Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 400/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika o sťažnosti , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súkromie podľa a 2 ,

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. mája 2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súkromie podľa čl. 22 ods. 1

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na súkromie

garantovaným čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. mája 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. mája

2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva

centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 21. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu rozsudku podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej aj “) v spojení s Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a základného práva na súkromie

podľa a 2 v spojení s a 2 dohovoru postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal o vyjadrenie k sťažnosti

najvyšší súd ako účastníka konania pred ústavným súdom.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadrila predsedníčka najvyššieho

súdu. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 3. októbra 2016 a predsedníčka

najvyššieho súdu v ňom uviedla:

„Súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že len samotné vedenie údajov o jeho

osobe orgánmi verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly pre vnútornú

potrebu týchto orgánov, o existencii ktorého sa sťažovateľ dozvedel inak ako konaním

odporcov, nie je možné vo vzťahu k odporcom považovať za priamo cielený a vykonaný

zásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä na ochranu cti, dôstojnosti

a práva na dobrú povesť...

Podľa názoru konajúceho senátu obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku sp. zn.

10 poskytuje obsažné a zrozumiteľné dôvody, ktoré viedli konajúci súd

k prijatému záveru, preto námietka sťažovateľa vytýkajúca nepreskúmateľnosť

a arbitrárnosť rozhodnutia nie je dôvodná.“

Sťažovateľ sa písomne vyjadril k stanovisku najvyššieho súdu podaním doručeným

ústavnému súdu 20. októbra 2016. Proti stanovisku namietol, že zo samotného práva

štátneho orgánu spracovávať osobné údaje nemožno odvodiť právo na vedenie zoznamov,

ktoré sa považujú za prostriedok tajného sledovania. Sťažovateľ tiež poukázal na rozpor

tejto argumentácie najvyššieho súdu s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“), ku ktorej sa najvyšší súd vôbec nevyjadril. Poukázal tiež na to, že o neústavnosti

takéhoto zoznamu svedčí i stanovisko Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré

vedenie takéhoto zoznamu popiera, hoci Kriminálny úrad finančnej správy priznal, že

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky takýto zoznam vedie.

Sťažovateľ ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na nález ústavného súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. , v ktorom ústavný súd rozhodol o veci, ktorá je

skutkovo a právne totožná s touto vecou, a vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv

na súkromie podľa a 2 a na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu

a jeho postupom v tomto konaní.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.

1993, ). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov (obdobne napr. , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. Keďže ústavný súd už v skutkovo a právne obdobnom prípade

tzv. „bielych koní“ rozhodol nálezom sp. zn. a konštatuje, že východiská,

ako aj skutkové a právne okolnosti už posudzovaného prípadu sú identické s týmto

prípadom, pričom nemá dôvod odchýliť sa od dôvodov, na ktorých stojí jeho skoršie

rozhodnutie, pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia sa preto obmedzil len na stručné

zopakovanie základných východísk a ratia decidendi skoršieho svojho rozhodnutia.

Namietané porušenie práva na súkromie nelegitímnym zberom údajov o osobe

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na súkromie zaručeného čl. 8 dohovoru

a zároveň aj porušenie základného práva na súkromie v rozsahu ochrany podľa čl. 22

. V konkrétnostiach prípadu sťažovateľ namietal porušenie svojej zaručenej

ochrany osobných údajov.

Z judikatúry ESĽP okrem iného vyplýva, že nielen zhromažďovanie a uchovávanie

údajov týkajúcich sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8

dohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sa

systematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky

vo veciach Leander v. Švédsko z 26. 3. 1987, § 48; Amman v. Švajčiarsko zo 16. 2. 2000,

§ 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. 5. 2000, § 43) (.).

Hrozba zneužitia osobných údajov nevzniká až pohybom údajov od subjektu práva

k inému subjektu práva. Získanie údajov o osobe do dispozičnej sféry orgánu verejnej moci

alebo do dispozičnej sféry tretej osoby je nebezpečné samo osebe. Ochrana, ktorá sa

priznáva dohovorom aj , sa nezaručuje až získaným údajom. Ochrana sa zaručuje

od samého začiatku, týka sa už zberu (zhromažďovania) údajov.

nechráni iba pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. S

nezlučiteľné je aj neoprávnené zverejňovanie údajov o osobe. Protiústavné nakladanie

s údajmi o osobe môže mať aj tretiu, široko vymedzenú podobu „iného zneužívania

údajov“. Túto podobu neústavnosti môže nadobudnúť každé správanie, ktorým sa rozširujú

údaje o osobe, dokonca aj ak údaje boli zhromaždené oprávnene, ale neoprávnene sa

rozšíria. Typickým príkladom je poskytovanie údajov legitímne zhromaždených jedným

orgánom verejnej moci iným orgánom verejnej moci, ak ide o orgány verejnej moci bez

právomoci vedenia vlastných systémov s údajmi o osobe alebo o orgány bez oprávnenia

na prístup ku konkrétnym údajom o osobe. Legitímny prístup k údajom o osobe nezíska

orgán verejnej moci všeobecným právom na „prístup k informáciám“, ale získa ho až vtedy,

keď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi zhromažďovanými na účel, ktorý je

legitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej moci.

tým, že ochranu údajov o osobe obmedzuje na ochranu pred neoprávneným

nakladaním s údajmi o osobe, implicitne umožňuje oprávnené zadovažovanie údajov

o osobe. nevylučuje akýkoľvek zber údajov o osobe. Ochrana sa priznáva iba

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov.

Oprávnene zhromažďované údaje musí orgán verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené

pred neoprávneným prístupom iných orgánov verejnej moci, aj pred fyzickými

a právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je

oprávnený zistiť, uschovať alebo inak získať do svojej dispozičnej sféry, dopustí sa

správania nesúladného s čl. 8 ods. 2 dohovoru. Stav technológií sťažujúci prístup k údajom

ani iné opatrenia prijaté na ochranu údajov uložených v informačnom systéme nemožno

zamieňať s ochranou pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe.

zaručuje ochranu osobných údajov s výnimkou ustanovenou v :

„v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“. Ústavný súd o podmienke zákona uviedol: „Formálna

podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou

zákona.“ (). Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný

právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov

s definovaným stupňom právnej sily (; zhodne ).

Požiadavka obmedzenia ochrany osobných údajov zákonom, a nie akýmkoľvek iným

právnym predpisom okrem iného znamená, že zo všetkých orgánov štátu jedine Národná

rada Slovenskej republiky môže prijať právnu úpravu obmedzujúcu jednotlivca v ochrane

jeho osobných údajov.

Ústavná úprava právnej sily prameňa práva ustanovujúcej ochranu osobných údajov

je jednoznačná. Musí ísť výlučne o zákon.

Právomoc zhromažďovať údaje o osobe

Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva okrem iného z dôvodu, že

údaje o jeho osobe finančné riaditeľstvo nepoužíva na základe právomoci zverenej

zákonom, ale preto, lebo si samo právomoc priznalo vo svojom organizačnom poriadku.

Organizačný poriadok finančného riaditeľstva 2014 nie je publikovaný ani registrovaný

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je to interný normatívny pokyn. V druhej časti

piatej hlave (sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na s. 49 uvádza: „Oddelenie boja proti

podvodom plní najmä tieto úlohy:... vytvára, udržiava, prevádzkuje osobitné databázy,

v ktorých najmä zhromažďuje, spracováva, vyhodnocuje informácie získané od daňových

orgánov a ostatných zložiek štátnej správy o skutočnostiach a osobách, ktoré porušili alebo

je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové zákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje,

využíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)]. Finančné riaditeľstvo sa takto „samo

nezmocnilo“ na zhromažďovanie údajov o osobe, ako to tvrdí sťažovateľ. Ustanovenie

čl. 36 ods. 2 písm. n) nie je prameňom práva zakladajúcim právomoc finančného

riaditeľstva. Tým sú ustanovenia zákonov.

Daňový poriadok ustanovuje: „Na účely správy daní sú správca dane, finančné

riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových subjektov,

zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, osobné údaje

možno sprístupniť len obci ako správcovi dane, finančnou správou a ministerstvu

a v súvislosti so správou daní a plnením úloh podľa osobitného predpisu aj inej osobe, súdu

a orgánom činným v trestnom konaní. V informačných systémoch možno spracúvať meno

a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo

pri registrácii pridelené identifikačné číslo.“ [ o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].

Daňový poriadok v ustanovení § 164 dvakrát odkazuje určenie ďalších osôb, ktorým možno

sprístupniť osobné údaje podľa „osobitného predpisu“. Taká úprava je ťažko prehľadná,

v ustanovení § 164 nedostatočne konkrétna a presná. Okruh osobných údajov, ktorých zber

umožňuje daňový poriadok, sa rozširuje ďalším zákonom. „Finančné riaditeľstvo a finančná

správa sú oprávnené spracúvať osobné údaje podľa osobitného predpisu o fyzických

osobách, ktoré boli dotknuté úkonmi súvisiacimi s plnením úloh finančnej správy podľa

tohto zákona alebo osobitného predpisu; zoznam osobných údajov je uvedený v prílohe.“

( o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Ústavný súd nemôže prehliadnuť značne všeobecný charakter vymedzenia

právomoci dotknutých orgánov daňovej správy pre nakladanie s osobnými údajmi. Medzi

priznanou právomocou a ochranou osobných údajov per se existuje vzťah nepriamej úmery.

Čím je právomoc orgánu verejnej moci disponovať údajmi o osobe všeobecnejšia, a preto

dostupná na rozšírenie interpretáciou práva, tým väčšiu pozornosť treba venovať skúmaniu

podmienok, obsahu a rozsahu zverenej dispozície a splneniu materiálnych podmienok

ochrany údajov o osobe.

Základnému právu na súkromie sa zaručuje ochrana podľa a zároveň podľa

medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán

nemôže do ochrany priznanej čl. 8 ods. 1 dohovoru zasahovať okrem prípadov, keď je to

v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Touto ochranou sa právo na súkromný a rodinný život priznáva vo väčšom rozsahu ako

podľa . chráni súkromie, iba dokiaľ ho neobmedzí zákon; dohovor umožňuje

obmedziť súkromie iba z niektorého výslovne určeného dôvodu legitímneho záujmu.

Článkom 8 dohovoru sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve

kumulatívne materiálne podmienky na obmedzenie práva na súkromný a rodinný život.

Jednou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej

spoločnosti“. Ďalšou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt

vymenovaných v čl. 8 ods. 2 dohovoru.

zaručuje ochranu osobných údajov v komplikovanom a ťažko prehľadom

režime náročnom na výklad. Formu, v akej možno toto základné právo obmedziť – zákon –

určuje sama . Materiálne podmienky ochrany osobných údajov a požiadavku

procesnoprávnej ochrany treba vyvodiť v spojení , , a

s c ods. 1 . Materiálne podmienky ochrany a procesnoprávnu ochranu sa podľa

týchto ustanovení zaručujú čl. 8 ods. 2 dohovoru, a preto aj case-law ESĽP.

Právo na ochranu údajov o osobe podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru možno obmedziť, ak

ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne určených

záujmov. Z tohto usporiadania materiálnych podmienok možno vyvodiť, že materiálne

podmienky ochrany údajov o osobe v rámci ochrany priznanej sú dve. Jednou

z nich je podmienka nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia, zásahu do práva na súkromie,

ktorým sa chránia aj údaje o osobe. Ďalšou je podmienka legitímneho účelu, zásahu

vykonaného z dôvodu, ktorý je v čl. 8 ods. 2 dohovoru taxatívne uvedený.

Účelu ochrany údajov o osobe nezodpovedá akákoľvek generálna norma umožňujúca

orgánu verejnej moci, aby získaval a využíval osobné údaje. Účel sa napĺňa až vtedy, keď

orgán verejnej moci dostane v zákone dostatočne presné a podrobné splnomocnenie

na nakladanie s osobnými údajmi, ktoré neumožní zakladanie databáz o čomkoľvek

a kedykoľvek, stačí, ak sa vie, na ktorom štátnom orgáne. V tejto súvislosti nemožno

opomenúť právny názor ESĽP: „Výpočet výnimiek z práva jednotlivca na rešpekt k jeho

súkromnému životu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 2, je taxatívny a ich vymedzenie je

reštriktívne.“ (Parrillo v. Italy [GC]  rozsudok z 27. 8. 2015 k sťažnosti č. 46470/11,

bod 163).

Sťažovateľ namietol, že v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu jeho základného

práva na ochranu osobných údajov použitím sledovacích technológií. Použitie sledovacích

technológií predstavuje zásah do súkromia (nielen v rozsahu ochrany osobných údajov), aký

je akceptovateľný vo verejnom záujme v rozsahu spravodlivej rovnováhy medzi ochranou,

ktorá sa každému má zabezpečiť v rámci práva na súkromie, a medzi verejným záujmom,

ktorý je natoľko závažný, že opodstatňuje obmedzenie práva na súkromie. Nastolenie

spravodlivej rovnováhy medzi zásahom do základného práva pomocou sledovacích

technológií a medzi obmedzením použitia sledovacích technológií je nevyhnutnou zásadou,

od ktorej nemožno upustiť ani pri vymedzovaní podmienok použitia sledovacích technológií

z hľadiska ochrany ostatných základných práv a slobôd.

Európsky súd pre ľudské práva o použití informačno-technických prostriedkov

dohľadu štátnymi orgánmi spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie

uviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát, sú

tolerovateľné podľa dohovoru, len ak sú striktne nevyhnutné pre ochranu demokratických

inštitúcií (Klass and Others v. Germany, séria A, č. 28, bod 41). Túto výnimku podľa ESĽP

opodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný vo vývoji špionážnych

prostriedkov a následne aj v prostriedkoch kontrašpionážneho dohľadu; druhou okolnosťou

je rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa demokratické zriadenia

ocitajú v ohrození. Aby im štát mohol vzdorovať a účinne predchádzať, musí mať možnosť

podrobiť tajnému dohľadu podozrivé živly pôsobiace vo sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom

na to ESĽP uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou sa vytvára možnosť uplatnenia

tajného dohľadu nad poštovými zásielkami a telekomunikáciami za výnimočných

podmienok je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti

a/alebo na predchádzanie nepokojom a zločinnosti (Klass and Others v. Germany, séria A,

č. 28, bod 41).

Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými

možno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či

už je pre verejný záujem ľahostajná alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede

verejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania

(telefonické odpočúvanie, priestorové odpočúvanie atď.) aplikuje rovnaké princípy bez

rozlíšenia medzi jednotlivými druhmi operatívno-pátracích prostriedkov (Khan v. the

United Kingdom – rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United

Kingdom – rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007-IV).

Na účely ochrany práva na súkromný život pred používaním sledovacích

prostriedkov (prostriedkov tajného dohľadu) ESĽP zdôraznil, že právna úprava musí

vymedziť jasné a podrobné pravidlá upravujúce rozsah a použitie takých opatrení, určiť

minimálne požiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich

použitie, prístup tretích osôb k nim a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti

a dôvernosti údajov, ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali

dostatočnými zárukami proti riziku ich zneužitia a svojvôle. Podľa ESĽP „V kontexte

tajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí

vnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi

do jeho práv priznaných čl. 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly

a na riziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné

vo svojich ustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod týkajúci sa okolností

a podmienok, za ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam.“ (Kopp

v. Switzerland. Rep. 1998-II, fasc. 67  rozsudok z 25. 3. 1998, bod 64). Nevyhnutnosť

disponovať takými zárukami je o to väčšia, keď ide o ochranu osobných údajov

podrobených automatickému spracovaniu, najmä ak sa tieto údaje využívajú na policajné

ciele a v situácii, keď sa dostupné technológie stávajú čoraz komplikovanejšie. Vnútroštátne

právo musí predovšetkým zaručiť, že zhromaždené údaje sú skutočne relevantné a nie sú

prehnané vzhľadom na účel, pre ktorý boli zhromaždené, a že sú uschované vo forme

umožňujúcej identifikáciu osôb v čase nepresahujúcom nevyhnutnú mieru na dosiahnutie

účelu, na ktorý boli zhromaždené (Weber and Saravia v. Germany, sťažnosť č. 54934/00;

Liberty and Others v. the United Kingdom, sťažnosť č. 58243/00, body 62 a 63).

Nekvalita právnej úpravy sa stala príčinou rozhodnutia o porušení dohovoru

Francúzskom, lebo právna úprava tohto štátu „primerane jasne neurčila rozsah a spôsob

uplatňovania takýchto oprávnení príslušnými orgánmi” (Kruslin case, séria A, 1990, č. 176-

A). Rovnaké rozhodnutie urobila aj Európska komisia pre ľudské práva pri preskúmaní

súladu španielskej úpravy s čl. 8 dohovoru, keď 11. 4. 1997 vo veci Cosme Valenzuela

Contreras proti Španielsku (sťažnosť č. 27671/95) za hodnotiace kritérium označila otázku,

či príslušné právne ustanovenia poskytujú dostatočnú záruku proti svojvoľným zásahom

verejnej moci, a na jej základe zistila, že španielske právo nevymedzilo s náležitou

jasnosťou a presnosťou rozsah a spôsob výkonu odpočúvania. Nedefinovalo napr. kategórie

osôb, ktoré možno podrobiť odpočúvaniu, ani kategórie prípadov, v ktorých možno povoliť

odpočúvanie, a neurčovalo ani časový limit trvania odpočúvania, povinnosť zničiť zvukové

záznamy v prípade zastavenia konania alebo zbavenia obvinenia a pod.

Splnenie podmienok ochrany v okolnostiach prípadu

Rozhodnutie o tom, ktoré otázky sporu a ktoré argumenty účastníkov konania sú

podstatné a relevantné, a preto súd musí na ne dať jasnú a zreteľnú odpoveď na účely

riešenia konkrétneho právneho problému, je predurčené povinnosťou súdu odborne –

objektívne a nestranne – určiť otázky, ktoré sú pre rozhodnutie sporu relevantné, a preto súd

v odôvodnení musí dať presvedčivú odpoveď na každú z nich. Súd je pri vymedzovaní

relevantných otázok viazaný zásadou iura novit curia, svojimi skúsenosťami a znalosťami

platnej právnej úpravy, ktorú musí uplatniť v celom jej rozsahu.

Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdenie o porušení svojich práv

argumentoval aj pomocou viacerých rozhodnutí ESĽP o ochrane práva na súkromný

a rodinný život v rozsahu, v akom sa prostredníctvom tohto ľudského práva chránia údaje

o osobe. Právnu argumentáciu založenú na právnych názoroch ESĽP bol najvyšší súd

povinný pokladať za takú časť sporu, ktorá obsahovala podstatné a relevantné argumenty

účastníka konania, a preto bolo jeho povinnosťou dať na ne jasné a zreteľné odpovede

z hľadiska skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie. Najvyšší súd tak nekonal.

V odôvodnení jeho rozsudku chýba vysvetlenie, ako a či vôbec sa v okolnostiach prípadu

splnili podmienky ochrany osobných údajov podľa case-law ESĽP. Toto porušenie práva

sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako prvku ochrany zaručenej

v základnom práve na súdnu ochranu nie je v okolnostiach prípadu jediným porušením

.

V konaní pred najvyšším súdom odporca v 1. rade (finančné riaditeľstvo)

vo vyjadrení k sťažovateľovej žalobe okrem iného uviedol, že navrhovateľa v nijakom

zozname bielych koní nevedie a zároveň nemôže zodpovedať za vedenie osoby

navrhovateľa v akomkoľvek zozname vyhotovenom podľa § 5 ods. 3 písm. b) zákona

č. Ak vedúci orgánu verejnej moci zodpovedný za chod tohto orgánu vrátane

zabezpečenia jeho činnosti výlučne v medziach zverenej právomoci nemá vedomosť o tom,

že taký zoznam vytvorili jeho pracovníci, resp. že používajú zoznam osobných údajov

vytvorených iným subjektom práva následne prevzatý od tohto orgánu, očividne nejde

o zabezpečenie ochrany osobných údajov na danom štátnom orgáne v kvalite, aká sa

základnému právu na ochranu osobných údajov priznáva . Kriminálny úrad

finančnej správy v konaní pred najvyšším súdom v písomnom vyjadrení z 30. januára 2014

(č-9007014/1/57741/2014) okrem iného uviedol:

«Kriminálny úrad nikdy nezostavoval, nezostavuje a nemá v úmysle zostavovať

zoznam s názvom „biele kone“. Kriminálny úrad, ako štátny orgán so zákonnou

pôsobnosťou na odhaľovanie daňovej a colnej trestnej činnosti, má prístup do viacerých

databáz, ktoré využíva na uvedený účel. Automatizovaný informačný systém finančnej

správy obsahuje susbsystém s názvom „biele kone“ spracovaný finančným riaditeľstvom.»

Pri zachovaní príčinnej súvislosti oboch vyjadrení je zrejmé, že finančné riaditeľstvo

zhromaždilo údaje o osobách v subsystéme nazvanom „biele kone“, no deje sa tak

bez vedomia prezidenta finančného riaditeľstva, ktorý nemá ani možnosť zistiť, že taký

zoznam existuje. Tým je vylúčený aj jeho vplyv na ďalšie nakladanie so sústredenými

údajmi o osobách, a preto aj zabezpečenie a kontrola ústavne konformného naloženia

so všetkými v subsystéme zhromaždenými údajmi.

Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku sp. zn. podrobne zaoberal

procesnými otázkami konania, no v merite veci sa vyjadril iba k námietke sťažovateľa,

podľa ktorej k porušeniu jeho osobnostných údajov nedochádza už ich samým vedením.

Najvyšší súd o tom uviedol:

„Najvyšší súd nemohol dať za pravdu navrhovateľovi v tom, že len vedením údajov

o jeho osobe (či o podnikateľskom subjekte, v ktorom navrhovateľ figuruje) zo strany

orgánov verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly, by dochádzalo k zásahu

do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä práva na ochranu cti, dôstojnosti

a práva na dobrú povesť.“ (rozsudok sp. zn. , s. 14).

Najvyšší súd túto okolnosť vyhodnotil nedostatočne. Aj vedenie údajov o osobe

orgánom štátu môže byť v nesúlade s , resp. s dohovoru.

V nesúlade s nie je až nakladanie s údajmi, ich postúpenie ďalšiemu orgánu

verejnej moci, fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Každú pochybnosť v tomto smere

rozptyľuje case-law ESĽP (Amann v. Switzerland [GC], sťažnosť č. 27798/95, bod 69,

ECHR 2000-II).

Najvyšší súd v odôvodnením rozsudku sp. zn. ďalej uviedol:

„Treba tiež zdôrazniť, že zákonný podklad na spracúvanie osobných údajov

daňových subjektov a ďalších osôb v informačných systémoch finančnej správy pre orgány

verejnej správy je daný, čo vyplýva z ustanovenia

Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v zmysle ktorého

je spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými

údajmi, najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie,

prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie,

premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos,

poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie), ako aj z ustanovenia § 164 zákona

č. o správe daní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú správca

dane, finančné riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových

subjektov, zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, pričom

daňový poriadok odkazuje na zákon o ochrane osobných údajov. Zároveň uvedené

ustanovenie zákona oprávňuje v informačných systémoch spracúvať meno a priezvisko

fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri registrácii

pridelené identifikačné číslo.“ (rozsudok sp. zn. , s. 15).

Ústavná ochrana údajov o osobe ani ochrana, aká sa údajom o osobe priznáva podľa

čl. 8 ods. 2 dohovoru a podľa case-law ESĽP, sa nespája iba so silou právnej úpravy

umožňujúcej zhromažďovať údaje o osobe. Nestačí teda sama okolnosť, že orgány správy

daní majú zákonom priznanú právomoc nakladať s údajmi o daňových subjektoch,

zástupcoch daňových subjektov a ďalších osobách. Zákon priznaním právomoci daňovým

orgánom zabezpečuje verejný záujem na riadnom výbere daní a riadnej kontrole výberu

daní. V súlade s a dohovoru je ochrana osobných údajov zabezpečená riadne

až vtedy, keď orgány verejnej moci nakladajú s osobnými údajmi tak, aby verejný záujem

na dispozícii údajmi o osobe bol v súlade s ochranou, aká sa priznáva fyzickým osobám

a právnickým osobám pred neoprávnenou dispozíciou osobnými údajmi na strane orgánov

verejnej moci. Najvyšší súd zanedbal túto stránku sporu vyvolaného sťažovateľom, a teda

neposkytol náležitú právnu ochranu jeho námietke o neoprávnenom nakladaní s jeho

osobnými údajmi.

Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na ochranu pred

neoprávneným nakladaním s údajmi o svojej osobe pomocou sledovacích technológií.

„Sledovanie osôb a vecí je prostriedok operatívno-pátracej činnosti na získavanie

poznatkov o pohybe a činnosti osôb alebo o pohybe vecí, ktoré sú dôležité pre trestné

konanie a sú vykonávané utajovaným spôsobom technickými alebo inými prostriedkami

(§ 113).“ (Ivor, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava : Iura edition 2006, s. 395).

Sledovanie sa uskutočňuje spravidla na príkaz orgánu štátu vydaný na základe písomnej

žiadosti policajta alebo príslušného orgánu Policajného zboru a v konaní pred súdom

na písomnú žiadosť prokurátora. Výkon sledovania je predmetom úpravy zákonom, záznam

vyhotovený pri sledovaní sa musí zničiť, záznam sa pred zničením nesmie skopírovať ani

prepísať do písomnej alebo akejkoľvek inej podoby [

o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení

neskorších predpisov].

Použitie sledovacích technológií sa v právnom poriadku Slovenskej republiky

vymedzuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch upravujúcich právne postavenie

mocenských zložiek štátu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pokladá za právne presnejšie

uvažovať o použití prostriedkov, metód a postupov tajného dohľadu. Tento rozdiel

nezbavuje sťažovateľa osobitnej ochrany podľa dohovoru, a preto ani podľa , lebo

ESĽP priznal oprávneným osobám ochranu pred používaním prostriedkov tajného dohľadu.

Ústavný súd hodnotí zákonné vymedzenie právomoci finančného riaditeľstva ako

dostatočne široké a nejednoznačné na to, aby sa do nej extenzívnym výkladom zákona dalo

vtesnať použitie prostriedkov a postupov tajného dohľadu. Spôsob zhromažďovania údajov

o osobách „bielych koní“ a právne nejednoznačné využívanie takto zhromaždených údajov

možno hodnotiť ako zásah do základného práva na ochranu osobných údajov použitím

prostriedkov tajného dohľadu. Preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať, ako

boli v okolnostiach prípadu splnené podmienky ochrany osobných údajov ustanovené

pred použitím prostriedkov a postupov tajného dohľadu.

V spore, ktorý rozhodoval najvyšší súd v konaní sp. zn. , podstatné

a relevantné pre uplatnenie účinnej a efektívnej ochrany základného práva na súdnu ochranu

v spojení so základným právom na ochranu súkromia v rozsahu ochrany osobných údajov

boli otázky, či

- je legitímne viesť zoznam bielych koní (teda či je legitímne zhromažďovať

a usporiadavať údaje o osobách na účel, pre ktorý sa vedie zoznam bielych koní),

- konajúce orgány štátu majú právomoc viesť predmetný zoznam,

- právna úprava, podľa ktorej sa zoznam bielych koní vedie, má kvalitu predpísanú

dohovorom a , teda či orgány štátu

(i) aplikovali právnu úpravu, ktorej kvalita zaručovala obmedzenie ústavnej ochrany

osobných údajov iba z legitímnych dôvodov,

(ii) aplikovali právnu úpravu, ktorá zaručuje obmedzenie ústavnej ochrany osobných

údajov iba po určený čas,

(iii) aplikovali právnu úpravu, ktorá umožňuje súdny prieskum obmedzenia ústavnej

ochrany osobných údajov,

- zoznam bielych koní sa vedie v súlade s platnou právnou úpravou,

- zaradenie konkrétnej osoby (žalobcu) do tohto zoznamu je legitímne.

Sťažovateľ podal žalobu, ktorou namietol porušenie ochrany údajov o svojej osobe

(o svojej podnikateľskej činnosti) z dôvodu porušenia viacerých prvkov implikovaných

v práve na ochranu osobných údajov a požiadal najvyšší súd, aby mu zabezpečil ich

ochranu vydaním zákazu obom odporcom viesť ho v zozname bielych koní alebo v inom

obdobnom zozname, a zároveň požiadal súd, aby uložil odporcom odstránenie záznamu

o sťažovateľovi v zozname bielych koní. Sťažovateľove požiadavky boli v príčinnej

súvislosti s právom, o ktorého ochranu sa uchádzal.

Povinnosťou najvyššieho súdu bolo preskúmať v celom rozsahu dôvodne uplatnenej

právnej argumentácie, o tejto argumentácii rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia riadne

vysvetliť, či orgány správy daní rešpektovali ochranu osobných údajov, ktorú sťažovateľovi

zaručuje a dohovor. V okolnostiach prípadu sa najvyšší súd nevyrovnal so splnením

prevažnej väčšiny z podmienok významných pre dodržanie základného práva sťažovateľa

na ochranu jeho osobných údajov. Taký postup súdu je nezlučiteľný s účelom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je jeho popretím. Ústavný súd preto rozhodol o porušení týchto

označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že zistené nedostatočné skúmanie a zodpovedanie

rozhodujúcich otázok najvyšším súdom súvisiacich s predmetom ochrany, ktorými je

ochrana osobných údajov, vrátane zabezpečenia účinnej ochrany uchovávaných údajov pred

rizikom zneužitia, ako aj pred akýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným

použitím týchto údajov, vychádzajúc z povahy tohto sporu, kde preukázateľne nebola

dostatočne zabezpečená ochrana týchto osobných údajov zo strany orgánov finančnej

správy, ústavný súd dospel k záveru o porušení práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2

dohovoru, ako aj základného práva podľa napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva v zmysle ,

ústavný súd konštatuje, že predmetným článkom sa zdôrazňuje jeden aspekt ochrany,

a tým je pohyb, resp. prenos chránených hodnôt súkromia, ktorému sa poskytuje ochrana,

ako aj tajomstvo písomností. Z okolností prípadu vyplýva, že predmetom sporu nebolo

tvrdenie, že v rámci prenosu, resp. pohybu dát (osobných údajov, pozn.) došlo k porušeniu

ochrany týchto dát, ale že samotné vedenie a používanie zoznamu bielych koní orgánmi

finančnej správy je rozpore s namietaným porušením označených práv, okrem iných aj

základným právom v zmysle , a to aj napriek tomu, že tento zoznam nie

je verejne prístupný. Keďže ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným

porušením označeného a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,

sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti neuplatnil právo na primerané finančné zadosťučinenie

za porušenie základného práva na súdnu ochranu ani za porušenie základného práva

na súkromie či na ochranu osobných údajov. Ústavný súd sa preto priznaním primeraného

finančného zadosťučinenia sťažovateľovi nezaoberal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014

v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky

vykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,

preto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3

vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €.

Sťažovateľom uplatnená suma trov konania sa zhoduje so sumou vypočítanou

ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania

v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016