Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 561/2020
PDF · 353.47 KB
No categories available
I. ÚS 561/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti Správa služieb diplomatickému zboru, a. s., Palisády 31, Bratislava,
IČO 35 822 163, zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo
námestie 2, Bratislava, a sťažovateľa advokáta
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 30 Cb 153/2011
z 8. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Správa služieb diplomatickému zboru, a. s.,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti Správa
služieb diplomatickému zboru, a. s., Palisády 31, Bratislava, IČO 35 822 163 (ďalej
aj ,,sťažovateľka“), a sťažovateľa advokáta ,
(ďalej aj ,,sťažovateľ“, spolu aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. 30 Cb 153/2011
z 8. apríla 2019 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 bola predbežne
prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu)
a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je právnym
zástupcom sťažovateľky v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.
30 Cb 153/2011, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako žalovaná proti žalobkyni obchodnej
spoločnosti , (ďalej len
,,žalobkyňa“), o zaplatenie sumy 380 855,54 € s príslušenstvom. Napadnutým uznesením
bola sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi sťažovateľky uložená poriadková pokuta
vo výške 200 €. Sťažovatelia po stručnom opise priebehu doterajšieho konania
pred okresným súdom uviedli, že na 12. marec 2019 bolo nariadené pojednávanie,
pred ktorým právny zástupca žalobkyne v mesiaci január roku 2019 predložil ďalšiu novú
dokumentáciu, ktorú si nechal spracovať na podporu jeho tvrdení. K tomu dodali, že tak
urobil dávno po tom, ako mali obe sporové strany predložiť súhrnné vyjadrenia, a zároveň
viac ako tri roky po podaní návrhu na zmenu žaloby. Na základe toho sťažovateľ
pripravil ako reakciu podanie (ďalej len ,,podanie sťažovateľa“), ktoré protistrane zaslal
8. marca 2019. Okresný súd následne nariadené pojednávanie odročil na žiadosť žalobkyne,
ktorá argumentovala tým, že sa nestihla s podaním sťažovateľa oboznámiť. Sťažovatelia
však v reakcii na takýto postup žiadali okresný súd, aby vo veci riadne pojednával
s odôvodnením, že nie je dôvod pojednávanie odročiť, keďže podstatou a obsahom podania
sťažovateľa sú okolnosti, ktoré sú okresnému súdu, ako aj žalobkyni dobre známe.
4. Po zhrnutí argumentov, prečo sťažovateľka považuje žalobu za účelovú
a nezmyselnú, a tiež toho, aké argumenty boli uvedené v podaní sťažovateľa, ktoré podľa
sťažovateľov neobsahovali žiadne nové či závažné tvrdenia, uvedenú časť uzavreli
konštatovaním, že napriek tomu okresný súd pojednávanie nariadené na 12. marec 2019
odročil a napadnutým uznesením sťažovateľovi uložil poriadkovú pokutu. Uvedené
považujú za sankcionovanie procesných práv sťažovateľky, aj keď bola poriadková pokuta
uložená sťažovateľovi.
5. Sťažovatelia v ďalšej časti poukazovali na to, že podľa ich názoru okresný súd
v predmetnom konaní s účastníkmi nekonal rovnocenne. Argumentovali absenciou
predloženia jednotlivých faktúr a dôkazov zo strany žalobkyne. Uvedenú časť uzavreli tým,
že ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 14. máj 2019, pred ktorým žalovaná, resp. jej
právny zástupca sťažovateľovi doručil mailom 6. mája 2019 a kuriérom 9. mája 2019
podanie, ktoré malo spolu 302 strán, na základe čoho okresný súd nariadené pojednávanie
odročil, avšak nezaoberal sa otázkou zmarenia pojednávania protistranou, resp. žalobkyňou.
6. Podľa názoru sťažovateľov skutočnosti uvedené v podaní sťažovateľa, keďže
neobsahovali žiadne zásadné nové skutočnosti, mohli byť zo strany sťažovateľov
prednesené aj priamo na ústnom pojednávaní a neboli spôsobilé zmariť nariadené
pojednávanie. Tiež sa nestotožňujú s argumentáciou uvedenou v odôvodnení napadnutého
uznesenia týkajúcou sa povinnosti okresného súdu doručiť predvolanie najmenej päť dní
pred nariadeným termínom pojednávania. Podľa nich vôbec nesúvisí s právom sporovej
strany robiť procesné úkony podľa vlastnej úvahy za súčasného dodržania koncentračnej
zásady a iných povinností uložených procesnými predpismi. Sťažovatelia zastávajú názor,
že svojím postupom sťažovateľ len uplatňoval procesné práva sťažovateľky, a preto nemal
byť sankcionovaný uložením poriadkovej pokuty. Doplnili to tým, že sťažovateľ nemal
v tomto prípade súdom uloženú povinnosť predložiť podanie sťažovateľa a nevzťahovala sa
tak na neho ani povinnosť uvedené podanie sťažovateľa doručovať protistrane päť dní
pred konaním nariadeného pojednávania. Napadnuté uznesenie preto považujú za arbitrárne
a podľa ich názoru ním došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
7. K porušeniu práva na rovnosť účastníkov konania zase malo podľa sťažovateľov
napadnutým uznesením dôjsť v dôsledku toho, že sťažovateľ bol síce za svoje konanie
napadnutým uznesením potrestaný uloženou poriadkovou pokutou, avšak právny zástupca
žalobkyne po doručení podania v rozsahu 302 strán, v dôsledku čoho taktiež došlo
k odročeniu nariadeného pojednávania, nebol nijak postihovaný a ani upozornený. Zároveň
sú v ústavnej sťažnosti sťažovateľmi vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného
práva uvádzané aj ďalšie okolnosti spočívajúce však v samotnom postupe okresného súdu
v rámci predmetného konania ako takého, bez priamej súvislosti s napadnutým uznesením.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením bolo
porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhli, aby ústavný súd
napadnuté uznesenie zrušil.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
16. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (I. ÚS 331/2019). Z doterajšej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľov spočíva v namietanom porušení ich
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.
K porušeniu nimi označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd mal podľa
ich názoru neodôvodnene potrestať sťažovateľa uložením poriadkovej pokuty, a to len
preto, že sťažovateľ uplatňoval v mene sťažovateľky jej procesné práva. Vyjadrili nesúhlas
s tým, že okresný súd odročil pojednávanie nariadené na 12. marec 2019 s odôvodnením,
že sťažovateľ žalobkyni neskoro doručil podanie sťažovateľa. Podľa sťažovateľov uvedené
podanie neobsahovalo žiadne také skutočnosti, ktoré by žalobkyni či okresnému súdu neboli
už predtým známe. Zároveň porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní videli v tom,
že keď bolo následne odročené pojednávanie nariadené na 14. máj 2019 v dôsledku toho,
že žalobkyňa, resp. jej právny zástupca sťažovateľom doručil podanie v rozsahu 302 strán
mailom 6. mája 2019 a kuriérom 9. mája 2019, tak on za takéto konanie žiadnou
poriadkovou pokutou, ako ani napomenutím postihnutý nebol.
III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke
18. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba (ďalej
len ,,sťažovateľ“), ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom boli porušené jej základné práva a slobody.
18.1 Ústavný súd podotýka, že uvedené zákonné ustanovenie upravuje aktívnu
legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti v nadväznosti na čl. 127 ústavy. Zároveň ústavnú
sťažnosť nemôže podať osoba, ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných
osôb a nie svojich.
19. Z obsahu napadnutého uznesenia jednoznačne vyplýva, že bolo vydané nie proti
sťažovateľke, ale proti sťažovateľovi, ktorému ním bola uložená poriadková pokuta za jeho
konanie, resp. postup v súdnom konaní, pred okresným súdom vedené pod sp. zn.
30 Cb 153/2011, a to ako právnemu zástupcovi sťažovateľky. Teda napadnuté uznesenie má
priamy dopad na sťažovateľa, nie aj na sťažovateľku, ktorej jeho vydaním nebola uložená
žiadna povinnosť či sankcia.
20. Vzhľadom na uvedené závery preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. e) zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi
21. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (m. m. III. ÚS 348/2018).
22. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci (súdu) a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 449/2020).
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
24. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
24.1 Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľa na to,
aby všeobecný súd prevzal jeho tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle jeho
návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť
a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv
25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, dôvodov uvedených v jeho
odôvodnení, na základe ktorých dospel okresný súd k záveru o uložení poriadkovej pokuty
sťažovateľovi, musí konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska nevzhliadol dôvod
ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovieť. Okresný súd totiž v napadnutom uznesení jasne
pomenoval a podľa názoru ústavného súdu v konkrétnej veci aj relevantným spôsobom
odôvodnil zásadné okolnosti spočívajúce v konaní sťažovateľa, pre ktoré dospel k záveru
o potrebe vynútenia si efektívnej spolupráce aj za cenu uloženia poriadkovej pokuty
(uvedeným konaním bolo doručenie podania sťažovateľa žalobkyni a okresnému súdu
8. marca 2019, teda len 4 dni pred nariadeným pojednávaním na 12. marec 2019, pričom
dva z uvedených 4 dní pripadali na víkend, a to zároveň za situácie, že sťažovateľ
sa vyjadroval k podaniu žalobkyne doručenému mu ešte 22. januára 2019). Keďže
sťažovateľovi je obsah predmetného napadnutého uznesenia dobre známy, ústavný súd
ho v podrobnostiach na tomto mieste nebude bližšie rozvádzať. Za podstatné však považuje
pripomenúť, že poriadková pokuta je jedným z oprávnených nástrojov, ktoré môže
všeobecný súd použiť práve v tých prípadoch, ak hrozí neprimerané predlžovanie konania,
a to v dôsledku postupu či správania sporovej strany sťažujúceho riadny postup vo veci.
Je na zodpovednosti všeobecného súdu použiť všetky primerané prostriedky, a to aj vrátane
poriadkovej pokuty, ak je to potrebné, na to, aby zabezpečil plynulý postup v súdnom
konaní. Okresný súd zároveň svoje závery, a to s odkazom na relevantnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva riadne odôvodnil aj vo vzťahu k sťažovateľom
namietanej skutočnosti, že v podaní sťažovateľa neboli uvedené žiadne nové skutočnosti,
a preto údajne nebol dôvod na odročenie pojednávania. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný
súd preto v postupe okresného súdu nevzhliadol žiadny exces či svojvôľu.
25.1 V ustanovení § 102 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú stanovené
pod písm. a) až e) len niektoré z podmienok, za splnenia ktorých súd môže sporovej strane
uložiť poriadkovú pokutu, ak táto sťažuje postup v konaní. Zmyslom a účelom sankčného
opatrenia v podobe poriadkovej pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho
k vynúteniu a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený
priebeh pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv... Z ústavného hľadiska musí
byť poriadková pokuta uložená v súlade so zákonom, spočívať na relevantných
a dostatočných dôvodoch a pri jej uložení sa musí súčasne zachovať primerane vyvážený
vzťah medzi použitými prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom...
Základným predpokladom na vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo
opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania... umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh
konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo
nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje,
alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali či dokonca marili...
(m. m. III. ÚS 348/2018).
25.2 Vzhľadom na uvedené záver okresného súdu v napadnutom uznesení je možné
považovať za odôvodnený a rešpektujúci relevantné ustanovenia Civilného sporového
poriadku. Len pre doplnenie ústavný súd dodáva, že sťažovateľ samozrejme
má v predmetnom konaní právo uplatňovať procesné práva, tohto práva nebol napadnutým
uznesením nijak pozbavený. To však nevylučuje oprávnenie súdu aktívne vyžadovať
spoluprácu sporových strán vrátane ich právnych zástupcov v konaní, a to aj ukladaním
poriadkových pokút. Aj s poukazom na tieto skutočnosti preto nie je možné v danom
prípade dospieť ani k záveru o porušení práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania.
V závere ústavný súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty
je procesným rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium konania.
Pokiaľ ide o určenie výšky uloženej poriadkovej pokuty, tú určuje s prihliadnutím
na povahu porušenej povinnosti a disponuje pri tom svojou voľnou úvahou.
26. Ústavný súd na základe uvedeného ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
27. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu