosti napadnutého uznesenia žiadna ujma nehrozí

a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

II.

Právomoc ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu. K porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru malo dôjsť v dôsledku:

- podľa názoru sťažovateľky arbitrárneho rozhodnutia okresného súdu,

- že sťažovateľka namietla, že okresný súd v napadnutom uznesení nesprávne

a svojvoľne interpretoval ustanovenie § 61e Exekučného poriadku a tým jej znemožnil

jednostranné započítanie nejudikovanej pohľadávky voči oprávnenej, nesúhlasí s názorom

okresného súdu, že na účinné započítanie pohľadávky mala sťažovateľka disponovať

judikovanou pohľadávkou.

20. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. ).

21. Aj na základe doterajšej judikatúry ústavného súdu je potrebné konštatovať,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa

musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom.

K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle už uvedeného článku

dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto

základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo

svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie,

vychádzal z toho, čo objektívne zistil. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať

na to, aby účastníkom exekučného konania zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane

v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne

zdôvodniteľných okolností (m. m. ).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

().

23. V zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia

súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny. Presvedčivosť odôvodnenia umožňuje aj všeobecná

kontrola verejnosti.

23.1 Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho

prvku základného práva podľa a ľudského práva podľa

dohovoru prevzal koncepciu z case-law ESĽP (k tomu napr. rozsudok Garcia Ruiz proti

Španielsku z 21. 1. 1999). Otázku, či všeobecný súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Podstatnou požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1

dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci.

24. Tieto východiská bol povinný okresný súd dodržiavať a premietnuť

aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Úlohou ústavného súdu preto v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či nie je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

25. V dôvodovej správe k novele Exekučného poriadku je vo vzťahu k § 61e

uvedené: ,,Doterajšia právna úprava nevylučovala uplatnenie započítania pohľadávok

zo strany povinného kedykoľvek v priebehu exekúcie a to bez ohľadu na to, kedy sa

pohľadávky stretli a kedy povinný urobil úkon voči oprávnenému smerujúci k započítaniu.

Inštitút započítania tak bolo možné zneužívať na odďaľovanie exekvovania majetku

povinného. Oprávnený mal exekučný titul a povinnému postačovalo uplatniť započítanie

hoc aj nejudikovanej pohľadávky. Nová úprava obmedzuje uplatnenie jednostranného

započítania pohľadávok len na prípady, ak ide o pohľadávku povinného priznanú tiež

exekučným titulom. Povinný by si mal uplatňovať prípadné následky započítania

v základnom konaní alebo bez zbytočného odkladu po tom, ako sa pohľadávky stretli a nie

až v exekučnom konaní. Ustanovenia exekučného poriadku nevylučujú, aby povinný, ktorý

z procesných dôvodov nemôže nejakú okolnosť uplatniť sa voči žalobcovi domáhal vydania

bezdôvodného obohatenia, ak sa podľa hmotného práva oprávnený obohatil (tzv. žaloba

z lepšieho práva, keďže započítanie podľa hmotného práva je možné). Ustanovenie sa

orientuje len na procesné následky.“

26. S poukazom na už uvedené námietky sťažovateľky na tomto mieste ústavný súd

po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu musí uviesť, že sa s nimi nie je

možné stotožniť. Len pre doplnenie ústavný súd dodáva, že v uvedenom konaní nie je jeho

úlohou a ani v jeho kompetencii podávať výklad sporného zákonného ustanovenia, ale

posúdiť, či odôvodnenie podané okresným súdom v danej veci v napadnutom uznesení

obstojí v skúške jeho ústavnoprávnej udržateľnosti. V napadnutom uznesení sa okresný súd

podľa posúdenia ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s relevantnými námietkami, keď svoju argumentáciu uviedol na stranách 5 až 8

napadnutého uznesenia.

26.1 Vzhľadom na skutočnosť, že závery okresného súdu uvedené v jeho

napadnutom uznesení sú sťažovateľke dostatočne známe, ústavný súd ich na tomto mieste

nebude ako celok uvádzať a uvedie len najpodstatnejšie pasáže, ktoré sú podľa jeho názoru

kľúčové pre posúdenie veci. Okresný súd v odôvodnení najmä uviedol: ,,... Po preskúmaní

dokumentov nachádzajúcich sa v súdnom spise a po vyjadrení účastníkov konania je

nesporné, že povinná si voči oprávnenej započítavala pohľadávku, ktorá nie je priznaná

vykonateľným exekučným titulom v súlade s § 45 Exekučného poriadku, na podklade

ktorého by povinná mohla viesť exekúciu voči oprávnenej tak, ako je to ustanovené v § 61e

Exekučného poriadku. Povinná netvrdila, ani nepreukázala, že disponuje exekučným titulom

voči oprávnenej (t.j. povinná nedisponuje súdnym rozhodnutím, ktoré zaväzuje oprávnenú

vrátiť jej určitú sumu). Súd preto... na kompenzačnú námietku (jednostranné započítanie)

pohľadávky povinnej, ktorá nie je preukázaná exekučným titulom, voči pohľadávke

oprávnenej vyplývajúcej z exekučného titulu, správne neprihliadol... Oprávnená uviedla a aj

preukázala, že povinnej bolo oznámené neuznanie jednostranného zápočtu. Keďže súd

považuje pohľadávku povinnej voči oprávnenej za spornú, súd vyhodnotil, že táto nie je

vhodná na započítanie s nespornou vykonateľnou pohľadávkou oprávnenej určenou

exekučným titulom. Podporne tomu svedčí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 26. 01. 2005 vychádzajúc z ktorého nezrelá (sporná) pohľadávka

nie je vhodná na započítanie s pohľadávkou zrelou (nespornou) a odporca by túto

pohľadávku musel uplatniť v osobitnom konaní a len po jej priznaní súdom by túto mohol

jednostranne započítať. Čím sú vyvrátené aj tvrdenia povinnej o tom, že oprávnená sa

podľa nej mala neplatnosti započítacieho prejavu domáhať žalobou na súde. Iný postup by

bol možný, len ak by oprávnená pohľadávku povinnej uznala, kedy by sa táto považovala za

nespornú... Povinná ani v konaní o sťažnosti nepreukázala existenciu takých okolnosti, ktoré

by nastali po vzniku exekučného titulu a mali by za následok zánik vymáhaného nároku,

alebo že by boli exekučné tituly zrušené, alebo že by tu boli také skutočnosti, ktoré by bránili

vymáhateľnosti exekučného titulu a teda povinná nepreukázala žiadne dôvody, ktoré

by viedli k zastaveniu exekúcie...“

27. Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd v napadnutom

uznesení jednoznačne uviedol a odôvodnil, že započítanie pohľadávky zo strany

sťažovateľky ,,neuznal“ nie len z dôvodu absencie judikovaného exekučného titulu,

ale už pre samotnú spornosť tejto sťažovateľkou predloženej pohľadávky na započítanie.

S poukazom na uvedené preto ústavný súd v okolnostiach danej veci dospel k záveru,

že z ústavnoprávneho hľadiska nie je dôvod na spochybňovanie záverov napadnutého

uznesenia, pretože tie sú dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. ).

28. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním... zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky

na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle jej

návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť

a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv

().

29. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v odôvodnení napadnutého

uznesenia nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali k vysloveniu záveru o porušení

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite vrátane jej

návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu