Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 356/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej advokátom

JUDr. Pavlom Babiakom, Švéniho 6, Prievidza, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. marca 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 18. mája

2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len ,,sťažovateľka“ a v citáciách aj ,,sťažovateľ a žalobca“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len ,a“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“ a v citáciách aj ,,porušovateľ“) sp. zn.

z 1. marca 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. -144 z 23. novembra

2016 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky

proti rozhodnutiam daňovej správy o určení rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie december

2011 v sume 12 929 €. Sťažovateľka uviedla, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

považuje za arbitrárny z dôvodu, že najvyšší súd sa v ňom nevysporiadal s podstatnými

sťažnostnými dôvodmi kasačnej sťažnosti.

3. Ďalej sťažovateľka uviedla, že podala štruktúrovanú kasačnú sťažnosť, ktorá

obsahovala viac sťažnostných bodov, avšak najvyšší súd sa s nimi v napadnutom rozsudku

najvyššieho súdu adresne a zrozumiteľne nevysporiadal, najvyšší súd v ňom viackrát

len odkazuje na to, že sa stotožnil s právnou argumentáciou krajského súdu. Sťažovateľka

dodala, že ako podstatné vo veci samej považuje štyri sťažnostné body, ktoré aj následne

rozviedla.

4. Ako prvé sťažovateľka namietla podľa jej názoru ústavne nesúladný výklad § 68

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,daňový poriadok“). K tomu uviedla,

že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu stotožnil s odôvodnením

krajského súdu v tom, že zákon nevylučuje, aby sa vo vyrubovacom konaní podľa § 68

daňového poriadku vykonalo aj obstarávanie dôkazov. V prípade sťažovateľky išlo

o vypočutie svedka. Podľa sťažovateľky ide o ústavne nesúladný výklad, pretože štátne

orgány môžu konať len to, čo im zákon adresne povoľuje. Ďalej uviedla, že v § 68

daňového poriadku nemá správca dane povolené obstarávať dôkazy, vo vyrubovacom

konaní má dispozičné právo predkladať dôkazy len daňový subjekt, a to tiež len tie,

ktoré nemohol predložiť bez vlastného zavinenia do ukončenia daňovej kontroly. Dodala,

že správca dane môže obstarávať dôkazy len pri daňovej kontrole, ako mu to povoľuje § 44

2

ods. 1 daňového poriadku. V závere sťažovateľka uviedla: «... porušovateľ nedal odpoveď...

či podľa § 68 daňového poriadku daňový úrad môže alebo nemôže vykonávať dôkazy

(vypočutie svedka) v konaní, ktoré označil pojmom, ktorý zákon tiež nepozná ,,pokračovanie

vo vyrubovaní“...»

5. Sťažovateľka namietala tiež porušenie zásady primeranosti a proporcionality,

k čomu uviedla, že nezákonný postup daňového úradu podľa § 25 ods. 4 daňového

poriadku, kvôli čomu bolo prvé rozhodnutie správcu dane zrušené, nemôže byť hodným

dôvodom na vrátenie na ďalšie konanie, pretože ak pochybil štát, musí to ísť na jeho ťarchu

bez nároku na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľky je ďalšie konanie v rozpore

so zásadou primeranosti a proporcionality. Namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu s týmto bodom podanej kasačnej sťažnosti nevysporiadal.

V závere k tomuto bodu sťažovateľka uviedla: ,,... porušovateľ nedal odpoveď... či zásah

štátnych daňových orgánov v posudzovanej veci bol podľa zásady primeranosti

a proporcionality? Sťažovateľ zastáva dôvodný názor, že štátne daňové orgány

v posudzovanej veci porušili zásadu primeranosti a proporcionality. Porušovateľ sa tomuto

sťažnostnému bodu vyhol, čím zmaril ústavné právo na súdnu ochranu sťažovateľa.“

6. Ďalej sťažovateľka predostrela námietku nesprávneho hodnotenia dôkazov.

Tú odôvodnila tým, že daňové orgány podľa jej názoru v prvom z predmetov sporu vo veci

samej týkajúcom sa neuznania odpočítania dane v sume 4 423,60 € z faktúry

za sprostredkovanie od dodávateľa nesprávne vyhodnotili dôkazy zo spisu

a najvyšší súd to uznal ako zákonný postup. Namietla, že dokazovanie vo veci sa uberalo

nesprávnym spôsobom. K tomu dodala: ,,Nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov vidí

sťažovateľ v tom, že súd nehodnotí dôkazy čo do počtu a ich váhy, inak povedané jediný

nepriamy dôkaz správcu dane (výpoveď odťažitého svedka) povyšuje nad viacero vážnych

priamych dôkazov sťažovateľa... Sťažovateľ zastáva dôvodný názor, že hodnotenie dôkazov

bolo nesprávne. Inak povedané, ak má sťažovateľ viac a vážnejších dôkazov, mal by byť

v spore úspešný... Sťažovateľ považuje za nespravodlivé, aby jednotlivý nepriamy dôkaz

prekonal viac a vážnejších priamych dôkazov. Porušovateľ sa tomuto sťažnostnému bodu...

vyhol, čím zmaril ústavné právo na súdnu ochranu sťažovateľa.“

7. Napokon sťažovateľka namietla aj nepríslušnosť dôkazného bremena a kolektívnu

vinu, čo videla v tom, že daňové orgány podľa jej názoru v druhom z predmetov sporu

vo veci samej týkajúcom sa neuznania odpočítania dane v sume 8 400 € z faktúry

za reklamné služby od dodávateľa , nesprávne vyhodnotili dôkazy,

ktoré sa nachádzali v spise, pričom najvyšší súd to uznal ako zákonný postup. Uviedla,

že rozsiahle dokazovanie sa uberalo nesprávnym smerom, a ďalej rozviedla skutkový stav

vo veci. Podstatou tejto námietky sťažovateľky je, že sťažovateľka ako podnikateľský

subjekt nemôže nijako ovplyvniť nedostatky na predošlom stupni obchodu, preto za nich

nemôže zodpovedať a nemôžu byť zahrnuté do jej dôkazného bremena, tiež uviedla,

že jej dôkazné bremeno nie je absolútne, a dodala: ,,Rozširovanie dôkazného bremena

sťažovateľa nad rámec jeho pôsobnosti a zodpovednosti na princípe kolektívnej viny

v napadnutom rozsudku je nezákonné, a ako nezákonné je potrebné ho zrušiť, bez nároku

na ďalšie konanie správcu dane, lebo by bolo v rozpore so zásadou primeranosti

a proporcionality... porušovateľ nedal odpoveď... prečo v kauze

neboli použité právne závery zo záverečného rozhodnutia v rozsudku SD EÚ v spojenej veci

C-80/11 a C-142/11. Sťažovateľ zastáva dôvodný názor, že nedostatky u predávajúceho

nemôžu byť spravodlivo zahrnuté do dôkazného bremena kupujúceho a nemôžu zmariť jeho

odpočet DPH. Porušovateľ tento sťažnostný bod... kvalifikovane nezodpovedal, keď účelovo

uviedol len vytrhnutú úvahu citovaného judikátu SD EÚ.“

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky číslo zo dňa 1. marca 2018 – bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky číslo zo dňa 1. marca 2018 zrušuje a vracia na nové konanie.

3. Porušovateľ je povinný zaplatiť spoločnosti sumu 2.000

eur, ako primerané finančné zadosťučinenie podľa článku 127 ods. 3 SR a

4

ods. 4 o organizácii Ústavného súdu SR o konané pred ním

a o postavení jeho sudcov.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi

v sume 325,42 eur.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo

jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane

je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho

zástupcu.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo

preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení

osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne

potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 68 ods. 1 daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis

neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu

s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému

subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela.

Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná

6

a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu.

Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná

a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu

oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo,

vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný

správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie

vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení čl. 46

ods. 1 , pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za arbitrárny

z dôvodu, že najvyšší súd sa v ňom podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal s podstatnými

sťažnostnými dôvodmi sťažovateľkou podanej kasačnej sťažnosti. Sťažovateľka namieta

ústavné nesúladný výklad § 68 daňového poriadku, taktiež porušenie zásady primeranosti

a proporcionality, a to z dôvodu, že ak pochybil štát, musí to ísť na jeho ťarchu bez nároku

na ďalšie konanie. Zároveň vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

sťažovateľka uviedla aj námietku nesprávneho hodnotenia dôkazov.

17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného

súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m.

).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

19. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním... zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

8

vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky

na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle

jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť

a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv

().

20. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu najmä uviedol:

,,... vo vzťahu k predmetu kasačných námietok žalobcu sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa,

že v citovaných ustanoveniach zákona o DPH sú stanovené podmienky, ktorých splnenie

sa vyžaduje pri uplatnení práva na odpočet DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru

uplatnený odpočet DPH, však nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71

zákona o DPH. Musí dôjsť aj k preukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť

rovnako materiálne preukázané. Tieto dve podmienky preukázania musia byť splnené

kumulatívne, inak nárok na odpočet DPH nemožno uplatniť. Dôkazné bremeno v takomto

prípade zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej, ako aj

materiálnej podmienky...

... Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné

bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný

ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt –

žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak bolo

povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy, ktorými

by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane

v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Nepostačuje iba predloženie

faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený.

... je nesporné, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie... z ktorého závermi

sa kasačný súd stotožňuje. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vypočul bývalých

aj súčasných konateľov dodávateľských aj odberateľských spoločností, ktoré boli, resp. mali

byť súčasťou predmetných obchodných transakcií, taktiež i žalobcu. Žiaden z vypočúvaných

svedkov však nepotvrdil, resp. ani nepredložil taký relevantný dôkaz, ktorý by potvrdil

uskutočnenie obchodných transakcií tak, ako ich deklaroval žalobca...

V priebehu daňového konania musí byť preukázaný jednak obsah, ale aj skutočný

význam plnení deklarovaných daňovým subjektom prostredníctvom relevantného daňového

dokladu. Pri nepriznaní práva na odpočet DPH sa môže vziať do úvahy umelý charakter

týchto plnení, ako aj právne, ekonomické alebo personálne prepojenie medzi podnikateľmi

pri znížení daňového zaťaženia...

V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí

už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore

a v nadväznosti nato by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod

patrične zdokumentovať.

Najvyšší súd SR dospel... k záveru, že námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti

nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým žalovaný a správca dane) svoje

rozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, použil správny výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení (§ 49 a 51 zákona o DPH), a aj postupoval zákonne,

vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného produkovaných v procese dokazovania

pri správe daní. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte,

nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať.

Ak tak neučiní (čo v tomto prípade neurobil, keď žalobca predložil len faktúru a k tomu

súvisiace dokumenty, avšak nedokázal preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného

plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

21. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti, ako aj k nej priloženej

dokumentácie dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky

zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle či arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z jeho

odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné

hodnotiť ako také, ktoré by popierali zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem.

Ústavný súd opätovne pripomína už uvedené, že nie je súčasťou systému všeobecných

súdov a pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav. Najvyšší súd však v napadnutom rozsudku,

10

podľa názoru ústavného súdu, dal náležitú odpoveď a ústavne akceptovateľným spôsobom

objasnil, prečo dospel k záveru o správnosti a zákonnosti rozsudku krajského súdu.

22. Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje

z ústavnoprávneho hľadiska také relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou

označeného základného práva, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

23. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019