Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 400/2016
PDF · 345.1 KB
No categories available
III. ÚS 400/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika o sťažnosti , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžz 8/2014 z 28. mája 2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súkromie podľa čl. 22 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na súkromie
garantovaným čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 8/2014 z 28. mája 2015
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 8/2014 z 28. mája
2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva
centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 400/2016-15 z 21. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a základného práva na súkromie
podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 8/2014
z 28. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal o vyjadrenie k sťažnosti
najvyšší súd ako účastníka konania pred ústavným súdom.
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadrila predsedníčka najvyššieho
súdu. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 3. októbra 2016 a predsedníčka
najvyššieho súdu v ňom uviedla:
„Súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že len samotné vedenie údajov o jeho
osobe orgánmi verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly pre vnútornú
potrebu týchto orgánov, o existencii ktorého sa sťažovateľ dozvedel inak ako konaním
odporcov, nie je možné vo vzťahu k odporcom považovať za priamo cielený a vykonaný
zásah do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä na ochranu cti, dôstojnosti
a práva na dobrú povesť...
Podľa názoru konajúceho senátu obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku sp. zn.
10 Sžz/8/2014 poskytuje obsažné a zrozumiteľné dôvody, ktoré viedli konajúci súd
k prijatému záveru, preto námietka sťažovateľa vytýkajúca nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť rozhodnutia nie je dôvodná.“
Sťažovateľ sa písomne vyjadril k stanovisku najvyššieho súdu podaním doručeným
ústavnému súdu 20. októbra 2016. Proti stanovisku namietol, že zo samotného práva
štátneho orgánu spracovávať osobné údaje nemožno odvodiť právo na vedenie zoznamov,
ktoré sa považujú za prostriedok tajného sledovania. Sťažovateľ tiež poukázal na rozpor
tejto argumentácie najvyššieho súdu s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“), ku ktorej sa najvyšší súd vôbec nevyjadril. Poukázal tiež na to, že o neústavnosti
takéhoto zoznamu svedčí i stanovisko Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré
vedenie takéhoto zoznamu popiera, hoci Kriminálny úrad finančnej správy priznal, že
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky takýto zoznam vedie.
Sťažovateľ ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na nález ústavného súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. I. ÚS 290/2015, v ktorom ústavný súd rozhodol o veci, ktorá je
skutkovo a právne totožná s touto vecou, a vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv
na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím súdu
a jeho postupom v tomto konaní.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).
Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5.
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.
1993, II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci. Keďže ústavný súd už v skutkovo a právne obdobnom prípade
tzv. „bielych koní“ rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 290/2015 a konštatuje, že východiská,
ako aj skutkové a právne okolnosti už posudzovaného prípadu sú identické s týmto
prípadom, pričom nemá dôvod odchýliť sa od dôvodov, na ktorých stojí jeho skoršie
rozhodnutie, pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia sa preto obmedzil len na stručné
zopakovanie základných východísk a ratia decidendi skoršieho svojho rozhodnutia.
Namietané porušenie práva na súkromie nelegitímnym zberom údajov o osobe
Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na súkromie zaručeného čl. 8 dohovoru
a zároveň aj porušenie základného práva na súkromie v rozsahu ochrany podľa čl. 22
ústavy. V konkrétnostiach prípadu sťažovateľ namietal porušenie svojej ústavou zaručenej
ochrany osobných údajov.
Z judikatúry ESĽP okrem iného vyplýva, že nielen zhromažďovanie a uchovávanie
údajov týkajúcich sa „súkromného života“ jednotlivca patrí do sféry pôsobnosti čl. 8
dohovoru, ale aj údaje verejnej povahy sa môžu týkať súkromného života, keď sa
systematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky
vo veciach Leander v. Švédsko z 26. 3. 1987, § 48; Amman v. Švajčiarsko zo 16. 2. 2000,
§ 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. 5. 2000, § 43) (PL. ÚS 10/08.).
Hrozba zneužitia osobných údajov nevzniká až pohybom údajov od subjektu práva
k inému subjektu práva. Získanie údajov o osobe do dispozičnej sféry orgánu verejnej moci
alebo do dispozičnej sféry tretej osoby je nebezpečné samo osebe. Ochrana, ktorá sa
priznáva dohovorom aj ústavou, sa nezaručuje až získaným údajom. Ochrana sa zaručuje
od samého začiatku, týka sa už zberu (zhromažďovania) údajov.
Ústava nechráni iba pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. S ústavou
nezlučiteľné je aj neoprávnené zverejňovanie údajov o osobe. Protiústavné nakladanie
s údajmi o osobe môže mať aj tretiu, široko vymedzenú podobu „iného zneužívania
údajov“. Túto podobu neústavnosti môže nadobudnúť každé správanie, ktorým sa rozširujú
údaje o osobe, dokonca aj ak údaje boli zhromaždené oprávnene, ale neoprávnene sa
rozšíria. Typickým príkladom je poskytovanie údajov legitímne zhromaždených jedným
orgánom verejnej moci iným orgánom verejnej moci, ak ide o orgány verejnej moci bez
právomoci vedenia vlastných systémov s údajmi o osobe alebo o orgány bez oprávnenia
na prístup ku konkrétnym údajom o osobe. Legitímny prístup k údajom o osobe nezíska
orgán verejnej moci všeobecným právom na „prístup k informáciám“, ale získa ho až vtedy,
keď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi zhromažďovanými na účel, ktorý je
legitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej moci.
Ústava tým, že ochranu údajov o osobe obmedzuje na ochranu pred neoprávneným
nakladaním s údajmi o osobe, implicitne umožňuje oprávnené zadovažovanie údajov
o osobe. Ústava nevylučuje akýkoľvek zber údajov o osobe. Ochrana sa priznáva iba
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov.
Oprávnene zhromažďované údaje musí orgán verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené
pred neoprávneným prístupom iných orgánov verejnej moci, aj pred fyzickými
a právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je
oprávnený zistiť, uschovať alebo inak získať do svojej dispozičnej sféry, dopustí sa
správania nesúladného s čl. 8 ods. 2 dohovoru. Stav technológií sťažujúci prístup k údajom
ani iné opatrenia prijaté na ochranu údajov uložených v informačnom systéme nemožno
zamieňať s ochranou pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe.
Ústava zaručuje ochranu osobných údajov s výnimkou ustanovenou v čl. 22 ods. 2:
„v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“. Ústavný súd o podmienke zákona uviedol: „Formálna
podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou
zákona.“ (PL. ÚS 15/98). Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný
právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov
s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96; zhodne PL. ÚS 15/98).
Požiadavka obmedzenia ochrany osobných údajov zákonom, a nie akýmkoľvek iným
právnym predpisom okrem iného znamená, že zo všetkých orgánov štátu jedine Národná
rada Slovenskej republiky môže prijať právnu úpravu obmedzujúcu jednotlivca v ochrane
jeho osobných údajov.
Ústavná úprava právnej sily prameňa práva ustanovujúcej ochranu osobných údajov
je jednoznačná. Musí ísť výlučne o zákon.
Právomoc zhromažďovať údaje o osobe
Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva okrem iného z dôvodu, že
údaje o jeho osobe finančné riaditeľstvo nepoužíva na základe právomoci zverenej
zákonom, ale preto, lebo si samo právomoc priznalo vo svojom organizačnom poriadku.
Organizačný poriadok finančného riaditeľstva 2014 nie je publikovaný ani registrovaný
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je to interný normatívny pokyn. V druhej časti
piatej hlave (sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na s. 49 uvádza: „Oddelenie boja proti
podvodom plní najmä tieto úlohy:... vytvára, udržiava, prevádzkuje osobitné databázy,
v ktorých najmä zhromažďuje, spracováva, vyhodnocuje informácie získané od daňových
orgánov a ostatných zložiek štátnej správy o skutočnostiach a osobách, ktoré porušili alebo
je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové zákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje,
využíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)]. Finančné riaditeľstvo sa takto „samo
nezmocnilo“ na zhromažďovanie údajov o osobe, ako to tvrdí sťažovateľ. Ustanovenie
čl. 36 ods. 2 písm. n) nie je prameňom práva zakladajúcim právomoc finančného
riaditeľstva. Tým sú ustanovenia zákonov.
Daňový poriadok ustanovuje: „Na účely správy daní sú správca dane, finančné
riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových subjektov,
zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, osobné údaje
možno sprístupniť len obci ako správcovi dane, finančnou správou a ministerstvu
a v súvislosti so správou daní a plnením úloh podľa osobitného predpisu aj inej osobe, súdu
a orgánom činným v trestnom konaní. V informačných systémoch možno spracúvať meno
a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo
pri registrácii pridelené identifikačné číslo.“ [§ 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].
Daňový poriadok v ustanovení § 164 dvakrát odkazuje určenie ďalších osôb, ktorým možno
sprístupniť osobné údaje podľa „osobitného predpisu“. Taká úprava je ťažko prehľadná,
v ustanovení § 164 nedostatočne konkrétna a presná. Okruh osobných údajov, ktorých zber
umožňuje daňový poriadok, sa rozširuje ďalším zákonom. „Finančné riaditeľstvo a finančná
správa sú oprávnené spracúvať osobné údaje podľa osobitného predpisu o fyzických
osobách, ktoré boli dotknuté úkonmi súvisiacimi s plnením úloh finančnej správy podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu; zoznam osobných údajov je uvedený v prílohe.“
(§ 8 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Ústavný súd nemôže prehliadnuť značne všeobecný charakter vymedzenia
právomoci dotknutých orgánov daňovej správy pre nakladanie s osobnými údajmi. Medzi
priznanou právomocou a ochranou osobných údajov per se existuje vzťah nepriamej úmery.
Čím je právomoc orgánu verejnej moci disponovať údajmi o osobe všeobecnejšia, a preto
dostupná na rozšírenie interpretáciou práva, tým väčšiu pozornosť treba venovať skúmaniu
podmienok, obsahu a rozsahu zverenej dispozície a splneniu materiálnych podmienok
ochrany údajov o osobe.
Základnému právu na súkromie sa zaručuje ochrana podľa ústavy a zároveň podľa
medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán
nemôže do ochrany priznanej čl. 8 ods. 1 dohovoru zasahovať okrem prípadov, keď je to
v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Touto ochranou sa právo na súkromný a rodinný život priznáva vo väčšom rozsahu ako
podľa ústavy. Ústava chráni súkromie, iba dokiaľ ho neobmedzí zákon; dohovor umožňuje
obmedziť súkromie iba z niektorého výslovne určeného dôvodu legitímneho záujmu.
Článkom 8 dohovoru sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve
kumulatívne materiálne podmienky na obmedzenie práva na súkromný a rodinný život.
Jednou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej
spoločnosti“. Ďalšou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt
vymenovaných v čl. 8 ods. 2 dohovoru.
Ústava zaručuje ochranu osobných údajov v komplikovanom a ťažko prehľadom
režime náročnom na výklad. Formu, v akej možno toto základné právo obmedziť – zákon –
určuje sama ústava. Materiálne podmienky ochrany osobných údajov a požiadavku
procesnoprávnej ochrany treba vyvodiť v spojení čl. 19 ods. 3, čl. 22, čl. 152 ods. 4 ústavy a
s čl. 154c ods. 1 ústavy. Materiálne podmienky ochrany a procesnoprávnu ochranu sa podľa
týchto ustanovení zaručujú čl. 8 ods. 2 dohovoru, a preto aj case-law ESĽP.
Právo na ochranu údajov o osobe podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru možno obmedziť, ak
ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne určených
záujmov. Z tohto usporiadania materiálnych podmienok možno vyvodiť, že materiálne
podmienky ochrany údajov o osobe v rámci ochrany priznanej ústavou sú dve. Jednou
z nich je podmienka nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia, zásahu do práva na súkromie,
ktorým sa chránia aj údaje o osobe. Ďalšou je podmienka legitímneho účelu, zásahu
vykonaného z dôvodu, ktorý je v čl. 8 ods. 2 dohovoru taxatívne uvedený.
Účelu ochrany údajov o osobe nezodpovedá akákoľvek generálna norma umožňujúca
orgánu verejnej moci, aby získaval a využíval osobné údaje. Účel sa napĺňa až vtedy, keď
orgán verejnej moci dostane v zákone dostatočne presné a podrobné splnomocnenie
na nakladanie s osobnými údajmi, ktoré neumožní zakladanie databáz o čomkoľvek
a kedykoľvek, stačí, ak sa vie, na ktorom štátnom orgáne. V tejto súvislosti nemožno
opomenúť právny názor ESĽP: „Výpočet výnimiek z práva jednotlivca na rešpekt k jeho
súkromnému životu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 2, je taxatívny a ich vymedzenie je
reštriktívne.“ (Parrillo v. Italy [GC] rozsudok z 27. 8. 2015 k sťažnosti č. 46470/11,
bod 163).
Sťažovateľ namietol, že v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu jeho základného
práva na ochranu osobných údajov použitím sledovacích technológií. Použitie sledovacích
technológií predstavuje zásah do súkromia (nielen v rozsahu ochrany osobných údajov), aký
je akceptovateľný vo verejnom záujme v rozsahu spravodlivej rovnováhy medzi ochranou,
ktorá sa každému má zabezpečiť v rámci práva na súkromie, a medzi verejným záujmom,
ktorý je natoľko závažný, že opodstatňuje obmedzenie práva na súkromie. Nastolenie
spravodlivej rovnováhy medzi zásahom do základného práva pomocou sledovacích
technológií a medzi obmedzením použitia sledovacích technológií je nevyhnutnou zásadou,
od ktorej nemožno upustiť ani pri vymedzovaní podmienok použitia sledovacích technológií
z hľadiska ochrany ostatných základných práv a slobôd.
Európsky súd pre ľudské práva o použití informačno-technických prostriedkov
dohľadu štátnymi orgánmi spôsobom znamenajúcim obmedzenie práva na súkromie
uviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát, sú
tolerovateľné podľa dohovoru, len ak sú striktne nevyhnutné pre ochranu demokratických
inštitúcií (Klass and Others v. Germany, séria A, č. 28, bod 41). Túto výnimku podľa ESĽP
opodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný vo vývoji špionážnych
prostriedkov a následne aj v prostriedkoch kontrašpionážneho dohľadu; druhou okolnosťou
je rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa demokratické zriadenia
ocitajú v ohrození. Aby im štát mohol vzdorovať a účinne predchádzať, musí mať možnosť
podrobiť tajnému dohľadu podozrivé živly pôsobiace vo sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom
na to ESĽP uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou sa vytvára možnosť uplatnenia
tajného dohľadu nad poštovými zásielkami a telekomunikáciami za výnimočných
podmienok je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti
a/alebo na predchádzanie nepokojom a zločinnosti (Klass and Others v. Germany, séria A,
č. 28, bod 41).
Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými
možno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či
už je pre verejný záujem ľahostajná alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede
verejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania
(telefonické odpočúvanie, priestorové odpočúvanie atď.) aplikuje rovnaké princípy bez
rozlíšenia medzi jednotlivými druhmi operatívno-pátracích prostriedkov (Khan v. the
United Kingdom – rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United
Kingdom – rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007-IV).
Na účely ochrany práva na súkromný život pred používaním sledovacích
prostriedkov (prostriedkov tajného dohľadu) ESĽP zdôraznil, že právna úprava musí
vymedziť jasné a podrobné pravidlá upravujúce rozsah a použitie takých opatrení, určiť
minimálne požiadavky na dĺžku, spôsob uloženia získaných informácií a údajov, ich
použitie, prístup tretích osôb k nim a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti
a dôvernosti údajov, ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali
dostatočnými zárukami proti riziku ich zneužitia a svojvôle. Podľa ESĽP „V kontexte
tajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí
vnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi
do jeho práv priznaných čl. 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly
a na riziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné
vo svojich ustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod týkajúci sa okolností
a podmienok, za ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam.“ (Kopp
v. Switzerland. Rep. 1998-II, fasc. 67 rozsudok z 25. 3. 1998, bod 64). Nevyhnutnosť
disponovať takými zárukami je o to väčšia, keď ide o ochranu osobných údajov
podrobených automatickému spracovaniu, najmä ak sa tieto údaje využívajú na policajné
ciele a v situácii, keď sa dostupné technológie stávajú čoraz komplikovanejšie. Vnútroštátne
právo musí predovšetkým zaručiť, že zhromaždené údaje sú skutočne relevantné a nie sú
prehnané vzhľadom na účel, pre ktorý boli zhromaždené, a že sú uschované vo forme
umožňujúcej identifikáciu osôb v čase nepresahujúcom nevyhnutnú mieru na dosiahnutie
účelu, na ktorý boli zhromaždené (Weber and Saravia v. Germany, sťažnosť č. 54934/00;
Liberty and Others v. the United Kingdom, sťažnosť č. 58243/00, body 62 a 63).
Nekvalita právnej úpravy sa stala príčinou rozhodnutia o porušení dohovoru
Francúzskom, lebo právna úprava tohto štátu „primerane jasne neurčila rozsah a spôsob
uplatňovania takýchto oprávnení príslušnými orgánmi” (Kruslin case, séria A, 1990, č. 176-
A). Rovnaké rozhodnutie urobila aj Európska komisia pre ľudské práva pri preskúmaní
súladu španielskej úpravy s čl. 8 dohovoru, keď 11. 4. 1997 vo veci Cosme Valenzuela
Contreras proti Španielsku (sťažnosť č. 27671/95) za hodnotiace kritérium označila otázku,
či príslušné právne ustanovenia poskytujú dostatočnú záruku proti svojvoľným zásahom
verejnej moci, a na jej základe zistila, že španielske právo nevymedzilo s náležitou
jasnosťou a presnosťou rozsah a spôsob výkonu odpočúvania. Nedefinovalo napr. kategórie
osôb, ktoré možno podrobiť odpočúvaniu, ani kategórie prípadov, v ktorých možno povoliť
odpočúvanie, a neurčovalo ani časový limit trvania odpočúvania, povinnosť zničiť zvukové
záznamy v prípade zastavenia konania alebo zbavenia obvinenia a pod.
Splnenie podmienok ochrany v okolnostiach prípadu
Rozhodnutie o tom, ktoré otázky sporu a ktoré argumenty účastníkov konania sú
podstatné a relevantné, a preto súd musí na ne dať jasnú a zreteľnú odpoveď na účely
riešenia konkrétneho právneho problému, je predurčené povinnosťou súdu odborne –
objektívne a nestranne – určiť otázky, ktoré sú pre rozhodnutie sporu relevantné, a preto súd
v odôvodnení musí dať presvedčivú odpoveď na každú z nich. Súd je pri vymedzovaní
relevantných otázok viazaný zásadou iura novit curia, svojimi skúsenosťami a znalosťami
platnej právnej úpravy, ktorú musí uplatniť v celom jej rozsahu.
Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdenie o porušení svojich práv
argumentoval aj pomocou viacerých rozhodnutí ESĽP o ochrane práva na súkromný
a rodinný život v rozsahu, v akom sa prostredníctvom tohto ľudského práva chránia údaje
o osobe. Právnu argumentáciu založenú na právnych názoroch ESĽP bol najvyšší súd
povinný pokladať za takú časť sporu, ktorá obsahovala podstatné a relevantné argumenty
účastníka konania, a preto bolo jeho povinnosťou dať na ne jasné a zreteľné odpovede
z hľadiska skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie. Najvyšší súd tak nekonal.
V odôvodnení jeho rozsudku chýba vysvetlenie, ako a či vôbec sa v okolnostiach prípadu
splnili podmienky ochrany osobných údajov podľa case-law ESĽP. Toto porušenie práva
sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako prvku ochrany zaručenej
v základnom práve na súdnu ochranu nie je v okolnostiach prípadu jediným porušením
V konaní pred najvyšším súdom odporca v 1. rade (finančné riaditeľstvo)
vo vyjadrení k sťažovateľovej žalobe okrem iného uviedol, že navrhovateľa v nijakom
zozname bielych koní nevedie a zároveň nemôže zodpovedať za vedenie osoby
navrhovateľa v akomkoľvek zozname vyhotovenom podľa § 5 ods. 3 písm. b) zákona
č. 333/2011 Z. z. Ak vedúci orgánu verejnej moci zodpovedný za chod tohto orgánu vrátane
zabezpečenia jeho činnosti výlučne v medziach zverenej právomoci nemá vedomosť o tom,
že taký zoznam vytvorili jeho pracovníci, resp. že používajú zoznam osobných údajov
vytvorených iným subjektom práva následne prevzatý od tohto orgánu, očividne nejde
o zabezpečenie ochrany osobných údajov na danom štátnom orgáne v kvalite, aká sa
základnému právu na ochranu osobných údajov priznáva ústavou. Kriminálny úrad
finančnej správy v konaní pred najvyšším súdom v písomnom vyjadrení z 30. januára 2014
(č-9007014/1/57741/2014) okrem iného uviedol:
«Kriminálny úrad nikdy nezostavoval, nezostavuje a nemá v úmysle zostavovať
zoznam s názvom „biele kone“. Kriminálny úrad, ako štátny orgán so zákonnou
pôsobnosťou na odhaľovanie daňovej a colnej trestnej činnosti, má prístup do viacerých
databáz, ktoré využíva na uvedený účel. Automatizovaný informačný systém finančnej
správy obsahuje susbsystém s názvom „biele kone“ spracovaný finančným riaditeľstvom.»
Pri zachovaní príčinnej súvislosti oboch vyjadrení je zrejmé, že finančné riaditeľstvo
zhromaždilo údaje o osobách v subsystéme nazvanom „biele kone“, no deje sa tak
bez vedomia prezidenta finančného riaditeľstva, ktorý nemá ani možnosť zistiť, že taký
zoznam existuje. Tým je vylúčený aj jeho vplyv na ďalšie nakladanie so sústredenými
údajmi o osobách, a preto aj zabezpečenie a kontrola ústavne konformného naloženia
so všetkými v subsystéme zhromaždenými údajmi.
Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10 Sžz 8/2014 podrobne zaoberal
procesnými otázkami konania, no v merite veci sa vyjadril iba k námietke sťažovateľa,
podľa ktorej k porušeniu jeho osobnostných údajov nedochádza už ich samým vedením.
Najvyšší súd o tom uviedol:
„Najvyšší súd nemohol dať za pravdu navrhovateľovi v tom, že len vedením údajov
o jeho osobe (či o podnikateľskom subjekte, v ktorom navrhovateľ figuruje) zo strany
orgánov verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly, by dochádzalo k zásahu
do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä práva na ochranu cti, dôstojnosti
a práva na dobrú povesť.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 8/2014, s. 14).
Najvyšší súd túto okolnosť vyhodnotil nedostatočne. Aj vedenie údajov o osobe
orgánom štátu môže byť v nesúlade s čl. 22 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 8 ods. 2 dohovoru.
V nesúlade s ústavou nie je až nakladanie s údajmi, ich postúpenie ďalšiemu orgánu
verejnej moci, fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Každú pochybnosť v tomto smere
rozptyľuje case-law ESĽP (Amann v. Switzerland [GC], sťažnosť č. 27798/95, bod 69,
ECHR 2000-II).
Najvyšší súd v odôvodnením rozsudku sp. zn. 10 Sžz 8/2014 ďalej uviedol:
„Treba tiež zdôrazniť, že zákonný podklad na spracúvanie osobných údajov
daňových subjektov a ďalších osôb v informačných systémoch finančnej správy pre orgány
verejnej správy je daný, čo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 122/2013
Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v zmysle ktorého
je spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými
údajmi, najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie,
prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie,
premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos,
poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie), ako aj z ustanovenia § 164 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú správca
dane, finančné riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových
subjektov, zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu, pričom
daňový poriadok odkazuje na zákon o ochrane osobných údajov. Zároveň uvedené
ustanovenie zákona oprávňuje v informačných systémoch spracúvať meno a priezvisko
fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri registrácii
pridelené identifikačné číslo.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 8/2014, s. 15).
Ústavná ochrana údajov o osobe ani ochrana, aká sa údajom o osobe priznáva podľa
čl. 8 ods. 2 dohovoru a podľa case-law ESĽP, sa nespája iba so silou právnej úpravy
umožňujúcej zhromažďovať údaje o osobe. Nestačí teda sama okolnosť, že orgány správy
daní majú zákonom priznanú právomoc nakladať s údajmi o daňových subjektoch,
zástupcoch daňových subjektov a ďalších osobách. Zákon priznaním právomoci daňovým
orgánom zabezpečuje verejný záujem na riadnom výbere daní a riadnej kontrole výberu
daní. V súlade s ústavou a čl. 8 dohovoru je ochrana osobných údajov zabezpečená riadne
až vtedy, keď orgány verejnej moci nakladajú s osobnými údajmi tak, aby verejný záujem
na dispozícii údajmi o osobe bol v súlade s ochranou, aká sa priznáva fyzickým osobám
a právnickým osobám pred neoprávnenou dispozíciou osobnými údajmi na strane orgánov
verejnej moci. Najvyšší súd zanedbal túto stránku sporu vyvolaného sťažovateľom, a teda
neposkytol náležitú právnu ochranu jeho námietke o neoprávnenom nakladaní s jeho
osobnými údajmi.
Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na ochranu pred
neoprávneným nakladaním s údajmi o svojej osobe pomocou sledovacích technológií.
„Sledovanie osôb a vecí je prostriedok operatívno-pátracej činnosti na získavanie
poznatkov o pohybe a činnosti osôb alebo o pohybe vecí, ktoré sú dôležité pre trestné
konanie a sú vykonávané utajovaným spôsobom technickými alebo inými prostriedkami
(§ 113).“ (Ivor, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava : Iura edition 2006, s. 395).
Sledovanie sa uskutočňuje spravidla na príkaz orgánu štátu vydaný na základe písomnej
žiadosti policajta alebo príslušného orgánu Policajného zboru a v konaní pred súdom
na písomnú žiadosť prokurátora. Výkon sledovania je predmetom úpravy zákonom, záznam
vyhotovený pri sledovaní sa musí zničiť, záznam sa pred zničením nesmie skopírovať ani
prepísať do písomnej alebo akejkoľvek inej podoby [§ 7 ods. 5 zákona č. 166/2003 Z. z.
o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení
neskorších predpisov].
Použitie sledovacích technológií sa v právnom poriadku Slovenskej republiky
vymedzuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch upravujúcich právne postavenie
mocenských zložiek štátu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pokladá za právne presnejšie
uvažovať o použití prostriedkov, metód a postupov tajného dohľadu. Tento rozdiel
nezbavuje sťažovateľa osobitnej ochrany podľa dohovoru, a preto ani podľa ústavy, lebo
ESĽP priznal oprávneným osobám ochranu pred používaním prostriedkov tajného dohľadu.
Ústavný súd hodnotí zákonné vymedzenie právomoci finančného riaditeľstva ako
dostatočne široké a nejednoznačné na to, aby sa do nej extenzívnym výkladom zákona dalo
vtesnať použitie prostriedkov a postupov tajného dohľadu. Spôsob zhromažďovania údajov
o osobách „bielych koní“ a právne nejednoznačné využívanie takto zhromaždených údajov
možno hodnotiť ako zásah do základného práva na ochranu osobných údajov použitím
prostriedkov tajného dohľadu. Preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu preskúmať, ako
boli v okolnostiach prípadu splnené podmienky ochrany osobných údajov ustanovené
pred použitím prostriedkov a postupov tajného dohľadu.
V spore, ktorý rozhodoval najvyšší súd v konaní sp. zn. 10 Sžz 8/2014, podstatné
a relevantné pre uplatnenie účinnej a efektívnej ochrany základného práva na súdnu ochranu
v spojení so základným právom na ochranu súkromia v rozsahu ochrany osobných údajov
boli otázky, či
- je legitímne viesť zoznam bielych koní (teda či je legitímne zhromažďovať
a usporiadavať údaje o osobách na účel, pre ktorý sa vedie zoznam bielych koní),
- konajúce orgány štátu majú právomoc viesť predmetný zoznam,
- právna úprava, podľa ktorej sa zoznam bielych koní vedie, má kvalitu predpísanú
dohovorom a ústavou, teda či orgány štátu
(i) aplikovali právnu úpravu, ktorej kvalita zaručovala obmedzenie ústavnej ochrany
osobných údajov iba z legitímnych dôvodov,
(ii) aplikovali právnu úpravu, ktorá zaručuje obmedzenie ústavnej ochrany osobných
údajov iba po určený čas,
(iii) aplikovali právnu úpravu, ktorá umožňuje súdny prieskum obmedzenia ústavnej
ochrany osobných údajov,
- zoznam bielych koní sa vedie v súlade s platnou právnou úpravou,
- zaradenie konkrétnej osoby (žalobcu) do tohto zoznamu je legitímne.
Sťažovateľ podal žalobu, ktorou namietol porušenie ochrany údajov o svojej osobe
(o svojej podnikateľskej činnosti) z dôvodu porušenia viacerých prvkov implikovaných
v práve na ochranu osobných údajov a požiadal najvyšší súd, aby mu zabezpečil ich
ochranu vydaním zákazu obom odporcom viesť ho v zozname bielych koní alebo v inom
obdobnom zozname, a zároveň požiadal súd, aby uložil odporcom odstránenie záznamu
o sťažovateľovi v zozname bielych koní. Sťažovateľove požiadavky boli v príčinnej
súvislosti s právom, o ktorého ochranu sa uchádzal.
Povinnosťou najvyššieho súdu bolo preskúmať v celom rozsahu dôvodne uplatnenej
právnej argumentácie, o tejto argumentácii rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia riadne
vysvetliť, či orgány správy daní rešpektovali ochranu osobných údajov, ktorú sťažovateľovi
zaručuje ústava a dohovor. V okolnostiach prípadu sa najvyšší súd nevyrovnal so splnením
prevažnej väčšiny z podmienok významných pre dodržanie základného práva sťažovateľa
na ochranu jeho osobných údajov. Taký postup súdu je nezlučiteľný s účelom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je jeho popretím. Ústavný súd preto rozhodol o porušení týchto
označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že zistené nedostatočné skúmanie a zodpovedanie
rozhodujúcich otázok najvyšším súdom súvisiacich s predmetom ochrany, ktorými je
ochrana osobných údajov, vrátane zabezpečenia účinnej ochrany uchovávaných údajov pred
rizikom zneužitia, ako aj pred akýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným
použitím týchto údajov, vychádzajúc z povahy tohto sporu, kde preukázateľne nebola
dostatočne zabezpečená ochrana týchto osobných údajov zo strany orgánov finančnej
správy, ústavný súd dospel k záveru o porušení práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 22 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva v zmysle čl. 22 ods. 2 ústavy,
ústavný súd konštatuje, že predmetným článkom ústavy sa zdôrazňuje jeden aspekt ochrany,
a tým je pohyb, resp. prenos chránených hodnôt súkromia, ktorému sa poskytuje ochrana,
ako aj tajomstvo písomností. Z okolností prípadu vyplýva, že predmetom sporu nebolo
tvrdenie, že v rámci prenosu, resp. pohybu dát (osobných údajov, pozn.) došlo k porušeniu
ochrany týchto dát, ale že samotné vedenie a používanie zoznamu bielych koní orgánmi
finančnej správy je rozpore s namietaným porušením označených práv, okrem iných aj
základným právom v zmysle čl. 22 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že tento zoznam nie
je verejne prístupný. Keďže ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným
porušením označeného čl. 22 ods. 2 ústavy a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu,
sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ v sťažnosti neuplatnil právo na primerané finančné zadosťučinenie
za porušenie základného práva na súdnu ochranu ani za porušenie základného práva
na súkromie či na ochranu osobných údajov. Ústavný súd sa preto priznaním primeraného
finančného zadosťučinenia sťažovateľovi nezaoberal.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014
v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky
vykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty,
preto sa odmena a náhrady zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3
vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 29,64 €.
Sťažovateľom uplatnená suma trov konania sa zhoduje so sumou vypočítanou
ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania
v požadovanej sume.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 255 ods. 1
CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016