Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 295/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti ,

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal

Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. februára 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 8. februára 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. februára 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Mandzáka, Advokátska kancelária

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 8. februára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na najvyššom súde

žalobu podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky

a Kriminálnemu úradu finančnej správy, domáhajúc sa ochrany pred zápisom sťažovateľa

do zoznamu „bielych koní“ (ďalej len „žaloba“).

Najvyšší súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2015

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ústavný

súd nálezom sp. zn. z 29. novembra 2016 rozsudok najvyššieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Medzičasom však došlo v právnom poriadku

k zásadnej zmene v civilnom procese. V kontexte potrebnom pre účel tohto rozhodnutia

možno konštatovať, že na vec pôvodne sa vzťahujúca úprava Občianskeho súdneho

poriadku bola nahradená úpravou v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“).

Najvyšší súd s odvolaním sa na nevyhnutnosť okamžitej aplikácie ustanovení

na prejednávanú vec (konkrétne )

napadnutým uznesením rozhodol o postúpení veci Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“). Napadnuté uznesenie založil na , na základe ktorého

v priebehu konania začal prehodnocovať vlastnú príslušnosť vo veci konať.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd prehodnotením už raz určenej príslušnosti (v čase

začatia konania), a to opätovne v priebehu konania, zasiahol do ,

zjednodušene povedané odňal vec zákonnému sudcovi. Sťažovateľ v tomto zmysle

poukazuje na znenie a trvá na tom, že príslušnosť najvyššieho súdu

na konanie bola v jeho veci určená podľa okolností v čase začatia konania a trvá až do jeho

skončenia (perpetuatio fori). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu je arbitrárne a svojvoľné a nemá legitímny základ. Podľa jeho názoru

„je nepochybné, že zákonným súdom bol a je senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

a to i napriek tej skutočnosti, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť Správny súdny

poriadok. Výnimka zo zásady perpetuatio fori, v zmysle ktorej by sa mala prejednávaná vec

postúpiť krajskému súdu, by musela byť priamo ustanovená zákonom (v danom prípade

priamo v prechodných ustanoveniach); inak sa jedná o fragrantné porušenie práva

na zákonného sudcu. Inými slovami povedané v procesnej teórií v zásade platí, že súd, ktorý

začne vo veci konať, je príslušný na ďalšie konanie do právoplatného skončenia veci.

Výklad prezentovaný najvyšším súdom v napadnutom rozhodnutí je potrebné pomocou

metódy redukcia ad absurdum /metóda logického výkladu/ odmietnuť, keďže aplikácia

takéhoto výkladu by priniesla absurdné dôsledky (napr. ak by najvyšší súd vyhlásil rozsudok

dňa 30.06.2016, tak jeho odôvodnenie by mohol a mal napísať krajský súd, keďže tento by

už vo veci nemal konať alebo ak by najvyšší súd vykonal dokazovanie do 30.06.2016, tak

hodnotenie skutkového stavu by prislúchalo krajskému súdu, čo by bolo popretím zásady

bezprostrednosti súdneho konania /a to i napriek obmedzeným možnostiam správneho súdu

vykonávať dokazovanie/). Výklad prezentovaný najvyšším súdom by praktický znamenal

i neprípustný zásah do činnosti súdnej moci zo strany zákonodarcu, keďže tento by

v priebehu súdnych konaní mohol meniť vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov

zmenou zákonov. Takýto postup zasahovania do súdnej moci by nebol ani proporcionálny

(t.j. medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom by nebol splnený princíp

proporcionality).“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí porušenie . Namieta

nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý síce v rozhodnutí

zdôraznil, že postúpenie veci krajskému súdu je v prospech sťažovateľa, keďže bude

disponovať kasačnou sťažnosťou, ktorú môže podať proti prípadnému rozhodnutiu

krajského súdu, no neuviedol, v čom konkrétne spočíva procesný prospech sťažovateľa,

keďže «i tak rozhodne senát najvyššieho súdu, čím sa stráca „výhoda sťažovateľa“, ktorá

mala odôvodniť zmenu vecnej príslušnosti súdu. V tomto smere poznamenávame, že

postúpenie bude sťažovateľovi nie na prospech, ale na neprospech, keďže kasačnú sťažnosť

možno odôvodniť len dôvodmi upravenými v § 440 S. s. p... ak by naďalej konal najvyšší

súd, tak by rozhodoval ako súd s plnou jurisdikciou (t. j. na rozdiel od senátu

rozhodujúceho o kasačnej sťažnosti by nebol viazaný striktne judikatúrou kasačného

súdu /§ 440 ods. 1 písm. h/ S. s. p./; sám by na základe vykonaných dôkazov hodnotil

dôkazný stav /a to i napriek obmedzeným možnostiam správneho súdu vyhodnotiť skutkový

stav a pod./). Takýmto postupom vlastne všeobecný súd nielenže porušil právo sťažovateľa

na prístup k súdu, ale zamedzil sťažovateľovi právo na prístup k súdu (t. j. súdu s plnou

jurisdikciou).».

V okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľa o prekvapivé rozhodnutie,

keďže najvyšší súd mu ako účastníkovi konania neposkytol procesný priestor, aby sa pred

vydaním napadnutého uznesenia mohol vyjadriť k zamýšľanému postupu všeobecného

súdu. Takýto postup bol podľa neho zo strany najvyššieho súdu žiaduci, keďže proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že týmto postupom mu najvyšší súd znemožnil uplatňovať právne argumenty

a porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára

2017 boli porušené základné práva podľa a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a aby mu priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 25. apríla 2017 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) predložil prijatú sťažnosť účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2

účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci

súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

Predsedníčka najvyššieho súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom

č. k. -37 z 29. mája 2017, v ktorom zdôraznila, že postup najvyššieho súdu

v obdobných veciach nebol po prijatí novej právnej úpravy

ojedinelý a „opieral sa o kolektívne zdieľaný názor správneho kolégia najvyššieho súdu

vychádzajúci z formulácie prechodných ustanovení (v danom prípade ust. § 491 ods. 1

S. s. p.), v zmysle ktorého nová právna úprava platí aj na konania začaté podľa piatej časti

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom nová

právna úprava v ust. § 11 S. s. p. ustálila vecnú príslušnosť na konanie a rozhodovanie

v správnom súdnictve zásadne krajským súdom s tým, že s rozhodovaním najvyššieho súdu

ako súdu prvej inštancie počíta iba výnimočne v osobitne vymenovaných konaniach (§ 11

S. s. p.) medzi ktorými konanie (v predmetnej veci) o nezákonnom zásahu uvedené nie je.

Nie bez významu je aj skutočnosť, že samotný zákonodarca ako jeden z dôvodov potreby

zmeny doterajšej procesnej právnej úpravy označil v dôvodovej správe predchádzajúci stav,

kedy za nevhodné a neúnosné treba považovať doterajšie rozhodovanie najvyššieho súdu

ako súdu prvej a jedinej inštancie, a zdôraznil, že najvyšší súd ako najvyšší súdny orgán by

mal aj v správnom súdnictve rozhodovať zásadne len v poslednej inštancii o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.“.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň zdôraznila, že pri rozhodovaní v predmetnej

veci najvyšší súd zároveň zohľadnil princíp nekonať v neprospech žalobcu v súlade s § 491

ods. 2 druhou vetou s tým, že „i keď procesné rozhodnutie o postúpení veci krajskému

súdu mohlo byť pre žalobcu neočakávané, takýto postup však pre neho nepredstavoval

odňatie možnosti konať pred súdom, keďže toto právo mu nepochybne ostalo zachované

so všetkými účinkami právnych úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti S. s. p... ale možno ho objektívne považovať za vydané v jeho prospech

prinajmenšom tým, že sťažovateľ bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti

rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. S. s. p., o ktorej

rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky, čím sa možnosť súdnej ochrany práv alebo

chránených záujmov (§ 2 S. s. p.) poskytovanej pôvodne v jedinom stupni preskúmavacieho

konania rozšíri prípadným využitím opravného prostriedku o ďalší stupeň“.

V závere svojho prípisu predsedníčka najvyššieho súdu uviedla, že námietka

sťažovateľa, ktorou napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vytýka nedostatočné

zdôvodnenie, nie je dôvodná, a navrhla ústavnému súdu, aby sťažnosti nevyhovel.

Ústavnému súdu zároveň oznámila, že v zmysle súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu vyjadrenie zo 16. júna 2017,

v ktorom navrhol, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel. K prípisu najvyššieho súdu

č. k. -37 z 29. mája 2017 sa nevyjadril. Ústavnému súdu oznámil, že v zmysle

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa zároveň navrhol, aby ústavný súd priznal

sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €. Priznanie náhrady odôvodňuje

pretrvávaním stavu, ktorý je podľa názoru sťažovateľa nezákonný a za ktorý zodpovedá

najvyšší súd. Sťažovateľ si v podaní zároveň uplatnil úhradu trov konania v celkovej

sume 374,80 €.

Vzhľadom na to, že účastníci konania netrvali na ústnom prejednaní veci, ústavný

súd v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ uplatňuje vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré

považuje za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené, dve kľúčové námietky, a síce

- že najvyšší súd porušil zásadu perpetuatio fori, keď postúpil vec sťažovateľa

po nadobudnutí účinnosti krajskému súdu, a to aj napriek

tomu, že nový procesný kódex takúto možnosť priamo neupravuje (ďalej len „prvá

námietka“), a

- že v okolnostiach posudzovanej veci ide podľa sťažovateľa o prekvapivé

rozhodnutie, keďže najvyšší súd mu ako účastníkovi konania neposkytol procesný priestor,

aby sa pred vydaním napadnutého uznesenia mohol vyjadriť k zamýšľanému postupu

všeobecného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú zásadné

odlišnosti (m. m. ), čo umožňuje, aby sa ich namietané porušenie preskúmavalo

spoločne.

V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Pri ústavnom prieskume sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania vyvoditeľným

z príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade

s právom na spravodlivé prerokovanie veci, pozn.). Ústavný súd vo svojej judikatúre

opakovane zdôrazňuje, že dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. , ).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu v zásade

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, resp. nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Povinnosť chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni patrí teda predovšetkým všeobecným súdom. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu, sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

z toho hľadiska, či závery všeobecných súdov vyjadrené v napadnutom rozhodnutí sú

dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom

na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak

by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy alebo ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania ().

V nadväznosti na sťažovateľom namietané porušenie základného práva na zákonného

sudcu podľa ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že

základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto základné právo je

ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd

a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby

bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne

dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov,

a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené

z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom

alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý

určuje zákon. Iba taký sudca určený podľa rozvrhu práce, ktorý je sudcom vecne a miestne

príslušného súdu ustanoveného zákonom, je zákonným sudcom v zmysle čl. 48 ods. 1

.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne všeobecný súd rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V napadnutom uznesení najvyšší súd po citácii , podľa ktorého ak

nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti

Občianskej súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a a ,

ktoré upravujú vecnú príslušnosť krajských súdov a najvyššieho súdu, uzavrel, že

predmetná vec ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy do novým

procesným kódexom vymedzenej vecnej príslušnosti najvyššieho súdu nepatrí, a preto ju

v zmysle v spojení s postúpil krajskému súdu ako súdu

vecne a miestne príslušnému.

Najvyšší súd na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia v odôvodnení ďalej

uviedol, že „vzal do úvahy aj ustanovenie druhej vety , podľa ktorého, ak

sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním

fyzická osoba alebo právnická osoba. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodovanie

o vecnej príslušnosti v danej veci podľa ustanovení nie je v neprospech navrhovateľa,

keďže tento bude mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu

kasačnú sťažnosť podľa a nasl. , o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej

republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany práv alebo chránených záujmov ( )

poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho konania rozšíri o ďalší stupeň

prípadným využitím opravného prostriedku.“.

Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

V zmysle platného a účinného v čase podania žaloby najvyššiemu súdu

(26. mája 2014) sa konanie uskutočňuje na súde, ktorý je vecne a miestne príslušný;

príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho

skončenia. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu perpetuatio fori spočívajúcu v trvaní

súdnej príslušnosti raz určenej až do skončenia konania bez ohľadu na neskoršie zmeny

okolností, ktoré sú inak pre určenie príslušnosti rozhodné; výnimky z tejto zásady upravuje

zákon (porovnaj tiež R 3/1980).

Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj v súlade

s novou právnou úpravou obsiahnutou v vzťahuje zásada perpetuatio fori,

podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho súdu zisťujú

z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k momentu

doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia

konania ( ).

K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí nepochybne

príslušnosť súdu, ktorej založenie a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“ právnej

úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných

častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov ( , obdobne

ods. 1 ).

Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré

v ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť a aplikáciu

ustanovení aj na konania začaté za platnosti a účinnosti

.

V nadväzujúcom ustanovení prvej vety sa režim vzájomného

spolupôsobenia skoršieho práva a neskoršieho práva upravuje výslovným zakotvením

zachovania právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti , pričom sa dotýka tak úkonov samotného súdu, ako

aj úkonov účastníkov konania.

Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori v prechodných

ustanoveniach (na rozdiel od Civilného

sporového poriadku) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia

účinnosti predurčené práve výkladom prvej vety

.

K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho

poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych

okolnostiach veci sťažovateľa podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania

vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci ( ), ako

aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany

samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby.

Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov

nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť

ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad

môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;

na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom

slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä

teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú

spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení

obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, ,

m. m. ).

V prípade kódexov, ktorými nepochybne , ako aj Správny

súdny poriadok sú, nemožno opomenúť metódu systematického výkladu, ktorého podstatou

je poznanie, skúmanie a objasnenie právnej normy v súlade s inými právnymi normami

a v súvislostiach s celým systémom práva (Bröstl, A., Dobrovičová, G., Kanárik, I. Teória

práva. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2007. s. 138 – 139.).

Záver, ku ktorému najvyšší súd izolovanou aplikáciou a výkladom § 491 ods. 1

v spojení s a a s prihliadnutím na druhú vetu dospel

(možnosť „zmeny vecnej príslušnosti súdu“ v konaniach o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy začatých počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku), požiadavku systematického výkladu nerešpektuje.

Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré

ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia

účinnosti novej právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania

príslušnosti súdu obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje

arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi

zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Záver ústavného súdu o arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nemôže spochybniť ani argumentácia najvyššieho súdu o neúnosnosti či nevhodnosti „starej

právnej úpravy“ vecnej príslušnosti najvyššieho súdu rozhodujúceho v základnom konaní

ako súdu prvej a jedinej inštancie [ v spojení s ], ani

o prípadnom zlepšení postavenia účastníka konania, na prospech ktorého je uplatnenie

„novej právnej úpravy“, ktorá zavádza dvojinštančnosť v konaní, a tým aj možnosť podania

kasačnej sťažnosti. Napokon argumenty o neúnosnosti či nevhodnosti právnej úpravy

vyúsťujúce do pochybností o jej súlade s by mohli byť predmetom preskúmavania

v konaní o súlade právnych predpisov podľa , v rámci ktorého

vykonáva za splnenia príslušných podmienok svoju právomoc ústavný súd, ale nie súd

všeobecný. V okolnostiach prerokúvanej veci tak neúnosnosť „starej právnej úpravy“ ani

argument o zlepšení postavenia účastníka konania nemôžu predstavovať nosnú časť

argumentácie, ktorou vo veci konajúci všeobecný súd odôvodňuje nerešpektovanie

všeobecne uznanej zásady perpetuatio fori.

V okolnostiach prerokúvanej veci bolo nevyhnutné, aby výklad a aplikácia práva

zo strany najvyššieho súdu boli v súlade so základným účelom základného práva

na zákonného sudcu, ktorým je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať

a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo

prinajmenšom za účelový (k účelu základného práva na zákonného sudcu pozri napr.

). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pri ktorom

absentuje systematický výklad ustanovení a ktorý obchádza

všeobecne uznanú zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu za hranicou

ústavnej udržateľnosti, keďže výklad a aplikácia príslušných ustanovení Správneho súdneho

poriadku najvyšším súdom v napadnutom konaní popiera zároveň základný účel základného

práva na zákonného sudcu podľa . Pri uplatňovaní základného práva

na zákonného sudcu správnymi súdmi totiž neprichádza do úvahy jeho zužujúci výklad

a ani také interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho arbitrárne

(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj

základného práva na zákonného sudcu zaručeného v (bod 1 výroku

tohto nálezu).

Keďže už prvá námietka sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu postačuje na to,

aby ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv zaručených

a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nebolo potrebné, aby sa ústavný

súd osobitne zaoberal ústavnou akceptovateľnosťou postupu najvyššieho súdu, v rámci

ktorého sťažovateľovi nebol daný procesný priestor, aby sa pred vydaním napadnutého

uznesenia mohol vyjadriť k zamýšľanému postupu všeobecného súdu.

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 8. februára 2017 porušil a dohovorom garantované práva

sťažovateľa, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa obnovuje procesný stav, ktorý

bol pred vydaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, teda pred postúpením veci

krajskému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný vo veci sťažovateľa konať

a rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu, ktorých podstata je založená na požiadavke uplatnenia systematického

výkladu jednotlivých ustanovení a všeobecne akceptovanej

zásady perpetuatio fori obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Sťažovateľ sa do prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie priznania primeraného finančného zadosťučinenia nedomáhal. Až vo vyjadrení

zo 16. júna 2016 (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) sa domáha, aby mu bolo priznané

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na osobitosť konania pred ústavným súdom,

ktorá spočíva v tom, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť)

neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa na ďalšie

konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedená

skutočnosť vylučuje v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu možnosť navrhovateľa

(sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (napr. ,

, ). Ústavný súd je preto viazaný predmetom konania, ktorý bol

primárne vymedzený v petite sťažnosti a následne v uznesení o jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. ).

Sťažovateľ sa svojím (pôvodným) návrhom nedomáhal priznania primeraného

finančného zadosťučinenia v zmysle v čase do prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd sa preto jeho návrhom na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 4

(ako aj uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie) už v konaní

vo veci samej nezaoberal.

Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli

v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá bola

884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017.

Úhradu trov konania ústavný súd priznal za dva uplatnené úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd priznal úhradu odmeny za každý úkon po 147,33 € a režijného paušálu

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,84 €, čo spolu predstavuje sumu 312,34 €.

Keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma

bola navýšená o 20 % na sumu 374,81 €, trovy konania však vyčíslil na sumu 374,80 €,

ústavný súd preto priznal úhradu trov konania v nižšej, požadovanej sume, t. j. 374,80 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2017